Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/166/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: Ing. U. S., nar. XX. X. XXXX, bytom D. A. Q. XXX, zast. splnomocnenkyňou: AK Mihalda, Valach, Kišac, s.r.o., Bratislava - Petržalka, Gogoľova 18 proti žalovanému: KOVOTVAR, výrobné družstvo, IČO: 00 167 461, Kúty, Železničiarska 830, zast. splnomocnenkyňou: Chýský Lorenc Partners, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava - Staré Mesto, Michalská 9, o 2.856,51 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica zo 6. marca 2017 č. k. 4C/60/2013-317, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.856,51 eur a úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 22.6.2011 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 600 eur od 29.6.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II/ vo zvyšnej časti zaplatenia úroku z omeškania konanie zastavil; III/ žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % a IV/ žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu predstavujúce vyplatené svedočné (pozn.: v priebehu konania žalobca požiadal o zmenu petitu pôvodnej žaloby s tým, že požadoval zaplatenie sumy 2.856,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 1.4.2011 do zaplatenia a 9,5 % ročne zo sumy 600 eur od 19.10.2011 do zaplatenia, ktorú súd prvej inštancie uznesením zo dňa 3.3.2014 pripustil).

2. Právne predmetnú vec posúdil aplikáciou ustanovení § 226 ods. 1 písm. c) a d), § 228, § 231 ods. 1 a 2 a § 266 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len Obch. z.); § 35 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len O.z.) a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca sa domáhal vyplatenia členského a kapitálového vkladu po ukončení členstva v družstve (žalovaný), nakoľko tieto napriek viacerým urgenciám zo strany žalovaného zaplatené neboli. Žalovaná suma pozostávala z členského vkladu vo výške 600 eur a z majetkového (kapitálového) vkladu vo výške 2.256,51 eur. Výška vkladov nebola medzi stranami sporná. V zmysle stanov žalovaného vrátenie členského vkladu sa uskutoční do troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo člena skončilo. Žalobca nemal vedomosť o presnom dátume schválenia ročnej účtovnej závierky, vychádzal

preto z informácií z Obchodného vestníka a za dátum schválenia účtovnej závierky považoval dátum jej uverejnenia v Obchodnom vestníku. Vyplatenie majetkového (kapitálového) bolo treba uskutočniť do troch mesiacov od ukončenia členstva v družstve. Žalovaný mal za to, že členstvo žalobcu v družstve nezaniklo, preto prvoinštančný súd sa a priori zaoberal otázkou zániku členstva, t. j. či a ak áno, kedy k zániku členstva prišlo. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol od mája 2007 zamestnancom a zároveň členom žalovaného. Dňa 16. decembra 2010 uzavrel strany dohodu o rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 31. decembra 2010. Podľa aktuálnych stanov pracovný pomer a členský pomer v čase uzavretia dohody neboli vzájomne podmienené, nemohol teda členský pomer zaniknúť automaticky zánikom pracovného pomeru. Listom zo dňa 21. decembra 2010 požiadal žalobca žalovaného o ukončenie členstva (uviedol dohodou k 31.12.2010 z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/ Z.p. a zároveň o vyplatenie kapitálového vkladu). Formuláciu žiadosti tak ako je uvedená vyššie žalobca odôvodnil tým, že do roku 2010 (následne preukázané apríl 2010) bolo členstvo v družstve podmienené pracovným pomerom a žalobca ovplyvnený dlhoročnou praxou v tomto smere naviazal dátum ukončenia členstva na dátum skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie považoval toto vysvetlenie za dôveryhodné, nakoľko tomu nasvedčuje i citovanie paragrafu zo Z.p. v žiadosti. Dlhoročná prax v družstve bola taká, že žiadosti o ukončenie členstva bralo predstavenstvo družstva na vedomie (nikdy sa nestalo, že by sa žiadosti nevyhovelo) a členov o svojom rozhodnutí predstavenstvo písomne neinformovalo. Žalobca mal teda za to, že jeho žiadosť bola vzatá na vedomie a tejto bolo vyhovené. Žalovaný v konaní tvrdil, že k ukončeniu členstva žalobcu neprišlo, nakoľko žalobca žiadal o ukončenie členstva dohodou a predpokladom pre ukončenie členstva touto formou je písomná dohoda, ku spísaniu ktorej však nikdy neprišlo. Na druhej strane však žalovaný tvrdil, že v prípade, ak by prišla v súčasnosti žiadosť od člena družstva o ukončenie členstva dohodou, vyzval by žalovaný člena na predloženie takej dohody, príp. by ho vyzval, aby sa dostavil na podpis dohody. Žalobcu však nikto nekontaktoval ani za účelom predloženia dohody, ani za účelom podpisu dohody, dokonca ani za účelom oznámenia, že žalovaný dohodu odmieta. Podľa súdu prvej inštancie z uvedeného jasne vyplýva, že žalovaný žiadosť žalobcu za návrh na uzavretie dohody nepovažoval, z dlhoročnej praxe muselo byť aj žalovanému jasné, že výraz „dohoda“ bol v žiadosti použitý v súvislosti s ukončením pracovného pomeru a nejde o dohodu o ukončení členstva. Žalovaný ďalej uviedol, že žiadosť žalobcu nemohol svojvoľne považovať za jednostranné vystúpenie z družstva, keďže žalobca v nej uviedol konkrétny dátum, ku ktorému žiada členstvo ukončiť. Avšak napriek týmto skutočnostiam a napriek tvrdeniu, že členstvo žalobcu v družstve nezaniklo, správanie žalovaného po ukončení pracovného pomeru žalobcu bolo v príkrom rozpore s týmto tvrdením a nasvedčovalo práve opaku (teda že žalovaný žiadosť žalobcu ako žiadosť o vystúpenie posúdil a toto vzal na vedomie). Uvedené vyplýva z následného správania sa žalovaného - tento prestal žalobcu pozývať na členské schôdze, a to počínajúc hneď prvou schôdzou konanou v roku 2011, meno žalobcu bolo vypustené zo zoznamu členov v rámci prezenčných listín z členských schôdzí, žalovaný žalobcu neinformoval o hospodárskych výsledkoch družstva, zamestnankyňa žalovaného vydala žalobcovi potvrdenie o ukončení členstva v družstve a navyše žalovaný s bývalým reštrukturalizačným správcom preukázateľne jednal o vyplatení kapitálového vkladu žalobcovi. Podľa žalovaného toto všetko vyplývalo z administratívneho omylu a z nekompetentnosti jeho zamestnankyne. Takúto obranu súd považuje za účelovú a má za preukázané, že žalovaný žalobcu za člena družstva až do začatia konania na súde nepovažoval. Ako uviedol aj krajský súd vo svojom ostatnom rozhodnutí, vychádzajúc z preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou (i keď určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle) platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu, či predmetu právneho úkonu tento bude neplatný len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť použitím interpretačných pravidiel stanovených či už v § 35 ods. 1 a 2 O.z., alebo v § 266 ods. 1, 2, 3 Obch.z. Je povinnosťou súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu. Keď prejav vôle nemožno vyložiť z hľadiska subjektívneho (z úmyslu konajúcich), vychádza sa z hľadiska objektívneho, teda z významu, aký by sa bežne prejavenej vôli prikladal a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Vtedy sa musí brať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane toho, čo tomu predchádzalo, ďalej z praxe, ktorá existovala, ako aj z následného správania sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa. V danej veci bolo jednoznačne a bezpochyby úmyslom žalobcu ukončiť členstvo v družstve. Tento svoj úmysel neformuloval gramaticky presne, nakoľko v písomnom prejave svojej vôle smerujúcom k ukončeniu členstva uviedol spôsob ukončenia dohodou podľa Zákonníka práce, čím spojil ukončenie členstva s rozviazaním pracovného pomeru a dátum ukončenia viazal na dátum zániku pracovnoprávneho vzťahu. Stalo sa tak zjavne vzhľadom na predošlú prax v družstve (previazanie pracovnoprávneho a členského vzťahu). Napriek tomu vychádzajúc z ust. § 266 ods. 1 Obch.z. úmysel žalobcu ukončiť

členstvo v družstve musel byť z tohto prejavu vôle žalovanému nepochybne známy, preto v súlade s ust. § 266 ods. 3 Obch.z. pokiaľ sa žiadosť žalobcu posudzuje komplexne s ohľadom na všetky okolnosti a predošlú prax žalovaného, nie je možné z nej vyvodiť záver, že žalobca žiadal o uzavretie písomnej dohody ohľadom ukončenia členstva v zmysle stanov. Ak žalovaný mal za to, že žalobca žiada o uzavretie dohody o ukončení členstva, mal v tomto smere v zmysle svojich zvyklostí so žalobcom konať. Keďže však žalobcu za účelom uzavretia dohody nekontaktoval, je zjavné, že takto prejav vôle žalobcu neposúdil. Z okolností, za ktorých bol prejav vôle robený (žalobca ukončoval pracovný pomer a aj členstvo v družstve), z praxe žalovaného ako aj zo správania sa žalovaného po doručení žiadosti o ukončenie členstva je zrejmé, že vôľu žalobcu ukončiť členstvo vzal na vedomie a ďalej ho za člena nepovažoval. Žalovaný neoslovil žalobcu za účelom uzavretia dohody o ukončení členstva (ani jej uzavretie neodmietol), teda zjavne posúdil prejav vôle ako jednostranné vyhlásenie žalobcu o ukončení členstva. Keďže v takom prípade nie je možné zo strany žalobcu určovať termín, ku ktorému má členstvo zaniknúť, členstvo žalobcu zaniklo v súlade s bežnou praxou uplynutím troch mesiacov od doručenia žiadosti, teda ku dňu 21. marca 2012 (takáto prax vyplývala podľa názoru právneho zástupcu žalobcu zo zoznamu členov družstva a tento záver právneho zástupcu žalovaný nerozporoval, ani nenavrhol dôkaz odôvodňujúci iný záver ohľadom dátumu zániku členstva, preto mal súd dátum zániku členstva za preukázaný a z tohto vychádzal aj pri rozhodovaní o čase vzniku omeškania žalovaného s plnením jeho peňažného záväzku). Obranu žalovaného súd považoval za účelovú a nepresvedčivú. Pokiaľ išlo o úrok z omeškania, nakoľko súd dospel k záveru, že členstvo žalobcu v družstve zaniklo ku dňu 21. marca 2011, bolo možné ho priznať zo sumy 600 eur zodpovedajúcej výške nevráteného vkladu od 29. júna 2012 (nakoľko účtovná závierka za rok 2011 bola schválená najneskôr dňa 28. marca 2012) a zo sumy 2.256,51 eur zodpovedajúcej výške nevyplateného kapitálového vkladu od 22. júna 2011 do zaplatenia. Úrok z omeškania bol uplatnený v súlade so zákonom. Žalobca po zmene schválenej súdom prvej inštancie požadoval úrok z omeškania za dlhšiu dobu, pričom žalobca v závere konania navrhol v prípade ustálenia zániku členstva žalobcu v družstve ako následku jednostranného právneho úkonu priznať úrok tak, ako je uvedené v rozsudku, považoval súd nárok vo zvyšnej časti za vzatý späť a konanie v tejto časti v súlade s ust. § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.856,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.256,51 eur od 22. júna 2011 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 600 eur od 29. júna 2012 do zaplatenia, podal prostredníctvom splnomocnenkyne v celom rozsahu odvolanie žalovaný. Odvolanie podal z dôvodov § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. Vyslovil presvedčenie, že konanie má v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na skutočnosť, na ktorú poukazoval už od počiatku celého súdneho konania, a to že žalobca sa svojim pôvodným žalobným návrhom na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 2.475,28 eur zo dňa 4. júna 2013 domáhal vyplatenia vyrovnacieho podielu, na ktorom vyplatení mu mal údajným skončením členstva u žalovaného vzniknúť nárok. V odpore proti platobnému rozkazu č. k. 10Ro/204/2013-14 zo dňa 19. júna 2013 namietal, že nároky uplatňované žalobným návrhom žalobcu zo dňa 4. júna 2013 nie sú oprávnené a že tieto, pokiaľ by hypoteticky aj členstvo žalobcu u žalovaného skončilo, boli žalobným návrhom uplatnené predčasne. V zmysle článku 11 bod 10 Stanov žalovaného, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť 20. decembra 2010, ktorých znenie bolo súdu prvej inštancie predložené platí „Vyrovnací podiel člena podľa bodu 1e je splatný do 5 rokov od schválenia ročnej účtovnej uzávierky za rok, v ktorom členstvo člena zaniklo“. Nárok uplatnený žalobným návrhom by tak bol, vzhľadom k tomu, že zo strany žalobcu bolo tvrdené, že členstvo u žalovaného zaniklo ku dňu 31. decembra 2010, uplatnený predčasne. V dôsledku uvedenej právnej argumentácie žalovaného žalobca následne svojim podaním zo dňa 15. novembra 2013 požiadal súd prvej inštancie o pripustenie zmeny žalobného návrhu, a to tak, že pôvodne uplatnený nárok z titulu údajnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi vyrovnací podiel vo výške 2.475,28 eur preklasifikoval na nárok na vyplatenie základného členského vkladu vo výške 600 eur a na nárok na vyplatenie majetkového (kapitálového vkladu vo výške 2.256,51 eur). Žalovaný vo svojej replike na vyjadrenie žalobcu zo dňa 31. decembra 2013 uviedol, že s uplatnenou zmenou žalobného návrhu žalobcu nesúhlasí a túto zásadne odmieta, pretože bol presvedčený, že zmenou žalobného návrhu žalobcu by došlo ku kompletnej zmene a preklasifikovaniu nároku uplatneného v pôvodnom návrhu, kedy by došlo nielen k zmene výšky v súdnom konaní nárokovanej čiastky z pôvodných 2.485,28 eur na 2.856,51 eur, ale predovšetkým by sa zmena návrhu dotkla povahy a formy vkladu, ktorého výplata je v predmetnom súdnom konaní nárokovaná. Žalovaný je presvedčený, že neboli splnené podmienky § 95 ods. 2 zák. č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok, preto aby súd prvej inštancie zmenu žalobného návrhu pripustil, pretože zmenou žalobného návrhu by došlo k zhojeniu skutočnosti,

že žalobný návrh bol za hypotetickej domnienky, že členstvo žalobcu u žalovaného skončilo, podaný predčasne a zároveň by došlo k narušeniu procesnej rovnosti účastníkov sporu. Aj napriek uvedenému súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/60/2013-72 zo dňa 3. marca 2014 navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil, pričom ako dôvod uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súd pripustil zmenu petitu návrhu tak ako je uvedeného vo výroku uznesenia“. Tým, že prvoinštančný súd pripustil zmenu návrhu došlo k vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy ak by k pripusteniu zmeny žalobného petitu nedošlo, žaloba by mala byť odmietnutá predovšetkým z dôvodu jej predčasného uplatnenia a žalovaný by tak v žiadnom prípade nemal byť zaviazaný k úhrade nárokov uplatňovaných žalobcom. Odvolateľ taktiež nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v rozsudku a to predovšetkým ohľadom posúdenia v súdnom konaní predbežnej otázky, konkrétne posúdenia otázky okamihu zániku členstva žalobcu u žalovaného. Súd prvej inštancie v rozsudku na strane 3 bod 5. uviedol, že dôvodom pre vrátenie veci na ďalšie konanie zo strany Krajského súdu v Trnave bolo nesprávne právne posúdenie veci, resp. otázky zániku členstva žalobcu v družstve, avšak žalovaný je presvedčený, že i napriek tomu, že Krajský súd v Trnave ako súd odvolací naznačil možné nesprávne aplikovanie právnych noriem na vec dopadajúcich, jednoznačným a konečným spôsobom súdu prvej inštancie neprikázal, že je nutné celú právnu záležitosť preklasifikovať diametrálne odlišným spôsobom v porovnaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie v pôvodnom konaní. Odvolací súd vo svojom uznesení uviedol, že „Pri interpretácii obsahu listiny, ktorú vykonal prvostupňový súd, nie je zrejmé, aké interpretačné pravidlo použil, ktoré z pravidiel uvedených v § 266 Obch. z. aplikoval, resp. prečo ho neaplikoval“. Z uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednoznačný záver o tom, že dokument, z ktorého žalobca odvodzuje svoje ukončenie členstva u žalovaného, je za každých okolností nutné posúdiť ako platný právny úkon a navyše nahradzovať chýbajúce prvky prejavu vôle žalobcu domnienkami súdu prvej inštancie. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne interpretoval obsah dokumentu, ktorý žalobca podpísal 21. decembra 2010 a ktorým žalobca žalovaného žiadal o ukončenie členstva dohodou k 31. decembru 2010 z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b) ZP. V závere súdu prvej inštancie uvedené na strane 8 rozsudku bod 25. považuje za nelogické a vo vzájomnom rozpore, keď súd prvej inštancie najskôr uvádza: že „Podľa aktuálnych Stanov pracovný pomer a členský pomer v čase uzavretia dohody neboli vzájomne podmienené, nemohol teda členský pomer zaniknúť automaticky zánikom pracovného vzťahu. Uvedené si zrejme uvedomil i žalobca, nakoľko listom zo dňa 21. decembra 2010 požiadal žalovaného o ukončenie členstva a zároveň o vyplatenie kapitálového vkladu“. Súd prvej inštancie v rozsudku za vyššie citovaným uvádza, že „formuláciu žiadosti tak, ako je vyššie uvedené, žalobca odôvodnil tým, že do roku 2010 bolo členstvo v družstve podmienené pracovným pomerom a žalobca ovplyvnený dlhoročnou praxou v tomto smere naviazal dátum ukončenia členstva na dátum ukončenia pracovného pomeru. Súd považoval toto vysvetlenie za dôveryhodné, nakoľko tomu nasvedčuje i citovanie paragrafu zo Zákonníka práce v žiadosti“. Závery prvoinštančného súdu si odporujú a nie je z nich zrejmé, či žalobca v čase spísania uvedeného dokumentu si bol vedomý toho, že pracovný pomer a členský pomer neboli vzájomne podmienené alebo nebol si vedomý. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie prevzal pojem „dlhoročná prax u žalovaného“ len z vyjadrení žalobcu, kedy túto dlhoročnú prax u žalovaného žalobca nikdy nepreukázal a išlo len o tvrdenie strany sporu. Taktiež súd prvej inštancie nesprávne interpretoval obsah dokumentu spísaného žalobcom, kedy v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že úmyslom žalobcu bolo použiť výraz „dohodou“ len v súvislosti s poukazom na spôsob ukončenia trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného. Naopak z predloženého dokumentu jednoznačne vyplýva, a to i bez akejkoľvek potreby zložito vykladať prejav vôle za pomoci výkladových pravidiel upravených ako v Obch.z., tak aj v O.z., že žalobca žiadal o ukončenie členstva u žalovaného dohodou ku dňu 31. decembra 2010. Žalobca v zmysle svojho prípisu zo dňa 21. decembra 2010 od začiatku súdneho konania preukázateľným spôsobom sa pridržiaval tvrdení o prípise deklarovanom v spôsobe ukončenia členstva v družstve dohodou, pričom žiadnym spôsobom výslovne neuviedol a ani nenaznačil, že by jeho vôľa bola iná než je explicitným spôsobom uvedené v tomto prípise. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/3100/2007 zo dňa 25. novembra 2009, ktorý judikoval, že „Právny úkon je neurčitý vtedy, ak je vyjadrenie prejavu síce zrozumiteľné, ale jeho obsah je neurčitý (má vecné nedostatky). Len právne úkony, ktoré nie je možné vyložiť podľa stanovených interpretačných pravidiel sú pre nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť neplatné. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu je možné vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov) logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), interpretácia obsahov právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 O. z. však nemôže nahrádzať či meniť už vykonané prejavy vôle (použitie výkladových pravidiel smeruje vždy len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktoré účastník vykonal, bol

vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vykonaný“. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 1. januára 2002 sp. zn. 4Obo 66/2002, v zmysle ktorého „Formulácia uvedeného článku zmluvy je jednoznačná, v dôsledku čoho nevzbudzuje pochybnosti o úmysle zmluvných strán upraviť túto časť ich vzájomných vzťahov. Nebol preto dôvod na vykonanie dokazovania týkajúceho sa žalovaným tvrdeného rozporu medzi formuláciou č. l. 2 bod 2.1 zmluvy a úmyslom zmluvných strán, ako to požadoval žalovaný v konaní pred prvostupňovým súdom“. Poukázal ešte na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 4. apríla 2002 sp. zn. 21Cdo/957/2001 a rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo/1567/2008 zo dňa 3. júna 2009. Žalovaný má za to, že tvrdenia žalobcu ohľadom spôsobu skončenia trvania členstva u žalovaného sa počas súdneho konania menili, a to v závislosti od stavu súdneho konania. Prvoinštančný súd sa taktiež vôbec nevyjadril k predloženým zápisniciam zo zasadnutia veriteľského výboru zo dňa 19. júna 2012 a 12. júla 2012, pritom je zrejmé, že žalovaný sa v čase, keď žalobca žiadal o ukončenie členstva u žalovaného dohodou, ako aj v čase, keď žiadal o vyplatenie svojich domnelých nárokov a v čase keď podal žalobný návrh, nachádzal v reštrukturalizácii, ktorá bola ukončená 18. mája 2011, následne sa plnili záväzky z reštrukturalizačného plánu a zároveň sa nachádzal pod dozornou správou JUDr. Miroslava Michaličku. K úplnému splneniu záväzkov z reštrukturalizačného plánu došlo 16. apríla 2014, kedy bola uhradená posledná splátka v zmysle schváleného reštrukturalizačného plánu. Aj keby bol žalobcov nárok oprávnený, bol v danom čase žalovaný viazaný pokynmi veriteľského výboru a nároky žalobcovi ani vyplatiť nemohol. Preto je žalovaný presvedčený, že podanie žaloby zo dňa 4. júna 2013 zo strany žalobcu bolo predčasné. Prvoinštančný súd sa taktiež žiadnym spôsobom nevyporiadal s tým, či nároky, ktoré žalobca vo svojom žalobnom návrhu uplatnil, skutočne zodpovedajú výške, na ktorú by žalobca, ak by členstvo žalovaného skončilo platne, mal nárok. Poukazuje v tomto smere na článok 11 Stanov žalovaného zo dňa 20. decembra 2010, ktorý okrem iného upravuje podmienky na vyplatenie základného členského vkladu, a to i v nadväznosti na podmienky vyplatenia vyrovnacieho podielu v družstve. Vyrovnací podiel žalobcu v zmysle výpočtov podľa článku 11 bod 2, 3, 4 a 5 Stanov žalovaného zo dňa 20. decembra 2010 dosiahol zápornú hodnotu, kedy je podľa článku 11 bod 2 uvedených Stanov žalovaného okrem iného „základňou pre výpočet vyrovnacieho podielu je čisto obchodné imanie družstva k 31. decembru po schválení ročnej účtovnej závierky za rok, ktorý predchádza účtovnému obdobiu, v ktorom členstvo zaniklo“. Z účtovnej závierky žalovaného ku dňu 31. decembra 2010 vyplýva, že žalovaný sa nachádzal v strate vo výške 224.539 eur, pričom výška vyrovnacieho podielu by tak dosiahla zápornú hodnotu a v zmysle článku 11 bod 6 uvedených stanov žalovaného by tak mal byť takýto vyrovnací podiel odpočítaný ako z majetkového podielu z transformácie, tak i zo základného členského vkladu.

5. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom splnomocnenkyne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Namietal, že splnomocnenkyňa žalovaného doposiaľ nepreukázala, že si ju žalovaný v konaní zvolil. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie nemal pripustiť zmenu žaloby, keď citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. októbra 2010 sp. zn. 3Cdo/262/2009, v zmysle ktorého „Zmena žaloby nesmie byť v rozopre so zásadou hospodárnosti konania“. To či dôsledky určitého procesného postupu napokon sú v súlade s touto zásadou posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu len so súhlasom súdu, súd zmenu žaloby nepripustí. „Tiež vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj návrh v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvej inštancie, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby nie je prípustným (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Ani dovolací súd posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu“. V súlade s citovaným rozhodnutím NS SR je žalobca toho názoru, že pripustením zmeny žaloby zo dňa 15. novembra 2013 uznesením č. k. 4C/60/2013-72 zo dňa 3. marca 2014 nespôsobuje vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného členstvo žalobcu u žalovaného nezaniklo, pretože sa domnieva, že žalobca listom zo dňa 21. decembra 2010 nazvaný „Zrušenie členského pomeru a vyplatenie podielov“ žiadal iba o uzatvorenie dohody o ukončení členstva, ktoré žalovaný nevyhovel. Obsah tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 266 ods. 1 a 3 Obch.z. v súlade s interpretačnými pravidlami je toho názoru, že v konaní bolo nesporne preukázané, že

žalobca svojim listom zo dňa 21. decembra 2010 oznámil žalovanému zrušenie jeho členstva v súlade so zaužívanou praxou a že žalovaný toto oznámenie opäť v súlade so zaužívanou praxou zobral na vedomie a následne sa voči žalobcovi správal ako k nečlenovi. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie bral do úvahy tvrdenia žalobcu zaužívanej praxi žalovaného pri ukončovaní členstva, pričom však opomína fakt, že uvedené tvrdenia žalobcu nijak nerozporoval, resp. neuviedol žiadne svoje vlastné tvrdenia o zaužívanej praxi. Na základe toho súd prvej inštancie v súlade s § 151 C.s.p. považoval tieto tvrdenia žalobcu za nesporné a v odôvodnení rozsudku si ich správne osvojil. Skutočnosť, že žalobcovi ako aj žalovanému bolo z vykonaného úkonu žalobcu zo dňa 21. decembra 2010 jasné, že žalobca jednostranne ukončuje svoje členstvo u žalovaného, vyplýva aj z následného správania sa žalovaného, ktorý od uvedeného dňa už nepozval žalobcu ani na jedno zasadnutie členskej schôdze a dokonca s ním nerátal ani v jednej zápisnici z členskej schôdze, resp. v jej prezenčnej listine, v ktorej okrem žalobcu aj neprítomní členovia mali vyhradené miesto na svoj podpis. Čo sa týkalo toho, že žalovaný bol po dlhom čase v reštrukturalizácii, žalobca udáva, že v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva, že „Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správnu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len prednostné pohľadávky). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 O.z. bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvýkrát oprávnený plniť takúto pohľadávku“. Žalobca má za to, že nárok žalobcu uplatnený v konaní nie je reštrukturalizáciou žalovaného žiadnym spôsobom dotknutý. Spochybňovanie výšky nároku žalobcu uplatneného v konaní až v odvolacom konaní považuje žalobca za novoty v odvolacom konaní, ktoré v zmysle § 366 C.s.p. nemožno v odvolacom konaní použiť, preto navrhuje, aby na ne odvolací súd neprihliadal.

6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25. mája 2017, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie vyhovel žalobcovmu návrhu na zmenu žaloby zo dňa 15. novembra 2013, čím došlo v konaní k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň o narušenie procesnej rovnosti strán sporu. Je presvedčený, že list zo dňa 21. decembra 2010 je potrebné posudzovať ako žiadosť o ukončenie členstva formou vzájomnej dohody, čomu jednoznačne nasvedčuje samotný obsah listiny a následné vyjadrenia žalobcu. Za nesprávne považuje predovšetkým posúdenie predbežnej otázky, to je v okamihu zániku členstva žalobcu žalovaného, ku ktorému súd prvej inštancie dospel neprípustným nahradzovaním chýbajúcich prvkov prejavov vôle žalobcu domnienkami súdu. Poukázal taktiež na pokyny veriteľského výboru, podľa ktorých sa mal zdržať vyplácania vkladov vyrovnacích podielov bývalým a súčasným členom, t. j. zásada priority záväzkov z reštrukturalizačného plánu voči ostatným záväzkom dlžníka, ktorú bol povinný rešpektovať až do dňa 19. júna 2014, kedy bola ukončená dozorná správa žalovaného po úplnom splnení reštrukturalizačného plánu. Žalovaný nesúhlasí s tým, aby odvolací súd sa nezaoberal spochybnením výšky žalobcom uplatneného nároku, nakoľko podľa jeho názoru nejde o novotu v zmysle § 366 C.s.p.

7. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 30. júna 2017 prostredníctvom splnomocnenkyne žalobca, v ktorom uviedol, že pripustenie zmeny žaloby nespôsobuje vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vykladal vôľu žalobcu v súlade s § 266 ods. 1 a 3 O.z., pričom bral zreteľ na to, či žalovanému bol prejav vôle známi s prihliadnutím na zaužívanú prax a najmä na následné správanie sa žalovaného. Žalovaný v konaní nevysvetlil tú skutočnosť, prečo na jednej strane tvrdí, že vôľu žalobcu vyjadrenú v liste zo dňa 21. decembra 2010 chápe ako žiadosť o ukončenie jeho členstva v družstve dohodou, ktorú žalovaný neakceptoval, na druhej strane sa odo dňa prijatia listu žalobcu zo dňa 21. decembra 2010 správal voči žalobcovi tak, ako keby žalobca nebol členom družstva, pričom žalovaný aj konzultoval so svojim reštrukturalizačným správcom termín splatnosti nárokov žalobcu vyplývajúcich z ukončenia jeho členstva v družstve, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania. Opätovne poukázal na to, že žalobcom uplatnený nárok v konaní nie je reštrukturalizáciou žalovaného žiadnym spôsobom dotknutý, ako aj to, že žalovaný spochybňuje výšku žalobného nároku až v odvolacom konaní.

8. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

13. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanému. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvedených v rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Žalovaný namietal v prvom rade to, že konanie má inú vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to z toho dôvodu, že žalobca sa pôvodne domáhal žalobným návrhom na vydanie platobného rozkazu uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 2.475,28 eur, na ktoré mu mal údajným skončením členstva u žalovaného vzniknúť nárok. Ak by aj členstvo žalobcu u žalovaného zaniklo, tak žaloba na plnenie zo strany žalobcu bola podaná predčasne, pretože v zmysle čl. 11 bod 10 stanov žalovaného, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť 20. decembra 2010 platí ,, ... vyrovnací podiel člena podľa bodu 1e) je splatný do piatich rokov od schválenia ročnej účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo“, preto ak žalobca tvrdil, že mu členstvo zaniklo ku dňu 31. decembra 2010 je žaloba podaná predčasne.

15. K prvej odvolacej námietke treba uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má vychádzať zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie (§ 217 ods. 1 veta prvá C.s.p.), preto je okamih vyhlásenia rozsudku rozhodujúci pre zistenie skutkového stavu veci, čo znamená, že súd nemôže prihliadnuť ku skutkovým okolnostiam, ku ktorým došlo v minulosti a ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia už nie sú, alebo ktoré majú (môžu) nastať až po vyhlásení rozsudku. Námietka žalovaného v tomto smere je preto irelevantná, pretože ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu nie je splatná, žalobu by neodmietol, ako to požadoval žalovaný, ale by ju musel zamietnuť ako neopodstatnenú. To, že žalobca požiadal o zmenu žaloby, je jeho dispozičné oprávnenie vyplývajúce mu v tom čase z § 95 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej ,,O.s.p.“), ktorému aktuálne korešponduje ust. § 139 C.s.p., ktoré mu umožňovalo so súhlasom súdu meniť za konania návrh na jeho začatie (žalobu). Zmenou návrhu je taktiež procesný úkon, ktorým žalobca požaduje rovnaké plnenie (zaplatenie peňažnej sumy), avšak požaduje viac a robí tak na základe iných skutočností, než ktoré opísal v žalobe, preto sa tu nejedná o také konanie žalobcu, ktoré by bolo v rozpore s vtedy platným ustanovením § 95 O.s.p. a nie je v rozpore ani s dnes platnou právnou úpravou zakotvenou v ust. § 139 C.s.p. Vyššie uvedené sa vzťahuje aj na námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že v čase podania žaloby sa nachádzal v reštrukturalizácii a žalovaný bol viazaný pokynmi veriteľského výboru, preto podanie žaloby dňa 4. júna 2013 zo strany žalobcu bolo predčasné.

16. Ďalšia odvolacia námietka spočívala v tom, že súd prvej inštancie neposúdil správne otázku zániku členstva žalobcu u žalovaného. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol v odôvodnení rozsudku rozhodujúce skutkové zistenia i právne závery, ku ktorým dospel po úplnom a správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, náležite a presvedčivo ich zdôvodnil zo všetkých relevantných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy, pri aplikácii (a dôslednom výklade) relevantných ustanovení právnych predpisov, keď správne interpretoval obsah listiny (zo dňa 21. decembra 2010) tak, že použil interpretačné pravidlá uvedené v § 266 ods. 1 a 3 Obch.z. a uprednostnil výklad vedúci k platnosti právneho úkonu, t. j., že listinou zo dňa 22. decembra 2010, ktorú uvedeného dňa žalobca doručil žalovanému, jednostranným právnym úkonom adresovaným žalovanému žalobca vystúpil ako člen z družstva, pričom členstvo mu zaniklo, tak ako uviedol súd prvej inštancie 21. marca 2011.

17. Odvolacia námietka žalovaného spochybňujúca výšku žalobného nároku uplatneného žalobcom v konaní, nebola ako prostriedok procesnej obrany uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie, preto ju v odvolaní nie je možné použiť, pretože sa nejedná o tzv. novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p.

18. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.), voči žalovanému, v konaní neúspešnému.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

20. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). · Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak · sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, · ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, · strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, · v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, · rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo · súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). · Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, · pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, · ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo · je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). · Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). · Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak · napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, · napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

· je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). · Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). · Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). · Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). · Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). · Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). · Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). · Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). · V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). · Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). · Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je · dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, · dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, · dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). · Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). · Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). · Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). · Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). · Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). · Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). · Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). · V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).