Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/54/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/ X, T., o zaplatenie sumy 4.194,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10Csp/49/2017-33 zo dňa 26.10.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o plnení dlhu v splátkach.

II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku II. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 687,70 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.1.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.2.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.3.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.4.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.5.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.6.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.7.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.8.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.9.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 68,77 EUR od 21.10.20.17 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50 EUR splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca k rukám žalobcu počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku a to pod hrozbou straty výhody splátok. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1,4,15 a 16, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods. 1 a 4 a § 517 Občianskeho zákonníka, § 232 ods. 3 a 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“).

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovanou ako dlžníkom dňa 14.07.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, predmetom ktorej bol bezúčelový úver vo výške 4.400

eur. Žalobca vychádzal zo záveru, že úver predčasne zosplatnil dňa 26.04.2017. Súd prvej inštancie sa s týmto názorom nestotožnil s ohľadom na to, že žalobca ako veriteľ nekonal podľa názoru súdu s odbornou starostlivosťou podľa 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho nie je oprávnený vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľky jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Žalobca na výzvu súdu špecifikoval, že schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver posúdil na základe lustrácie v Spoločnom registri bankových informácií (SRBI), z ktorého ale, okrem osobných údajov žalovanej, žiadne relevantné skutočnosti nevyplývajú. Pokiaľ poukázal žalobca aj na report zo Sociálnej poisťovne, predmetný dôkaz v konaní predložený nebol. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že príjmy zo zamestnania žalovanej (pracovala v spoločnosti N.) na predmetný účet vkladané neboli, preto nie je zrejmé, z čoho žalobca usúdil schopnosť žalovanej predmetný úver vo výške 4.400 eur splácať. Ako vyplynulo z výsluchu žalovanej, na jej príjem sa pritom ani sám nedopytoval. Rovnako nebolo v konaní preukázané zisťovanie akýchkoľvek výdavkov zo strany žalovanej. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Je zrejmé, že žalobca spôsobom vyššie uvedeným nepostupoval, čoho výsledkom je poskytnutie úveru osobe, ktorá zaplatila iba 6 splátok z celkového počtu 96 splátok a s ktorou sa žalobca pokúsil ukončiť zmluvný vzťah vyhlásením predčasnej splatnosti úveru, ktorý mal trvať do roku 2024. Keďže nedošlo k platnému predčasnému zosplatneniu, žalobca by mal nárok iba na zaplatenie dohodnutých splátok. Žalovaná do podania žaloby uhradila 6 splátok (od 20.07.2016 do 20.12.2016). Žalobcovi teda možno priznať len doposiaľ nezaplatené splatné splátky, ku dňu rozhodovania súdu išlo o splátky do 20.10.2017 v počte 10 mesačných splátok (od 20.01.2017 do 20.10.2017), čo predstavuje 687,70 eura. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zohľadnil zlú sociálnu situáciu žalovanej a preto, aby sa predišlo ohrozeniu živobytia žalovanej a jej rodiny, povolil jej splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach vo výške 50 eur a to pod hrozbou straty výhody splátok.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 a § 261 ods. 1 CSP. Žalovaná bola úspešná v rozsahu 83,60 %, neúspešná v rozsahu 16,40 %, a preto podľa zásady pomeru úspechu by jej mal patriť nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,20 %. Keďže žalovanej preukázateľne žiadne trovy nevznikli, súd jej ich náhradu nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o plnení dlhu v splátkach, zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Vo vzťahu k splneniu podmienok na overenie bonity poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 09.08.2017, v ktorom riadne zdôvodnil a preukázal overenie bonity žalovanej v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ a predložil dôkazy - Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru (v ktorom uviedol, že je zamestnaná od 01.01.2010), Lustráciu v SRBI a kreditnými obratmi na výpisoch z účtu žalovanej (za obdobie 2/2015 až 2/2016). V zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ bol pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver žalobca povinný zohľadniť najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, čo dodržal. K rozhodnutiu o povolení splácať dlh v splátkach uviedol, že je v rozpore so zákonom. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Nemožno prihliadať iba na záujmy jedného z účastníkov konania. Priznaním splátok vo výške 50 eur súd priznal žalovanej splácať úver v dokonca nižšej výške, než mala žalovaná splátky podľa zmluvy (68,77 eura). Namiesto určitej sankcie za to, že si žalovaná neplnila svoje zmluvné povinnosti, bola žalovaná touto formou odmenená. Výkon práva, ktorý motivuje k nesplneniu zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvených CSP. Na záver poznamenal, že posúdenie finančných možností žalovanej pre účely úhrady dlžnej pohľadávky, teda aj trov by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovanej a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil, žalobe vyhovel a priznal žalobcovi plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila s rozsudkom súdu prvej inštancie. Opätovne zdôraznila svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá jej neumožňuje splácať dlh žalobcovi v sume vyššej než 50 eur.

7. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý považoval vyjadrenie žalovanej za bezpredmetné, vzhľadom na absenciu konkrétnych právnych a skutkových tvrdení.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné čiastočne potvrdiť a čiastočne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Podľa ust. § 232 ods. 3 a 4 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

11. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu (rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.

12. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej, ktorej bola súdom prvej inštancie určená povinnosť, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť, aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok, v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery strany sporu príliš ťaživé (R 117/1967).

13. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo vhodné vzhľadom na pomery žalovanej, ktoré ozrejmila vo svojom vyjadrení zo dňa 05.07.2017, ako aj na pojednávaní konanom dňa 26.10.2017, umožniť žalovanej zaplatiť dlh v splátkach vo výške 50 eur mesačne. Žalovaná poukázala na svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá jej neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto žiadala o možnosť splatiť dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaná je si plne vedomá svojho dlhu, jeho existenciu v priebehu konania nepopierala. Žalovaná pred súdom prvej inštancie uviedla, že nestíhala splácať pôžičku v dôsledku nepríjemných skutočností, keď jej manžel bol od decembra 2016 na úrade práce a od apríla 2017 mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, jej staršia dcéra má detskú mozgovú obrnu a mladšia dcéra nastúpila na štúdium vysokej školy. Uviedla, že zo svojho príjmu vo výške 410 eur v spoločnosti N. nestíhala splácať inkaso, lieky, internát. Platí hypotéku vo výške 330 eur a inkaso vo výške 170 eur. Vychádzajúc z lustrácie v evidencii Sociálnej poisťovne je žalovaná momentálne zamestnaná v spoločnosti E. S. X., L. s priemerným čistým príjmom vo výške cca 500 eur a manžel poberá čiastočný invalidný dôchodok vo výške 274,20 eura. Navrhla, aby jej súd umožnil splácať dlžnú sumu v sume 50 eur s tým, že pokiaľ jej vyjde v práca v zahraničí v roku 2018, je ochotná platiť dlžnú sumu aj výške 100-150 eur.

14. Súd rozhodujúci o čase plnenia nie je viazaný pôvodne dojednanými splátkami, ale môže zohľadniť pri stanovení splátok situáciu existujúcu v čase jeho rozhodovania. Povolením nižších mesačných splátok (než zmluvných splátok 68,77 eura) bude žalobcovi splatená celá dlžná suma priznaná rozsudkom, vrátane úrokov z omeškania, len v dlhšom časovom horizonte.

15. V prípade, že žalovaná svoj dlh nebude plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej zo splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude dostatočnou motiváciou pre žalovanú, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnila riadne a včas. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu, neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.

16. Odvolací súd má za to, že výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovanej, ako aj pomery žalobcu odôvodňujú povolenie splátok 50 eur mesačne. Povolenie mesačných splátok je podmienené ich riadnym a včasným plnením, inak v prípade omeškania žalovaná môže stratiť výhodu splátok a vznikne jej povinnosť zaplatiť dlh jednorazovo.

17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 rozsudok vo výroku o plnení dlhu v splátkach, potvrdil.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 14.07.2016 uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 4.400 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť formou 96 anuitných mesačných splátok vo výške 68,77 eura do 20.06.2024.

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovanej ako dlžníka zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ. Súd prvej inštancie však nesprávne aplikoval ustanovenia § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ pri skúmaní povinnosti žalobcu ako veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

20. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (14.07.2016), veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

21. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (14.07.2016) ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

22. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

23. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli

dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.06.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

24. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

25. „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. ... Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššiho soudu ČR 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

26. Součástí odborné péče poskytovatele úvěru dle § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, je i taková obezřetnost, která jej vede k nespoléhání se jen na údaje tvrzené žadatelem o úvěr, ale i k prověření (požadavku na doložení) těchto tvrzení (např. potvrzením o zaměstnání a příjmu, doložením výplatních pásek, doložením výpisu z účtu žadatele apod.) (porovnaj rozsudok Nejvyššího správního soudu zo dňa 01.04.2015, čj. 1 As 30/2015 - 39).

27. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní

relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval dňa 04.08.2017 žalobcu, aby uviedol, na základe akých dokladov skúmal bonitu žalovanej. Žalobca predložil Žiadosť žalovanej o poskytnutie spotrebného úveru, report z lustrácie v spoločnom registri bankových informácií a výpisy z osobného účtu žalovanej za obdobie od júla 2015 do októbra 2016. Z predloženého reportu zo Spoločného registra bankových informácií súd prvej inštancie nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by svedčili o ne/ bonite žalovanej. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k výzve súdu poukázal na report Sociálnej poisťovne, tento dôkaz žalobca nepredložil. Pokiaľ išlo o žalobcom predložené výpisy z osobného účtu za obdobie za obdobie júla 2015 do októbra 2016 (č.l. 62-77), podľa zistení súdu prvej inštancie nevyplýva z nich žiadna položka o vkladoch príjmu žalovanej zo zamestnania na tento osobný účet. Rovnako nemal súd prvej inštancie preukázané zisťovanie žiadnych výdavkov žalovanej zo strany žalobcu. Žalovaná na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 26.10.2017 uviedla, že pracuje v spoločnosti N. s čistou mzdou vo výške 410 eur, pričom podľa nej sa žalobca nepýtal na jej príjem v čase uzatvárania Zmluvy. Z predloženej Žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru vyplýva, že žiadateľka je vydatá, má vyživovaciu povinnosť k jednému dieťaťu, má stredoškolské vzdelanie a pracuje ako robotník v potravinárskom priemysle s dátumom poberania príjmu od 01.01.2010. Príjem žiadateľky zo zamestnania však v žiadosti nie je uvedený.

29. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľky v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ. Hrubým porušením povinnosti veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa sa rozumie nečinnosť veriteľa spočívajúca v nezisťovaní údajov o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Pri overovaní bonity žalovanej nemal žalobca k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že žalobca nepreukázal listinnými dôkazmi, že pri posudzovaní žiadosti žalovanej o úver mal k dispozícii všetky relevantné údaje. Naplnila by sa tak hypotéza právnej normy, ktorá by zakladala hrubé porušenie povinnosti veriteľa overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

30. Preto možno konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ dospel k záveru, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho nie je oprávnený vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľky jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pričom sú tu skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver o hrubom porušení povinnosti veriteľa uvedených v ustanovení § 7 od. 1 ZoSÚ.

31. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) zrušil v napadnutom zamietajúcom výroku II., vrátane závislého výroku III. o nároku na náhradu trov, a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby v rozsahu zodpovedajúcom zrušeniu rozsudku. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotí povinnosť žalobcu ako

veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ustanovení § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ v rámci vyššie naznačených intencií. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 .

33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .