Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/115/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., Hradec Králové, Československé armády 954/7, IČO: 247 85 199, právne zast. Advokátskou kanceláriou Gallo s.r.o., Martin, Jilemnického 30, proti žalovanému A. A., nar. XX.X.XXXX, B. D. XX, za účasti osobitného subjektu na strane žalovaného Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42362962, právne zast. Advokátskou kanceláriou JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., Bratislava, Zámocká 36, IČO: 50 990 365 o zaplatenie 8 809,84 € s príslušenstvom, o odvolaní osobitného subjektu proti rozsudku 12Csp/236/2016-82 z 8.9.2017 Okresného súdu Trebišov

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a . Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania. Osobitnému subjektu na strane žalovaného priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 5 511,04 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 11.11.2016 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. stranám sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. 2.V odôvodnení rozsudku o. i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou domáhal a akými skutočnosťami ju odôvodnil, že žalovaný sa vo veci nevyjadril, že osobitný subjekt na strane žalovaného žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania nároku žalobcu, neplatnosti úverovej zmluvy pre neprijateľné zmluvné podmienky, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa na žalobcu. Zistil, že 22.6.2012 bola uzavretá Zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., zaviazala poskytnúť žalovanému úver vo výške 6 000,- € a žalovaný sa zaviazal uhradiť na zaplatenie tohto úveru sumu 13 898,02 € v 120 mesačných splátkach po 122,24 €, že žalobca získal pohľadávku voči žalovanému od svojho právneho predchodcu zmluvou z 29.10.2014. Oznámením z 6.10.2014 vyhlásil právny predchodca žalobcu zosplatnenie celého úveru k 3.10.2014, pričom veriteľ vykazoval ako nesplatenú časť úveru v celkovej výške 8 650,58 €. Z výpisu čerpania a úhrad splátok predloženého žalobcom zistil, že žalovaný uhradil od začiatku úverového obdobia na splatenie úveru sumu 488,96 €. Citoval § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia zmluvy, § 4 ods.5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 7.3.2008 a vychádzajúc z vyššie uvedených zistení a citovaných právnych ustanovení, dospel k záveru, že v prípade úverovej zmluvy zo strany právneho predchodcu žalobcu išlo o predloženie formulárovej zmluvy, v ktorej v časti výšky odmeny a úhrady nákladov za poskytnutie úveru bola dohodnutá výška odplaty (úrokov) s poplatkami 7 898,02 € za poskytnutie sumy 6 000,- € ako neprijateľná zmluvná podmienka, spočívajúca vo výraznej nerovnosti zmluvných strán. Z uvedeného dôvodu, takto dohodnutú odplatu a výšku nákladov vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda zmluva je v časti o zaplatenie odmeny a poplatkov, t. j. sumy nad 6 000,- € pre veriteľa, podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná v časti výšky odmeny a nákladov veriteľa. Výška odmeny (úrokov) a poplatkov podľa úverovej zmluvy prevyšuje mieru 130 % poskytnutého úveru, čo je neprimeraná odplata. Z vyššie uvedených dôvodov, uložil žalovanému uhradiť pre žalobcu sumu 5 511,04 € ako rozdiel medzi sumou 6 000,- € tvoriacou výšku čerpania úveru a sumou 488,96 € tvoriacou výšku uhradenej časti úveru a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., uložil žalovanému uhradiť aj úroky z omeškania od 28.5.2015, pretože žalovaný už bol v omeškaní s úhradou dlhu, ktorý mal splatiť do 3.10.2014, avšak žalobca uplatnil nárok na úroky z omeškania až od 11.11.2016 a takto uplatneným nárokom je viazaný. Keďže úverová zmluva je neplatná v časti odplaty veriteľa za poskytnutie úveru, súd kvalifikoval ako neplatnú aj splátkovú dohodu strán z 21.3.2016, pretože táto dohoda nezohľadňuje neplatnú časť zmluvy o úvere. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.2 tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, pretože obe strany mali vo veci iba čiastočný úspech. V závere uviedol, že pokiaľ osobitný subjekt žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania nároku žalobcu a z dôvodu neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky, tak tieto tvrdenia osobitného subjektu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani platnej právnej úprave. Z histórie úveru predloženého žalobcom zistil, že už od 26.12.2012 právny predchodca žalobcu viackrát písomne vyzýval žalovaného upomienkou na splatenie neuhradených splatných splátok, a po upomienkach ostal žalovaný v omeškaní s úhradami viac ako 90 dní, čím boli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.8 zák. č. 483/2001. Na námietku premlčania nároku žalobcu neprihliadol, pretože v námietke neboli uvedené žiadne údaje o konkrétnom termíne začatia plynutia premlčacej doby, ako aj ďalšie s tým súvisiace údaje a dôvody. 3.Rozsudok vo výroku I. a III. napadlo včas podaným odvolaním združenie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. f) CSP] a z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods.1 písm. h) CSP]. Súd v bode 3 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že „Žalobca získal pohľadávku od svojho právneho predchodcu zmluvou z 29.10.2014.“ Súd sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho námietkou, v zmysle ktorej žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Za splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru z bankového subjektu na nebankový subjekt podľa § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a podľa § 53 ods.9 v súvislosti s § 565 Občianskeho zákonníka považoval súd svoje zistenia z histórie úveru, že právny predchodca žalobcu viackrát písomne vyzval žalovaného upomienkou na splnenie neuhradených splatných splátok, a po upomienkach ostal žalovaný v omeškaní s úhradami viac ako 90 dní, čím boli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky. Súd však mohol z predloženej histórie úveru zistiť iba to, že v dňoch 26.10.2012, 20.1.2013 a 19.2.2013 je uvedené „vygenerovanie 1., 2. resp. 3. upomienky pre úver.“ Samotné vygenerovanie upomienky však neznamená, že táto bola žalovanému skutočne aj doručená, resp. aspoň preukázateľne doručovaná. Po citácii § 92 ods.8 zák. o bankách, ktoré upravuje podmienky postúpenia pohľadávky uviedlo, že prvým krokom pre splnenie podmienky na postúpenie pohľadávky je písomná výzva banky a preukázanie jej doručenia či aspoň doručovania klientovi. Takéto okolnosti neboli žalobcom preukázané a teda proces postúpenia nebol bankou ani zahájený. Postúpiť je možné iba splatnú časť pohľadávky. Pôvodný veriteľ síce vyhlásil Oznámením zo dňa 6.10.2014 mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru (pričom sa odvoláva na všeobecné obchodné podmienky, ďalej len VOP). Občiansky zákonník v § 53 ods. 9 (rovnako ako zákon o bankách) pre spotrebiteľské zmluvy na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ukladá upozornenie klienta v lehote nie kratšej ako 15 dní. Takéto upozornenie (Výzvu) však žalobca ani jeho právny predchodca v spore nepreukázal. Ďalšou prekážkou postúpenia je § 565 Občianskeho zákonníka, prvá veta. Absentuje tu Dohoda o možnosti spoplatnenia. Nie je možné odvolávať sa na to, že takáto „Dohoda“ je obsiahnutá vo VOP. Zmluva o úvere síce uvádza, že jej súčasťou sú VOP, ktoré však boli žalovanému predložené až po podpise zmluvy vo formulárovej forme na podpis bez toho, aby bol s nimi vopred oboznámený a mal možnosť ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods.2 Občianskeho zákonníka ich teda nie je možné považovať za individuálne dojednané, chýba tu tak podmienka „dohodnutia“. Podľa druhej vety § 565 Občianskeho zákonníka, je možné právo na zosplatnenie použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ochrana spotrebiteľa je daná práve tým, aby sa banka, konajúca zo zákona s odbornou starostlivosťou, starala o úver ihneď po omeškaní prvej splátky. Podmienky na postúpenie pohľadávky z bankového subjektu na nebankový tak podľa združenia neboli splnené. Medzi vyhlásením mimoriadnej splatnosti a postúpením pohľadávky neuplynulo 90 dní omeškania. Deklarované zosplatnenie bankou bolo 6.10.2014, Zmluva o postúpení bola uzavretá už 29.10.2014. Z uvedeného vyplýva, že medzi „zosplatnením“ a postúpením neuplynulo 90 kalendárnych dní, ako to ukladá § 92 ods.8 zák. o bankách. Združenie zároveň namietalo premlčanie pohľadávky, malo tým na mysli práve postup banky v rozpore s vlastnými VOP bod 7.6.1., kedy je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť ak je klient s omeškaním čo len jednej splátky viac ako 3 mesiace. Ak klient neuhradil splátku splatnú 16.12.2012, banka mohla uplatniť svoje právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť po uplynutí 3 mesiacov, teda 17.3.2013 a žiadať úhradu v lehote 15 dní. Po uplynutí lehoty banka prvý raz mohla svoje právo vykonať 2.4.2013 (§ 101 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že premlčacia doba uplynula 3.4.2016 a nakoľko žaloba bola na súd doručená najskôr 28.12.2016, je uplatnený nárok v celosti premlčaný, čo osobitný subjekt namietal vo svojom podaní z 4.9.2017. Na podporu svojich tvrdení združenie uviedlo prehľad súčasnej judikatúry vo veci aktívnej legitimácie, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26.1.2016, sp. zn. 23Co/574/2015-108, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13.1.2016, č.k. 5Co/460/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29.5.2014, sp. zn. 6Co/119/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.3.2015, č.k. 4Co/145/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24.2.2015, č.k. 19Co/177/2014, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6Co/203/2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16.2.2016, č. k. 5Co/36/2016. Súd tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď považoval postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu za platné. Súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o premlčanie nároku. Pri odbornej starostlivosti banky, ktorú jej ukladá zákon, mohla banka pri dodržaní vlastných obchodných podmienok, vykonať právo žalobou na súde po prvýkrát už 2.4.2013, nakoľko tak neurobila, právo sa premlčalo uplynutím 3 ročnej premlčacej doby 3.4.2016, keďže žaloba bola súdu doručená najskôr 28.12.2016. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti združenie navrhlo, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti v zmysle § 389 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok vo výroku I, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 511,04 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.11.2016 do zaplatenia, zmenil tak, že žalobu zamieta. Výrok rozsudku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II), potvrdil. Rozsudok vo výroku III, ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania zmenil tak, že osobitnému subjektu priznáva právo na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100 % a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 4.K odvolaniu združenia sa vyjadril žalobca, ktorý argumentoval tým, že v konaní naplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej žaloby. Predložené doklady bez akýchkoľvek pochybností preukazujú jeho aktívne konanie smerujúce k naplneniu zákonných predpokladov spojených s postúpením pohľadávky. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že spomínaný § 92 ods.8 vo svojom znení neudáva časovú hranicu danú písomnou výzvou banky spojenou s omeškaním dlžníka. V tejto súvislosti žalobca odkázal na aktuálne uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27Co/5/2017 z 16.8.2017, ktoré vo svojom odôvodnení za pomoci gramatického výkladu § 92 ods.8 zák. o bankách konštatuje, že lehota 90 kalendárnych dní nemá byť počítaná od písomnej výzvy banky na splnenie záväzku. Vo vzťahu k 90-dňovej lehote odo dňa doručenia výzvy, na ktorú sa žalovaný odvoláva, poukázal na tú skutočnosť, že táto lehota by mohla mať právny význam len vtedy, pokiaľ by sa právne vyžadovanými listinami podarilo obnoviť platobnú disciplínu dlžníka. Táto lehota je bez právneho významu v situácii, kedy si je dlžník plne vedomý svojho dlhu a svoju platobnú disciplínu neobnovil, ako tomu bolo v prejednávanom spore po dobu viac než jedného roku. Vo vzťahu k neplatnému postúpeniu pohľadávky žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 3.7.2008, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy SR, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy. Žalobca je toho názoru, že pri výklade zákonných ustanovení nie je možné opierať rozhodnutia len o gramatický výklad, ale je nutné pri rozhodovaní zohľadňovať aj výklad teleologický, teda výklad v zmysle účelu zákonného príkazu, resp. zákazu. Žalobca uviedol, že preukázal dostupnými listinnými dôkazmi, že žalovaný bol v omeškaní viac ako 90 dní, ktoré začalo a následne plynulo a trvá aj po doručení relevantných písomností žalovanému. Dôvodová správa k zákonu o bankách uvádza, že § 92 ods.1-7 sa upravujú len prípady prelomenia bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/20/2016 z 2.5.2017, ako aj sp. zn. 19Co/2/2016 z 2.5.2017 a rovnako tak rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoSr/3/2017 z 25.5.2017, v ktorých sa odvolací súd vysporiadal s otázkou platnosti postúpenia pohľadávok banky na nebankovú spoločnosť a spojením § 92 ods.8 zák. o bankách s preukazovaním aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca na základe uvádzaných skutočností považoval proces postúpenia pohľadávky za platný, neodporujúci zákonným ustanoveniam a výkladovým pravidlám zákonov. Žalobca uviedol, že v konaní nedošlo k premlčaniu jeho nároku a tento bol uplatnený v rámci plynutia zákonnej 3-ročnej premlčacej doby pre uplatnenie práva. Vychádzal zo skutočnosti, že premlčanie dlhu, ktorý bol zosplatnený v súlade s právnymi predpismi nemožno počítať od splatnosti prvej nezaplatenej splátky. Rozhodujúcou pre posúdenie premlčania dlhu je splatnosť tej splátky, ktorá vyvolala zročnosť celého dlhu. Uvedenému svedčí aj právny názor JUDr. F. Sedlačka, PhD. podľa ktorého: „V dôsledku doručenia dôvodnej žiadosti veriteľa o splatenie celej pohľadávky, nastáva strata výhody splátok a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť jednorazovo celý zvyšok dlhu. Ak dlžník svoju povinnosť nesplní, dostáva sa do omeškania a veriteľ je oprávnený vymáhať celý zostatok nesplateného dlhu žalobou. Premlčacia doba vo vzťahu k celej neuspokojenej pohľadávke začne plynúť od splatnosti nesplnenej splátky, pre ktorú nastala strata výhody splátok.“ Žalobca si v tejto súvislosti dovolil odcitovať ustanovenia zmluvy, ako aj právnym predpisov, ktoré majú dopad na právne posúdenie prejednávaného sporu. V prvom rade žalobca poukázal na ustanovenie zmluvných podmienok, kde sa v čl. I bod 10 uvádza, že spoločnosť je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a následne citoval § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že platné právne predpisy neobsahujú ustanovenie, ktoré by viazalo možnosť zosplatnenia dlhu na konkrétnu splátku (t.j. na prvú nesplatenú). Z gramatického výkladu citovaných ustanovení vyplýva, že žalobca má oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dlhu pre nesplnenie niektorej splátky. Žalobca ako veriteľ má tak právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu pre nesplnenie ktorejkoľvek splátky, t. j. tej ktorú si sám určí. V tejto súvislosti žalobca odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/447/2016 z 24.8.2017, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 13 uvádza, že ak nie je preukázané inak, je potrebné považovať za nesplnenú splátku, odo dňa zročnosti ktorej začne plynúť premlčacia doba podľa § 103 veta druhá OZ, splátku zročnú bezprostredne pred zosplatnením. Na základe uvedeného tak zosplatnenie v prejednávanom spore nastalo vo vzťahu k splátke splatnej 16.9.2014, pričom 3-ročná premlčacia doba by uplynula až 16.9.2017. Nakoľko žalobca podal žalobu na súd pred týmto dňom, jeho nárok nie je premlčaný. Žalobca na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na aktuálne uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12Co/214/2017 z 31.8.2017, ktorý uvádza, že k zosplatneniu úveru nedochádza automaticky po tom, ako sa žalovaný dostal do omeškania s platením viac ako troch splátok úveru. Splatnosť celej pohľadávky nenastáva totižto priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní. Na základe uvádzaných skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov tak prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania. 5.Rozsudok, bol odvolaním napadnutý vo výrokoch I. a III. a II. výrok nadobudol právoplatnosť (§367ods.1,3 , preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. 6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 , preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalobu zamietol, stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov konania a občianskemu združeniu na strane žalovaného priznal právo na náhradu trov konania. 7.Združenie opodstatnene uplatnilo odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 8.Súd síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

9.Zásadný problém vo vedenom konaní vznikol pri posudzovaní právnych následkov plynúcich z právnej normy (§ 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách) v súvislosti s postúpením pohľadávky na iný subjekt, ktorý nie je bankou. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľský úver, preto odvolací súd posudzoval, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. 10.Podľa § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 11.Odvolací súd uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.8 zák. o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Ide o zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne. 12.V konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaným bola 22.6.2012 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 6 000,- € a na ktorú bolo potrebné hľadieť ako na spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. § 23a (viď uznesenie ÚS SR z 5.6.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013) a zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako je nesporné, že žalovaný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, preto právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému listom z 11.11.2014 (č.l. 15), že postúpil pohľadávku vo výške 8 762,68 € na žalobcu. 29.10.2014 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok č. 1487/2014/CE, medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. a KRUK Česká a Slovenská republika, s. r. o. (žalobca v tomto konaní). Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by Výzva z 8.9.2014 (č.l. 10), ktorou právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného, aby dlžnú sumu vo výške 2 574,43 € uhradil najneskôr do 15 dní od doručenia tejto výzvy a v prípade, že tak žalovaný neurobí, právny predchodca pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ako aj Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 526 O. z. (č. l. 15) boli žalovanému aj reálne doručované. Žalobca preukázal len doručenie Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 6.10.2014. 13.Odvolací súd má za to, že v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky na platné postúpenie pohľadávky. Žalobca súdu hodnoverne nepreukázal, že by bola písomná výzva žalovanému aj reálne doručovaná. So zreteľom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že táto podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods.8 zák. o bankách splnená nebola, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný. 14.Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) z 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého postúpenie pohľadávky banky v rozpore s § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách je neplatný právny úkon. Podľa názoru NS SR kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods.8 prvá veta zák. o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. V odôvodnení rozhodnutia NS SR sa uvádza, že rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom spore je vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. 15.NS SR konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods.8 prvá veta zák. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.2 vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. 16.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a tiež v intenciách vysloveného názoru NS SR, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd žalobe v časti sumy 5 511,04 € s prísl. vyhovel, zmenil podľa § 388 CSP. 17.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 18.Podľa 396 ods.2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 19.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 20.Odvolací súd rozhodol o trovách celého konania (§ 396 ods.2) a žalovanému, vznikol nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods.1 v plnom rozsahu. Keďže však žalovanému tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov (celého) konania nepriznal. 21.Keďže bol žalovaný, na ktorého strane vystupovalo združenie v konaní plne úspešný, vznikol nárok na náhradu trov združeniu, tak prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 . 22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.