Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cpr/2/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Denisou Drúžkovou v spore žalobcu: W. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, N., proti žalovanému: Platforma na podporu zdravia znevýhodnených skupín

- PPZZS, so sídlom Hurbanovo námestie 495/5, Bratislava, IČO: 45 740 526, zastúpený: JUDr. Peter Škultéty, advokát, so sídlom Hurbanovo námestie 5, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.05.2014 domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 05.03.2014 a náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od 09.04.2014 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 05.10.2013 uzatvoril žalovaný so žalobcom pracovnú zmluvu so 40 hodinovým týždenným pracovným fondom v pružnej forme so základným denným pracovným časom v rozsahu 6 hodín. Druh práce je podľa čl. 2 zmluvy vymedzený v prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. V zmysle čl. 3 zmluvy je miestom výkonu práce okrem iných aj spádová oblasť obce W.. Žalobca zároveň vykonáva prácu pre Obec W., pričom si záväzok u tohto zamestnávateľa po uzatvorení pracovného pomeru so žalovaným znížil o 1. Pri pracovnom pohovore žalobca skutočnosť, že má založený aj pracovný pomer k inému zamestnávateľovi riadne uviedol, žalovaného o podstatnom obsahu tohto pracovného úväzku informoval, vzhľadom ku príbuznosti oboch druhov práce, ich vzájomnej nadväznosti žalovaný nenamietal, požiadal len žalobcu, aby si pracovný úväzok u ďalšieho zamestnávateľa znížil, čo žalobca aj učinil. Uvedené skutočnosti žalobca uviedol aj do dotazníka, ktorý tvoril súčasť pracovného pohovoru. Dňa 13.03.2014 bolo žalobcovi doručené zo strany žalovaného okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorom je uvedené, že žalovaný okamžite končí pracovný pomer so žalobcom v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V ďalšom žalovaný uviedol, že dňa 03.03.2014 sa dozvedel, že v pracovnom čase žalobca vykonáva pracovný pomer u iného zamestnávateľa, a že o tejto skutočnosti ani jedného neinformoval a nedohodol si podmienky výkonu práce. Túto skutočnosť považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, keď dôvody, na ktorých žalovaný založil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa žalobcu vyznievajú zavádzajúco, nepodložene a nemožno ich považovať za porušenie pracovnej disciplíny ani v minimálnej miere, nieto ešte za závažné. Prvé absurdum skutkového odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru videl žalobca v tom, že žalovaný uviedol, že si žalobca riadne nedohodol podmienky výkonu práce u zamestnávateľov. Žalobca mal dohodnuté pracovné podmienky v zmluve zo dňa 05.10.2013, konkrétne v čl. 2 (nadväzne na to v prílohe č. 1 - pracovná náplň), ďalej v čl. 3 a v čl. 7, kde bol so žalobcom dohodnutý pružný pracovný čas. Ešte absurdnejšie podľa žalobcu vyznieva argument žalovaného, že ten považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny fakt, že si žalobca nedohodol pracovné podmienky s druhým zamestnávateľom. Pružnosť pracovného času, miesto výkonu práce a žalovaným určené spádové oblasti sa odvíjali od skutočnosti, že žalobca v tomto regióne dlhodobo pôsobí, jeho ďalším zamestnávateľom je Obec W., túto okolnosť žalobca žalovanému oznámil pri pracovnom pohovore, uviedol ju i do písomného dotazníka. Žalovaný nenamietal, jeho požiadavky na zníženie pracovného úväzku u druhého zamestnávateľa žalobca akceptoval a aj ich naplnil.

2. Žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne nevyjadril, na nariadených pojednávaniach deklaroval nesúhlas s podanou žalobou, žalobu žalobcu žiadal v celom rozsahu zamietnuť, keď mal za to, že žalovaný kvalifikovane so žalobcom skončil pracovný pomer, a to z dôvodu, že v čase trvania pracovného pomeru so žalovaným žalobca vykonával prácu pre iného zamestnávateľa, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Ohľadom určitosti dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru mal žalovaný za to, že tento bol určite dostatočne vymedzený a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 160/2011 zo dňa 23.08.2012. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy uviedol, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, on však túto možnosť nevyužil.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne Mgr. U. N., oboznámením sa s obsahom pracovnej zmluvy zo dňa 06.10.2013, okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 05.03.2014, výzvy na pridelenie práce zo dňa 07.04.2014 a odpovede žalovaného zo dňa 19.05.2014, pracovnej zmluvy zo dňa 07.07.2011, dohody č. 2 o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2013, dotazníka pre koordinátorov/ky terénnych zdravotných asistentov, písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 25.02.2014 ako aj ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav.

4. Žalobca uzatvoril dňa 06.10.2013 so žalovaným pracovnú zmluvu s dojednaným druhom práce: koordinátor asistentov zdravotnej osvety, a to s nástupom do práce dňa 07.10.2013. Ako miesto výkonu práce boli dojednané spádové oblasti Hermanoviec, Rudňan, Švedlára, Krompachov, Richnavy, Chminianskych Jakubovian, Jarovníc, Markušoviec, Vítkoviec. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú s tým, že strany sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní do 06.01.2014 (3 mesiace). V článku 7 bode 1. pracovnej zmluvy bol stranami dojednaný pružný pracovný čas žalobcu s tým, že základný pracovný čas bol 6 hodín denne v čase od 9.00 do 15.00, voliteľný pracovný čas bol od 0.00 do 9.00 a od 15.00 do 24.00, pričom žalobca mal povinnosť odpracovať prevádzkový čas 40 hodín týždenne v pružnom pracovnom období, ktorým bol pracovný týždeň, pri dodržaní predpísaného mesačného fondu pracovného času. V súlade s článkom 10 bodom 4. pracovnej zmluvy bol žalobca povinný byť na začiatku pracovného času na pracovisku, využívať pracovný čas výlučne na prácu podľa tejto pracovnej zmluvy a z pracoviska odchádzať až po skončení pracovného času. Príloha č. 1 pracovnej zmluvy obsahovala opis pracovnej náplne Koordinátora asistentov zdravotnej osvety. Žalobca pred uzavretím pracovnej zmluvy vyplnil Dotazník pre koordinátorov/ky terénnych zdravotných asistentov, kde v časti týkajúcej sa doterajšieho pracovného zaradenia, resp. náplne práce s komunitou okrem iného uviedol: 2011-2013 v pozícii referenta OcÚ v W..

Listom zo dňa 25.02.2014 žalovaný upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že nedodržiaval pracovný čas, využíval pracovný čas na vykonávanie iných aktivít, a tiež tým, že nedodržiaval termíny odovzdávania pracovných výkazov.

Listom zo dňa 05.03.2014, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 13.03.2014, žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že žalovaný sa dňa 03.03.2014 dozvedel, že žalobca v pracovnom čase vykonáva iný pracovný pomer pre iného zamestnávateľa, pričom to, že žalobca vykonáva v jeho pracovnom čase práce pre iný subjekt a že o tejto skutočnosti neinformoval ani jedného zamestnávateľa a ani si nedohol podmienky výkonu práce u každého zamestnávateľa, považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca svojím listom zo dňa 07.04.2014 oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.

Žalobca uzatvoril dňa 07.07.2011 s Obcou W. pracovnú zmluvu s dojednaným druhom práce: samostatný referent pre administratívne a organizačné veci orgánov samosprávy. Zmluvné strany sa v zmluve dohodli na týždennom pracovnom čase 40 hodín. Dohodou č. 2 o zmene pracovných podmienok uzatvorenou dňa 30.10.2013 v písomnej forme sa zmluvné strany s účinnosťou odo dňa 01.11.2013 dohodli na zmene rozsahu pracovného úväzku, a to koeficient 0,75 týždenne.

5. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že u žalovaného začal pracovať od októbra 2013. Pred týmto obdobím vykonával prácu administratívneho pracovníka aj v obci W.. Pri výkone tejto činnosti sa stretol s pracovníkmi žalovaného, ktorí mu povedali, že budú potrebovať zamestnancov na projekt Platforma na podporu zdravia znevýhodnených skupín. Žalobca sa následne skontaktoval s pani U. N., ktorá mu povedala, že môže byť u žalovaného zamestnaný, avšak po tom, čo si zníži pracovný úväzok s obcou W.. Žalobca si u pôvodného zamestnávateľa tento pracovný úväzok znížil a následne uzatvoril pracovnú zmluvu so žalovaným. U žalovaného pracoval v rámci uvedeného projektu. Niekedy pred Vianocami v roku 2013 žalobca navrhol, aby žalovaný vydával noviny. Tento jeho návrh sa stretol s porozumením u p. I., avšak z Úradu splnomocnenca vlády SR bol záujem, aby bol so žalobcom skončený pracovný pomer. Išlo o nejaké politické pozadie. K samotnému výkonu práce v rámci pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným uviedol, že túto prácu vykonával v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, stretával sa s jednotlivými asistentmi, vyhodnocoval ich prácu. Ak by bol s ním žalovaný nespokojný, tak by mu nikdy nepriznal odmenu, ktorá mu bola priznávaná stále. K vydávaniu novín uviedol, že bolo vydané jedno číslo, kde nebol žalobca uvedený ako šéfredaktor. Dňa 25.02.2014 bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, toto písomné upozornenie mu bolo doručené na jeho domácu adresu a následne dňa 05.03.2014 s ním bol ukončený pracovný pomer. Podľa žalobcu išlo o politické rozhodnutie, nakoľko kritizoval činnosť žalovaného v tom smere, že by predmetný projekt nemal byť financovaný z rozpočtu Úradu splnomocnenca vlády SR, ale projekt by mal byť financovaný podľa jeho názoru z Ministerstva zdravotníctva SR. Nakoniec bola jeho kritika úspešná, tento projekt je financovaný z MZ SR a ostatné projekty sú financované z Úradu splnomocnenca vlády SR. V čase, keď žalobca uzatvoril pracovný pomer so žalovaným, pracovný úväzok v zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej s obcou Richnava si znížil o 1. K zníženiu rozsahu pracovného času došlo dodatkom k uzatvorenej pracovnej zmluve s obcou W.. U pôvodného zamestnávateľa, u obce W., mal pružnú pracovnú dobu, pracovný čas mal dohodnutý tak, aby kopíroval stránkové hodiny obce. Tento pracovný čas aj dodržiaval. Miesto výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy bola aj obec W.. Pri uzavretí pracovnej zmluvy so žalovaným ho žalobca oboznámil, že je v pracovnom pomere s obcou W., žalovanému táto skutočnosť nevadila. Bolo mu povedané, že stačí, ak bude s jednotlivými asistentmi v telefonickom styku. Dokonca mal aj príplatok na cestovné, aj na telefón. Žalobca sa mal stretávať s asistentmi, ktorí boli asistentmi v mestách, resp. obciach uvedených v článku 3 pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným. Týždenne sa stretával so všetkými uvedenými asistentmi, stretával sa s nimi v rámci pružného pracovného času. Niekedy sa s nimi stretol aj v rámci základného pracovného času. Asistenti si viedli svoje pracovné denníky, odovzdávali žalobcovi v písomnej podobe správu o činnosti a žalobca mesačne tieto správy spracoval a doručil žalovanému výslednú správu. Za päť mesiacov trvania pracovného pomeru nebol žalovaným upozornený, že by prácu nestíhal, alebo že by si neplnil pracovné povinnosti.

6. Z výsluchu svedkyne Mgr. U. N. súd zistil, že svedkyňa v dotknutom čase pracovala pre žalovaného ako hlavná koordinátorka projektu, v ktorom bol zamestnaný aj žalobca. Keď prijímali žalobcu, tak tento mal vtedy pracovný pomer inde, na plný úväzok. A keď so žalobcom uzavreli pracovný pomer, musel ukončiť pôvodný pracovný pomer, keď chcel pre žalovaného pracovať. Povedali žalobcovi, že si musí vybrať, či bude pracovať pre žalovaného alebo pre iného zamestnávateľa. Najprv sa zdalo, že je všetko v poriadku, chodil na školenia atď. Jediné, čo sa zdalo svedkyni podozrivé, že keď chcel žalobca nejaké konzultácie, volával v sobotu. Myslela si, že pracuje tak aktívne. Žalobca mal konflikt s manželom asistentky v W., boli preto pred rozhodnutím, či žalobcovi zoberú pre výkon práce W. a pridelia mu inú obec alebo miesto, alebo odíde asistentka. Vybrali si, že pridelili žalobcovi inú obce, W. mu zobrali. Zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa svedkyňa dopočula od ďalšej kolegyne, že žalobca naďalej pracuje v W., naďalej sa tam zdržuje, aj napriek ich rozhodnutiu, že obec W. nemal pridelenú v rámci projektu. Svedkyňa túto skutočnosť chcela preveriť, zavolala na obecný úrad, kde ju spojovateľka spojila so žalobcom, ten dvihol telefón a svedkyňa sa ho pýtala, čo tam robí. Nepamätá si, čo jej povedal. Svedkyňa následne urobila oficiálny dotaz na starostu mestského úradu W. vo vzťahu k výkonu práce žalobcu na úrade a bolo jej oznámené, že žalobca pracuje na mestskom úrade v skrátenom pracovnom čase na šesť hodín a jeho pracovný čas na mestskom úrade v Richnave sa zhodoval s fondom pracovného času, ktorý mal využiť pre žalovaného. Následne žalobcovi poslali upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ale netýkalo sa to tohto. Následne so žalobcom ukončili pracovný pomer, žalobca požiadal, aby ho naďalej zamestnávali. Žalobcovi v tomto čase ponúkli pracovné miesto v obci Š., v tejto obci vykonával prácu pán N., na ktorého pracovnú pozíciu mal nastúpiť žalobca, ale on túto ponuku odmietol. Než bol so žalobcom založený pracovný pomer, svedkyňa vie, že trvali na tom, aby ukončil pôvodný pracovný pomer. Podľa svedkyne zrejme len žalobca mal dva pracovné úväzky. Keď sa zakladal pracovný pomer so žalobcom, svedkyňa ešte nevedela, že by mohol odpracovať celkovo 47 hodín týždenne, ale následne zistila, že u žalovaného mohol odpracovať 40 hodín týždenne, na takýto pracovný fond ho aj zamestnali, eventuálne mohol ešte odpracovať 7 hodín týždenne u iného zamestnávateľa. Žalobca ale odpracoval pre iného zamestnávateľa 30 hodín týždenne a v rovnakom čase, aký bol dohodnutý v pracovnej zmluvy u žalovaného. Žalovaný mal zamestnaného ešte jedného zamestnanca, ktorý vykonával prácu pre iného zamestnávateľa. Svedkyňa nevie, či túto prácu nevykonával na živnosť, ale pracoval pre iného zamestnávateľa v noci, pre žalovaného vykonával prácu počas dňa, tak potom to už neriešili. Svedkyňa potvrdila, že v pracovnej zmluve bola dohodnutá pružná pracovná doba, ale pevná časť pracovnej doby sa viac menej kryla s pracovnou dobou žalobcu u iného zamestnávateľa. Žalobca nemal byť na všetkých pracovných miestach každý deň, ale v Richnave nemal byť vôbec. Svedkyňa si nepamätala, či k pracovnej zmluve uzatvorenej so žalobcom vyhotovili dodatok, ktorým by upravili dohodnuté miesto výkonu práce so žalobcom, ale pamätala si, že rozhodne žalobcovi písomne alebo elektronicky oznámili, že mu odobrali ako miesto výkonu práce obec Richnavu. Je možné, že i žalobca navrhol, aby mu bola obec Richnava odobratá, svedkyňa si na to už presne nepamätala. Svedkyňa bola v tom, že žalobca pred tým, než s ním bola uzatvorená pracovná zmluva, ukončil pracovný pomer na Obecnom úrade W.. Pred založením pracovného pomeru u žalovaného, žalobca žalovanému zatajil, že vykonáva prácu pre iného zamestnávateľa. Pred tým, než bol založený pracovný pomer so žalobcom, mal žalovaný výhradnú požiadavku, aby žalobca ukončil pracovný pomer s pôvodným zamestnávateľom, nežiadal žalobcu o korektúru pracovného času s pôvodným zamestnávateľom. Svedkyňa na záver svojho výsluchu dodala, že ona bola jedna z posledných, ktorá dôverovala žalobcovi. Boli upozorňovaní mimovládnymi organizáciami, že si majú dávať pozor na žalobcu, že nemá dobré meno. Žalovaný chce so žalobcom už skôr skončiť pracovný pomer, ale svedkyňa bola tá, ktorá stále tvrdila, že mu majú dať ešte šancu a má právo vykročiť správnym smerom. Potom bola prekvapená a zaskočená, ako to celé dopadlo. Pri uzavretí pracovnej zmluvy dala svedkyňa žalobcovi na výber, že buď si vyberie žalovaného ako zamestnávateľa a skončí pracovný pomer s pôvodným zamestnávateľom, alebo pracovný pomer s ním založený nebude. Žalobca si vybral alternatívu, že chcel aby s ním žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu, a preto mala svedkyňa za to, že žalobca skončil pracovný pomer u pôvodného zamestnávateľa. Ak by pôvodný zamestnávateľ žalovanému oznámil, že žalobca u neho pracuje na zvyšných 7 hodín týždenne, tak by túto situáciu neriešili, ale keď im pôvodný zamestnávateľ žalobcu oznámil, že žalobca pre neho pracuje na trojštvrtinový pracovný úväzok v týždni, tak preto s ním ukončili pracovný pomer. Odmeny zamestnanci u žalovaného dostávali celoplošne, ojedinele odmeny nedostal zamestnanec, ktorý mal veľmi nízke pracovné výkony a tieto odmeny zamestnancom priznávali z dôvodu veľmi nízkych platov.

7. Podľa čl. 5 Základných zásad Zákonníka práce, zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.

8. Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

9. Podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.

10. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

11. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

12. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

13. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

14. Pred samotným vecným posúdením nároku žalobcu pristúpil súd k skúmaniu existencie zákonom stanovených podmienok pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom tak, ako ich stanovuje § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce, ktorými sú dodržanie lehoty dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie zamestnávateľ dozvedel, na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, jeho písomná forma a doručenie v ustanovenej lehote zamestnancovi, dostatočná konkretizácia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a tiež súd skúmal i to, či žalobcom bola žaloba podaná včas, v súlade s ust. § 77 Zákonníka práce. Uvedené predpoklady platného okamžitého skončenia pracovného pomeru mal súd za preukázané, keď okamžité skončenie zo dňa 05.03.2014 vyhotovené v písomnej forme bolo riadne žalobcovi doručené dňa 13.03.2014, čo potvrdil samotný žalobca a túto listinu, ktorej obsahom je okamžité skončenie pracovného pomeru aj pripojil k žalobe ako listinný dôkaz. O dôvode na okamžité skončenie sa žalovaný podľa jeho obsahu dozvedel dňa 03.03.2014, čiže svoje právo skončiť so žalobcom z tohto dôvodu pracovný pomer uplatnil v zákonnej dvojmesačnej lehote. V písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru doručenom žalobcovi bol dostatočným spôsobom skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia ako aj uvedený odkaz na príslušné zákonné ustanovenie (§ 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce), podľa ktorého bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer. Pokiaľ ide o skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd v súlade so súdnou praxou vychádzal z toho, že pre naplnenie tohto predpokladu stačí stručné skutkové uvedenie dôvodu. Súd pri posúdení prejednávanej veci vychádzal predovšetkým z právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 160/2011 zo dňa 23.08.2012, podľa ktorého len v prípade, keby ani pomocou výkladu prejavu vôle na základe výsledkov vykonaného dokazovania a všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, nebolo možné spoľahlivo a presne zistiť to, čo bolo po skutkovej stránke dôvodom výpovede z pracovného pomeru, išlo by o neurčitý prejav vôle a o neplatný právny úkon. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre výpoveď, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď neplatná len vtedy, keby sa ani výkladom vôle nedalo zistiť, prečo bola výpoveď daná. Napriek tomu, že citované rozhodnutie sa skutkovo týkalo skončenia pracovného pomeru výpoveďou, podľa názoru súdu sú jeho právne závery použiteľné aj v prejednávanej veci, keďže požiadavka na skutkové vymedzenie dôvodu pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou a pre okamžité skončenie pracovného pomeru je Zákonníkom práce vymedzená totožným spôsobom. V danom prípade mal súd z vyjadrenia sporových strán a na základe výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že stranám bol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného zrejmý. Súd preto uzavrel, že okamžité skončenie pracovného pomeru v tomto smere spĺňa náležitosti podľa Zákonníka práce. Žaloba žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bola súdu doručená dňa 12.05.2014, teda v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, keď okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 13.03.2014 a týmto dňom sa mal pracovný pomer skončiť.

15. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zakotvený ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre oboch účastníkov v praxi by sa mal tento dôvod uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca po uplatnení výpovede ešte zamestnával počas výpovednej doby. pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

16. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobca na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 06.10.2013 vykonával u žalovaného prácu ako koordinátor asistentov zdravotnej osvety. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Žalobca v tomto období vykonával prácu i pre Obec W. na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 07.07.2011, s dojednaným druhom práce: samostatný referent pre administratívne a organizačné veci orgánov samosprávy. Strany ďalej nespravili v konaní spornou ani skutočnosť, že žalobcovi bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného bola skutočnosť, že v čase trvania pracovného pomeru so žalovaným žalobca vykonával prácu pre iného zamestnávateľa. Takéto konanie považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca tvrdil, že neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže pri pracovnom pohovore žalobca skutočnosť, že má založený aj pracovný pomer k inému zamestnávateľovi riadne uviedol, žalovaného o podstatnom obsahu tohto pracovného úväzku informoval, pričom žalovaný voči tomu nenamietal, požiadal len žalobcu, aby si pracovný úväzok u ďalšieho zamestnávateľa znížil, čo žalobca aj učinil.

17. V ďalšom súd zameral svoje dokazovanie na preukázanie, či v prípade žalobcu išlo o porušenie pracovnej disciplíny závažne tak, že je na mieste skončenie pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Zamestnancovi z pracovnoprávneho vzťahu vyplývajú nielen práva, ale i povinnosti. Základné povinnosti zamestnanca upravuje § 81 Zákonníka práce, ktoré ustanovenie príkladmo vymenúva tieto povinnosti. Jednou z takto stanovených povinností je i povinnosť zamestnanca byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. Dotknutá povinnosť žalobcu v totožnom znení bola aj obsahom pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami. Žalobca mal na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným dojednaný pružný pracovný čas s tým, že základný pracovný čas bol 6 hodín denne v čase od 9.00 do 15.00, voliteľný pracovný čas bol od 0.00 do 9.00 a od 15.00 do 24.00, pričom žalobca mal povinnosť odpracovať prevádzkový čas 40 hodín týždenne v pružnom pracovnom období, ktorým bol pracovný týždeň. V zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 07.07.2011 uzatvorenej s Obcou Richnava predstavoval týždenný pracovný čas žalobcu 40 hodín. Uvedená pracovná zmluva bola modifikovaná Dohodou č. 2 o zmene pracovných podmienok uzatvorenou dňa 30.10.2013 tak, že s účinnosťou odo dňa 01.11.2013 došlo k zmene rozsahu pracovného úväzku žalobcu, a to na koeficient 0,75 týždenne (t.j. 30 hodín týždenne). Podľa vyjadrenia samotného žalobcu u tohto zamestnávateľa mal pružnú pracovnú dobu, pričom pracovný čas mal dohodnutý tak, aby kopíroval stránkové hodiny obce a tento pracovný čas aj dodržiaval. Na základe uvedeného mal súd nepochybne za preukázané, že napriek tomu, že žalobca mal na základe pracovnej zmluvy u žalovaného dojednaný pružný pracovný čas, základný pracovný čas sa prekrýval s pracovným časom, v rámci ktorého žalobca vykonával prácu pre iného zamestnávateľa, pre Obec W.. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný s takouto prácou pre iného zamestnávateľa súhlasil a jeho podmienkou bolo len to, aby si žalobca pracovný pomer u tohto znížil, toto zostalo len v rovine tvrdení žalobcu, bez ich preukázania napriek vykonanému dokazovaniu. Naopak, výsluchom svedkyne Mgr. U. N., ktorá v relevantnom období pracovala pre žalovaného ako hlavná koordinátorka projektu, v ktorom bol zamestnaný aj žalobca, bolo v konaní preukázané, že pred založením pracovného pomeru so žalobcom mal žalovaný výhradnú požiadavku, aby žalobca ukončil pracovný pomer s pôvodným zamestnávateľom, nežiadal žalobcu o korektúru pracovného času s pôvodným zamestnávateľom. Predmetné tvrdenie žalobcu podľa názoru nepreukazuje ani dotazník, ktorý vyplnil žalobca pri pracovnom pohovore, keďže v tomto žalobca, v časti týkajúcej sa doterajšieho pracovného zaradenia, resp. náplne práce s komunitou uviedol len: 2011-2013 v pozícii referenta OcÚ v W., teda bez akejkoľvek bližšej časovej špecifikácie roku 2013. Samotná skutočnosť, že žalovaný mal v období pred uzatvorením pracovnej zmluvy so žalobcom vedomosť o tom, že žalobca má založený pracovný pomer na plný úväzok u iného zamestnávateľa, pritom v konaní nebola zo strany žalovaného sporovaná. Ako však potvrdila vo svojej výpovedi vyššie menovaná svedkyňa, žalobcovi bolo dané na výber, že buď si vyberie žalovaného ako zamestnávateľa a skončí pracovný pomer s pôvodným zamestnávateľom, alebo pracovný pomer s ním založený nebude. Žalobca si vybral alternatívu, že chcel aby s ním žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu, na základe čoho mohol potom žalovaný pri uzatváraní pracovnej zmluvy so žalobcom dôvodne predpokladať, že tento vzhľadom na uskutočnenú voľbu svoj pracovný pomer u iného zamestnávateľa ukončil. Súd zároveň poukazuje i na to, že v tejto súvislosti sa dokonca nepreukázalo ako pravdivé ani vyjadrenie žalobcu, ktoré uviedol pri svojom výsluchu a podľa ktorého si žalobca u pôvodného zamestnávateľa mal znížiť pracovný úväzok a následne uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalovaným, keďže na základe predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu so žalovaným dňa 06.10.2013 (s nástupom do práce dňa 07.10.2013), pričom k zmene rozsahu pracovného úväzku žalobcu u zamestnávateľa Obce W. došlo až na základe Dohody č. 2 o zmene pracovných podmienok uzatvorenej dňa 30.10.2013, a to s účinnosťou odo dňa 01.11.2013. Na základe vyššie uvedených skutočností súd v konaní ustálil, že žalobca v rámci pracovného času, ktorý mal povinnosť využívať na prácu pre žalovaného, v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo Zákonníka práce, uzatvorenej pracovnej zmluvy a požiadavkami žalovaného, vykonával iný pracovný pomer pre iného zamestnávateľa, pričom s ohľadom na vyššie popísaný skutkový stav takéto konanie žalobcu bolo možné podľa názoru súdu hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zakladajúce možnosť žalovaného okamžite s ním skončiť pracovný pomer.

18. Vzhľadom na to, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobcom okamžitým skončením zo dňa 05.03.2014 doručeným dňa 13.03.2014 je platným právnym úkonom spĺňajúcim materiálne aj formálne podmienky stanovené pre tento právny úkon Zákonníkom práce, súd žalobu žalobcu o určenie neplatnosti právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

19. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka p. O. P., ktorý mal byť podľa vyjadrenia žalobcu prítomný pri uzatváraní jeho pracovného pomeru so žalovaným. Žalobca navrhol doplniť dokazovanie o výsluch uvedeného svedka na pojednávaní konanom dňa 13.03.2017 s tým, že sa zároveň zaviazal zabezpečiť účasť svedka na ďalšom pojednávaní. Napriek uvedenému žalobca účasť svedka na ďalších pojednávaniach uskutočnených vo veci nezabezpečil a ani samotný žalobca sa ďalších nariadených pojednávaní nezúčastnil. Pri telefonickom rozhovore s asistentkou súdu v súvislosti s upovedomením žalobcu o zrušení termínu pojednávania žalobca uviedol, že svedok nepríde, nakoľko je stále zamestnancom žalovaného a odmieta svedčiť (úradný záznam súdu zo dňa 10.05.2018, č.l. 135). Žalobca v tejto súvislosti a ani v ďalšom konaní nepožiadal súd o predvolaní menovaného svedka súdom, na základe čoho (i s ohľadom na postoj žalobcu v priebehu ďalšieho konania) súd ustálil, že žalobca od vykonania ním navrhovaného dokazovania upustil. Napriek tomu, že súd v individuálnom pracovnoprávnom spore, o ktorý išlo i v prejednávanej veci, môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že toto predstavuje dostatočný podklad pre rozhodnutie súdu, a preto ďalšie dokazovanie s ohľadom na zásadu procesnej ekonómie nevykonával.

20. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda podľa úspechu strany sporu v konaní. Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, žalovaný bol teda v spore plne úspešný, a preto súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov bude v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 Civilného sporového poriadku). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.