Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/105/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobcu: H. R., U.. XX.X.XXXX, R. T. C. Č.. XXX, O., Č. A., právne zast.: JUDr. Lubomír Müller, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18 000,- eur s príslušenstvom,

rozhodol:

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca dňa 29.9.2016 doručil súdu žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18 000,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uvedený trest vrátane väzby žalobca vykonal v plnom rozsahu od 18.10.1973 do 18.4.1975. Následne uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/170/90 zo dňa 15.2.1991 bol vyššie uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste. Rozsudkom sp. zn. 3T/107/91 zo dňa 29.5.1991 bolo pri nezmenenom výroku o vine upustené od potrestania žalobcu. Žalobca bol rozhodnutím Federálneho ministerstva obrany sp. zn. RTr/1780/91 zo dňa 17.7.1992 čiastočne odškodnený. Nakoniec uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Nt/25/2014 zo dňa 2.2.2015 bola vyslovená úplná rehabilitácia žalobcu v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1190 Zb. Žalobca tak dňa 4.6.2015 požiadal žalovaného o dodatočné odškodnenie a zadosťučinenie, ktorému bolo čiastočne oznámením zo dňa 22.1.2016 vyhovené, keďže mu bola priznaná náhrada nákladov trestného konania. V predmetnom konaní si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za 18 mesiacov väznenia, ktoré zodpovedá zadosťučineniu vo výške 18 000,- eur. Žalobca v súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/344/2014-120 z 9.6.2016, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 21C/112/2012-74 z 30.1.2014 v obdobnej veci proti rovnakému žalovanému. Taktiež poukázal na ďalšie rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ktoré doposiaľ nie sú právoplatné a na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva sp. zn. 54/1996/673/859-860 zo dňa 29.5.2007 v prakticky zhodnej veci F. K. L. proti Grécku.

2. K žalobe boli priložené nasledovné listinné dôkazy - správa o čiastočnom odškodnení žalobcu Federálnym ministerstvom obrany sp. zn. Rtr/1780/91 zo dňa 17.7.1992, uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Nt/25/2014 z 2.2.2015, žiadosť o dodatočné odškodnenie a zadosťučinenie adresovaná Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 4.6.2015, stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní nároku č. 43154/2015-1421/14.

3. Žalovaný dňa 5.12.2016 doručil súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žalobu žiadal zamietnuť ako nedôvodnú a zároveň poukázal na prekluzívnu lehotu podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Poukázal na to, že žalobcovi už rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/104/91 zo dňa 29.5.1991 vznikol nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb., keďže už uvedeným rozsudkom sa ukázalo, že žalobca nemal vykonať trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. V súvislosti s týmto rozsudkom si napokon žalobca aj žiadosťou podanou na Federálnom ministerstve obrany uplatnil právo na odškodnenie, na základe ktorej bol stanoviskom zo dňa 17.7.1992, č. RTr 1780/91 odškodnený podľa § 23 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k celkovej dĺžke uloženého trestu. Náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca neuplatnil. Keďže žaloba bola doručená súdu dňa 29.9.2016, žalobca si uplatnil svoje právo po uplynutí 3-ročnej prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., ktorá začala plynúť dňom 30.5.1991. Žalovaný mal za to, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/104/91 z 29.5.1991 žalobca nadobudol titul na uplatnenie si nároku na odškodnenie v súvislosti s trestom odňatia slobody. Neexistoval tak žiadny relevantný dôvod čakať až na vydanie uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Nt/25/2014 z 2.2.2015, keďže v čase jeho vydania už žalobca mal odškodňovací titul (čo sa týka odškodnenia za držanie vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody). V súvislosti s uvedeným uznesením Okresného súdu Bratislava I žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie len v súvislosti s ujmou spôsobenou priebehom samotného trestného konania a v súvislosti s tým bol žalobca relevantne odškodnený stanoviskom žalovaného zo dňa 30.12.2015 č. 43154/2015-1421/14 a oznámením žalovaného zo dňa 30.8.2016 č. 26471/2016/142. K samotnej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/38/2014 z 25.2.2016, sp. zn. 8Co/85/2011 z 29.11.2011, či na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1487/2008 z 24.8.2010, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 z 25.11.2014. Mal za to, že odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe ustanovenia § 23 zákona o súdnej rehabilitácii nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Ďalej zdôraznil, že účelom zákona č. 119/1990 Zb. je poskytnúť nápravu za krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom režime v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, teda v čase, kedy Slovenská republika nebola viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom nebola demokratickým a právnym štátom, preto na jeho činnosť ani nie je možné aplikovať nároky na takýto štát kladené čl. 5 ods. 5 uvedeného Dohovoru. Podľa žalovaného základ nároku na náhradu nemateriálnej ujmy uplatnenej žalobcom nevyplýva ani z vnútroštátnej právnej úpravy, ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ohľadom uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalobca doposiaľ nenavrhol žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné žalobcovi priznať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. aj keby súd vzhliadol právny základ na priznanie nemajetkovej ujmy, žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce opodstatnenosť nároku. Na základe uvedeného žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nárok na náhradu trov konania si neuplatnil.

4. K vyjadreniu k žalobe žalovaný predložil oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku č. 26471/2016/142 z 30.8.2016, stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní nároku č. 43154/2015-1421/14 z 30.12.2015 a rozhodnutia súdov v obdobných veciach.

5. Žalobca dňa 30.12.2016 doručil súdu repliku, v ktorej odkázal na právnu argumentáciu v odôvodnení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/463/2016 z 25.10.2016. Dňa 16.1.2017 doručil súdu ďalšie vyjadrenie k predmetnej veci, v ktorom uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil titulom rozhodnutia zo dňa 2.2.2015, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sa na žalobcu vzťahuje rehabilitácia v celom rozsahu. Podľa žalobcu totiž rozhodnutie zo dňa 29.5.1991 nič nemenilo na žalobcovej vine. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, žalobca vychádzal z toho, čo bolo v obdobnej veci inému žalobcovi proti tomu istému žalovanému priznané (1 000,- eur/mesiac za nezákonné väznenie). Žalobca mal za to, že spor pramení z rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 119/1990 Zb., preto sa na toto konanie vzťahuje aj § 28 tohto zákona. Mal za to, že uniesol dôkazné bremeno, preukázal nezákonnosť svojho väznenia ako aj dobu jeho trvania. Dňa 13.3.2017 predložil súdu vyjadrenie, v ktorom poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR s uvedením, že právne predpisy je potrebné vykladať v prospech tých, ktorí boli za minulý režim nezákonne perzekvovaní.

6. Žalovaný dňa 27.2.2017 predložil súdu dupliku, v ktorej sa opätovne vyjadril aj k preklúzii - mal za to, že rozsudok, na základe ktorého bol žalobca obmedzený na osobnej slobode, bol zrušený už v roku 1991 a už na základe vtedy vydaných rozhodnutí bolo zrejmé, že žalobca nemal byť vo výkone trestu odňatia slobody. Na tomto závere nič nezmenilo uznesenie Okresného súdu Bratislava sp. zn. 3Nt/25/2014 zo dňa 2.2.2015. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/278/2015 z 30.11.2016, v ktorom sa krajský súd vyjadril i k rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/344/2014 z 9.6.2016, na ktoré žalobca poukazuje.

7. Na prejednanie veci samej súd nariadil na deň 9.11.2018 pojednávanie, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného.

7.1 Právny zástupca žalobcu navrhol predmetné konanie prerušiť do definitívneho skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/112/2012 vo veci L. proti SR - MS SR, alternatívne žiadal o odročenie pojednávania. Uvedené odôvodnil tým, že práve vo veci L. proti SR - MS SR bolo vyhovené žalobe, pričom rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Toho času právny zástupca žalobcu čaká na stanovisko Najvyššieho súdu SR, keďže Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie a na lepšie odôvodnenie už raz vyhovujúceho rozhodnutia. Taktiež uviedol, že preklúziu treba počítať od rozhodnutia súdu o úplnej rehabilitácii, ku ktorej došlo až dňa 2.2.2015. V zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. je lehota na uplatnenie nároku tri roky, plus lehota na predbežné prerokovanie nároku. V roku 1991 však bol zrušený len výrok o treste rozhodnutia, ktorým bol žalobca uznaný vinným. V tom roku nebol dôvod na žalovanie nemajetkovej ujmy, keďže žalobca ešte stále bol vinným. Preto bol názoru, že prekluzívnu lehotu je potrebné počítať od dátumu 2.2.2015. Na záver uviedol, že v danom štádiu konania netrvá na výsluchu žalobcu, pretože tu ide zatiaľ len o právne posúdenie veci.

7.2 Poverený zástupca žalovaného nesúhlasil s prerušením tohto konania, či odročením pojednávania. Uviedol, že v úplne obdobnej veci Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie, vzhľadom na uvedené predpokladá, že Krajský súd v Bratislave bude viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, a tak bude žaloba zamietnutá. V ostatnom sa pridržiaval svojich doterajších písomných vyjadrení, žiadal žalobu zamietnuť a náhradu trov konania si neuplatnil.

8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených v priebehu konania zo strany žalobcu a žalovaného.

9. Zo stanoviska Federálneho ministerstva obrany č. RTr/1780/91 zo dňa 17.7.1992 súd zistil, že žalobca podal žiadosť o odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. v spojení s § 9 zákona č. 58/69 Zb. a zároveň žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a trestu. Podľa uvedeného stanoviska a vyhlásenia vojenského súdu bol žalobca účastný na rehabilitácii v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Žalobca získal odškodnenie spolu v sume 48 750,- Kčs za stratu na zárobku, za náklady väzby a náklady výkonu trestu. Ďalšie nároky si žalobca neuplatnil. Okrem toho podľa stanoviska žalobca nemal nárok na náhradu nákladov trestného konania a prípadnej obhajoby, keďže nebol rehabilitovaný úplne.

10. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Nt/25/2014 z 2.2.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.2.2015, bol žalobca podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účastný súdnej rehabilitácie z odsúdenia rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 z 14.12.1973 a z odsúdenia rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/107/91 z 29.5.1991.

11. Zo žiadosti o dodatočné odškodnenie a zadosťučinenie adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 4.6.2015 súd zistil, že žalobca požiadal o dodatočné odškodnenie formou náhrady nákladov pôvodného trestného konania, náhrady nákladov obhajoby a náhrady nemajetkovej ujmy (citovej a morálnej ujmy) vo výške 18 000,- eur s prihliadnutím na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 29.5.1997 v obdobnej veci F. K. L. proti Grécku.

12. Podľa stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní nároku č. 43154/2015-1421/14 z 30.12.2015 bolo žalobcovi dodatočne priznané odškodnenie v sume 6,70 eur ako náhrada trov trestného konania podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 18 000,- eur ministerstvo poznamenalo, že túto náhradu nie je možné priznať podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb.

13. Podľa oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku č. 26471/2016/142 z 30.8.2016 bolo žalobcovi priznané odškodnenie v sume 170,24 eur ako náhrada účelne vynaložených cestovných nákladov.

14. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/19/2017 z 13.9.2018 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/344/2014 z 9.6.2016 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Uvedeným rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 21C/112/2012 z 30.1.2014, ktorým bola žalobcovi v tom konaní priznaná nemajetková ujma vo výške 50 000,- eur s príslušenstvom. Z bodu 13 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dovolateľ opodstatnene vytkol odvolaciemu súdu, že nevysvetlil, či je vôbec možné na prípad žalobcu aplikovať ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže k "nezákonnému zásahu" do jeho práv došlo v čase, kedy Dohovor nebol pre vtedajší štát právne záväzný.

15. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

Podľa § 4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v § 2, spáchané po 5. máji 1945 podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti zákona č. 86/1950 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 a 266, vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270, pre trestný čin zbehnutia podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275 ods. 2 písm. b) uvedeného zákona.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:

a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,

b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,

c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,

d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,

e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa § 162 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") súd konanie preruší, ak

a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,

b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania,

c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa § 162 ods. 2 súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.

Podľa § 162 ods. 3 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

16. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 9.11.2018 navrhol prerušenie predmetného konania do definitívneho skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/112/2012 vo veci L. proti Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, a to z dôvodu, že v uvedenej veci súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- eur s príslušenstvom, pričom uvedené bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR zrušil potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR súd zistil, že Okresný súd Bratislava I priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu, pričom konštatoval, že z dôvodu, že na uplatnený nárok nie je možné aplikovať ani zákon č. 119/1990 Zb., ani zákon č. 58/1969 Zb., je preto potrebné vychádzať z Ústavy SR a čl.5 ods. 5 Dohovoru. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I potvrdil, avšak dovolací súd mu vytkol, že nevysvetlil, či je vôbec možné na prípad žalobcu aplikovať ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže k "nezákonnému zásahu" do jeho práv došlo v čase, kedy Dohovor nebol pre vtedajší štát právne záväzný. Z dôvodu procesnej vady potom dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu.

17. Právny zástupca žalobcu navrhol prerušiť predmetné konanie, alternatívne pojednávanie odročiť a počkať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo vyššie uvedenej veci. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 21C/112/2012 je síce obdobné tomuto konaniu, avšak nepredstavuje prekážku tomu, aby súd v tejto veci mohol ďalej konať a rozhodnúť. Súd nepovažoval za účelné, či hospodárne prerušiť predmetné konanie do právoplatného skončenia iného konania, resp. podľa právneho zástupcu žalobcu do definitívneho skončenia iného konania, pretože v predmetnej veci mal súd za to, že nárok žalobcu zanikol v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Okrem toho súd poukazuje na to, že v obdobných veciach existuje niekoľko rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, v ktorých, naopak, boli zamietnuté žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy požadovanej titulom súdnej rehabilitácie. Súd tiež uvádza, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Podľa názoru súdu prerušenie konania predstavuje skôr výnimku ako pravidlo, preto aj vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania návrh žalobcu na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/112/2012 zamietol.

18. Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd mal za preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bol rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona vtedy v platnom znení a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Žalobca vykonal trest vrátane väzby v dobe od 18.10.1973 do 18.4.1975, kedy bol prepustený. Uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/170/90 zo dňa 15.2.1991 bol rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973 zrušený vo výroku o treste. Výrok o vine, ohľadne trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách, zostal nedotknutý. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/107/91 zo dňa 29.5.1991 bolo pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách, upustené od potrestania žalobcu. Vzhľadom na uvedené žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a § 9 zákona č. 58/1969 Zb., pričom stanoviskom Federálneho ministerstva obrany získal odškodnenie spolu v sume 48 750,- Kčs za stratu na zárobku, za náklady väzby a náklady výkonu trestu. Ďalšie nároky si žalobca v tom čase neuplatnil. Nakoniec uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Nt/25/2014 z 2.2.2015 bolo vyslovené, že žalobca podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účastný súdnej rehabilitácie z odsúdenia rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 z 14.12.1973 a z odsúdenia rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/107/91 z 29.5.1991. Žalobca dňa 4.6.2015 požiadal o dodatočné odškodnenie formou náhrady nákladov pôvodného trestného konania, náhrady nákladov obhajoby a o zadosťučinenie formou náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 18 000,- eur. Podľa stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní nároku zo dňa 30.12.2015 bolo žalobcovi dodatočne priznané odškodnenie v sume 6,70 eur ako náhrada trov trestného konania podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. Žalobcovi bolo následne dňa 30.8.2016 priznané odškodnenie v sume 170,24 eur ako náhrada účelne vynaložených cestovných nákladov. Ministerstvo spravodlivosti SR už vtedy uviedlo, že náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18 000,- eur nie je možné priznať podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb.

19. Rozhodujúc o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy súd v prvom rade posúdil, či bol nárok žalobcu uplatnený na súde v lehote upravenej v ustanovení § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. bolo potrebné uplatniť nárok na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, inak nárok zaniká. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom na súde dňa 29.9.2016 nebol uplatnený včas, pretože 3-ročná lehota na uplatnenie nároku v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. začala žalobcovi plynúť už právoplatnosťou uznesenia Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/107/91 zo dňa 29.5.1991, ktorým bolo upustené od potrestania žalobcu (keďže predtým už rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/170/90 zo dňa 15.2.1991 bol rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973 zrušený vo výroku o treste). Týmto rozhodnutím súd rozhodol o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb., žalobca tak bol čiastočne rehabilitovaný a prvýkrát aj požiadal o odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb., jeho žiadosti bolo vyhovené stanoviskom Federálneho ministerstva obrany č. RTr/1780/91 zo dňa 17.7.1992. Podľa názoru súdu nemožno prehliadnuť rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bolo upustené od potrestania žalobcu na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zrušení výroku o treste rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973. Rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/107/91 zo dňa 29.5.1991, ktorým bol žalobcovi zmenený trest, resp. upustené od potrestania, je tým rozhodnutím, na základe ktorého sa v zmysle § 23 ods. 3 veta druhá zákona č. 119/1991 Zb. poskytuje odškodnenie, a to len so zreteľom na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami alebo novo uloženými trestami. Od rozhodnutia Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bolo upustené od potrestania žalobcu, bolo potrebné počítať lehotu na uplatnenie odškodnenia, ktoré aj bolo prvýkrát uplatnené, hoci žalobca v tom čase neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Táto 3-ročná lehota v zmysle § 24 zákona č. 119/1990 Zb. potom neplynula počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najdlhšie po dobu 6 mesiacov, a uplynula dňa 30.11.1994 (30.5.1991 + 3 roky + 6 mesiacov). Preto keď žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie na súde dňa 29.9.2016, urobil tak po lehote upravenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a jeho nárok zanikol. Súd preto žalobu zamietol.

20. Súd však na záver poznamenáva, že aj v prípade, ak by nárok žalobcu nezanikol v dôsledku uplynutia lehoty na podanie žaloby, žalobca by nebol úspešný, a to z nasledovných dôvodov. Uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu za nezákonné väznenie sa posudzuje podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom ktorého je nielen rehabilitovať osoby, ale ich aj primerane hmotne odškodniť. Zákon č. 119/1990 Zb. však žiadnym spôsobom neupravuje nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie a nemožno ho priznať, a to napriek tomu, že ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje. Vzhľadom na to, že citovaný zákon je vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodnenie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969, zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami, a preto možno prijať záver, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, pretože SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy, alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl.38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného vyplýva, že aj keď ustanovenie § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu a priznať v civilnom sporovom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú. Súd poukazuje aj na to, že Slovenská republika je ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho Protokolmi od 18.3.1992, teda je zodpovedná za všetky skutky za obdobie od 18.3.1992. Žalobca však bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/253/73 zo dňa 14.12.1973 a vo väzbe a výkone trestu odňatia slobody bol od 18.10.1973 do 18.4.1975, teda pred ratifikáciou Dohovoru.

21. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 s tým, že žalovaný bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia žaloby. Keďže si však žalovaný neuplatnil nárok na náhradu trov konania a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.