Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/246/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcov: 1. V. D., nar. X. S. XXXX, N. D. XXX/XX, N., 2. Ing. X. I., nar. X. K. XXXX, L. R. XXXX/X, D., 3. Ing. W. D., nar. X. K. XXXX, V. XXX/XX, N., spoločne zastúpených splnomocnenkyňou: prom. práv. Iveta Orlíková, advokátka, Trnava, proti žalovanému: N. D., nar. XX. F. XXXX, K. XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: JUDr. Barbora Petrovič, advokátka, Trnava, o určenie vlastníckeho práva a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12 C 65/2012-324 zo 7. septembra 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II a III mení tak, že určuje, že

- do dedičstva po zomr. C. D., nar. XX. A. XXXX, zomr. XX. F. XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel jedna polovica (1/2) na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenom geometrickým plánom č. 103/2017 z 8. októbra 2018 vyhotoveným spoločnosťou GeoMess s.r.o. a overeným Okresným úradom Trnava - katastrálnym odborom pod č. 1590/2018, ktorý je súčasťou tohto rozsudku,

- do dedičstva po zomr. X. D., nar. XX. K. XXXX, zomr. XX. S. XXXX, patrí druhý spoluvlastnícky podiel jedna polovica (1/2) na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenom predmetným geometrickým plánom, ktorý je súčasťou rozsudku. II. Žiadnej zo strán sa nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zastavil konanie o časti petitu označenej „alternatíva II“, II. určil, že pôvodný žalobca - C. D., nar. XX. A. XXXX, je vlastníkom podielu jedna polovica na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenej geometrickým plánom č. 103/2017 z 27. februára 2017, III. určil, že druhý spoluvlastnícky podiel jedna polovica na tomto pozemku patrí do dedičstva po zomr. X. D., nar. XX. K. XXXX, a IV. nikomu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Vyšiel zo zistenia, že medzi pôvodným žalobcom C. D. a jeho bratom neb. X. D. ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim bola 9. augusta 1982 uzavretá kúpna zmluva vo forme notárskej zápisnice Nz 792/82, N 825/82, v ktorej boli ako predmet prevodu označené na nehnuteľnosti v k. ú. K. špecifikované ako parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor o výmere 656 m2, a kúpna cena bola dohodnutá na 43.003 býv. Kčs v súlade so znaleckým posudkom Ing. T. J. z 30. marca 1982. Údaj o výmere pozemku bol v tejto notárskej zápisnici uvedený v súlade s výpisom z evidencie nehnuteľností zo 17. marca 1982. Tam uvedená výmera však nebola správna, pretože správna výmera podľa originálu listu vlastníctva a súpisu parciel mala byť 348 m2. Dôvodom uvedenia nesprávnej výmery v zmluve bol jedine nesprávny údaj v tomto výpise, pretože žiaden iný dôvod uvedenia väčšej výmery (656 m2) v konaní preukázaný nebol.

Zároveň otec žalovaného a C. D. a X. D. spísali 9. augusta 1982 dohodu, podľa ktorej títo dávajú záhradu pri dome č. XX bezplatne do užívania žalovanému, ktorý bude hradiť daň aj poplatok z užívania. Pri výstavbe domu brata žalovaného sa obaja zaviazali previesť pozemok bezplatne na tohto brata.

3. Súd prvej inštancie ustálil, že skutočnou vôľou predávajúcich aj kupujúceho bol prevod len domu s dvorom, teda pozemok o výmere 348 m2. Tvrdenie žalovaného, že predmetom prevodu mala byť aj záhrada (t. j. časť pozemku o výmere ďalších 308 m2) a že si výmeru nekontroloval, považoval súd za účelové a nedokázané, keďže táto časť pozemku mala samostatné parc. č., ktoré sa v zmluve neuvádza, a aj v zmluve sa výslovne uvádza, že kupujúci chce získať dom, nie záhradu. Táto kúpna zmluva bola 3. septembra 1982 doručená stredisku geodézie na zápis, to ju však 15. februára 1983 vrátilo štátnemu notárstvu s požiadavkou na opravu výmery v zmluve; táto oprava však vykonaná nebola. Neskôr bol vypracovaný geometrický plán zo 4. mája 1988, ktorým sa od parc. č. 30/1 odčlenila časť o výmere 308 m2 a pričlenila sa k prevádzanej parcele č. 31/1, ktorá tým nadobudla výmeru 656 m2 zhodnú s údajom v zmluve. Nepodarilo sa zistiť, kto dal tento geometrický plán vypracovať, avšak C. D. spolu s ním podpísal 5. apríla 1988 potvrdenie, že dom spolu so záhradou odpredal žalovanému. Na základe toho bol žalovaný zapísaný ako vlastník parc. č. 31/1 o výmere 656 m2 zhodne s notárskou zápisnicou Nz 792/82, ktorým je až dodnes.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že pôvodný žalobca predovšetkým má naliehavý právny záujem na žiadanom určení, pretože na základe vyhovujúceho rozsudku bude možné docieliť zápis v katastri nehnuteľností, teda zosúladiť jeho stav so skutočným právnym stavom. Medzi stranami kúpnej zmluvy z 9. augusta 1982 došlo k zhodnému prejavu vôle o predaji domu č. XX a pozemku parc. č. 31/1 o výmere 348 m2 tak, ako skutočne jestvoval. Nesprávnu výmeru uvedenú v zmluve nepovažoval pre posúdenie jeho obsahu za podstatnú. Opačná vôľa oboch strán zo skutkového stavu nevyplýva. Takúto vôľu nevyvodil ani z potvrdenia z 5. apríla 1988, v ktorom nie sú uvedené žiadne bližšie údaje, a samotný geometrický plán nemôže založiť vôľu účastníkov zmluvy a sám osebe nemohol byť ani dôvodom zápisu vlastníckeho práva žalovaného do evidencie nehnuteľností. Takýto výklad kúpnej zmluvy zodpovedá aj judikatúre Ústavného súdu SR k preferencii platnosti právnych úkonov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že spornú časť pozemku (308 m2) vydržal. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 1992 je predpokladom vydržania oprávnená držba nehnuteľnosti po dobu desiatich rokov, pričom oprávneným držiteľom je ten, kto je dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.). Dobromyseľnosť sa posudzuje objektívne, nie podľa subjektívnych predstáv držiteľa. Ide v podstate o ospravedlniteľný omyl držiteľa. Omyl žalovaného v prerokúvanej veci však mohol spočívať len v neznalosti § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 Obč. zák. Navyše dobromyseľnosť žalovaného je vylúčená aj tým, že z procesu predaja na štátnom notárstve mu muselo byť zrejmé, že predmetom prevodu je len dom s pozemkom. V notárskej zápisnici sa záhrada vôbec nespomína, pričom z pripojeného dotazníka a čestného vyhlásenia, ktorý žalovaný tiež podpísal, je zrejmé, že C. a X. D. boli naďalej vlastníkmi parc. č. 30/1 - záhrady. Taktiež zo znaleckého posudku z 30. marca 1982 vyplýva, že kúpna cena je vypočítaná s odpočítaním hodnoty tejto záhrady v celej jej výmere 1205 m2. Takisto z obsahu dohody o užívaní z 9. augusta 1982 musel mať žalovaný vedomosť o tom, že záhradu dostáva len do užívania. Pretože žalovaný nenadobudol spornú časť nehnuteľnosti ani kúpnou zmluvou z 9. augusta 1982, ani vydržaním podľa § 134 Obč. zák., sú jej spoluvlastníkmi pôvodný žalobca C. D. a X. D., ktorý však už skôr zomrel, takže táto patrí do dedičstva po ňom. Rovnako súd prvej inštancie nesúhlasil s námietkou, že žalobca svoje právo vykonáva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku vo výrokoch II a III tak, že sa žaloba zamietne. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol dobromyseľný, pretože spornú časť nehnuteľnosti nadobúdal na základe notárskej zápisnice, kde bola uvedená konkrétna výmera. Táto zmluva bola zapísaná aj do katastra nehnuteľností, žalovaný ju drží, užíva a obhospodaruje 10 rokov. Predpokladom dobromyseľnej držby je presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne. Žalovaný od r. 1982 nekonal bezprávne, žalobca ani jeho brat jeho vlastnícke právo až do r. 2010 nespochybňovali, vedeli, čo užíva. Parc. č. 31/1 užíval ako celok o výmere 656 m2 od uzatvorenia kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal s námietkou výkonu práva žalobcom v rozpore s dobrými mravmi.

6. Pôvodný žalobca sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 3. októbra 2017 nevyjadril.

7. Po podaní odvolania 13. februára 2018 pôvodný žalobca zomrel, v dôsledku čoho odvolací súd podľa § 63 ods. 1 a 2 C. s. p. rozhodol o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi - žalobcami uvedenými v záhlaví tohto rozsudku (uznesenie č. k. 26 Co 246/2017-381).

8. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože vzhľadom na úmrtie pôvodného žalobcu považoval za potrebné doplniť dokazovanie listinami o jeho osobnom stave, ako aj dôkazmi na zistenie úplnosti a vykonateľnosti výroku rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 185 ods. 3 C. s. p. Na pojednávaní žalovaný doplnil, že žalobcovia sú bezdôvodne inštruovaní odvolacím súdom, aby ich žalobe bolo možné vyhovieť, pričom na dvakrát nepredložili spôsobilý geometrický plán. V dôsledku toho je žalovaný voči žalobcom znevýhodňovaný. Zopakoval to, že žalobca užíva od r. 1982 celú výmeru pozemku parc. č. 31/1, teda 656 m2, čo sa preukázalo aj obhliadkou, riadne ju obrába. Žalobcovia sa o svoje vlastnícke právo 20 rokov nezaujímali. Žalobcovia doplnili, že vlastnícke vzťahy nebolo možné zmeniť len geometrickým plánom bez príslušného právneho úkonu. Žalovaný nemal svoje vlastnícke právo zapísané šesť rokov, čo mu muselo evokovať určité pochybnosti o jeho vlastníctve, takže nemohol byť dobromyseľný.

9. Na pojednávaní tak odvolací súd doplnil dokazovanie

- listinnými dôkazmi, a to: osvedčené kópie úmrtného listu z XX. F. XXXX (č. l. 361), sobášneho listu z 27. júna 1964 (č. l. 362), rodného listu žalobkyne v 2. rade (č. l. 364), rodného listu žalobcu v 3. rade (č. l. 363), uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 D 33/2018 z 28. júna 2018 (č. l. 374), prípis Okr. úradu T. - katastrálny odbor zo 4. októbra 2018 (č. l. 388),

- obhliadkou geometrického plánu č. 103/2017 z 27. novembra 2017 (príloha D z obálky č. l.35) a geometrického plánu č. 103/2017 z 18. októbra 2018 (príloha L) a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento

skutkový stav:

10.1 C. D., nar. XX. A. XXXX, a X. D., nar. XX. K. XXXX, boli bratia. Žalobkyňa v 1. rade bola od 27. júna 1964 manželkou C. D., žalobcovia v 2. a 3. rade boli jeho deťmi (sobášny list č. l. 362, rodné listy č. l. 363 a 364). Žalovaný je synom C. D., ktorý bol susedom rodičov C. D. a X. D., ktorí pôvodne bývali v obci K. v dome súp. č. XX na parcele č. 31/1 o výmere 348 m2. Za touto parcelou sa tiahla parcela č. 30/1 o výmere 1205 m2. Po smrti otca boli C. D. a X. D. v r. 1980 zapísaní na list vlastníctva č. XXX pre k. ú. K. ako podieloví spoluvlastníci týchto nehnuteľností s podielom po jednej polovici.

10.2 Najneskôr v marci 1982 sa C. D. a X. D., ktorí už v tom čase žili v N., s otcom žalovaného C. D. začali robiť kroky k tomu, aby dom č. XX s pozemkom bol prevedený na žalovaného. Na tento účel bol obstaraný výpis z listu vlastníctva č. XXX zo 17. marca 1982, na ktorom bola pri parc. č. 31/1 uvedená výmera 656 m2. Táto výmera bola však nesprávna, vznikla v dôsledku pochybenia orgánu geodézie a skutočná výmera dvora pri dome č. XX bola stále len 348 m2. Na objednávku bratov D. znalec Ing. T. J. vypracoval znalecký posudok z 30. marca 1982 na ocenenie týchto nehnuteľností. Pri výpočte ceny vychádzal síce z nesprávnej výmery parc. č. 31/1 (656 m2), ale zo správnej výmery parc. č. 30/1 (1205 m2). Celková hodnotu nehnuteľností určil na 48.617 Kčs, z čoho na parc. č. 30/1 pripadlo 1205 m2 á 4 Kčs = 4.820 Kčs a na trvalý porasty (umiestnené práve na parc. č. 30/1) 794 Kčs. Podrobnosti ďalších rokovaní o prevode nehnuteľností sa zistiť nepodarilo, najmä sa nepodarilo ustáliť, či bol žalovaný osobne účastný týchto rokovaní.

10.3 Následne C. D., X. D. ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci 9. augusta 1982 pred štátnym notárom do notárskej zápisnice Nz 792/82, N 825/82 spísali kúpnu zmluvu, ktorou predávajúci predali kupujúcemu svoje podiely na nehnuteľnostiach v k. ú. K. zapísaných na LV č. XXX ako parc. č. 31/1

- dom č. XX a dvor „vo výmere 656 m2“, ktoré vlastnia obaja predávajúci v podieloch X/X vzhľadom k celku. Dohodnutá kúpna cena predstavovala 43.003 Kčs a bola dohodnutá v súlade so znaleckým posudkom z 30. marca 1982 podaného znalcom Ing. T. J.. V ten istý všetci účastníci zmluvy navrhli štátnemu notárstvu aj jej registráciu. Pri tejto príležitosti všetci podpísali „Dotazník a čestné vyhlásenie na registráciu zmluvy“, v ktorom sa okrem iného uvádza, že predávajúci sú ešte vlastníkmi parc. č. 30/1 - záhrady v k. ú. K.. Dohodnutá cena predstavuje 43.003 Kčs, teda znalcom určených 48.617 Kčs znížených o hodnotu parc. č. 30/1 (4.820 Kčs) a hodnotu porastov na nej (794 Kčs). Rozhodnutím R

I 623//82-16 štátnej notárstvo kúpnu zmluvu registrovalo. Súčasne s touto zmluvou otec žalovaného a predávajúci spísali „Dohodu“, podľa ktorej predávajúci dávajú žalovanému do užívania záhradu pri dome č. XX bezplatne, pričom žalovaný mal hradiť aj daň a užívací poplatok. Pri výstavbe domu pre W. D. (brat žalovaného) predávajúci bezplatne prevedú pozemok na jeho meno.

10.4 Štátne notárstvo zaslalo registrovanú kúpnu zmluvu na zápis do evidencie nehnuteľností. Prípisom z 15. februára 1983 však stredisko geodézie zmluvu vrátilo s tým, že parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor má výmeru 348 m2 a nie 656 m2, a žiadalo výmeru opraviť. Nebolo zistené, na čí podnet, ale 4. mája 1988 bol vypracovaný geometrický plán, ktorým sa od parc. č. 30/1 odčlenila časť o výmere 308 m2 a pričlenila sa k prevádzanej parcele č. 31/1, ktorá tým nadobudla výmeru 656 m2 zhodnú s údajom v zmluve. Tento časti zodpovedá dnes parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 vytvorená geometrickým plánom č. 103/2017 vyhotoveným spoločnosťou GeoMess s.r.o. (príloha D). Ešte pred vyhotovením tohto geometrického plánu C. D. podpísal 5. apríla 1988 vyhlásenie, podľa ktorého „dom spolu so záhradou... som právoplatne odpredal synom C. D., bytom K.... Z tohto dôvodu si nenárokujem žiadne majetkové práva na už spomenutý pozemok, nakoľko tento je majetkom rodiny D.. Toto potvrdenie dávam ako súhlas pri majetkoprávnom vysporiadaní v prospech rodiny D..“ Na základe toho bol 10. mája 1988 žalovaný zapísaný na list vlastníctva č. XXX ako výlučný vlastník parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor o výmere 656 m2. V roku 1994 bolo súpisné číslo domu zmenené na č. XX (LV č. l. 83).

10.5 X. D., nar. XX. K. XXXX, zomrel XX. S. XXXX a podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v N. sp. zn. D 775/91 z 24. júna 1991 bol jediným dedičom C. D., nar. XX. A. XXXX. Ten zomrel XX. F. XXXX (úmrtný list č. l. 361) a podľa uznesenia Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 D 33/2018 z 28. júna 2018 (č. l. 374 spisu) sú jeho dedičmi žalobcovia.

11. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.) a zo skutkových tvrdení, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1 C. s. p.), vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

11.1 Jednotlivé skutkové zistenia odvolací súd v zásade preberá z rozsudku súdu prvej inštancie a dopĺňa ich skutkovými zisteniami ohľadom smrti pôvodného žalobcu a dedičov po ňom. Tieto skutkové závery bezrozporne vyplývajú z jednotlivých verejných listín (sobášneho, rodných a úmrtného listu, ako aj uznesenia súdu v konaní o dedičstve, porov. § 205 C. s. p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú podľa odvolacieho súdu výsledkom správneho hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, neodporujú obsahu listinných dôkazov založených v spise, ani výpovediam svedkov a účastníkov a zisteniam z obhliadky tak, ako sú tieto zachytené v zápisniciach o pojednávaní, resp. z obhliadky. Obsah týchto zápisníc žalovaný v odvolaní nespochybnil, v dôsledku čoho odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať dokazovanie týmito dôkazmi. Samotný postup hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie potom zodpovedá tak pravidlám formálnej logiky, ako aj všeobecným skúsenostiam.

11.2 Súd prvej inštancie možno vytknúť určitú metodologickú nepresnosť pri posudzovaní miery dôkazu, ktorý zaťažoval žalovaného v prerokúvanej veci. Ako bude vysvetlené ďalej, platí podľa § 130 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka v pochybnostiach domnienka oprávnenosti držby. V dôsledku toho treba v prípade pochybností považovať oprávnenú držbu za dokázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 192 C. s. p.). V nadväznosti na to je dôkazné bremeno rozdelené medzi toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, a toho, kto ju popiera. Povinnosťou toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, nie je nevyhnutne dokázať ju, ale navrhnúť dôkazy (čl. 8 základných princípov C. s. p.), ktoré objektívne vyvolajú aspoň pochybnosti aspoň o tom, že by držiteľ mohol byť dobromyseľný, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade nastúpia účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou protistrany je navrhnúť dôkazy na zistenie, že držiteľ dobromyseľný byť nemôže (§ 192 C. s. p.). Ak ten, kto sa oprávnenej držby dovoláva, svoju dôkaznú povinnosť v tejto miere splní a vyvolá u súdu aspoň pochybnosti v tom zmysle, že dobromyseľnosť držiteľa by mohla byť pravdepodobná, postačí pre pozitívny záver o oprávnenosti držby to, že protistrana dobromyseľnosť jasne nevyvrátila. Súd prvej inštancie preto nesprávne formuloval svoj záver v tom zmysle, že žalovanému sa nepodarilo dokázať oprávnenosť svojej držby.

11.3 Odvolací súd však vecne súhlasí so súdom prvej inštancie v tom zmysle, že žalovanému sa nepodarilo dokázať aspoň také okolnosti, ktoré by dôvodne vzbudzovali pochybnosti o tom, či by jeho držba predsa len nemohla byť oprávnená, a v tomto smere sa odkazuje na podrobné a presvedčivé

odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že tieto pochybnosti vyplývajú z obsahu kúpnej zmluvy z 9. augusta 1982, konkrétne z tam uvedenej výmery parcely 31/1. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 30/2010). Dobromyseľnosť je teda skutkovou kategóriou, pre ktorej posúdenie je rozhodné konkrétne vnímanie konkrétneho držiteľa a jeho subjektívna a objektívna ospravedlniteľnosť. V tu prerokúvanej veci žalovaný podľa obsahu samotnej kúpnej zmluvy nadobúdal „dom a dvor“. V súčasne podpísanom dotazníku v konaní o registrácii zmluvy je rovnako zaznačené, že vlastníkom záhrady zostávajú C. a X. D.. O nadobúdaní „domu“ vypovedala aj svedkyňa H. (zápisnica o pojednávaní 28. augusta 2013). Z obhliadky, ale aj výpovedí samotného žalovaného bolo zrejmé, že aj v roku 1982 bol jasný rozdiel medzi domom a dvorom na jednej strane (bol oplotený po plechovú bránku) a záhradou na druhej strane. Žalovaného teda zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že z konkrétnych činov alebo prejavov predávajúcich mohol on sám ospravedlniteľne nadobudnúť dojem, že dvor, ktorý bol predmetom predaja, zahŕňal aj časť záhrady (sporných 308 m2). Súd prvej inštancie na základe aj uvedených dôvodov správne ustálil, že sa mu to nepodarilo.

11.4 Vo výpovedi na pojednávaní 7. apríla 2015 navyše žalovaný vyslovene uviedol, že pri predaji o konkrétnych metroch štvorcových nebola reč, čím samým je vyvrátený jeho odvolací argument, že jeho dobromyseľnosť mohol zakladať údaj o 656 m2 uvedený v zmluve. Údaj o výmere určitého pozemku pritom len zriedkavo môže založiť dobromyseľnosť držby, pretože ide len o abstraktnú číselnú veličinu. Z textu § 130 ods. 1 Obč. zák. pritom zjavne vyplýva, že predpokladom oprávnenej držby je dobromyseľnosť v tom, že mu patrí vec alebo právo. Judikatúra (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 87/2010) v tomto smere pripúšťa aj držbu časti pozemku. V každom prípade však musí ísť o konkrétne priestorovo vymedzený predmet spôsobilý držby, výnimočne o spoluvlastnícky podiel ako ideálna časť na takto priestorovo vymedzenej veci. „Výmera“ ako abstraktný číselný údaj sama osebe nie je spôsobilá ani držby v zmysle § 129 Obč. zák., a teda ani vydržania, a teda jej uvedenie v právnom úkone (bez konkrétneho premietnutia do konkrétnych držobných pomerov) nemôže ani zakladať dobromyseľnosť o tom, že by držiteľovi mohla patriť. Inak povedané, držiteľ môže byť dobromyseľný len o tom, že mu patrí pozemok „odtiaľto potiaľto“, ale nie v tom, že mu patrí určitý počas štvorcových metrov vo všeobecnosti. Práve preto by v prerokúvanej veci dobromyseľnosť žalovaného mohlo založiť to, ak by z prejavov alebo činov oboch predávajúcich ospravedlniteľne nadobudol dojem, že dvor k domu siaha až na tie miesta, kde by dosiahol 656 m2, nie však samo uvedenie tejto výmery v kúpnej zmluve. Ako však už bolo uvedené, žalovanému sa vykonaným dokazovaním nepodarilo dokázať, že by mohol mať takúto nesprávnu predstavu o rozsahu kupovaného dvora.

11.5 Žalovaný vo viacerých svojich výpovediach (napr. na pojednávaní 13. mája 2013, 9. decembra 2014, 7. apríla 2014), ale aj jeho manželka vo výpovedi na pojednávaní 11. júla 2017 uvádzali, že okrem domu s dvorom kupovali aj časť záhrady, čo inak samo osebe dosvedčuje, že medzi oboma časťami pozemku rozlišovali. V tejto časti ale odvolací súd správne uzavrel, že vykonané dokazovanie neumožňuje prijať ani záver o prípadnej pochybnosti o dobromyseľnosti ich držby. Z listinných dôkazov citovaných vyššie je totiž zrejmé, že vo všetkých z nich sa dôsledne rozlišuje medzi dvorom a záhradou a v žiadnom z nich sa záhrada ako predmet prevodu nespomína. Naopak, už citovaný dotazník výslovne uvádzal, že zostáva vo vlastníctve predávajúcich. Konečne, samým žalovaným predložená dohoda z 9. augusta 1982 medzi otcom žalovaného a C. a X. D. výslovne hovorí len o bezodplatnom užívaní záhrady. Na základe toho aj odvolací súd dospel k presvedčeniu, že z týchto skutočností sa žalovaný nemohol ospravedlniteľne domnievať, že predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy z 9. augusta 1982 (Nz 792/82) je aj časť záhrady o výmere 308 m2, ktorá je predmetom tohto sporu. Odvolací súd v tejto súvislosti len dodáva, že z výpovedí žalovaného (pojednávanie 9. decembra 2014), ale aj jeho manželky ako svedkyne (pojednávanie 11. júla 2017) tiež vyplýva, že v podstate záležitosti okolo sporných pozemkov zariaďoval otec žalovaného, ktorý bol so C. a X. D. rovesník a zrejme sa ako susedia poznali. Samotný žalovaný potom zrejme mnohé informácie, ktoré o tejto transakcii mal, prevzal práve od svojho otca. Takto sprostredkovaná mylná informácia, prípadne aj správna, ale nesprávne pochopená informácia však sama osebe nezakladá ospravedlniteľný omyl a sama osebe tak nemôže byť základom dobromyseľnosti žalovaného ako držiteľa.

12. Žalovaný v odvolacom konaní namietal neprípustnosť dokazovania geometrickým plánom č. 103/2017 z 8. októbra 2018, ktorý žalobcovia predložili 11. októbra 2018, pretože ide o nový dôkaz v odvolacom konaní predložený v rozpore s § 154 a § 366 C. s. p. Odvolací súd sa však s týmto názorom nestotožňuje. Z ustanovenia § 154 C. s. p. predovšetkým vyplýva, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (t. j. aj návrhy na vykonanie dôkazov, porov. definíciu v § 149 C. s. p.) možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. V odvolacom konaní pritom nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť len za podmienok § 366 C. s. p. Podľa odvolacieho súdu však predložený geometrický plán nemožno považovať za dôkazný návrh, ale ani iný prostriedok procesnej obrany a procesného útoku. V prerokúvanej veci sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. určenia, že do dedičstva patrí určitý pozemok, ktorý podľa nich (napriek opačnému zápisu v katastri nehnuteľností) stále patrí im, resp. C. a X. D.. Predmetom vlastníckeho práva je podľa § 119 Obč. zák. pozemok. Parcelou sa totiž podľa § 2 ods. 3 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku vo vymenovaných mapách, ale aj na geometrickom pláne. V prerokúvanej veci sa teda žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k pozemku (o výmere 308 m2), ktorý však v katastri nehnuteľností nemá zodpovedajúcu parcelu, pretože je vedený s pozemkom patriacim žalovanému ako jedna parcela č. 31/1 o výmere 656 m2. Účelom geometrického plánu v prerokúvanej veci teda je dosiahnuť to, aby pozemok, ktorého vlastníctva sa žalobcovia domáhajú, bol náležite geometricky a polohovo určený a zobrazený v podobne konkrétnej parcely. Geometrický plán je preto v zmysle § 67 ods. 1 katastrálneho zákona len technickým podkladom verejnej listiny - rozsudku súdu, ktorý deklaruje vecné právo k určitému pozemku. Podľa § 67 ods. 5 kat. zák. sa potom pre potreby katastra sa používa len geometrický plán overený aj okresným úradom. Aj bez takéhoto overenia však geometrický plán plní svoju funkciu geometrického a polohového určenia a zobrazenia pozemku v podobe parcely.

13. Úplná absencia geometrického plánu pri rozhodovací o vecnom práve k pozemku, ktorý ešte nie je v katastri zobrazený (je súčasťou inej väčšej parcely) je procesnou vadou žaloby, ktorá bráni konaniu o nej v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p. Chýba totiž náležite vymedzený predmet konania, pretože technicky riadne a správne nie je vymedzený pozemok, ktorý má byť predmetom sporného vecného práva. To bolo v prerokúvanej veci nedostatkom prvého rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 12 C 65/2012-204 zo 4. júna 2015, ktorý bol práve preto zrušený odvolacím súdom. Podľa § 43 ods. 1 O. s. p., ale aj podľa § 129 ods. 1 C. s. p. však platí, že súd prvej inštancie je vždy povinný vyzvať stranu na odstránenie nedostatkov jej podania, a to dokonca bez ohľadu na to, či kvôli tomuto nedostatku možno alebo nemožno v konaní pokračovať. Preto nemožno akceptovať námietku žalovaného, že odvolací súd a súd prvej inštancie neprípustne inštruujú žalobcov, čo majú v konaní predložiť. Povinnosť súdov dbať na odstránenie nedostatkov žaloby vyplýva z oboch citovaných ustanovení právnych predpisov a plnenie tejto povinnosti tak nemôže byť nesprávnym procesným postupom súdu, ani porušením zásady rovnosti strán v konaní. Preto súd prvej inštancie správne vyzval pôvodného žalobcu na predloženie riadneho geometrického plánu, čo tento urobil tým, že predložil geometrický plán č. 103/2017 z 27. februára 2017. Okamihom predloženia tohto geometrického plánu bol technicky jednoznačne vymedzený predmet konania, a to parcela reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2, vzniknutá odčlenením od parc. reg. C č. 31/1, takže sa v konaní mohlo riadne pokračovať. Tento geometrický plán však nevyhovoval § 67 ods. 5 kat. zák. pre chýbajúce overenie okresným úradom. Takéto chýbajúce overenie možno tiež považovať za určitú vadu žaloby v širšom zmysle, keďže takýto geometrický plán nemôže byť podkladom rozsudku ako verejnej listiny v zmysle § 67 ods. 1 a 5 katastrálneho zákona. Nejde však o vadu, ktorá by bránila pokračovať v konaní, musí byť však odstránená najneskôr do vyhlásenia rozsudku tak, aby sa rozsudok mohol odvolať na tento geometrický plán a byť tak spôsobilým podkladom pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností. Z uvedených dôvodov tak predloženie doplneného, resp. opraveného (vecne však rovnakého) geometrického plánu znamená len odstránenie tejto osobitnej vady žaloby a predloženie technického podkladu pre prípadný vyhovujúci rozsudok. Týmto geometrickým plánom sa však nezisťovala pravdivosť ani nepravdivosť niektorého skutkového tvrdenia žalobcov, takže o ňom nemožno hovoriť ako o dôkaze. Z uvedených dôvodov odvolací súd na tento geometrický plán prihliadol a v súlade s cit. § 67 ods. 1 kat. zák. ho vzal aj za podklad svojho rozsudku.

14. V dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu C. D. už nebolo možné rozhodovať o tom, že je vlastníkom podielu jedna polovica na spornom pozemku parc. reg. C č. 31/4. V dôsledku toho žalobcovia podaním zo 7. mája 2018 svoj žalobný návrh zmenili a žiadali určenie, že tento podiel patrí do dedičstva po ňom. Uznesením vyhláseným na pojednávaní 25. septembra 2018 odvolací súd pripustil túto úpravu žaloby; keďže bolo vyhlásené za prítomnosti všetkých strán (ich právnych zástupcov), jeho doručenie

nebolo potrebné (§ 235 ods. 2 C. s. p. a contrario). Odvolací súd už len dodáva, že tomuto rozhodnutiu neprekážal § 370 C. s. p., podľa ktorého je zmena žaloby v odvolacom konaní neprípustná. Nový C. s. p. totiž na rozdiel od predošlého O. s. p. v § 140 ods. 1 a 2 C. s. p. výslovne definuje, čo sa rozumie zmenou žaloby. Zmenou žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo, ako aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Z uvedených definícií je zrejmé, že podľa úpravy C. s. p. už zmenou žaloby nie je každá zmena znenia žalobného návrhu (petitu), ale len taká zmena, ktorá vedie k tomu, že predmetom konanie sa stáva ďalšie alebo iné právo. Pôvodný žalobca sa pritom až do okamihu svojej smrti domáhal určenia, že je vlastníkom (t. j. že má vlastnícke právo k) podielu na pozemku parc. reg. C č. 31/4. Žalobcovia v novom žalobnom návrhu žiadajú určiť, že tento podiel patrí do dedičstva po ňom. Podľa judikatúry (porov. judikát R 32/2011) ide pritom v konaní o žalobe o takéto určenie o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci. Z toho vyplýva, že určením, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa uplatňuje rovnaké právo ako určením, že bol v čase smrti jej vlastníkom. Pretože tohto určenia sa domáhal aj pôvodný žalobca až do okamihu svojej smrti, t. j. až do smrti sa domáhal určenia, že je vlastníkom, domáhajú sa noví žalobcovia toho istého práva. Zároveň podstatným spôsobom nerozširujú skutkové tvrdenia, pretože skutkový základ žaloby, od ktorého žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo C. D., zostal rovnaký (skutkovými tvrdeniami o dedičstve preukazujú len svoju aktívnu legitimáciu, nie skutkový základ pôvodnej žaloby). Zmenou žalobného petitu tak v prerokúvanej veci nedošlo k zmene ani rozšíreniu uplatneného práva, ani podstatnej zmene skutkových tvrdení, v dôsledku čoho podľa § 140 C. s. p. nejde o zmenu žaloby, ktorá by bola v odvolacom konaní neprípustná.

15. Odvolací súd tak na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu výrokov II až IV (§ 380 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie, zohľadniac pritom nové znenie žalobného návrhu a predložený geometrický plán č. 103/2017 z 8. októbra 2018. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Žalobcovia sa v prerokúvanej veci domáhajú v podstate určenia, že ich právni predchodcovia sú vlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku označeného ako parc. reg. C č. 31/4, ktorú nadobudli v roku 1980 dedením od svojho otca. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že na takejto žalobe majú žalobcovia naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) C. s. p., pretože v súčasnosti ich právni predchodcovia nie sú zapísaní v katastri nehnuteľností, a tento rozsudok tak vytvorí podklad pre ich zapísanie (resp. zapísanie vlastníckeho práva žalobcov po prejednaní týchto pozemkov v konaniach o dedičstve). Proti záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalovaný v odvolaní žiadne námietky nevzniesol. Súd prvej inštancie potom vo veci samej správne vychádzal z toho, že predpokladom úspechu žaloby žalobcov je zistenie, že C. a X. D. svoje vlastnícke k sporným pozemkov od r. 1980 nestratili. Správne dospel k záveru, že k takejto strate nemohla viesť kúpna zmluva z 9. augusta 1982 (Nz 792/82), pretože sporný pozemok - časť záhrady o výmere 308 m2 nebola predmetom tejto zmluvy. Podľa § 134 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom k 9. augustu 1982 bola k nadobudnutiu nehnuteľnosti potrebná zmluva a registrácia štátnym notárstvom, pričom vlastníctvo prechádzalo registráciou. Pokiaľ časť záhrady o výmere 308 m2 nebola predmetom kúpnej zmluvy, nemohol byť prevod v tomto rozsahu ani registrovaný a nedošlo teda k nadobudnutiu vlastníctva tejto časti pozemku žalovaným. Ani tento záver súdu prvej inštancie žalovaný v odvolací riadne nenapadol, v dôsledku čoho sa ním odvolací súd nemôže zaoberať (§ 380 ods. 1 C. s. p.).

17. Žalovaný sa však bráni tým, že sporný pozemok nadobudol vydržaním, hoci neuvádza, ku ktorému dňu. V zásade však vychádza toho, že do užívania sporných pozemkov vstúpil už 9. augusta 1982, v dôsledku čoho treba začiatok vydržania posudzovať podľa vtedy účinného predpisu, ktorý však vydržanie neupravoval. Vydržanie umožňovalo až ustanovenie § 135a Obč. zák. s účinnosťou od 1. apríla 1983. Podľa ods. 2 cit. paragrafu, ktorý sa týkal vydržania pozemkov, platilo, že ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe v zmysle § 132a ods. 1 desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (v zmysle § 199 ods. 1, čiže okrem iného pozemku na výstavbu rodinného domčeka, chaty alebo zriadenie záhradky), nadobúda vlastníctvo k pozemku štát a občan nadobudol právo, aby sa mu k nemu zriadilo osobné užívanie. Citované ustanovenie ešte výslovne nevyžadovalo oprávnenú držbu, avšak z § 132a ods. 1 Obč. zák. definujúceho držbu vyplývalo, že držiteľom bol ten, kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí. Podľa cit. právnej úpravy tak pojem „držba“ zodpovedal dnešnému pojmu „oprávnená držba“ v zmysle § 130 ods. 1 Obč. zák. a tak ho treba chápať aj v § 135a ods. 1

Obč. zák. V každom prípade by však požadovaná 10-ročná doba skončila až 9. augusta 1992, teda po nadobudnutí účinnosti tzv. veľkej novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 509/1991 Zb.), ktorou bol zavedený dnešný § 134 ods. 1 Obč. zák. Z § 872 ods. 6 Obč. zák. potom vyplýva, že do vydržacej doby na účely § 130 ods. 1 Obč. zák. je možné si započítať aj dobu držby v zmysle § 132a ods. 1 Obč. zák., ďalšie predpoklady a samotné účinky vydržania je však od 1. januára 1992 potrebné posúdiť podľa § 134 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého ju posudzoval aj súd prvej inštancie.

18. V zmysle cit. § 134 ods. 1 Obč. zák. sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v (oprávnenej) držbe 10 rokov. Oprávneným držiteľom je v zmysle § 130 ods. 1 v spojení s § 129 ods. 1 Obč. zák. ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, ak je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu táto vec patrí. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie s odkazmi na ním citovanú judikatúru, k vydržaniu dochádza priamo zo zákona, ak sú splnené tieto predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Takýto stav sa môže zakladať aj na omyle samotného držiteľa. Subjektívny pocit držiteľa však nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Ak sa takýto pocit zakladá na omyle, je potrebné skúmať, či ide o omyl ospravedlniteľný, teda či k nemu došlo napriek zachovaniu obvyklej miery opatrnosti. Podľa už. cit. § 130 ods. 1 Obč. zák. sa pritom v pochybnostiach predpokladá oprávnenosť držby. Zároveň však platí, že nesplnením čo len jedného z uvedených predpokladov nenastanú účinky vydržania, aj keby ostatné predpoklady boli splnené.

19. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaný spornú časť pozemku užíva (drží) od r. 1982, teda viac než požadovaných 10 rokov, a podľa skôr citovanej judikatúry je spôsobilým predmetom vydržania aj časť pozemku. Poslednou podmienkou, ktorú by teda žalovaný musel splniť v prerokúvanej veci, aby nadobudol spornú časť pozemku vydržaním, je oprávnenosť jeho držby. Ako už bolo uvedené, žalovaný tak nemusel jasne dokázať dobromyseľnosť svojej držby, ale postačilo dokázať okolnosti, ktoré objektívne vyvolajú pravdepodobnosť jeho dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade by nastúpili účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou žalobcov by bolo dokázať, že žalovaný dobromyseľný byť nemôže, aby nastúpivšiu domnienku oprávnenosti držby vyvrátili (§ 192 C. s. p.). Súdu prvej inštancie možno v tomto smere opätovne vytknúť, že nevychádzal dôsledne z citovanej zásady. Napriek tomu však súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku podrobne odôvodnil, prečo držbu žalovaného nepovažuje za oprávnenú, a odvolací súd sa stotožňuje s jeho závermi v tom zmysle, že nemožno dospieť ani k pochybnostiam o tom, že by jeho držba mohla byť oprávnená. Zo zisteného skutkového stavu a hodnotenia jednotlivých dôkazov tak, ako je obsiahnuté v ods. 11.2 až 11.4 tohto rozsudku, aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že nie sú splnené podmienky pre to, aby v súlade s § 130 ods. 1 Obč. zák. nastúpila domnienka oprávnenosti držby. Žalovaný sa inak vo svojom odvolaní obmedzil v podstate len na zopakovanie svojho stanoviska o oprávnenosti jeho držby bez toho, aby sa konkrétnym spôsobom vyrovnal s jednotlivými presvedčivými argumentami súdu prvej inštancie svedčiacimi proti tomuto záveru.

20. Odvolací súd už len v záujem stručnosti opakuje, že zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalovaný bol ospravedlniteľne v omyle o tom, že prevádzaný dvor v sebe zahŕňa aj spornú časť pozemku. Naopak, žalovaný vedel, že ide o záhradu, ktorú od dvora rozlišoval. Samotná držba tejto časti pozemku, jeho užívanie a platenie daní ešte neznamená, že ide o držbu oprávnenú. Zo znenia § 134 ods. 1 Obč. zák. je zrejmé, že trvanie držby a jej oprávnenosť sú dve podmienky vydržania, ktoré sa musia splniť súčasne, a jedna nenahrádza druhú. Vydržateľ teda musí spĺňať podmienku nielen trvania držby, ale aj jej oprávnenosti, a práve tú žalovaný v prerokúvanej veci nesplnil. Okrem toho samotná (nerušená) držba žalovaného k spornej časti pozemku tu takisto nemôže svedčiť o jeho dobromyseľnosti, ale nemôže svedčiť ani o nedbalosti pôvodného žalobcu ako vlastníka. Žalovaný totiž opomína jasný text dohody z 9. augusta 1982 medzi jeho otcom a C. a X. D., z ktorej vyplýva, že záhradu dostáva žalovaný do bezplatného užívania. Žalovaný teda túto záhradu užíval a platil z nej dane a C. a X. D. ho

v jeho užívaní dlhodobo nerušili práve preto, že mu ju uvedenou dohodou do užívania prenechali. Zo žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť, že by vlastník, ktorý svoje vlastníctvo prenechal niekomu do užívania, sa mal pravidelne u užívateľa o svoje vlastníctvo „hlásiť“ s tým, že v opačnom prípade ho stratí. Preto žalovaný nemohol na základe užívania tejto časti pozemku ospravedlniteľne dospieť k záveru, že ju nadobudol do vlastníctva. Tým padá aj námietka žalovaného o údajnej „nezmyselnosti“ konania D., že by žalovanému nepredali kus pozemku a ponechali by si jeho časť v strede, ku ktorej by nemali prístup. Žalovaný totiž opomína, že k 9. augustu 1982 D. zostávala celá záhrada až po opačnú stranu (dnes: parc. reg. C č. 30/3), ktorá hraničila s druhou cestou, takže záhrada D. bola naďalej verejne prístupná z tohto „horného konca“. Okrem toho túto údajnú nelogickosť vysvetľuje samotný obsah citovanej dohody, z ktorej je zrejmé, že druhú časť záhrady mali žalovaní neskôr previesť na brata žalovaného. Už len na dôvažok odvolací súd dodáva, že právom vlastníka je aj konať „nelogicky“, čo v prerokúvanej veci D. urobili tým, keď hornú časť parc. č. 30/1 (záhrady) predali štátu na vybudovanie rodinného domu, čím im medzi touto parcelou a parcelou patriacou žalobcovi zostala z cesty neprípustná záhrada. Žalovaný teda nemôže tvrdiť, že je nezmyselné, aby mu D. neboli chceli predať aj spornú časť záhrady (dnešnú parc. č. 31/4 o výmere 308 m2), pretože rovnaký „nezmysel“ vedome a nesporne zopakovali aj vo vzťahu k zvyšku svojej záhrady neskôr.

21. K ospravedlniteľnému omylu žalovaného o tom, že mu sporná časť pozemku patrí, nemohol žalovaný dospieť ani tým, že si myslel, že sporná časť záhrady je naňho prevedená geometrickým plánom zo 4. mája 1988 a potvrdením C. D. z 5. apríla 1988. Súd prvej inštancie v tomto smere správne poukázal na ustálenú judikatúru (porov. judikáty R 73/2015 a R 74/2015), v zmysle ktorej oprávneným držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme alebo ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že geometrický plán zo 4. mája 1988, resp. nehnuteľnosť ním vytvorená, nemohli byť predmetom zmluvy, ktorá bola registrovaná štátnym notárstvom 9. augusta 1982, teda šesť rokov predtým. Podobne potvrdenie z 5. apríla 1988 nebolo možné považovať za kúpnu zmluvu uzavretú v písomnej forme v zmysle § 46 a § 40 ods. 1 Obč. zák. účinného v danom čase a navyše ani táto zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom. V dôsledku toho žalovaný z týchto listín nemohol dospieť k dobromyseľnosti o tom, že mu sporná časť záhrady patrí. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že jeho dobromyseľnosť malo zakladať konanie notára pri spísaní kúpnej, odvolací súd odkazuje na svoje vyššie uvedené stanovisko, že pre posúdenie dobromyseľnosti nemôžu byť kľúčové abstraktné veličiny uvedené v zmluve (výmera), ale konkrétna predstava držiteľa o tom, čo je predmetom jeho nadobúdania. V prerokúvanej veci bolo viackrát zdôraznené, že žalovaný sám vždy rozlišoval medzi dvorom a záhradou, takže objektívne nemohol byť v omyle, že predmetom jeho nadobúdania podľa uvedenej zmluvy je aj časť záhrady, ale len dvor, hoci aj s nesprávne uvedenou výmerou. Tou sa žalovaný navyše podľa vlastnej výpovede ani nezaoberal. Zápis na liste vlastníctva nemohol byť pre žalovaného dostatočným dôvodom jeho dobromyseľnosti už s ohľadom na vyššie citované judikáty, pretože samotný zápis do evidencie nehnuteľností (na rozdiel od práva platného od 1. januára 1993!) nemal konštitutívne účinky a nenahrádzal zákonom predpísanú registráciu štátnym notárstvom, ktorej nedostatok (vo vzťahu k spornej časti záhrady) podľa vyššie citovanej judikatúry vylučuje dobromyseľnosť a tým aj oprávnenú držbu držiteľa.

22. Nedôvodné je dovolávanie sa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú 549/2015 zo strany žalovaného. Tento nález sa týka otázky posudzovania vplyvu dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva od nevlastníka, teda od osoby, ktorá bola riadne zapísaná do katastra nehnuteľností, hoci právny titul jej vlastníctva bol chybný. Tento nález však nerieši, ako treba posudzovať samotnú dobromyseľnosť, čo jasne vyplýva z ods. 22 jeho odôvodnenia: „Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam má krajský súd (nie okresný súd) v novom konaní dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľa, súc viazaný právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru sťažovateľa skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.“ V tu prerokúvanej veci vôbec nejde o to, že by súd prvej inštancie alebo odvolací súd odmietli skúmať dobromyseľnosť (=dobrú vieru) žalovaného, ale o to, že výsledkom skúmania bolo zistenie, že dobromyseľnosť na jeho strane tu nemohla byť. V súvislosti s argumentáciou v tomto náleze odvolací súd znova pripomína aj to, že C. a X. D. nemožno v žiadnom prípade považovať za nedbalých vlastníkov. Za nedbalého vlastníka nemožno považovať toho, kto dá predmet svojho vlastníctva inému len do užívania, na základe čoho nemôže v žiadnom prípade predpokladať, že by mal stratiť vlastníctvo. To je podstatný rozdiel od nedbalého vlastníka, ktorý urobí úkon smerujúci k strate jeho vlastníctva, tento úkon je prípadne neplatný, na

jeho základe však bude jeho vlastníctvo extabulované z katastra nehnuteľností, no napriek tomu sa ho nebude domáhať späť a začne tak robiť až potom, čo už vec bude prevedená na niekoho iného. Ten, kto dáva vec do užívania inému, nemá vôbec žiaden dôvod domnievať sa, že by sa tým niečo menilo na jeho vlastníctve, a nemá preto dôvod ani čokoľvek podnikať na jeho ochranu.

23. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že žalovaný nenaplnil podmienky § 134 ods. 1 Obč. zák. a nenadobudol spornú časť záhrady do vlastníctva vydržaním, v dôsledku čoho tak vlastnícke právo C. a X. D. nezaniklo. Pretože žalovaný ani netvrdil, že by toto právo zaniklo inak, prípadne že by prešlo na iného, treba vychádzať z toho, že nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by podľa § 132 až 134 Obč. zák. mali za následok prechod vlastníctva zo C. a X. D.. V dôsledku toho tak X. D. zostal až do svojej smrti XX. S. XXXX vlastníkom jednej polovice na spornej časti záhrady parc. č. 30/1 v k. ú. K. a C. D. až do svojej smrti XX. F. XXXX vlastníkom druhej polovice tak, ako ju nadobudli v roku 1980. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že táto časť pozemku zodpovedá v súčasnosti novovytvorenej parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 tak, ako je zobrazená na geometrickom pláne č. 103/2017 z 8. októbra 2018. V zmysle cit. judikátu R 32/2011 sa vlastnícke právo poručiteľa v čase smrti uplatňuje žalobou o určenie, že vec patrí do dedičstva po ňom. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobcovi sú dedičmi po C. D., ktorý sám bol jediným dedičom po X. D., v dôsledku čoho sú žalobcovi aj dedičmi po ňom. Žalobcovia sa teda upravenou žalobou opodstatnene domáhali určenia, že jednotlivé spoluvlastnícke podiely na vytvorenej parc. reg. C č. 31/4 patria do dedičstva po C. a X. D.. Pretože predmetom sporu je časť existujúceho pozemku, ktorá ešte nie je geometricky a polohovo určená v katastrálnej mape, a tento rozsudok má byť podkladom pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností, je podľa judikatúry sa v takýchto prípadoch musí rozsudok odvolávať na geometrický plán, ktorý musí byť k nemu pripojený (porov. v tomto smere napr. judikát R 65/1972). V dôsledku prípustného odstránenia nedostatkov geometrického plánu, na ktorý sa odvolával súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku, ako aj na úpravu žaloby v dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu za odvolacieho konania tak v prerokúvanej veci rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku formálne nie je správny, hoci inak vecne správny je. Preto nie sú dané podmienky na jeho potvrdenie, ale ani zrušenie. Odvolací súd tak tento rozsudok podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobe v upravenom znení vyhovel (výrok I).

24. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobcovia boli v konaní v zásade v celom rozsahu úspešní, v dôsledku čoho by im inak patril nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému (§ 255 ods. 1 C. s. p.). Ustanovenie § 257 C. s. p. však súdu umožňuje výnimočne nepriznať náhradu trov celkom alebo sčasti, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa judikatúry výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Súd musí prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť, že všetkých) účastníkov konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale to, aký bude dopad aplikácie § 257 C. s. p. na (medziiným tiež majetkové) pomery účastníka na opačnej procesnej strane, teda či on neho možno spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bez nároku na ich náhradu. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. Samotná otázka zavinenia, resp. miery zavinenia účastníka za skutkový stav nemôže byť v danom prípade dôvodom pre použitie tohto výnimočného ustanovenia, nakoľko by takýmto postupom došlo k popretiu ústrednej zásady procesného rozhodovania o náhrade trov konania a to zásady úspechu v konaní (porov. rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 M Cdo 24/2011, 3 M Cdo 5/2006, 4 M Cdo 6/2013, 7 M Cdo 5/2012). Odvolací súd v prerokúvanej veci predovšetkým prihliadol na postoje a spôsob uplatnenia práva samotnými žalobcami. Žalobcovia sa v pôvodnej žalobe domáhali celkom nevykonateľného súdneho rozhodnutia, čo muselo byť korigované až zásahom odvolacieho súdu. Až v ďalšom konaní žalobcovia predložili geometrický plán a zabezpečili tak odstránenie vady žalobného návrhu, avšak ani toto odstránenie neurobili dôsledne. Až po pojednávaní odvolacieho súdu v druhom odvolacom konaní žalobcovia predložili správny a predpisom § 67 katastrálneho zákona vyhovujúci geometrický plán. Podľa odvolacieho súdu teda žalobcovia v prerokúvanej veci uplatnili svoje právo nesprávne, bez náležitej starostlivosti, čím spôsobili nielen jedno, ale v podstate aj druhé odvolacie konanie. Odvolací súd tiež prihliadol na to, že v dedičskom konaní po pôvodnom žalobcovi žalobcovia nadobudli dedičstvo v čistej hodnote 191.601,54 €. Podľa odvolacieho súdu sa tak povinnosť znášať trovy konania z vlastných prostriedkov žalobcov nedotkne natoľko negatívnym spôsobom, aby

to prevážilo nad dôsledkami nedbanlivého prístupu k plneniu procesných povinností a bremien. Z týchto osobitných dôvodov odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).

25. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Súčasťou tohto rozsudku je geometrický plán, ktorý je vyhotovený len v listinnej podobe. Odvolací súd tak nie je objektívne spôsobilý vyhotoviť prvopis tohto rozsudku v elektronickej podobe, preto podľa § 17 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z. z. o e-Governmente bude prvopis rozsudku vyhotovený v listinnej podobe.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.