Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6To/104/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Mihala a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného K. P., nar. XX. N. XXXX v R. P., t. č. v ÚVV Leopoldov, pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 05. septembra 2018, č. k. 18T/53/2018-143, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. novembra 2018 v Trnave takto

rozhodol:

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného K. P. zamieta.

odôvodnenie:

Dňa 05. septembra 2018 v predmetnej trestnej veci okresný súd rozhodol rozsudkom a uznal vinu obžalovaného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 13. decembra 2017 v čase okolo 17:30 hod., vo vestibule železničnej stanice na Bratislavskej ceste č. 1 v Dunajskej Strede, pristúpil k poškodenému T. Q. a opýtal sa ho, kde má výplatu a povedal, aby mu dal peniaze, čomu poškodený T. Q. odmietol vyhovieť, následne ho preto udrel trikrát päsťou do tváre, v dôsledku čoho spadol poškodený na zem, kedy mu zobral z ramena ruksak červenej farby s nápisom PUMA - Ferrari, v ktorom mal poškodený uložené osobné veci, a to: stravu, harmonogram práce spoločnosti TESCO z novembra 2017, školiace papiere spoločnosti Tesco ohľadne obsluhy skenera a počítača, magnetický čip čiernej farby slúžiaci na evidenciu dochádzky v spoločnosti TESCO, mobilný telefón zn. Nokia striebornej farby nezisteného typu a dioptrické okuliare so strieborným rámom, s odcudzeným ruksakom následne vybehol z vestibulu na ulicu, odkiaľ sa o chvíľu vrátil späť a poškodeného T. Q. opätovne udrel päsťou do tváre, po čom poškodený spadol opäť na zem, kde do neho kopal, popri čom sa ho znova pýtal, kde má výplatu, načo mu poškodený odmietol odpovedať, následne z vestibulu odišiel, svojím konaním spôsobil poškodenému T. Q. zranenia a to: zlomeninu nosa s krvácaním z nosa, pomliaždenie a odreniny nosa, tržné rany slizničnej strany hornej pery, pomliaždenie hornej pery, pomliaždenie hrudníka a odreniny oboch rúk, ktoré si vyžiadali jednorazové lekárske ošetrenie bez podstatnejších obmedzení a odcudzením vecí materiálnu škodu vo výške 150,- eur.

Obžalovanému okresný súd uložil podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. A podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného T. Q. odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd na nariadených hlavných pojednávaniach vykonal dokazovanie najmä výsluchom obžalovaného K. P., poškodeného T. Q., svedkov C. U., V. U., oboznámil podstatný obsah vyšetrovacieho spisu ORP-889/2-VYS-DS-2017 - najmä lekársku správu MUDr. I. S. zo dňa 13. decembra 2017 o zdravotnom stave poškodeného T. Q., výsledok testu obžalovaného AlcoQuant 6020 plus na zistenie prítomnosti alkoholu v krvi, výpis z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva SR a odpis z registra trestov.

Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd vinu obžalovaného za žalovaný skutok za jednoznačne preukázanú v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné rozhodnutie. Obžalovaný svoju vinu počas celého konania popieral, resp. uvádzal, že si v podstate od poškodeného len zobral svoj ruksak a nešlo mu o peniaze, resp. že poškodený naňho tiež útočil a on sa len bránil. Žiadna z týchto skutočností však podľa názoru okresného súdu nebola preukázaná. Obžalovaný prišiel za poškodeným s jasným úmyslom - pre peniaze. Dané potvrdil poškodený, svedok U., aj sám obžalovaný, ktorý zjavne predpokladal, že peniaze bude mať v ruksaku, hoci v takom, ktorý mu sám predtým dal. Podľa okresného súdu by bolo potom nelogické - ak by mu išlo len o ruksak, že poškodenému zobral svoj vlastný ruksak, ktorý by potom následne zahodil (lebo oňho vraj nemal záujem, keďže mal aj iné). Obžalovaný uvádzal, že poškodený mu sám navrhol, že mu bude dávať 100,- eur, poškodený však existenciu akéhokoľvek dlhu poprel, resp. poprel, že by mal obžalovanému dávať nejaké peniaze a že by mu obžalovaný niekedy nejaké peniaze alebo veci vôbec požičal a on by mu ich mal vrátiť.

Okresný súd konštatoval, že priebeh skutku bol jednoznačne zhodne popísaný nielen poškodeným a svedkami, ale v zhode s poškodeným ho popisoval aj obžalovaný, hoci tváriac sa, že išlo o odôvodnené konanie v rozsahu neprekračujúcom zákon. Obžalovaný prišiel na železničnú stanicu za poškodeným, zaútočil naňho fyzicky ako prvý (poškodený ani podľa svedkov neútočil) a potom mu vzal ruksak s osobnými vecami. Vybehol zo stanice, prehľadal obsah ruksaku a - keď nenašiel peniaze - zahodil ho celý aj s obsahom, keďže poškodený neuvádzal, že by svoje veci z ruksaku našiel na nocľahárni (navyše keď ešte v daný deň večer bol na polícii, resp. pohotovosti na ošetrení zranení). Následne sa vrátil ešte na stanicu - vraj aby poškodenému oznámil, že veci z ruksaku má na nocľahárni, kde už poškodený telefonoval na políciu z mobilného telefónu svedka C. U., čo obžalovaného nahnevalo a telefón hodil o zem (a tak ho rozbil) a na poškodeného fyzicky zaútočil opätovne. Potom už na miesto činu prišli príslušníci PZ, ktorí začali celý incident riešiť. Okresný súd neuveril tvrdeniu obžalovaného, že mu išlo o ruksak, a preto na poškodeného zaútočil oprávnene. Obžalovaný prišiel za poškodeným, aby mu dal peniaze, neprišiel so slovami „daj mi môj ruksak“. Okresný súd uviedol, že je nepodstatné, či ruksak zobral obžalovaný z lavičky alebo z ramena poškodeného v čase, keď poškodený ležal na zemi po útoku. Išlo o ruksak poškodeného, ktorého obsahom boli rovnako veci poškodeného, ktoré po útoku spolu s ruksakom už nemal. Zmocneniu sa ruksaku a jeho obsahu predchádzalo fyzické násilie, ktoré bolo jednoznačne prostriedkom na jeho zmocnenie. Túto okolnosť potvrdil sám obžalovaný, ktorý uviedol, že ruksak poškodenému zobral až po tom, ako poškodeného udrel, zhodil na zem, pritlačil ho, udrel päsťou do tváre, atď.

Okresný súd mal za to, že ak obžalovaný uvádza, že ruksak bol jeho a on si ho len zobral, treba uviesť, že sa tak sám priznáva k trestnému činu vydierania. Okresný súd však nezmenil právnu kvalifikáciu skutku v tomto ohľade, pretože daný ruksak a jeho obsah považoval výlučne za majetok, či vlastníctvo poškodeného. Za vlastníctvo poškodeného považoval či už ruksak, okuliare (obžalovaný sám uviedol, že okuliare nenosí), zmluvu s Tescom (na meno poškodeného), stravu, resp. hocijaké iné veci v ruksaku uložené. Po návrate na železničnú stanicu už obžalovaný ruksak pri sebe nemal, preto ďalšie dva údery, ktoré dal poškodenému neboli prostriedkom na uchovanie si ruksaku.

Okresný súd odmietol vykonať ďalšie dokazovanie - konfrontácie obžalovaného s poškodeným, či svedkami, vzhľadom na to, že z ich osobných výsluchov mal nepochybne preukázaný skutkový stav, pričom obžalovaný prakticky sám uvádzal celý priebeh skutku tak ako poškodený, či svedkovia. Rovnako odmietol vykonať dokazovanie dopytom na lekárske správy ohľadom toho, či má poškodený predpísané dioptrické okuliare, keď sám obžalovaný uvádzal, že poškodený nosil okuliare z Kauflandu (voľne predajné) a on sám dioptrické okuliare nenosí, resp. dopytom na lekárske správy ohľadom zdravotného stavu obžalovaného - či mohol s poranenou rukou (v sadre) napadnúť iného človeka, keďže obžalovaný sám presne uvádzal, ktorou rukou fyzicky útočil na poškodeného a ani poškodený, ani svedkovia si na obžalovanom nevšimli, že by ľavú ruku mal v sadre, resp. obviazanú. Danú skutočnosť nepotvrdzujú ani potvrdenia od chirurga MUDr. S. N..

Čo sa týka dôveryhodnosti výpovedí jednotlivých svedkov, tak okresný súd ich výpovede vyhodnotil ako dôveryhodné jednak v konaní pred súdom i v prípravnom konaní. Svedkovia v podstatných znakoch vypovedali zhodne ako v prípravnom konaní, i keď účastníci incidentu vypovedali, že boli pod vplyvom alkoholu, alkoholtest bol vykonaný len obžalovanému (s pozitívnym výsledkom). Všetci svedkovia, poškodený a nakoniec i obžalovaný však vypovedali v prípravnom konaní až na druhý deň po incidente,

teda zjavne museli byť už triezvi, aj v prípade, že by požili akýkoľvek druh alkoholu. Tieto výpovede boli opakované a zhodné v podstatných bodoch dôležitých pre posúdenie skutku a jeho priebehu. Podľa názoru okresného súdu v podstatných bodoch nedošlo k odchýlkam (kto útočil ako prvý, z akého dôvodu), resp. svedkovia sa v celom rozsahu pridržiavali svojich výpovedí z prípravného konania, ktorými obžalovaného jednoznačne usvedčujú zo žalovaného skutku, pričom v prípade svedka V. U. je vzhľadom na jeho zdravotný stav pochopiteľné, že si nemusel pamätať všetky detaily incidentu. Jednoznačne si však pamätal, že ako prvý zaútočil obžalovaný a od poškodeného chcel peniaze (nie ruksak). Podľa názoru okresného súdu však obžalovaný svojou rozsiahlou výpoveďou usvedčuje sám seba v celom rozsahu, prakticky ju doznáva (ale neľutuje).

Pri úvahách o druhu a výmere trestu prihliadol okresný súd najmä na spôsob spáchania trestného činu obžalovaným, na jeho následok, zavinenie, pohnútku priťažujúce okolnosti a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Za prejednávanú trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému trest odňatia slobody podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na daný trestný čin, pri nezistení poľahčujúcich, ani priťažujúcich okolností. Pri ukladaní trestu preto platila trestná sadzba 3 roky až 8 rokov. Obžalovanému súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici takejto trestnej sadzby v trvaní 3 roky, ktorú výmeru považoval vzhľadom na osobu obžalovaného, na ktorého sa hľadí akoby nebol odsúdený a ktorý doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody a nebol ani len podmienečne odsúdený za žiadnu násilnú trestnú činnosť i s poukazom na individuálnu a generálnu prevenciu za zákonnú, primeranú, dôvodnú a najmä spravodlivú.

Pre výkon uloženého trestu zaradil okresný súd obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona), keďže v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu obžalovaný nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

O náhrade škody uplatnenej poškodeným rozhodol okresný súd podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku tak, že poškodeného T. Q. odkázal na civilný proces, keďže dokazovanie ohľadom stanovenia výšky škody by presahovalo potreby trestného stíhania a mohlo neprimerane predĺžiť dĺžku trestného konania.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný. Prokurátor sa k opravnému prostriedku nevyjadril.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol, že okresný súd vychádzal len z pochybných výpovedí svedkov a poškodeného. Vyšetrovateľ odmietol vypočuť poškodeného za prítomnosti jeho obhajkyne, preto podľa neho porušil jeho právo na obhajobu. Poukázal na výpoveď svedka C. U., ktorý uviedol, že poškodený, obžalovaný a svedkovia boli závislí na alkohole, preto ich triezvosť v čase výsluchu spochybňuje. Spochybnil výpoveď svedka V. U., ktorý má podľa neho podstatný výpadok pamäte a teda mohol prevziať obsah výpovede poškodeného. On poškodeného udrel v sebaobrane, škaredo mu nadával, na čo sa nahneval a v záchvate hnevu z lavice zobral svoj ruksak. Podľa neho z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo súd uprednostnil tvrdenia poškodeného pred dôkazmi. Vzhľadom na zdravotný stav svedkov nie je podľa neho možné jednoznačne určiť skutkový stav veci. Má za to, že počas celého konania nebolo preukázané, že mal v úmysle zmocniť sa ruksaku, žeby ruksak bola cudzia vec. Chcel, aby mu poškodený vrátil pôžičku z vlastnej vôle. Celú situáciu zavinil poškodený agresivitou voči nemu.

Navrhol, aby Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku.

Na verejnom zasadnutí obžalovaný odvolaciemu súd predložil vlastné odôvodnenie odvolania. V podaní uviedol, že nechcel od nikoho nič odcudziť a ani to nespravil. Kladie si otázky ako napr. prečo by chcel olúpiť človeka, s ktorým býva v spoločnej izbe a pod. Myslel si, že tento prípad mu prejde s ublížením na zdraví a podmienečným trestom. Podotkol, že svedkovia na hlavnom pojednávaní vypovedali v jeho prospech. Poškodený klamal a nemal predpísané dioptrické okuliare. Nedokázal by z jeho ramena s jednou rukou zobrať ruksak. Dôvodom bitky bolo niečo iné a nie vzatie ruksaku. Priznal len to, že

poškodenému ublížil, ale aj to konal v sebaobrane. Keď mohol iba predpokladať, že má poškodený peniaze, prečo by ho potom zbytočne napadol. Lekárske odborné vyjadrenie podľa neho nepreukazuje žiadne lúpežné prepadnutie. Sudkyňa nechcela dovoliť svedkovi U. zmeniť jeho výpoveď. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1tk/11/2009. K osobe poškodeného uviedol, že tento nepracoval oficiálne viac ako 1,5 roka, vždy býval u matky a zo svojho dedičstva nevedel zaplatiť ani podnájom. Ruksak vyhodil od nervov a vrátil sa na stanicu, tam zbadal, že poškodený volá políciu, preto ho napadol, ale ani slovo nepovedal. So svojim ruksakom si môže robiť čo chce a preto ho vyhodil. V závere uviedol, že nežiada veľa, iba logickú spravodlivosť. Dúfal, že nájde profesionálny súd, ktorý nájde spravodlivé riešenie. Vie, že keby sa priznal, je už dávno doma s podmienečným trestom. Žiadal, aby skutok v jeho prípade bol prekvalifikovaný.

Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaný a jeho obhajca. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti poškodeného. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolaciemu súdu odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca predniesol záverečný návrh v súlade s písomnými dôvodmi odvolania a obžalovaný žiadal, aby bol spravodlivo odsúdený za to čo spáchal.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a to proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie a vypočul obžalovaného, poškodeného T. Q., svedkov C. U., V. U., oboznámil podstatný obsah vyšetrovacieho spisu ORP-889/2-VYS-DS-2017 - najmä lekársku správu MUDr. I. S. zo dňa 13. decembra 2017 o zdravotnom stave poškodeného T. Q., výsledok testu obžalovaného AlcoQuant 6020 plus na zistenie prítomnosti alkoholu v krvi, výpis z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva SR a odpis z registra trestov.

Na základe uvedeného krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil individuálne i v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel k správnemu rozhodnutiu. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku, okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, jeho návrhom na doplnenie dokazovania a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá žiadne výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).

Odvolací súd v súlade s právnym názorom okresného súdu ustálil, že vykonané dokazovanie vytvára ucelenú logickú štruktúru o tom, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal a tento spáchal obžalovaný K. P..

Obžalovaného zo spáchania trestného činu usvedčuje priamy svedok, ktorým je poškodený, ktorý spáchanie skutku popísal v zhode s jeho popisom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Jeho výpoveď bola vykonaná kontradiktórnym spôsobom, pričom výpoveďami svedkov, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní, ako aj listinnými dôkazmi došlo k doplneniu, resp. potvrdeniu skutočností uvedených poškodeným. K námietke obžalovaného o porušení jeho práv treba uviesť, že tento bol orgánmi činnými v trestnom konaní upovedomený o výsluchoch poškodeného ako i svedkov, avšak nežiadal byť prítomný pri týchto vyšetrovacích úkonoch.

Vo výpovedi poškodeného ani odvolací súd nezistil logické nezrovnalosti, ktoré by mali jeho výpoveď spochybniť, ako sa výpoveď poškodeného snažil spochybniť obžalovaný. Aj výpovede svedkov je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotiť ako vierohodné. Obaja svedkovia v podstatných znakoch vypovedali zhodne. Zo zápisníc o ich výsluchoch v prípravnom konaní nevyplýva, žeby mali byť pod vplyvom alkoholu.

Nie je možné sa stotožniť s názorom obžalovaného, že on si zobral len svoj ruksak a konal v sebaobrane. Vykonaným dokazovaním bolo bez pochybností preukázané, že proti poškodenému použil násilie v úmysle zmocniť sa ruksaku poškodeného, o čom svedčia aj zranenia, ktoré obžalovaný poškodenému spôsobil. Obrana obžalovaného, že si chcel vziať len svoj ruksak vyznieva účelovo, pretože tento ruksak po tom ako sa ho zmocnil, vyhodil.

Odvolací súd k ďalším námietkam obžalovaného uvádza, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obžalovaného tak neznamená dôkaznú núdzu, prípadne porušenie jeho práva na obhajobu.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal i s návrhom obžalovaného na doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa správne odmietol vykonať konfrontácie obžalovaného s poškodeným, či svedkami ako aj dopyt na lekára, či poškodený má predpísané dioptrické okuliare. Správne tiež nezisťoval zdravotný stav obžalovaného. Vzhľadom na zistený skutkový stav ide o dôkazy nadbytočné.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie aj ohľadom výroku o treste, správne vyhodnotil osobu obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu. Rovnako v dôvodoch napadnutého rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel, keď nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti. Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má obžalovaný evidovaných 9 záznamov - vzbudenie verejného pohoršenia, krádeže bicyklov, priestupky proti verejnému poriadku, krádež kanalizačného poklopu a krádež tovaru. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky je na prevýchovu obžalovaného postačujúci. Vzhľadom na osobu obžalovaného a spôsob spáchania činu nebolo možné uložiť obžalovanému trest podmienečný, nakoľko takýto trest by nezodpovedal požiadavkám individuálnej a generálnej prevencie.

Nepochybil ani tým postupom, ktorým obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Napokon správne okresný súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného K. P. podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.