Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_29Sa-17-2018.pdf
PDF · 124.69 KB
Case nature
Area
Subarea
29Sa/17/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: v rade 1/ Z. R. nar. XX.XX.XXXX, bytom H. C. XX/XX, XX-XXX N., Poľská republika, v rade 2/ LONEVYL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 180, žalobcovia v rade 1/, 2/ právne zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. I. XXX/X, XXX XX Q., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 12289-4/2018-BA zo dňa 01.03.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi v rade 1/, 2/ a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.: 48312-1/2013- CA zo dňa 06.11.2013 rozhodla, že pani Z. R., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení). V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že od 1. mája 2010 sa uplatňuje nariadenie EP a Rady č. 883/20004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Poukázal na čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia ako aj na čl. 13 ods. 1, 3 zákonného nariadenia, konštatujúc, že dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci pobočky kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pani Z. R. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto prvostupňový správny orgán konštatoval, že nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z citovaných článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti pani Z. R.źniak nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012 podľa slovenskej legislatívy.
2. Proti vyššie citovanému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala odvolanie žalobkyňa v rade 1/ ako aj žalobca v rade 2/ obaja namietajúci nesprávnosť záverov prvostupňového správneho orgánu. Majú za to, že žalobkyňa v rade 1/ nevykonávala len prácu na vlastnú päsť v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzťahuje sa na ňu výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Z vykonaných kontrol vyplynulo, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich
práce. Nesúhlasia so záverom prvostupňového správneho orgánu, že práca žalobkyne v rade 1/ pre žalobcu v rade 2/ je marginálneho charakteru a zahŕňa činnosti vykonávané doma. Závery Sociálnej poisťovne spočívajúce v spochybňovaní reálneho výkonu práce na území SR sú nepravdivé a v rozpore s vykonanými kontrolami.
3. Dňa 23. septembra 2015 Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č.: 14906-3/2015-BA konanie o odvolaniach zamestnanca a zamestnávateľa v zmysle § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. prerušila odo dňa doručenia rozhodnutia č.: 14906-3/2015-BA z 23.09.2015 zamestnancovi a zamestnávateľovi do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.
4. O odvolaniach žalobcu v rade 1/ a žalobcu v rade 2/ rozhodol žalovaný rozhodnutím č.: 12289-4/2018- BA zo dňa 01.03.2018 tak, že odvolania oboch účastníkov v celom rozsahu zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako vecne správne. Poukázal na nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal najmä čl. 16 ods. 2 a čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatnil so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stanovené odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4. Žalovaný skonštatoval, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby pracovný úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo územia Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Z uvedeného dôvodu ZUS žiadala Sociálnu poisťovňu o informácie, či dotknuté osoby skutočne vykonávajú činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky, kde má ich zamestnávateľ sídlo. Za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení a v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS s poukazom na ust. čl. 76 základného nariadenia oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy. Na základe uvedenej povinnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca v období od 26.02.2017 do 06.03.2017 vykonávala u zamestnávateľa kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území SR v kontrolovanom období. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že zamestnávateľ nemá na adrese registrovaného sídla samostatnú kanceláriu. Na uvedenej adrese sídli spoločnosť ACARTUS Slovakia, s.r.o., ktorá pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami do 28. júna 2012 sú uzatvorené na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume už na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR, pričom zamestnávateľ im zadáva prácu telefonicky, emailom alebo prostredníctvom pošty. Zamestnávateľ ku kontrole predložil formálne doklady ako sú pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatne pásky a evidencia dochádzky, avšak nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste v určený deň. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že dňa 07.11.2017 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v Poznańi doručené oznámenie č. 290000/503/421/2012- UBS, ktorým ZUS určila, že pani Z. R.źniak podlieha v období od 15.04.2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska pani Z. R. v spolupráci so Sociálnou poisťovňou rešpektujúc postupy určené v čl. 16 vykonávacieho nariadenia určila, že menovaná bude v období od 15.04.2010 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Ďalej vo všeobecnosti žalovaný sa zaoberal termínom „reálny výkon činnosti“. Samotné námietky zamestnávateľa, zamestnanca uvedené v odvolaniach vyhodnotil ako
nedôvodné. Čo sa týka Registračného listu fyzickej osoby - prihláška uviedol, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani ďalších povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ.
5. V zákonnej lehote podali proti vyššie citovanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu žalobcovia v rade 1/, 2/. Ako základné žalobné body uviedli: prekročenie právomoci Sociálnej poisťovne. Vychádzajúc zo stavu veci nie je sporné, že by žalobca v rade 1/ mal bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy nie je. S poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca ako aj správneho orgánu druhého stupňa -žalovaného vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko uvedené nie v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Pokiaľ by aj konajúci súd mal za to, čo však žalobcovia rozporujú, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, resp. žalovaný ako odvolací orgán majú v tomto smere pôsobnosť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z.., potom žalobcovia namietajú samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z., poukazujúc na rozsudok NS SR sp.zn. 9Sžo/90/2015 z 04.12.2016. Ďalej žalobcovia v rade 1/, 2/ namietajú nesprávny procesný postup správnych orgánov. Predovšetkým sú toho názoru, že medzi ZUS Poznań a žalovanou mal prebehnúť dialóg a zmierovací postup podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len rozhodnutie č. A1). Existencia takéhoto dialógu musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Uvedené sa však v administratívnom spise nenachádza, žalobcovia majú teda za to, že procesný postup v určení uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Žalobcovia ďalej namietajú tiež prerušenie konania odvolania žalobcov v rade 1/, 2/ rozhodnutím č. 14906-3/2015-BA z 23.09.2015. Uvedené prerušenie konania označili za účelový postup žalovaného, nakoľko žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedol, ani sa nezaoberal tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu v rade 1/ právoplatne skončený. Žalovaný mal prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského orgánu ZUS Poznań v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca v rade 1/ opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Žalobcovia v rade 1/, 2/ tvrdia, že žalobca v rade 1/ v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, keďže nesúhlasí s určenou uplatniteľnou legislatívou ZUS Poznań, pričom dané konanie nebolo do dnešného dňa v Poľsku právoplatne skončené. Žalobcovia v rade 1/, 2/ ďalej namietajú nesprávnosť posúdenia tzv. reálneho výkonu činností žalobcu v rade 1/. Samotné posúdenie reálneho výkonu činností žalobcu v rade 1/ bez ďaľšej spojitosti postupu s poľským orgánom ZUS v zmysle základného a vykonávacieho nariadenia nemá podľa názoru žalobcov v rade 1/ a 2/ pre merito veci opodstatnenie, a tento postup je v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Žalobcovia v rade 1/, 2/ sú toho názoru, že reálny výkon činnosti zamestnanca bol v konaní preukázaný, pričom žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď zákonným spôsobom nevyhodnotil jediným zákonným spôsobom a vôbec uskutočnený a získaný dôkaz v rámci prvostupňového správneho konania vykonaný Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca, a to v rámci kontroly uskutočnenej u zamestnávateľa 26.02.2013 do 06.03.2013, ktorej výsledkom pri preskúmavaní reálneho výkonu činnosti zamestnancov LONEVYL, s.r.o. na území SR bol záznam v zmysle § 245 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Týmto záznamom, ako podkladom pre vydanie samotného rozhodnutia, sa žalovaný v rámci odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Žalobcovia sú toho názoru, že ich dôkazné bremeno, čo do reálneho výkonu činnosti, bolo vyčerpané.
6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 14.08.2018. Zotrval na právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca - žalobcu v rade 1/ podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca totiž prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov od 03.02.2012, pričom zo skutočností zistených kontrolou a následným určením legislatívy Poľskej
republiky príslušnou inštitúciou bolo nepochybné, že žalobca v rade 1/ v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov, požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu v rade 1/ sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. V súvislosti s daným postupom určovania uplatniteľnej legislatívy žalovaný poukázal na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni zo strany poľskej inštitúcie ZUS v Poznańi bolo v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie z 30.10.2013, ktorým ZUS v Poznańi určila, že pani Z. R. podlieha od 03.02.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, preto sa stalo v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Práve definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia, teda podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia nebola len vykonaná kontrola, ako tvrdia žalobcovia.
7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP) dňa 13.11.2018 konanom v neprítomnosti žalobcu, ďalšieho účastníka konania a ich právneho zástupcu (§ 114 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
8. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.
Podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z., nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 10 veta prvá základných zásad vykonávacieho nariadenia, aby sa určila príslušná inštitúcia, t.j. inštitúcia, ktorej právne predpisy sa uplatňujú alebo ktorá má povinnosť vyplácať určité dávky, musia objektívnu situáciu poistenca a jeho rodinných príslušníkov preskúmať inštitúcie viac ako jedného štátu.
Podľa článku 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, na účely vykonávania tohto nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy.
Podľa článku 5 bod 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
9. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Społecznych (ďalej len ZUS) v Poznańi podaním zo dňa 30.10.2013 (doručeným žalovanému 07.11.2013) sp. zn. 290000/503/421/2012-UBS, 5054043007803 dala žalovanému na vedomie, že ukončila formálne zisťovanie týkajúce sa určenia príslušnej legislatívy a zároveň konštatuje, že od 15.04.2010 podlieha žalobkyňa v rade 1/ poľskej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia. Predmetom vedeného formálneho zisťovania bolo určenie príslušnej legislatívy ohľadne vedenia činnosti, ktorú Z. R. vedie ako SZČO v Poľsku a vykonávania prác na území Slovenska voči zamestnávateľom: 1. GM Consulting, Bukowa 22, 919 10 Bukowa od 15.04.2010 a 2. LONEVYL, s.r.o., Palárikova 76, 022 01 Čadca od 03.02.2012. Vychádzajúc z informácie poskytnutej slovenskou inštitúciou - Sociálnou poisťovňou, ústredie, kde zo záverov kontroly udaných zamestnávateľov bolo zistené, že zamestnávajú osoby, ktoré sú v Poľsku SZČO, pričom v tých tzv. stránkových firmách na území Slovenskej republiky nie je práca v skutočnosti vykonávaná zamestnancami, ako aj vychádzajúc z údajov centrálnej evidencie a informácií podnikateľskej činnosti Poľskej republiky ZUS zistila, že Z. R. má platné oprávnenie na vedenie nepoľnohospodárskej činnosti na území Poľskej republiky: činnosť spojená s posúdením rizika a odhadom strát, preto od 14.04.2010 z titulu vedenia
nepoľnohospodárskej činnosti na území Poľskej republiky, podlieha povinnému sociálnemu poisteniu v Poľsku, ako osoba, ktorá vedie nepoľnohospodársku činnosť.
10. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa v rade 1/ bola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby, prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa LONEVYL, s.r.o. za obdobie od 03.02.2012 do 31.10.2014.
11. Správny súd v prvom rade vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Podľa názoru správneho súdu bolo v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení ďalšiemu účastníkovi, ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ ďalšieho účastníka túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 03.02.2012 a zároveň Sociálna poisťovňa má preukázané, že spätne už od 14.04.2010 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, v dôsledku jej definitívneho určenia podľa čl. 16 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia, a preto nemôže byť poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané v súlade s citovaným ustanovením článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na citované ustanovenie článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné) pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Márnym uplynutím lehoty 2 mesiacov v zmysle cit. článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS v Poznańi stalo sa definitívnym. Žalovaný bol informovaný o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (podaním doručeným dňa 07.11.2013), uplynutím dvoch mesiacov - dňa 07.01.2014 - tak nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, keďže žalovaný neinformoval (uvedené ani v konaní netvrdil, ani uvedené v konaní z obsahu administratívneho spisu nevyšlo najavo) ZUS v Poznańi o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujal k tejto veci odlišné stanovisko, rovnako neboli pred uplynutím tejto lehoty uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16. Je potrebné podotknúť, že v tomto konaní neboli dané dôvody pre aplikáciu ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné aby postup podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Pre úplnosť je potrebné dodať, že dohodovacie konanie v intenciách článku 16 ods.4, (ktoré nevyhnutne predpokladá medzi inštitúciami členských štátov existujúcu pochybnosť v určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá pochybnosť v prejednávanej veci nebola daná) je potrebné odlíšiť od výmeny informácií medzi inštitúciami členských štátov v rámci spolupráce pri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia napr. čl. 10 základných zásad vykonávacieho nariadenia alebo čl. 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, v zmysle ktorého na účely vykonávania základného nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Takáto spolupráca (o akú išlo medzi poľskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v prejednávanej veci) nie je dôkazom existencie „neistoty“ v intenciách čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
12. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu situácia, ktorú predvída ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v nadväznosti na § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, keď na jednej strane bolo definitívne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy v súlade s článkom 16 ods. 3 v nadväznosti na článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a na druhej strane prihláška do registra poistencov Sociálnej poisťovne bola zo strany zamestnávateľa - žalobcu v rade 2/ podaná k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala pre žalobkyňu v rade 1/ poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený, pričom práve ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení je zákonodarcom prijatý na riešenie aj takýchto situácií. Oprávnenie žalovaného vydať rozhodnutie o tom, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky plynie z citovaných ustanovení § 20 ods. 1, § 172 ods. 5, 178 ods. 1 písm. a)
bod 1, § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaný oprávnený v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca potom, čo bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov žalovaného (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27.04.2018).
11. Ak žalovaný (okrem iného) rozhodol na základe definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským orgánom sociálneho zabezpečenia (o ktorom bol oboznámený opatrením, z ktorého obsahu vychádzal a ktorým je v intenciách citovaného čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia viazaný tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, v zmysle ktorého sa na žalobkyňu v rade 1/ povinné poistenia na Slovensku nevzťahujú, a to konkrétne od 03.02.2012, kedy bola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne, rozhodla vecne správne. Ak žalovaný potvrdil ako vecne správne prvostupňové správne rozhodnutie dôvodiac (okrem iného) definitívnym určením uplatniteľných právnych predpisov poľským orgánom sociálneho zabezpečenia odstránil nedostatok právneho posúdenia veci prvostupňovým správnym orgánom, ktorý v dôvodoch svojho rozhodnutia mal prioritne argumentovať definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poľskou ZUS (resp. uzatvorením dohody o definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy, ak by dohoda bola daná avšak v prejednávanej veci preukázaná nebola).
12. V tejto súvislosti správny súd musí s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (napr. rozsudok súdneho dvora C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) uviesť, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená podľa názoru správneho súdu rozhodnúť aj o tom, že nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti žalobkyne v rade 1/ ako zamestnankyne žalobcu v rade 2/ po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej (a to podľa cit. ust. § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení). Žalovaný tak rešpektoval cieľ koordinačných nariadení v zmysle citovaného článku 11 ods. 1 základného nariadenia, ktorým bolo zamedziť situáciám, aby jedna osoba podliehala sociálnemu poisteniu (v zmysle uplatniteľnej legislatívy) dvoch resp. viacerých členských štátov. Správne orgány tak nekonali v rozpore s cieľmi a zmyslom koordinačných nariadení, naopak, ich rozhodnutie bolo nevyhnutné v záujme zamedzenia akýmkoľvek pochybnostiam o nevzniku sociálneho poistenia žalobkyne v rade 1/ na území SR, keďže bola žalobkyňa v rade 1/ do registra prihlásená.
13. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nesprávneho procesného postupu - absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu. Podľa názoru správneho súdu daný skutkový stav neodvodňoval uplatnenie pravidiel „postupu dialógu a zmierovacieho postupu“, keďže v prejednávanej veci neexistovali rozdielne stanoviská (bod jeden rozhodnutia A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004) medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia. „Rozdielnosť stanovísk“ v intenciách daného bodu jeden písm. b), na ktoré poukazuje žalobca, by bola daná v prípade, ak by napr. inštitúcia sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky dospela k záveru o uplatniteľnej slovenskej legislatíve a poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej poľskej legislatíve, resp. naopak. V prejednávanej veci však bola daná zhoda medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia, že slovenská legislatíva sa na žalobkyňu v rade 1/ nevzťahuje, nakoľko podlieha poľskej legislatíve. V tomto konaní totiž neboli dané dôvody pre aplikáciu ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné aby postup podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia (tak ako už bolo podrobne rozvedené v bode 11 tohto rozsudku).
14. Pokiaľ ide o námietky vzťahujúce sa k otázke nesprávneho vyhodnotenia „reálneho výkonu činnosti“ žalobkyňou v rade 1/ ako zamestnankyne u žalobcu v rade 2/ ako zamestnávateľa, správny súd
uvádza, že posudzovanie týchto otázok žalovaným v rozhodnutí zo dňa 01.03.2018 bolo nadbytočné. Relevantným dôvodom pre určenie, že žalobkyni v rade 1/ nevznikli povinné poistenia bolo, že poľská legislatíva bola pre žalobkyňu v rade 1/ definitívne určená v zmysle čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS v Poznańi zo dňa 30.10.2013 (doručeným žalovanému 07.11.2013), ktorá sa stala definitívnou v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia uplynutím lehoty dvoch mesiacov, t.j. dňom 07.01.2014. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na súčasnú registráciu žalobkyne v rade 1/ v registri Sociálnej poisťovne od 03.02.2012 potom žalovaný rozhodol zákonne, ak potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobkyne v rade 1/ v jej registri. Teda všetky námietky týkajúce sa nedostatku dôvodov, pre ktoré nebola činnosť žalobkyne v rade 1/ vyhodnotená ako reálny výkon činnosti, nemôžu byť v tomto súdnom konaní už dôvodné, preto sa s nimi súd nezaoberal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti s činnosťou žalobkyne na území SR bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS v Poznańi, resp. inštančnom postupe a prípadnom správnom súdnom konaní, a to na území Poľskej republiky. Pokiaľ by aj o tejto otázke bolo rozhodnuté poľskými inštitúciami nesprávne (t.j. v rozpore so základným a vykonávacím nariadením), súdy Slovenskej republiky, ani správne orgány Slovenskej republiky si túto otázku po jej definitívnom určení už nemôžu posúdiť inak (obdobne rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016).
15. Vzhľadom na to, že správny súd všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
16. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi v rade 1/, 2/ podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcom v rade 1/, 2/, ktorí úspech v konaní nemali, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.