Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-85-2017.pdf
PDF · 114.4 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/85/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcov: 1./ G.. N. T., A.. A., U.. XX.X.XXXX, R. D., C. XX, X./. G.. M. T., U.. XX.X.XXXX, R. D., C. XX, právne zastúpení JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8 proti žalovaným 1./ Generali poisťovňa, a.s., IČO: 35 709 332, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3/A, právne zastúpenej JUDr. Slavomírom Dubjelom, advokátom so sídlom Košice, Žriedlová 3, IČO: 42 109 141 2./ Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00151742, so sídlom Bratislava , Štefanovičova 5, o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcov a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXC/XX/ XXXX-XXX, zo dňa 8. júna 2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému 1 v prospech žalobkyne 1 zaplatenia 9000 eur s príslušenstvom, 699,15 eur s príslušenstvom a v prospech žalobcu 2 zaplatenia 4500 eur s príslušenstvom a 462,93 eur s príslušenstvom, alebo zaplatenia tých istých nárokov voči žalovanému 2. Náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. V odôvodnení okrem iného uviedol : „... Zo spisového materiálu Okresného súdu Prešov v trestnej veci sp. zn. XXT/X/XXXX súd zistil, že uznesením ČVS : O.-XXX/DI-D. bolo začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., nakoľko dňa 18.6.2010 v čase o 13.40 hod., v meste Prešov, na ul. Volgogradskej došlo k dopravnej nehode osobného motorového vozidla zn. W. Y. EČV: D. XXX N., ktoré riadil vodič C. L., U.. XX.X.XXXX, po ulici H. H. E. C. U. E. B. K. V. A. T., U.. XX.X.XXXX, ktorý jazdil v smere na Sídlisko III a to tak , že doposiaľ nezistených objektívnych skutočností vozidlo vodiča L. počas odbočovania doprava narazilo pravou zadnou časťou do predného kolesa cyklistu, následkom čoho cyklista spadol na zem. Pri dopravnej nehode utrpel cyklista A. T. , U.. XX.X.XXXX ťažký otras hlavy, zlomeninu klenby lebečnej s vnútrolebečným krvácaním, ktorým dňa 7.7.2010 v čase o 9.35 hod. na KAIM FNsP J.A. Reimana v Prešove podľahol. Použitie alkoholických nápojov bolo dychovou skúškou vylúčené. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom XXT/ X/XXXX zo dňa 18.3.2011 tak , že uznal obvinného C. L. z prečinu usmrtenia podľa § 149, ods. 1,2 písm. a/ Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe ako bolo vedené trestné stíhanie. .... Rozsudok nadobudol právoplatnosť 18.3.2011....“
2. Vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXCo/XXX/XXXX- XXX zo dňa 26.3.2013, právoplatného dňom 19.4.2013 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný C. L. bol týmto rozsudkom zaviazaný zaplatiť žalobkyni 1 náhradu vecnej škody 100 eur s príslušenstvom, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9000 eur a v prevyšujúcej časti nároky žalobkyne 1 zamietol, priznal žalobcovi 2 náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4500 eur a v prevyšujúcej časti nároky žalobcu 2 zamietol.
3. Súd prvej inštancie citoval § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 100 ods.1 a § 101 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na tieto ustanovenia dospel k záveru, že nárok žalobcov je premlčaný, keďže počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby na náhradu nemajetkovej ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčania doba tak začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému 1 vykonať prvýkrát dňa 8.7.2010, preto k premlčaniu práva došlo 8.7.2013. Žalobcovia podali žalobu na súd až 12.2.2014, teda po uplynutí premlčacej lehoty, preto im nárok v dôsledku vznesenej námietky premlčania nemohol byť priznaný. Mal za to, že žalobcovia už v priebehu konania XXC/XXX/XXXX vedeli, kto škodu spôsobil, keďže si voči žalovanému 1 uplatnili nároky listom z 29.6.2011. Nič tak nebránilo žalobcom označiť ako pasívne legitimovaný subjekt žalovaného 1 už v konaní XXC/XXX/XXXX, keďže žalobcovia v tomto konaní žalujú žalovaného 1 na rovnakom skutkovom základe a nárokujú si vyplatenie rovnakých súm, na aké bol zaviazaný C. L. v konaní XXC/XXX/XXXX.
4. Súd prvej inštancie ďalej citoval ustanovenie § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nárok uplatnený voči žalovanému 2 titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v neprevzatí ustanovení smerníc EHS ako aj výrokov Európskeho súdneho dvora, týkajúcich sa úpravy rozsahu pokrývaných škôd povinným zmluvným poistením do právneho poriadku Slovenskej republiky, považoval taktiež za nedôvodný. Nestotožnil sa s názorom žalobcov, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky neupravuje pri zodpovednosti poisteného za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, teda táto nie je pokrývaná povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie mal za to, že aktuálna rozhodovacia prax súdov svedčí o tom, že pri aplikácií výkladových metód slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú ujmu na zdraví. V súvislosti s týmto záverom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove v spore XXCo/XX/XXXX a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. B.. Ú. XXX/XXXX. Zdôraznil, že základnými pravidlami aplikácie komunitárneho práva je možné považovať výklad podaný v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci T. za záväzný pre všeobecné súdy členských štátov Európskej únie. Nestotožniac sa s názorom žalobcov považoval žalobu aj voči žalovanému 2 za nedôvodnú a túto zamietol.
5. O trovách strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl v nejednoznačnosti právnych noriem ako aj v rozhodovacej praxi týkajúcej sa nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia a v potrebe zmierniť dôsledky takto nejednoznačne formovaných právnych noriem.
6. V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobcovia. Odvolanie zdôvodnili ustanovením § 365 ods. 1, písm. d/, h/ CSP. Vo vzťahu k žalovanému 1 trvali na tom, že uplatnený nárok nie je premlčaný, keďže žaloba voči žalovanému 1 bola podaná na inom právnom základe, než rozhodol súd prvej inštancie. Je totižto potrebné rozlišovať zodpovednosť vodiča, respektíve prevádzateľa motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka, kedy platí dvojročná premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom nárok na nemajetkovú ujmu je preukázateľný až právoplatným rozhodnutím súdu. Nemajetkovú ujmu možno uplatniť voči tomu, kto ju spôsobil a v danom prípade to bol vodič C. L., ktorý bol k náhrade nemajetkovej ujmy aj súdom zaviazaný. Preto bolo možné nárok voči poisťovni uplatniť až po právoplatnom rozhodnutí súdu voči škodcovi.
7. Žalobcovia ďalej namietali, že nárok voči žalovanému 1 v predmetnom konaní je nárokom uplatneným z povinného zmluvného poistenia, teda ide o celkom iný právny vzťah, opierajúci sa o zákon č. 381/2001 Z.z.. Na základe zmluvy o povinnom zmluvnom poistení motorových vozidiel tak vzniká vzťah medzi poisteným a poisťovateľom, keď za poisteného poisťovateľ plní preukázané škody. Poškodený je preto iba adresátom a prijímateľom plnenia. Poukazom na ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka žalobcovia namietali, že žalovaný 1 nie je osobou, ktorá zasiahla do osobnostných práv, preto mal súd prvej inštancie prihliadať na § 104 Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým ustanovením by začala plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti a jej koniec by pripadol na deň 8.7.2014. Keďže žaloba bola podaná dňa 9.4.2014, nárok nie je voči žalovanému 1 premlčaný.
8. Vo vzťahu k žalovanému 2 trvali žalobcovia na jeho vecnej pasívnej legitimácií v prípade, ak by sa žalovaný 1 zbavil svojej zodpovednosti pre nedostatok právnej úpravy. Zdôraznili, že nečinnosť štátu učiniť príslušné zmeny zákona č. 381/2001 Z.z. vyvolal celý rad rozporuplných rozhodnutí súdov, čoho dôsledkom je právna neistota poškodeného. Žalobcovia navrhli zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým stranám sporu neboli priznané trovy konania podal odvolanie žalovaný 1. Poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP mal za to, že v prejednávanej veci mu mala byť prisúdená náhrada trov konania voči žalobcom v rozsahu 100% v súlade so zásadou úspechu, čo je prvoradým kritériom pri rozhodovaní o náhrade trov. Zdôraznil, že pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP je potrebné, aby boli splnené dve kumulatívne podmienky, a to výnimočné okolnosti a súčasne dôvody hodné osobitného zreteľa. Naplnenie týchto kumulatívnych podmienok však z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva. Neboli preukázané výnimočné okolnosti a ani dôvody hodné osobitného zreteľa. Len samotné konštatovane súdu, že právne normy sú nejednoznačné, nie je podľa žalovaného 1 postačujúcim odôvodnením. Mal za to, že jednoznačnosť právnych noriem, respektíve rozhodovacej praxe je povinný zvážiť samotný žalobca pred iniciovaním súdneho konania s vedomím, že v prípade neúspechu v konaní bude zaviazaný na náhradu trov konania. Navrhol rozsudok vo výroku o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie aj žalovaný 2. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zdôraznil, že žalobcovia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu žalovaného 2, a teda aj existenciu škody spôsobenej žalovaným 2. Trval na tom, že zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje jednoznačne podmienky, za ktorých možno priznať náhradu škody, pričom tieto podmienky žalobcovia nesplnili, preto žaloba voči žalovanému 2 bola od počiatku nedôvodná. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie priznať žalovanému 2 plnú náhradu trov konania. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalovanému 2 priznať náhradu trov konania v plnej výške.
11. K odvolaniu žalovaného 2 sa vyjadrili žalobcovia podaním z 25.7.2017. Poukázali na svoje odvolanie, k čomu naviac uviedli, že žalovaný 2 ignoruje Ústavu Slovenskej republiky, Smernice rady EHS, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci T., rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. B.. Ú. XXX/XXXX svojou nečinnosťou. Vytvára stav právnej neistoty a pritom si uplatňuje ešte aj náhradu trov konania.
12. K odvolaniu žalovaného 1 predložili žalobcovia svoje stanovisko podaním z 8.8.2017. Stotožnili sa so súdom prvej inštancie, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľ podľa § 257 CSP, pre ktoré trovy stranám sporu neboli priznané. Osobitosť prípadu videli žalobcovia v tom, že v priebehu konania strany sporu sa odvolávali na rôznu judikatúru súdov Slovenskej republiky. Poukázali na to, že súd im voči vodičovi a prevádzateľovi motorového vozidla priznal nemajetkovú ujmu, ale plnenie je pre postoj žalovaného 1 v nedohľadne. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť vo výroku o trovách konania, ak by mal byť potvrdený aj rozsudok v merite veci.
13. K odvolaniu žalobcov predložil svoje vyjadrenie žalovaný 1 podaním zo 4.8.2017. Opakovane poukázal na dôvody svojho odvolania proti výroku o trovách konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu o merite veci uviedol, že ak by aj nárok voči nemu skutočne existoval, tak je premlčaný. Žaloba bola totižto doručená konajúcemu súdu dňa 12.2.2014 a k zásahu do osobnostných práv žalobcov malo dôjsť pri dopravnej nehode dňa 18.6.2010, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorú je potrebné v predmetnom konaní aplikovať v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX a XCdo/XXX/XXXX. Žalovaný 1 navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku potvrdiť a vo výroku o trovách konania zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
14. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril aj žalovaný 2 podaním z 3.8.2017. Zdôraznil, že žalobcovia žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali nesprávny úradný postup štátu, keďže doposiaľ žiaden kompetentný orgán ( Európska komisia, Súdny dvor EÚ) nespochybnil správnu a úplnú implementáciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že konštatovanie súdu prvej inštancie o neexistencii nesprávneho úradného postupu je správne. Mal za to, že rozsudkami predloženými žalobcami nemožno preukázať nesprávny úradný postup žalovaného 2, pričom okresné a krajské súdy nie sú ani kompetentné vysloviť nesprávnu, či nedostatočnú implementáciu právnych predpisov Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky. Navrhol potvrdiť výrok rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá a zmeniť výrok rozsudku o trovách konania tak, že žalovanému 2 bude priznaná náhrada trov konania v plnej výške.
15. Podaním z 13.9.2017 predložili svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaných k odvolaniu žalobcov žalobcovia. V celom rozsahu trvali na svojom odvolaní a na skutočnostiach uvádzaných v podaní zo dňa 9.8.2017. Naviac uviedli, že žalovaný 1 bol v základnom konaní XXC/XXX/XXXX v pozícií intervenienta, preto jeho námietka premlčania nemala byť akceptovaná. Aj v prípade aplikácie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. považovali žalobcovia za potrebné zvážiť akceptáciu námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi. Do pozornosti odvolacieho súdu dali rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX. Žalobcovia trvali na svojom stanovisku aj vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 2 s dôrazom na to, že nesprávny úradný postup na strane štátu je potrebné vidieť aj v nečinnosti štátu, resp. jeho orgánov. Vyslovili názor, že nebyť liknavého postupu štátu, neboli by komplikácie pri určení, čo patrí do škody krytej povinným zmluvným poistením motorových vozidiel a nebol by ani predmetný spor na súde. Ak teda nemožno vymôcť plnenie od poisťovne pre nedostatok právnej úpravy, tak nastupuje zodpovednosť štátu. Svoje odvolanie voči obom žalovaným považovali žalobcovia za dôvodné.
16. K vyjadreniu žalobcov zo dňa 13.9.2017 predložil svoje stanovisko ešte žalovaný 1. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a opätovne zdôraznil, že nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený na súde prvej inštancie, ak by aj objektívne existoval, je premlčaný, pričom námietka premlčania bola vznesená riadne a včas. Trval na tom, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo bezprostredne pri dopravnej nehode dňa 18.6.2010 a žaloba bola doručená konajúcemu súdu až dňa 12.2.2014, teda právo, ktoré si žalobcovia v spore uplatňovali bolo premlčané v trojročnej premlčacej dobe. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal žalovaný 1 na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. XXCo/XXX/XXXX. Mal za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal správne pri posudzovaní námietky premlčania aj v kontexte uvážlivého skúmania princípu spravodlivosti a v korelácií skúmania dobrých mravov, preto opakovane navrhol potvrdiť rozsudok vo veci samej a zrušiť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v tejto časti vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 378 a nasledujúcich CSP a dospel k záveru, že odvolania žalobcov a žalovaných nie sú dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením.
18. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní vykonal rozsiahla dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov považuje za potrebné uviesť nasledovné.
19. Je potrebné prisvedčiť žalobcom, že žalobou uplatňovaný nárok v predmetnom spore je nárokom opierajúcim sa o zákon č. 381/2001 Z. z., teda nárok vyplývajúci z povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, v dôsledku čoho subjektmi práv a povinností z tohto zmluvného vzťahu sú iba poistení a poisťovateľ. Správne tiež konštatovali, že poškodený je iba prijímateľom plnenia, čo je vyjadrené v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381 /2001 Z. z.. Pokiaľ žalobcovia svoj nárok opierali o ustanovenie § 15 ods. 1 citovaného zákona, v zmysle ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať, tak ide o nárok, na premlčanie ktorého platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila (§ 15 ods. 2 citovaného zákona). Uvedená právna úprava vylučuje posúdenie inštitútu premlčania podľa § 104 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. § 104 Občianskeho zákonníka má priamu nadväznosť na ustanovenie § 797 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie určuje, kto má právo na plnenie. Toto právo vznikne zásadne poistenému, teda tomu, na ktorého majetok, život alebo zdravie, alebo na ktorého zodpovednosť za škodu sa poistenie vzťahuje. V predmetnom konaní bolo nesporne preukázané, že poistná zmluva bola uzavretá medzi žalovaným 1 ako poisťovateľom a C. L. ako poisteným, v dôsledku čoho aplikácia ustanovenia § 104 Občianskeho zákonníka je možná výlučne pri uplatnení práv poisteného (škodcu).
20. V predmetnom spore však práva na plnenie sa domáhajú priamo poškodení. Napriek tomu, že ustanovenie § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. odkazuje vo vzťahu k premlčaniu nároku na ust. § 106 Občianskeho zákonníka, aplikácia tohto ustanovenia sa vzťahuje výlučne na náhradu škody a nie aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá náhrada by prináležala žalobcom podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka.
21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s posúdením plynutia premlčacej lehoty súdom prvej inštancie, majúc na zreteli, že nárok uplatňovaní žalobcami v predmetnom konaní nepodlieha pod nároky na náhradu škody, ale je samostatným nárokom, predstavujúcim osobné právo majetkovej povahy. Aplikácia ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka je v takomto prípade namieste. Odvolací súd správnosť argumentácie súdu prvej inštancie podporuje argumentáciou uvedenou v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo 17.02.2011 v znení : „Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. .... V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život syna žalobkyne P. K., do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou) u žalobkyne stále pretrvávajú. Žalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003. Žalobkyňa však svoju žalobu podala na súde až 21. marca 2006, teda po uplynutí premlčacej doby....“, (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 27.11.2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. XXCo/XXX/XX z 20.06.2016).
22. S poukazom na uvedené odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcov vo vzťahu k žalovanému 1 o nepremlčaní uplatneného nároku za nedôvodné. Naviac odvolací súd poukazuje na obsah spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. XXT/X/XX týkajúceho sa trestného stíhania C. L. a na obsah vyšetrovacieho spisu, z ktorého vyplýva, že záznam o dopravnej nehode z 18.06.2010 obsahuje údaj o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaným 1 (č. l. 57 vyšetrovacieho spisu). S týmto záznamom mala možnosť sa žalobkyňa 1 oboznámiť, čoho dôkazom je záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, ktoré právo žalobkyňa 1 využila (č. l. 79, 80 vyšetrovacieho spisu). Uvedené skutočnosti doviedli aj odvolací súd k záveru, že žalobcovia o možnosti uplatnenia nároku priamo proti poisťovateľovi vedeli, resp. mali možnosť sa dozvedieť už 22.11.2010, kedy došlo žalobkyňou 1 k preštudovaniu vyšetrovacieho spisu.
23. Odvolací súd si však dovolí na adresu žalovaného 1 uviesť, že odmietanie plnenia v prospech žalobcov sa javí ako nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu aj za situácie, že v predmetnom konaní vystupoval žalovaný 1 ako vedľajší účastník v súlade s vtedy platnou procesnou úpravou (§ 93 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016). V postavení vedľajšieho účastníka mal žalovaný 1 v konaní XXC/XXX/XXXX rovnaké práva a povinnosti ako účastník, ktoré práva však v celom rozsahu nevyužil. Ako vedľajší účastník nepodal ani odvolanie proti rozsudku z 26.03.2013, ktorým bola žalovanému C. L. uložená povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy. Naviac, vtedajší vedľajší účastník ( terajší žalovaný 1) vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov na strane 3 (č. l. 125 spisu XXC/XXX/XXXX) rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne a zákonné, keď pri posudzovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivo a osobitne pre žalobkyňu 1 a žalobcu 2 aplikoval vo vzťahu k žalovanému analogicky ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka. Takýto postoj žalovaného 1 v pôvodnom konaní mohol dôvodne vyvolať u žalobcov dojem, že priznanému plneniu sa žalovaný 1 nebude brániť, čo je možné vyhodnotiť ako postoj zavádzajúci, pokiaľ svoje stanovisko žalovaný 1 následne zmenil. Odmietnutím plniť sa žalovaný 1 vystavuje riziku ďalšieho možného sporu žalobou podľa § 137 písm. b/, resp. c/ CSP. Žalobcom totižto nič nebráni vynútiť si plnenie od žalovaného 1 prípustnými právnymi prostriedkami. Zároveň odvolací súd vyslovuje názor, že samotné zamietnutie žaloby pre premlčanie neznamená zbavenie sa zodpovednosti žalovaného 1 plniť.
24. Odvolací súd sa aj v predmetnej veci prikláňa k judikatúre slovenských súdov, v zmysle ktorej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa takémuto plneniu žalovaný 1 bráni na základe už právoplatného rozhodnutia súdu, popiera tým dôležitosť povinného poistenia a svojej úlohy vo vyspelej demokratickej spoločnosti ako subjektu, ktorého poslaním je zmierňovať následky poistných udalostí a poskytovať právnu istotu poisteným osobám (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 28. 10. 2013, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa 04. 12. 2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 25. 09. 2013, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade L. v. Slovenská republika zo dňa 31. 05. 2007, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XC/XX/ XXXX, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. XXC/XXX/XXXX, rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. XXC/XX/XXXX a iné).
25. Vo vzťahu k eurokonformnému výkladu zákona č. 381/2001 Z. z. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX, s ktorým sa stotožňuje.
26. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1 výlučne v dôsledku premlčania nároku v súlade s ustanovením § 387 ods. 1,2 CSP.
27. Za vecne správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2. Odvolací súd nemá pochybnosti, že slovenský právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka náhradu nemajetkovej ujmy. Toto presvedčenie opiera odvolací súd opäť o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci XXCo/XX/XXXX, v zmysle záverov ktorého pri aplikácií všetkých výkladových metód je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví. V ďalšom uviedol, že z hľadiska gramatického výkladu je dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách. Zákonodarca teda nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví je opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenské uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.
28. K potvrdeniu rozsudku vo vzťahu k žalovanému 2 pristúpil odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP.
29. Za správny považoval odvolací súd aj výrok rozsudku o trovách strán sporu, pokiaľ tento aplikoval ustanovenie § 257 CSP. Pre upresnenie odvolací súd uvádza, že výklad (nie znenie) príslušnej právnej normy nie je tak jasný, aby dal žalujúcej strane jednoznačnú odpoveď, či ňou uplatnený nárok bude posúdený ako dôvodný. Za daného stavu je namieste neuplatniť pri rozhodovaní o trovách strán sporu zásadu úspechu podľa § 255 CSP.
30. Odvolanie žalovaných nepovažoval odvolací súd za dôvodné aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia sa ani po takmer 5 rokoch od právoplatného priznania nemajetkovej ujmy tohto nároku nedomohli, čo je potrebné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Zaťažiť žalobcov naviac náhradou trov tohto konania by bolo zjavne nespravodlivým.
31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd nepriznal úspešným žalovaným ani trovy odvolacieho konania v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP.
33. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).