Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Csp/48/2018

Rozhodnutie

Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31320155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, zastúpený spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 93, Poprad, IČO: 44250029, proti žalovanému D. Č., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O. XXXX/X, D. P., o zaplatenie 1.628,77 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 340,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 340,22 eur od 21. 5. 2018 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 25 eur, splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

II. Vo zvyšnom rozsahu súd žalobu z 26. 6. 2018 zamieta.

III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,11 eur, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 26. 6. 2018 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.628,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 21. 5. 2018 do zaplatenia.Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník 1. 3. 2011 uzatvorili zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. XXXXXXXXXX, a na základe tejto karty bol žalovanému aj poskytnutý úver s dojednaným zmluvným úrokom vo výške 19,20%, pričom žalovaný mal schválený úverový rámec vo výške 750 eur (ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu) a bol povinný žalobcovi platiť štandardnú mesačnú splátku vo výške 25 eur. Dlžný zostatok predstavuje celkový debetný zostatok na kartovom účte po zaúčtovaní transakcií žalovaného, úrokov a poplatkov spojených so správou a používaním karty vrátane kompenzácie poistného plateného bankou v súvislosti s poistením, ktorá suma konečného dlhu predstavuje sumu 1.628,77 eur (podľa výpisu z bankovej knihy zo 17. 5. 2018, s konečným stavom ku 30. 4. 2018, kedy došlo k odstúpeniu pohľadávky žalobcu na vymáhanie, obsahujúceho súhrn debetných položiek - istiny, poplatkov, sankčného úroku a štandardného úroku.) K odstúpeniu pohľadávky žalobcu na vymáhanie došlo preto, že žalobca a žalovaný si nesplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, a to ani napriek viacerým výzvam zo strany žalobcu. Žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti určenej vo výpise z bankovej knihy zo 17. 5. 2018, t.j. v lehote splatnosti do 20. 5. 2018. Žalobcovi tak vznikol nárok aj na úhradu úrokov z omeškania v zákonnej výške podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti t.j. od 21. 5. 2018 do zaplatenia.

2. Žalovaný sa napriek výzve súdu k žalobe nijako písomne nevyjadril. Až po nariadení termínu pojednávania bol na tunajší súd 8. 10. 2018 doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom boli uvádzané okolnosti týkajúce sa nepriaznivého zdravotného a finančného ako aj majetkového stavu žalovaného, ktoré mu neumožňujú zaplatiť žalobou uplatnenú sumu. 3. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa zástupca žalobcu bez ospravedlnenia nedostavil a prítomný žalovaný len zopakoval svoje tvrdenia uvedené v jeho písomnom vyjadrení k žalobe a po predbežnom právnom posúdení súdu vzhľadom na svoju majetkovú situáciu požiadal o splátky vo výške po 25 eur mesačne. 4. Na tomto pojednávaní súd na zistenie skutkového stavu vykonával dokazovanie prostredníctvom dôkazov navrhnutých a priložených žalobcom (žalovaný žiadne dôkazy okrem dôkazov týkajúcich sa jeho majetkových pomerov vykonať nenavrhoval.) 5. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o vydanie splátkovej karty Quatro uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 11. 3. 2011 súd zistil, že táto zmluva obsahuje určenie výšky úverového rámca v sume 900 eur a povinnosť žalovaného platiť štandardnú mesačnú splátku vo výške 30 eur, ako aj údaj o výške úrokovej sadzby vo výške 22,80% ročne. 6. Z (žalobcom predloženého) výpisu zo splátkovej karty Quatro (kreditnej platobnej karty Q., a.s.) zo 17. 5. 2018, vyhotoveného za zúčtovacie obdobie od 4. 3. 2011 do 30. 4. 2018 vyplynulo, že ku 30. 4. 2018 mal žalovaný schválený úverový rámec vo výške 750 eur a bol povinný platiť štandardnú mesačnú splátku vo výške 25 eur, pričom podľa tohto výpisu štandardná úroková sadzba v tomto čase predstavovala 19,20% ročne a konečný dlžný zostatok ku 30. 4. 2018 predstavoval 1.628,77 eur. Z obsahu tohto výpisu tiež vyplynulo, že celková suma všetkých debetných operácií žalovaného (výbery z bankomatov, platby za tovar, atď.) predstavovala 3.459,58 eur a celková suma všetkých kreditných operácií žalovaného predstavovala sumu 3.119,36 eur. Vo zvyšnom rozsahu išlo o debetné transakcie realizované žalobcom, teda sumy pripisované žalobcom na ťarchu účtu žalovaného, kedy šlo o sankčné úroky, rôzne druhy poplatkov ako aj zmluvné úroky. Ako deň splatnosti konečného dlžného zostatku bol žalobcom v tomto výpise určený dátum 20. 5. 2018. 7. Za nesporné skutkové tvrdenie žalobcu (na základe nepopretia zo strany žalovaného podľa § 151 ods. 1 v spojení s § 290 až § 300 mal súd skutkové tvrdenie žalobcu o doručení uvedeného výpisu žalovanému v takom čase, aby si žalobca mohol uplatňovať nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti uvedeného v tomto výpise zo 17. 5. 2018, teda od 21. 5. 2018 (do zaplatenia.) 8. Vzhľadom na to, že medzi ust. § 290 až § 300 CSP, ktoré predstavujú osobitné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských sporov, sa nenachádza žiadne, ktoré by vylučovalo aplikáciu § 151 v spotrebiteľských sporoch, teda aj vo vzťahu k spotrebiteľovi, súd v súlade s § 300 dospel k záveru, že takýto postup (podľa ustanovenia § 151 , je možný aj v spotrebiteľských sporoch. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že vnútroštátny súd má ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa) prihliadať na nekalú povahu zmluvných ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, teda na tzv. neprijateľné podmienky. Z uvedeného preto vyplýva, že spotrebiteľ nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k nekalým podmienkam, resp. k neprijateľným podmienkam obsiahnutým v spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ však ide o povinnosť tvrdenia (spotrebiteľa) vo vzťahu ku všetkým ostatným významným skutkovým okolnostiam (okrem existencie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve) judikatúra Súdneho dvora EÚ túto otázku neupravuje, a teda ani (v tomto smere) neprikazuje vnútroštátnemu súdu nevšímať si nesplnenie povinnosti tvrdenia spotrebiteľa ako v prípade nesplnenia si povinnosti tvrdenia vo vzťahu k neprijateľným podmienkam v spotrebiteľskej zmluve. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť spotrebiteľa tvrdiť (mimo rámec skutkových okolností týkajúcich sa existencie nekalých podmienok či neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách) zostala (pre spotrebiteľa) aj v spotrebiteľských sporoch zachovaná. Tento záver potvrdzuje aj argument, že inak by bolo možné dospieť k absurdnému záveru, že spotrebiteľ ako žalobca nemá povinnosť v žalobe uvádzať žiadne skutkové tvrdenia, resp. že spotrebiteľ ako žalovaný vo vyjadrení k žalobe nie je povinný ani len uviesť, či uznáva alebo neuznáva žalobou uplatnený nárok. Zhodný právny názor vyplýva aj z komentára k ustanoveniu § 295 CSP, str. 1030 až 1031, Civilný sporový poriadok, autor - Števčík a kolektív, rok vydania 2016, vydavateľstvo C.H.BECK. 9. Takto zistený skutkový stav (na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobcu) súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia. 10. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o vydaní splátkovej karty Quatro z 1. 3. 2011, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 11. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 12. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 13. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o vydaní splátkovej karty Quatro, t.j. 1. 3. 2011, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 15. Podľa § 52 ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 16. Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 17. Podľa § 53 ods. 6 ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. 18. Podľa § 517 ods. 1 dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 19. Podľa § 517 ods. 2 ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 20. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o vydaní splátkovej karty Quatro, t.j. 1. 3. 2011, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba B. I. W. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 21. Predmetná zmluva o vydaní splátkovej karty Quatro, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1. 3. 2011 spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko na jej základe došlo k dočasnému poskytnutiu peňažných prostriedkov vo forme úveru (spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) žalobcom ako veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania. Predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzavretá medzi žalobcom ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 22. Vo vzťahu k zmluve o vydaní splátkovej karty Quatro ako zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo možné konštatovať žiaden z dôvodov pre vyslovenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Osobitne, pokiaľ ide o požiadavku členenia obsahu splátky na jej jednotlivé zložky doteraz uplatňovanú v ustálenej súdnej praxi, súd poukazuje na novoustálenú prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp.zn.: 3Cdo 146/2017, 3Cdo 56/2018, 4Cdo 211/2017), ktoré v rámci výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch už toto členenie splátky v spotrebiteľskej zmluve nepožadujú, s ktorým právnym záverom sa tunajší súd stotožňuje, keďže nemá žiadne argumenty na odklon od takejto novo ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

23. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis (ani jeho vykonávací predpis) účinný v čase uzatvorenia tejto zmluvy neobsahoval limit pre ročnú percentuálnu mieru nákladov (vyjadrujúcu odplatu), bolo nutné v tomto smere aplikovať ako lex generalis všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa limitu odplaty, a to ust. § 53 ods. 6 OZ, ktoré pri zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov stanovuje, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobným prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa má prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. 24. V spotrebiteľskej zmluve dojednaný úrok vo výške 22,80% ročne, resp. aj (neskôr) vo výpise zo splátkovej karty Quatro zo 17. 5. 2018 uvádzaný zmluvný úrok vo výške 19,20% ročne však podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa § 53 ods. 6 OZ. Výklad ust. § 53 ods. 6 OZ, pritom podáva tunajší odvolací súd (v rozsudku Krajského súdu v Žiline z 9. 2. 2016, sp.zn.: 7Co/569/2015), keď výslovne uvádza, že: „V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobným prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.“ Priemerná úroková miera zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami s lehotou splatnosti nad 5 rokov (ako tomu bolo aj v tomto prípade, kde zmluva trvala viac ako 5 rokov, pričom bola uzavretá na dobu neurčitú) predstavovala v marci 2011 (v čase uzatvorenia zmluvy) sadzbu vo výške 9,25% ročne (zdroj: K..A..X.), teda ak dojednaná úroková sadzba vo výške 22,80%, resp. aj vo výške 19,20% ročne túto priemernú úrokovú mieru prevyšovala viac ako dva krát, išlo jednoznačne o podstatné prevýšenie podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednanie takýchto úrokov v zmluve je preto v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 , čím je (minimálne) toto dojednanie o úrokoch podľa § 39 (absolútne) neplatné. 25. Ak by aj bol tento právny názor o neplatnosti dojednania o úrokoch podľa § 39 pre rozpor so zákonom (§ 53 ods. 6 nesprávny, tak ďalším dôvodom pre vyslovenie neplatnosti tohto dojednania o úrokoch je rozpor takéhoto dojednania s dobrými mravmi (§ 39 OZ.) Súd v tejto súvislosti poukazuje (aj) napr. na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn.: 9Co/77/2017 z 15. 3. 2018, ktorý v obdobnej veci voči tomuto žalobcovi vyslovil právny názor, s ktorým sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje, podľa ktorého úroková miera vo výške 22,80% ročne dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk v mesiaci február 2012 pri spotrebiteľskom dlhodobom úvere nad 5 rokov bol úrok vo výške 13,47% ročne, a z toho (podľa krajského súdu) prvoinštančný súd vyvodil správny právny názor o neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko krajský súd sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že dojednaný úrok vo výške 22,80% ročne podstatne presahuje vyššie uvedený limit úrokových sadzieb uplatňovaný bankami, a to konkrétne o viac ako 59 %. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú sadzbu v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Krajský súd pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5 Cdo 26/2011. Tunajší súd dodáva, že v uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, pritom (pri rovnakej výške úrokovej miery dojednanej v zmluve) išlo o prípad, keď priemerná úroková sadzba v rozhodujúcom období bola ešte vyššia ako v tomto prípade, a to 13,47% ročne (v tomto prípade 9,25% ročne.) 26. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na poplatky, ktoré žalobca účtoval žalovanému na ťarchu jeho účtu, tieto súd takisto nemohol priznať, nakoľko dojednanie o týchto poplatkoch nebolo zahrnuté priamo v spotrebiteľskej zmluve. Uplatňovanie nároku na poplatky na základe sadzobníka poplatkov nepredstavuje individuálne zmluvné dojednanie. Sadzobník poplatkov je svojou povahou interným dokumentom žalobcu, ktorý nenapĺňa charakteristiku vzájomnej dohody zmluvných strán, a ani prípadný odkaz v zmluve na tento sadzobník poplatkov žalobcu (aj za situácie, že majiteľ účtu vyhlásil, že sa pred podpisom zmluvy oboznámil s poplatkami) nespĺňa požiadavku individuálneho dojednania, a to o to viac, že účtovanie poplatkov na ťarchu účtu majiteľa účtu bolo zakomponované do formulárovej zmluvy pripravenej žalobcom, obsah ktorej žalovaný ako spotrebiteľ síce mohol poznať vopred, ale nemohol ho reálne ovplyvniť a musel ho prijať ako celok. Rovnaký právny záver vyplýva aj z viacerých rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu, napr. z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn.: 6Co/90/2018 z 27. 6. 2018 alebo rozsudku sp.zn.: 10C/236/2017 zo 14. 12. 2017. 27. Tunajší súd dodáva, že z ust. § 53 ods. 1 v spojení s ust. § 53 ods. 4 písm. v) (účinného v čase vyhlásenia tohto rozsudku) vyplýva, že žalobca ako dodávateľ nemôže požadovať úhradu takých plnení od žalovaného ako spotrebiteľa, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve. Ust. § 53 ods. 4 písm. v) (účinné v čase vyhlásenia tohto rozsudku) síce v čase uzatvorenia tejto zmluvy (v marci roku 2011) ešte nenadobudlo účinnosť, avšak v tom čase bolo účinné ust. § 53 ods. 1 (všeobecná definícia

neprijateľnej podmienky), a hoci neprijateľná podmienka príkladmo vyjadrená v § 53 ods. 4 písm. v) (účinného v čase vyhlásenia tohto rozsudku) bola zaradená do § 53 ods. 4 až neskôr ako došlo k uzatvoreniu zmluvy z 1. 3. 2011, tým, že vôbec bola dodatočne do tohto demonštratívneho výpočtu v ust. § 53 ods. 4 zaradená, zákonodarca vlastne dodatočne skonštatoval, že v takomto prípade ide tiež o prípad, kedy dochádza ku vzniku značnej nerovnováhy právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto to muselo aj v čase uzatvorenia zmluvy predstavovať neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 (súd mohol v tom čase považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 aj prípady nezaradené do vtedajšieho demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok v ust. § 53 ods. 4 , a teda nejde tu o prelomenie princípu zákazu retroaktivity. Rovnako Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení sp.zn.: 3CoE/29/2010 z 5. 5. 2010 vyslovil názor, že „súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.“ 28. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na sankčný úrok z omeškania, teda úrok z omeškania, na tento by mal žalobca v zásade nárok, avšak vzhľadom na to, že žalobca v žalobe nijakým spôsobom výšku týchto sankčných úrokov nevyčíslil, neuviedol spôsob výpočtu na ťarchu účtu žalovaného účtovaných súm sankčných úrokov, súd mal za to, že vo vzťahu k tomuto nároku neuniesol bremeno tvrdenia, a preto súd nárok na uplatnený sankčný úrok zamietol. 29. Z výslovného vyjadrenia žalobcu v žalobe vyplýva, že si uplatňoval nárok iba na poskytnutú a nevrátenú istinu úveru, zmluvné úroky, sankčné úroky a poplatky účtované na ťarchu účtu žalovaného. Vzhľadom na to, že súd nepriznal žalobcovi nárok na uplatnené zmluvné úroky, poplatky a sankčné úroky, mal tak žalobca podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch už nárok iba na zaplatenie poskytnutých a nevrátených peňažných prostriedkov (istiny spotrebiteľského úveru.) 30. Celková suma debetných operácií žalovaného za zúčtovacie obdobie (žalovanému poskytnutá istina spotrebiteľského úveru na základe kreditnej karty) predstavovala 3.459,58 eur. Celková výška kreditných operácií žalovaného za celé zúčtovacie obdobie predstavovala 3.119,36 eur (žalovaným uhradená suma na záväzky vyplývajúce zo zmluvy.) Túto sumu kreditných operácií vo výške 3.119,36 eur súd započítal ako úhradu na poskytnutú istinu úveru vo výške 3.459,58 eur, čím dospel k záveru, že suma nevrátenej istiny úveru predstavuje 340,22 eur, a preto túto sumu podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobcovi priznal. 31. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.628,77 eur od 21. 5. 2018 do zaplatenia, tak súd vychádzajúc z lehoty splatnosti určenej vo výpise zo splátkovej karty Quatro, ktorý bol do 20. 5. 2018, sa riadil nasledovnými právnymi úvahami. Zo žalovaným nepopretého skutkového tvrdenia o tom, že konečný výpis z účtu bol žalovanému doručený v takom čase, aby si žalobca mohol uplatňovať nárok na úroky z omeškania najneskôr odo dňa nasledujúceho po dni dátumu splatnosti uvedenej v tomto výpise, súd dospel k záveru, že je možné žalobcovi priznať nárok na úroky z omeškania od začiatku omeškania, teda od 21. 5. 2018, kedy sa dostal žalovaný prvýkrát do omeškania, a odkedy mal žalobca nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ. Výška priznaného úroku z omeškania je totožná s uplatnenou úrokovou sadzbou vo výške 8% ročne, pretože táto uplatnená úroková sadzba je v súlade s ust. § 3 nariadenia, keďže je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba B. I. W. platná k prvému dňu omeškania (k 21. 5. 2018), ktorá bola 0% ročne. Na rozdiel od žalobného petitu však súd žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania len zo sumy poskytnutej a nevrátenej istiny úveru vo výške 340,22 eur, a teda nie z uplatnenej sumy 1.628,77 eur, pretože mu priznal nárok iba na sumu 340,22 eur. 32. Vo zvyšnom rozsahu, teda pre uplatnený nárok na zmluvné úroky, sankčné úroky a poplatky účtované na ťarchu účtu a pre úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy nad 340,22 eur súd žalobu zamietol. 33. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a ods. 2 tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,11%, pričom vyslovil, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Žalobca si totižto v pôvodnom petite uplatňoval nárok na sumu 1.628,77 eur s príslušenstvom, avšak súd mu priznal nárok iba na sumu vo výške 340,22 eur s príslušenstvom. Žalovaný bol tak úspešný v rozsahu 79,11%, a žalobca bol tým úspešný iba v rozsahu 20,89% ročne. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného ako úspešnejšej strany sporu súd pomerne rozdelil nárok na náhradu trov konania medzi strany podľa § 255 ods. 2 a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,11%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.