Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-85-2017.pdf
PDF · 117.28 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/85/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: U. P., A..: XX.XX.XXXX, W. D. XX, XXX XX F., v konaní o zaplatenie 1.565,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/58/2017 - 37 zo dňa 30.06.2017, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Sporovým stranám n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku žalobu zamietol a II. výrokom vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 3, § 505, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OZ“); § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázaný skutkový stav, že strany konania uzatvorili dňa 01.10.2012 Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky v sume 1.800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť 24 mesačných splátkach po 99,- Eur. Strany konania si dohodli úrokovú sadzbu 25,50% ročne. V zmluve je uvedená RPMN 28,66%, priemerná RPMN 21,30% a celková výška nákladov 548,29 Eur. Listom zo dňa 26.03.2014 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 26.03.2014. Podľa aktuálneho stavu úveru žalovaný poukázal žalobcovi celkovo úhrady vo výške 2.099,66 Eur, pričom žalobca na istinu započítal iba sumu 234,57 Eur. Dňa 09.06.2014 žalobca uznal dlh vo výške 2.080,98 Eur. Podľa predloženej návratky ak žalovaný nemôže vysporiadať pohľadávku jednorazovým vkladom, je banka ochotná dohodnúť sa s ním na splácaní pohľadávky, ak podpíše uznanie dlhu. Na základe právneho posúdenia zisteného skutkového stavu v zmysle citovaných ustanovení súd prvej inštancie mal za to, posudzovaný právny vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Žalobcu bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa, preto uvedený právny vzťah je v režime spotrebiteľského práva. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu túto zmluvu súd ex offo podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy. Po preskúmaní predmetnej Zmluvy dospel k záveru, že táto obsahuje nesprávny údaj o RPMN a celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to obe v neprospech spotrebiteľa. V zmluve je nesprávne uvedená RPMN vo výške 28,66%, pričom po zadaní údajov pri prepočte na internetovej stránke mala byť správne RPMN vo výške 32,17%. Pokiaľ ide o celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, tak jednoduchým vynásobením počtu mesačných splátok ktoré mal žalovaný uhradiť, t.j. 24 a ich výšky 99,- Eur, je zrejmé, že žalovaný mal v skutočnosti zaplatiť celkovú čiastku 2.376,- Eur a nie 2.348,29 Eur. Nikde v zmluve sa nenachádza, aby niektorá zo splátok mala byť nižšia ako 99,- Eur a táto skutočnosť nevyplýva ani zo žiadnych z priložených listinných dôkazov. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal úrok dohodnutý v zmluve vo výške 25,50% a dospel k záveru, že tento je v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať právny úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (pozri rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 137/2003). Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci október 2012 pri úveroch od 1 do 5 rokov na úrovni 11,57% ročne. Dohodnutá výška úrokov 25,50% ročne uvedená v Zmluve podstatne (viac ako dvojnásobne) prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci október 2012. Dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ v takejto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané úroky. V tejto súvislosti súd poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 25,50% ročne je v rozpore s dobrými mravmi, a preto v tejto časti je zmluva v zmysle § 41 OZ neplatná. Nakoľko súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, resp. zmluva je v časti úrokov neplatná a strany si iné poplatky okrem úrokov nedohodli, môže žalobca od žalovaného požadovať iba sumu poskytnutých finančných prostriedkov. Keďže z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že žalovanému bola vyplatená suma 1.800,- Eur a poukázal úhrady vo výške 2.099,66 Eur, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie zároveň doplnil, že žalobca predložil súdu uznanie dlhu zo dňa 09.06.2014. Predmetné uznanie dlhu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je platným právnym úkonom, a to z toho dôvodu, že ide o právny úkon, ktorý obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom, pretože vychádza z nekalej obchodnej praktiky žalobcu. Súd tak rozhodol z toho dôvodu, že žalobca podmienil dohodu o možnosti splácania pohľadávky v splátkach, uznaním dlhu. Táto skutočnosť vyplýva z textu dohody, podľa ktorej ak žalovaný nemôže vysporiadať pohľadávku jednorazovým vkladom, je banka ochotná dohodnúť sa s ním na splácaní pohľadávky, ak podpíše uznanie dlhu. Úmyslom žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor žalovaného ako spotrebiteľa. Takéto konanie považoval súd prvej inštancie za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom takéto konanie považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom žalobca postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom na vyššie uvedené uznanie dlhu ako nekalá obchodná praktika je neplatné.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. Vzhľadom na pomer úspechu strán konania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalobca ako neúspešná strana nemá právo na náhradu trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podľa žalobcu súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že údaj o RPMN je nesprávny. V čase uzatvorenia zmluvy informačný systém žalobcu umožňoval vyčísliť výšku mesačnej splátky len na celé eurá nahor. Výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola určená ako posledná, resp. predposledná a posledná bola určená vo výške 0 Eur. Podľa žalobca je výška RPMN určená správne a nepožadoval by od žalovaného pri riadnom a včasnom splácaní vyššie plnenie ako je uvedené v zmluve o úvere. Súd pri výpočte RPMN nepostupoval podľa ust. § 19 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, ale vychádzal z nezáväznej informatívnej kalkulačky RPMN portálu sme.sk. Má za to, že ak súd chcel počítať výšku RPMN, mal tak spraviť so zákonom stanoveného vzorca a nie podľa akéhosi na internete prístupného informatívneho vzorca, ktorý napríklad neobsahuje údaj o tom, kedy bol úver uzatvorený. Súd pri výpočte RPMN nevzal do úvahy celkovú výšku nákladov, ktoré sú práve významným parametrom pre jej výpočet. Pokiaľ žalobca nevyžaduje od spotrebiteľa viac, ako je uvedené v Zmluve o úvere a teda parameter celkových nákladov je uvedený správne je evidentné, že aj výška RPMN bola v zmluve o úvere uvedená správne. Je preukázateľné, že súd v danej veci ani nepostupoval v súlade s platnou legislatívou, ak sa odvoláva na nezávislý zákonom neurčený portál www.sme.sk, na základe čoho rozhodol nezákonne, pričom rozsudok v tomto smere možno považovať za zmätočný. Žalovaný obdržal správnu informáciu o celkovej výške RPMN a žiadnym spôsobom nebola táto informácia uvedená na ťarchu žalovaného. Súd však tvrdí, že výška RPMN mala byť vyššia, hoci to tak nie je. Ak na základe toho súd ustálil, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, ide o formalistický a arbitrárny postup, ktorý nemá žiadnu zákonnú oporu. Žalobca má za to, že výška úrokovej sadzby bola dojednaná v bežnej výške pre rok 2012 a pre obdobné produkty, pričom žiadnym spôsobom neodporuje dobrým mravom a teda bola dohodnutá platne. Najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa vypočítava zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov. Žalobca pri určení výšky úrokov z úveru postupoval v intenciách zákona a teda i v intenciách dobrých mravov. Výška úrokov ročne 25,50% je v zákonnom limite. Žalobca žalovaného nijak nenútil, aby uzatvoril zmluvu o úvere práve u neho, o výške ročnej úrokovej miery žalovaného informoval pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo zmluvy o úvere žalovaný videl, že náklady budú vyššie, ako priemer na trhu. Žalobca namieta neplatnosť uznania dlhu. Podľa žalobcu súd vôbec neskúmal konanie žalovaného a jednostranne hodnotil kroky žalobcu. Žalovaný neplnil z uzatvorenej Zmluvy o úvere. Žalobca musel žalovaného opakovane a niekoľkokrát vyzývať, aby si tento splnil svoju zákonnú povinnosť. Bola to práve pozícia žalobcu, ktorá z dôvodu neplnenia si povinností podľa zmluvy o úvere žalovaným bola neistou. Uznaním dlhu sa pozícia žalovaného na jeho úkor nijak nezhoršila a ani zhoršiť nemohla. Postavenie žalobcu sa v danej situácii nezlepšilo, úhradu dlžných súm od žalovaného mu nezabezpečilo a bolo použité ako ďalší prostriedok, keď predchádzajúce snahy žalobcu o dosiahnutie plnenia zo strany žalovaného boli neúspešné v snahe o vyrovnanie v tom čase nevyrovnaného postavenia zmluvných strán, kde žalobca splnil riadne a včas svoje záväzky ale žalovaný plniť opakovane a dlhodobo odmietal. Uznanie dlhu žalovaným zo dňa 09.06.2014 spĺňa obsahové náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Nie je zrejmé, akým spôsobom by bolo uznanie dlhu dlhodobo riadne neplniaceho dlžníka v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Žalobca prijímal uznanie dlhu v dobrej viere, že pomôže splniť záväzky žalovaného. Uznanie dlhu následne žiadnym spôsobom nezneužil v neprospech žalovaného. Vzhľadom na uvedené dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie.
6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
11. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu uvedené vyššie súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.
12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenie žalobcu ako obchodníka pri výkone jeho podnikateľskej činnosti a z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy. Ide o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a je namieste aplikovať aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
13. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.
14. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).
15. Súdom prvej inštancie bol úrok z úveru, v danom prípade s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 25,50 %, vyhodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaciemu súdu neprináleží tento úrok upraviť tak, aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Pritom súdy sa už značne kriticky vyjadrili k podobným úrokovým sadzbám (5Cdo 26/11 - 48 %, 3Co 67/2008 Krajský súd v Prešove - 25 %, nemecký BHG v rozsudku z 13.3.1990 AZ XI ZR 252/89 úver s rozdielom 12 percentuálnych bodov oproti priemeru považoval za nemravný...).
16. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. Odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným súdom, že úroková sadzba úveru vo výške 25,50 % ročne je neprimerane vysoká, prevyšuje totiž úroky v bankách o viac ako 100 %.
17. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
18. Na kategóriu dobrých mravom treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
19. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.
20. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
21. Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.
22. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
23. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorú činí 25,50 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď dojednaný úrok 25,50 % presahuje uvádzané limity úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to o viac ako 100 %.
24. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že v predmetnej zmluve sú nesprávne vyčíslené celkové náklady spotrebiteľa, ktoré má za úver zaplatiť.
25. Z obsahu zmluvy zo dňa 01.10.2012 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (č. l. 3) má odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 1.800,- Eur, výška mesačnej splátky 99,- Eur, počet splátok v mesiacoch 24 a celková čiastka úveru 2.348,29 Eur.
26. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 24 splátok vo výške 99,- Eur zaplatí celkovo 2.376,- Eur, a nie 2.348,29 Eur ako vychádza z predmetnej zmluvy.
27. Správnym je teda záver o absencii náležitosti zmluvy v časti celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zákon č. 129/2010 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/> Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust. § 2 písm. h) definoval celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Preto ak sa ďalej v ust. § 9 ods. 2 písm. j) vyžaduje aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nestačí samostatné uvedenie celkovej výšky úveru a celkových nákladov.
28. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa celkových nákladov dlžníka.
29. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalovaný ako veriteľ poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom aká bude hodnota jeho úveru.
30. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených zmluvy, najmä o výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol v Zmluve vo výške 2.348,29 Eur a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 2.376,- Eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN uvedenej v zmluve.
31. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/ > platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
32. K „Uznaniu dlhu“ zo dňa 09.06.2014 odvolací súd uvádza, že uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa. Samotné podpísanie tejto listiny zo strany žalovaného teda neznamená, že sa na právny vzťah, ktorý vznikol medzi stranami konania nebudú aplikovať právne normy upravujúce spotrebiteľské vzťahy. Z obsahu listiny nazvanej ako „Uznanie dlhu“ vyplýva, že ide o formulárové tlačivo pripravené právnym predchodcom žalobcu. Treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere, že akceptovaním „Uznania dlhu“ by sa obišiel zákon o Spotrebiteľských úveroch, nakoľko by sa žalobcovi priznalo plnenie, na ktoré vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo zmluvy o úvere nemá nárok, resp. na ktoré mu nárok nevznikol. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, je daný právny úkon - „Uznanie dlhu“ zo dňa 09.06.2014 neplatný, pre obchádzanie zákona.
33. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
34. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.
35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.
37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).