Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7C/25/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ninou Dubovskou, v spore žalobcu: Y.. L. T., L.., súdny exekútor, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. - U., O. XX, zast. Vojčík & Partners, s.r.o., IČO: 36 866 563, so sídlom v Košiciach, Rázusova 28, proti žalovanému: MAC TV s.r.o., IČO: 00 618 322, so sídlom v Bratislave, Brečtanová 1, zastúpený Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 102, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 20.000 eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania od žalovaného v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 20.02.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti odvysielať opravu v zmysle § 21 ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o vysielaní“) ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- eur za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 07.07.2012 odvysielal žalovaný na televíznej stanici „JOJ“ v relácii „KRIMI“ reportáž s názvom „Obete podvodu?“, predmetom ktorej bol prípad nesplatenej pôžičky manželov X., voči ktorým bola exekútorským úradom žalobcu vykonávaná exekúcia vyprataním nehnuteľnosti (ďalej aj len ako „Exekúcia“). V predmetnej reportáži boli odvysielané dve zásadne nepravdivé informácie, ktoré zasiahli do práv a oprávnených záujmov žalobcu:

- v rozpore so skutočnosťou v reportáži odznelo, že v rámci Exekúcie bolo vypratanie nehnuteľnosti uskutočnené predtým, než sa stalo právoplatným uznesenie o námietkach proti exekúcii,

- o priebehu vypratania bolo zverejnené vyjadrenie povinného, ktoré je v hrubom rozpore so skutočným priebehom daného úkonu. Pred odvysielaním predmetnej reportáže žalobca na žiadosť redaktorky žalovaného Y. G. súhlasil s poskytnutím vyjadrenia na účely spravodajstva, predmetné vyjadrenie bolo zaznamenané v mieste sídla exekútorského úradu žalobcu dňa 26.06.2012, kde žalobca v úvode prítomnej redaktorke oznámil, že sa z dôvodu zákonnej povinnosti mlčanlivosti nemôže pred kamerou vyjadrovať o konkrétnom prípade a o právnej stránke prípadu sa preto mohol vyjadriť len všeobecne. Z pohľadu pravdivosti informovania zo strany žalovaného o priebehu Exekúcie v predmetnej reportáži bolo kľúčovou otázkou znenie ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“), upravujúcich odklad exekúcie a námietky proti exekúcii. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie vzniká povinnému právo podať námietky proti exekúcii, ktoré sú základnou obranou povinného proti exekúcii. Podľa výslovného znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Exekučného poriadku, ak boli podané námietky proti exekúcii, môže súdny exekútor vydať exekučný príkaz až po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Na rozdiel od námietok proti exekúcii, podľa výslovného znenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v prípade podaného návrhu na odklad exekúcie do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného. Exekučný poriadok teda povinného chráni potrebou právoplatného rozhodnutia pri námietkach proti exekúcii, nie však pri návrhu na odklad exekúcie. Žalobca v rámci predmetnej exekúcie v určitom štádiu pristúpil k jej vykonaniu vyprataním nehnuteľnosti, keďže v zmysle vyššie uvedených ustanovení Exekučného poriadku nebol povinný čakať na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o návrhu povinného na odklad exekúcie. O zákonnosti postupu žalobcu ako povereného súdneho exekútora sa v danom prípade vyjadril Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. 39Er/317/2009, ktorý v uznesení zo dňa 14.11.2011, okrem iného, vyslovil, že Exekúcia bola vykonaná v súlade so zákonom. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd považuje návrh na odklad exekúcie vybavený tým, že o návrhu súd rozhodol, nie právoplatnosťou rozhodnutia. Súd totiž nevidel v skutočnosti, že uznesenie o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie ešte nebolo právoplatné, prekážku vykonania Exekúcie. V opačnom prípade by nepochybne nekonštatoval, že Exekúcia bola vykonaná v súlade so zákonom. Toto uznesenie mal k dispozícii aj povinný (p. I. X.) a žalobca predpokladá, že sa s ním v rámci profesionálnej prípravy reportáže oboznámila aj príslušná redaktorka žalovaného, ktorej žalobca precízne vysvetľoval procesnú situáciu popísanú vyššie a niekoľkokrát jej zdôraznil rozdiel medzi námietkami proti exekúcii a návrhom na odklad exekúcie. Tento rozdiel je právne významný a stojí na ňom zákonnosť alebo nezákonnosť vykonania Exekúcie. Postup žalobcu ako povereného súdneho exekútora v predmetnej Exekúcii vyhodnotilo ako zákonný aj Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len ako „MS SR“), a to odpoveďou zo dňa 14.01.2013 na list žalobcu zo dňa 07.01.2013. Napriek tomu v odvysielanej reportáži nie je uvedené, že išlo o návrh na odklad exekúcie, ale všeobecne sa formuluje, že povinný sa proti Exekúcii bránil (dokonca, že „sa bránil proti rozsudku námietkami“, čo nie je pravdivé) a Exekúcia bola vykonaná pred právoplatnosťou rozhodnutia súdu. Odvysielaná reportáž preto vyznieva tak, že v čase vykonania Exekúcie nebolo právoplatne rozhodnuté o námietkach proti exekúcii a toto vyznenie reportáže je v rozpore s pravdou. Odvysielaním nepravdivého tvrdenia, podľa ktorého poverený súdny exekútor (žalobca) vykonal Exekúciu napriek tomu, že nebolo právoplatne rozhodnuté o námietkach povinných proti exekúcii, žalovaný poškodil dobré meno žalobcu medzi účastníkmi exekučných konaní, v odborných kruhoch, medzi osobami, s ktorými sa žalovaný pozná, ako aj v širšej verejnosti. Okrem nepravdivosti reportáže, spočívajúcej vo vedomom zamieňaní inštitútov námietok proti exekúcii a návrhu na odklad exekúcie sa žalovaný v reportáži dopustil ďalšieho konania, ktorým zasiahol do práv žalobcu. V reportáži totiž odznelo vyjadrenie povinného (p. I. X.), ktoré išlo ďaleko nad rámec jeho tvrdení v sťažnosti adresovanej MS SR, podľa ktorých jeho manželka pri vyprataní „utrpela menší infarkt, skolabovala a odviezla ju záchranka“. Toto tvrdenie povinného je nepravdivé a jeho rozpor so skutočnosťou bol a je overiteľný na pracovisku Záchrannej služby Košice. K povinnej, ktorej prišlo nevoľno, privolal záchrannú službu súdny exekútor, záchranná služba po meraní tlaku a podaní utišujúceho lieku z vypratávanej nehnuteľnosti odišla. Pri celom priebehu vypratania boli prítomní zástupcovia obce a príslušníci policajného zboru. Akýkoľvek náznak nezákonnosti postupu alebo nevhodnosti by sa nepochybne prejavil vo vyjadreniach týchto osôb v zápisnici. Pre posúdenie všetkých okolností neoprávneného konania žalovaného je potrebné uviesť, že v predmetnej reportáži bolo zdôraznené aj to, že žalobca bol v tom čase prezidentom Slovenskej komory exekútorov. Uvedenie tejto skutočnosti v kontexte so zverejnenou nepravdivou skutočnosťou o nesprávnom postupe žalobcu neodôvodnene evokuje svojvoľnosť žalobcu pri procesnom postupe z titulu jeho funkcie v Slovenskej komore exekútorov, a samozrejme, poškodzuje aj dobré meno Slovenskej komory exekútorov. To isté platí pre odvysielanie vyjadrenia povinného, ktoré obsahovalo nepravdy o samotnom priebehu vypratania nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené, výsledná reportáž je teda v rozpore s povinnosťami médií informovať pravdivo a objektívne, a je zjavným prejavom senzáciechtivosti. Účelom odvysielania predmetnej reportáže nebolo primerane informovať verejnosť a žalovaný zjavne nemal na zreteli ani ochranu verejného záujmu. Žalovaný prostredníctvom nepravdivých a neoverených informácii vytvoril dramatický, pre diváka pútavý „spravodajský“, príbeh. To všetko na úkor práva a oprávnených záujmov žalobcu. Preto bezprostredne po odvysielaní predmetnej reportáže žalobca listom zo dňa 10.07.2012 požiadal žalovaného o opravu v zmysle ustanovenia § 21 Zákona o vysielaní, ktorá bola žalovanému doručená dňa 12.07.2012. Lehota na uverejnenie opravy (§ 21 ods. 7 Zákona o vysielaní) márne uplynula dňa 20.07.2012. Žalobca má za to, že odvysielaním predmetnej reportáže obsahujúcej nepravdivé výroky žalovaný vykonal taký neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu jeho cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý je nielenže objektívne spôsobilý zasiahnuť do práv žalobcu, ale ktorým v skutočnosti aj došlo k zníženiu vážnosti jeho osoby, najmä ako súdneho exekútora a funkcionára Slovenskej komory exekútorov v spoločnosti. Žalovaný odvysielaním reportáže obsahujúcej nepravdivé výroky vyvolal vo verejnosti nepravdivú predstavu o tom, že žalobca v rámci výkonu činnosti súdneho exekútora porušuje zákon a koná v rozpore s právami exekúciou dotknutých osôb. Žalobca podotýka, že reportáž, a teda nepravdivé a neoverené informácie zasahujúce do jeho práv na ochranu osobnosti, boli zverejnené formou televízneho vysielania po celom území Slovenskej republiky, pričom relácia žalovaného „KRIMI“ má podľa verejne dostupných zdrojov dlhodobo vysokú sledovanosť. Žalobca ospravedlnenie žalovaného v tejto veci nepovažuje za postačujúce, nakoľko plynutím času od odvysielania nepravdivej reportáže dochádza k podstatnému zníženiu možného reparačného účinku prípadnej odvysielanej opravy, preto si týmto návrhom uplatňuje voči žalovanému aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2. Žalovaný sa k žalobe v priebehu konania písomne vyjadril a uviedol, že predmetná reportáž odvysielaná v relácii „KRIMI“ dňa 07.07.2012 sa svojim obsahom žiadnym spôsobom nevychýlila z bežných medzí žurnalistickej etiky a spravodajstva a žalovaný má teda za to, že pri zabezpečovaní informácií a spracovaní predmetnej reportáže žalovaný, resp. jeho zamestnanci postupovali v dobrej viere, že poskytujú spoľahlivé a presné informácie v súlade so žurnalistickou etikou, pričom pre spracovanie reportáže boli zo strany žalovaného zhromaždené pluralitné informácie, ktoré boli v predmetnej reportáži vyjadrené. Zároveň žalovaný poukázal na to, že v súlade so všetkými právnymi predpismi i etickými kódexmi, ktoré sa vzťahujú k vysielaniu žalovaného, žalobca dostal príležitosť dostatočným a obšírnym spôsobom sa k predmetu reportáže vyjadriť, aj keď iba všeobecne, v súlade so zákonnou povinnosťou mlčanlivosti, ktorú musí žalobca ako súdny exekútor zachovávať. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný žiadal súd, aby návrh žalobcu zamietol.

3. V pôvodnom konaní na súde prvej inštancie (súde prvého stupňa) vykonal súd dokazovanie navrhnuté stranami a to prednesmi právnych zástupcov strán, výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov: T.. Y. G., Y.. T. V., Y.. X. L., Y.. K. V., oboznámením sa so žalobným návrhom a s listinnými dôkazmi, a to CD TV JOJ „KRIMI“ „OBETE PODVODU?“ 07.07.2012, uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 14.11.2011, č.k. 39Er/317/2009-7, uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.06.2010, č.k. 4CoE/121/2010-75, žiadosťou o vyjadrenie - Odpoveď zo dňa 14.01.2013, Zápisnicou o vyprataní nehnuteľnosti, Žiadosťou o opravu zo dňa 10.07.2012 s pripojenou doručenkou, výťahmi z internetu, obsahom zápisnice z prehrávania DVD, výpisom z obchodného registra žalovaného, písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 01.07.2013, obsahmi jednotlivých zápisníc, prešetrením sťažnosti Slovenskej komory exekútorov zo dňa 20.04.2012, textom samotnej reportáže, kópiou odpojeného exekučného spisu Okresného súdu Košice II, Zápisnicou spísanou na Okresnom súde Košice II (dožiadaným súdom) dňa 19.06.2014 z výsluchu svedka p. T. U., Zápisnicou spísanou na Okresnom súde Košice I (dožiadaným súdom) dňa 03.07.2014 z výsluchu svedkyne p. W. T., Zápisnicou spísanou na Okresnom súde Košice I (dožiadaným súdom) dňa 17.07.2014 z výsluchu svedka Y.. H. R., L.., uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.07.2014, č.k. 7C 25/2013-188 o priznaní svedočného svedkyni T.. Y. G., ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Z CD TV JOJ „KRIMI“ „OBETE PODVODU?“ 07.07.2012 - mal súd preukázané, že obsahuje záznam relácie TV JOJ „KRIMI“ „OBETE PODVODU“ odvysielanej dňa 07.07.2012 televíziou JOJ, kde bola odvysielaná aj reportáž (záznam reportáže od 16 min. 26 sek. - do 18 min. 30 sek.), predmetom ktorej bol prípad nesplatenej pôžičky manželov X., voči ktorým bola exekútorským úradom žalobcu vykonávaná Exekúcia vyprataním nehnuteľnosti.

5. Z uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 14.11.2011, č.k. 39Er/317/2009 mal súd preukázané, že Okresný súd Košice II návrh povinných - p. P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Č.. XXX/XX, W. (ďalej len „Povinná“) a p. I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Č.. XXX/XX, W. (ďalej len „Povinný“, spolu aj ako „Povinní“) na povolenie odkladu exekúcie, uskutočnenej žalobcom ako súdnym exekútorom na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice napísanej JUDr. Ing. Andreou Kašpeovou, notárkou, so sídlom na ul. Kováčska č. 48 v Košiciach č. N 398/2007, Nz 42991/2007, NCRIs 42651/2007, zamietol. Predmetné uznesenie Okresného súdu Košice II bolo doručené žalobcovi dňa 22.11.2011.

6. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.06.2010, č.k. 4CoE/121/2010-75 mal súd preukázané, že Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) zmenil uznesenie Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er/317/2009-39 zo dňa 25.11.2009 tak, že nepovolil odklad exekúcie, uskutočnenej žalobcom ako súdnym exekútorom, na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice napísanej JUDr. Ing. Andreou Kašpeovou, notárkou, so sídlom na ul. Kováčska č. 48 v Košiciach č. N 398/2007, Nz 42991/2007, NCRIs 42651/2007.

7. Zo žiadosti o vyjadrenie - Odpoveď zo dňa 14.01.2013 vyplynulo, že na základe žiadosti žalobcu sa MS SR vyjadrilo k procesnému postupu žalobcu, ktorý pokračoval vo výkone Exekúcie - vyprataní nehnuteľnosti (Povinných) po tom, čo mu bolo doručené rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý na základe odvolania oprávneného zmenil uznesenie prvostupňového súdu tak, že návrh Povinného na odklad exekúcie zamietol s tým, že predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu už nebolo možné napadnúť odvolaním, avšak v čase jeho doručenia žalobcovi ešte nebolo doručené Povinnému, t.j. ešte nebolo právoplatné, teda, či postup žalobcu ako súdneho exekútora pri výkone Exekúcie bol v súlade s ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku. Podľa názoru MS SR za daných skutkových okolností predmetného prípadu nemožno vylúčiť, aby žalobca ako exekútor pokračoval vo výkone Exekúcie po doručení rozhodnutia súdu, ktorým tento návrh na odklad exekúcie zamietol, a to bez možnosti podania opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu.

8. Zo zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti vyplynulo, že dňa 31.08.2010 došlo za prítomnosti zástupcov obce W. - Y., príslušníkov policajného zboru, súdneho exekútora a jeho zamestnancov, príbuzných Povinných (rod. X.Á.) ako aj ďalších osôb k výkonu Exekúcie vyprataním nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným č. XXX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y. T., obec W.

- Y., okres W. N..

9. Zo žiadosti o opravu zo dňa 10.07.2012 s pripojenou doručenkou, vyplynulo, že žalobca predmetnou písomnou žiadosťou požiadal žalovaného v zmysle § 21 Zákona o vysielaní o vydanie opravy, týkajúcej sa reportáže s názvom „Obete podvodu?“ odvysielanej dňa 07.07.2012 v relácii „KRIMI“, a to z dôvodov uvedenia nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o osobe žalobcu v uvedenej reportáži, týkajúcej sa údajného protizákonného procesného postupu v exekučnom konaní, vedenom proti Povinným. Predmetná písomná žiadosť bola doručená žalovanému dňa 12.07.2012.

10. Z výpisu z obchodného registra žalovaného mal súd preukázané, že žalovaný je právnická osoba, obchodná spoločnosť s právnou formou spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá vznikla dňom zápisu do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 29871/ B, dňa 22.08.1991, pričom spoločnosť je zapísaná pod obchodným menom: MAC TV s.r.o., sídlo spoločnosti: Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322. Predmetom podnikania spoločnosti je okrem iného aj prevádzkovanie televízneho vysielania; prevádzkovanie digitálneho vysielania televíznej programovej služby v súlade s licenciou č. TD/109 na digitálne vysielanie televíznej programovej služby zo dňa 26.03.2013 udelenej Radou pre vysielanie a retransmisiu; digitálneho vysielania televíznej programovej služby v súlade s licenciou č. TD/122 na digitálne vysielanie televíznej programovej služby zo dňa 02.07.2013 udelenej Radou pre vysielanie a retransmisiu; zhotovovanie a sprostredkovanie výroby audio-video záznamov a sprostredkovanie šírenia nákupu a predaja audio-video záznamov a umeleckých diel.

11. Zo Zápisnice spísanej dožiadaným súdom - Okresný súd Košice II dňa 19.06.2014 z výsluchu svedka p. T. U.Ö. vyplynulo, že svedok vypovedal, že žalobcu pozná, nakoľko je to jeho zamestnávateľ, pričom stretáva sa s ním aj mimo práce. Svedok vie, že bola odvysielaná reportáž „Obete podvodu?“ a tá je predmetom konania, reportáž videl. Po odvysielaní reportáže mal zmiešané pocity. Svedok je názoru, že tam nebol vyvážený priestor na vyjadrenia. Z reportáže bol rozčarovaný. Ak vychádza z obsahu reportáže, tak má pochybnosti o erudovanosti žalobcu. Po odvysielaní reportáže sa jeho postoj k žalobcovi zmenil v tom smere, že keďže bol v tom čase u žalobcu zamestnaný, mal obavy z toho, že vzniknú pochybnosti aj o jeho odbornosti. Na pracovisku samozrejme vznikali diskusie na tému odvysielanej reportáže a ľudia boli zaskočení a prekvapení. Keďže je to jeho zamestnávateľ, tak vplyvom odvysielanej reportáže vznikli pochybnosti o danom postupe žalobcu, túto reportáž videl naposledy asi pred polrokom.

12. Zo Zápisnice spísanej dožiadaným súdom - Okresný súd Košice II dňa 03.07.2014 z výsluchu svedkyne p. W.B. T. vyplynulo, že svedkyňa vypovedala, že predmetnú reportáž videla v deň odvysielania. Najprv sa zľakla, že naozaj to môže byť pravda, že naozaj manžel mohol takto pochybiť.

Vzhľadom na závažnosť toho akým spôsobom to všetko bolo vykreslené sa zľakla, že by mohol byť odvolaný z funkcie súdneho exekútora (v tom období bol aj prezidentom Slovenskej komory exekútorov), prípadne mohol byť aj trestne stíhaný. Svedkyňa hneď po odvysielaní volala manželovi a zisťovala, čo sa deje, vlastne ho aj informovala, že niečo také bolo odvysielané. Manžel si pozrel uvedenú reláciu v televíznom archíve. Medzitým mu volal jeho koncipient a kolegovia z prezídia Slovenskej komory exekútorov. Bezprostredne po odvysielaní uvedenej relácie mala pochybnosti o erudovanosti manžela, ale potom, keď jej to vysvetlil, t.j. aký je presný rozdiel medzi námietkami voči exekúcii a návrhom na odklad exekúcie, pochopila. Svedkyňa nie je právnička, ale v podstate pochopila, že v reportáži boli zamenené pojmy námietok voči exekúcii, na základe čoho, reportáž vyznela v inom svetle ako mala. Pochopila, že manžel neurobil chybu, avšak odvtedy má obavu, aby pri vykonávaní svojej funkcie exekútora naozaj neurobil nejakú chybu, aby si dával pozor pri komunikácii s médiami, aby bol opatrnejší, aby to zase neovplyvnilo ich rodinný život. Svedkyňa je toho názoru, že po odvysielaní uvedenej reportáže bola znížená vážnosť jej manžela predovšetkým vo vzťahu k rodine, kde museli rodinným príslušníkom (rodičom svedkyne, strýkovi svedkyne, strýkovi a bratrancom manžela), ďalej susedom (ktorí sa taktiež po odvysielaní reportáže vypytovali ako to vlastne je) vysvetľovať o čo vlastne ide. Taktiež svedkyňa pociťovala negatívny postoj od rodičov v škôlke - t.j. od rodičov spolužiakov jej syna, ako aj od učiteliek v škôlke, ktorí sa jej na uvedenú záležitosť nepýtali, ale z pozdravov a správania cítila, že tú reportáž videli a pochopili ju tak, ako bola odvysielaná a mohli mať názor, že manžel mohol konať nezákonne. Okrem toho manželovi volali neustále kolegovia z prezídia Slovenskej komory exekútorov, ako aj iní exekútori, a chceli vedieť, ako to bolo, či je to naozaj pravda, ako to bolo odvysielané - že nezákonne konal. Takisto manželova dcéra z prvého manželstva chodila domov s negatívnymi odozvami na uvedenú reportáž, chodili za ňou spolužiaci a vypytovali sa, či to jej otec naozaj urobil. Svedkyňa potvrdila, že uvedenú reportáž videla vtedy pred dvoma rokmi. Svedkyňa má za to, že po odvysielaní predmetnej reportáže bolo poškodené dobré meno jej manžela ako súdneho exekútora, ako otca rodiny, aj ako učiteľa na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach, kde stále učil študentov, aký je rozdiel medzi týmito pojmami a nakoniec podľa tej reportáže mal sám takú chybu urobiť.

13. Zo Zápisnice spísanej dožiadaným súdom - Okresný súd Košice II dňa 17.07.2014 z výsluchu svedka Y.. H.na R., L.. vyplynulo, že svedok pozná žalobcu - je to jeho priateľ aj kolega z Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach, pozná aj právneho zástupcu žalobcu - L.. Y.. L. P. je jeho kolega z Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Pracovný pomer svedka na Právnickej fakulte ešte trvá do konca augusta 2014. Konateľ právneho zástupcu žalobcu Y.. I. P. je jeho bývalý študent, sú bez akéhokoľvek kontaktu, pozná aj Y.. Q. U., L.. - bol to jeho kolega na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach, žalovaný je prevádzkovateľ televízie JOJ, právneho zástupcu žalovaného nepozná. Čo sa týka právneho zástupcu žalobcu - stretáva sa s ním iba na Právnickej fakulte, s inými kontakt nemá. Doteraz s týmito osobami nemal žiadny spor, reportáž videl, aj keď nie pri prvom vysielaní, ale až z archívu TV JOJ, ktorý mali na webovej stránke. V čase odvysielania príspevku bol v zahraničí na dovolenke a po jeho odvysielaní ho kontaktoval jeho spoločník z advokátskej kancelárie, ktorý videl uvedenú reportáž a upozornil ho na to, aby si to pozrel na internete z archívu (bolo to ešte v júli 2012). Podľa názoru svedka kontext a obsah odvysielaného príspevku jednoznačne evokoval závažné porušenie povinností žalobcu stanovených mu zákonom a jednoznačne mu to nedávalo zmysel, pretože žalobcu pozná ako výborného odborníka na exekučné právo a korektného človeka. Nebolo mu zrejmé, či išlo o pochybenie konkrétne žalobcu, alebo niektorého jeho zamestnanca, ale v každom prípade obsah príspevku evokoval až podvodné konanie žalobcu. Svedok bol v prvej chvíli z toho absolútne zmätený, absolútne si nedokázal vysvetliť takéto odborné, resp. profesionálne zlyhanie žalobcu. Postoj svedka k žalobcovi sa však nezmenil. Naďalej ho považuje za svojho priateľa a odborníka. Celú situáciu si ním nechal následne vysvetliť a o to viac je presvedčený, že žalobca nepochybil, ale že práve žalovaný účelovo skreslil a vytrhol z kontextu vysvetlenie podané žalobcom v odvysielanom príspevku, kde buď žalovaný úmyselne skreslil a podal nepravdivé informácie alebo minimálne išlo o hrubé profesionálne zlyhanie žalovaného. Svedok je presvedčený, že žalobca postupoval správne, skôr vníma nesprávne posúdenie zo strany MS SR ohľadne právneho posúdenia údajného zlyhania súdneho exekútora, teda žalobcu. A to zrejme z nedostatku všetkých informácií o prípade. Svedok po začiatku semestra na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach ako vyučujúci v oblasti občianskeho práva hmotného dostával od študentov otázky, prečo je žalobca trestne stíhaný a v čom došlo k jeho pochybeniu. Taktiež svedok dostával otázky ohľadom zlyhania žalobcu aj v okruhu kolegov z advokácie (bez ohľadu na to, či vedeli alebo nevedeli, že je v priateľskom vzťahu so žalobcom, stačilo, že vedeli, že je z Košíc, z Právnickej fakulty UPJŠ), keďže pôsobí aj v rámci štruktúr Slovenskej advokátskej komory ako predseda jedného z disciplinárnych senátov SAK. Práve v tomto kontexte odznievali výroky na adresu žalobcu, že za takéto pochybenie, ak by to urobil advokát, by ho možno aj vylúčili z advokátskej komory. Svedok sa vždy snažil veci vysvetliť a o to viac boli adresáti zaskočení tým, aký rozpor so skutočnosťou bol odvysielaný. Okrem študentov na fakulte túto otázku preberali aj v jeho advokátskej kancelárii s jeho koncipientmi a praktikantmi, keďže boli sami konfrontovaní v okruhu svojich kolegov ohľadom tejto veci a vedeli ako jeho bývalí a súčasní študenti, že je so žalobcom v jednej kancelárii na Právnickej fakulte. Svedok je toho názoru, že vzhľadom na kontext odvysielaného príspevku jednoznačne došlo k zníženiu vážnosti žalobcu v spoločnosti, a to najmä z toho dôvodu, že samotné uvedenie reportáže v relácii „KRIMI“ na TV JOJ evokovalo priam podvodné konanie žalobcu a rovnako pre ľudí s právnickým vzdelaním, ktorí sú znalí problematiky, muselo zamieňanie rôznych procesných inštitútov v oblasti exekučného práva vyvolávať dojem o úmyselnom, nekalom konaní žalobcu o to viac, že je považovaný v právnickej odbornej obci za jedného z najlepších odborníkov na exekučné právo. Pokiaľ ide o kontext a obsah príspevku, svedok uviedol, že odvolávaním sa žalovaného len na vytrhnutú pasáž žalobcu pri jeho vysvetľovaní postupu, uvádzaním redaktora, že ide o prezidenta komory exekútorov a podobne, sa viac sledovala snaha o vyvolanie senzácie, ako snaha o objektívnu reportáž. Svedok predmetnú reportáž videl len jediný krát.

14. Z výsluchu svedkyne T.. Y. G. vyplynulo, že je zamestnaná ako externá redaktorka v TV JOJ, pričom so žalobcom sa stretla jedenkrát pri jednej reportáži. Žalovaný je jej zamestnávateľ, pracuje pre neho od 10/2010 v pozícii externého pracovníka, pričom mu dodáva reportáže pre KRIMI TV JOJ. Čo sa týka samotnej reportáže, oslovil ju p. X. z W., ktorý jej vysvetlil svoj problém, pokiaľ si pamätá, mal si požičať peniaze od realitky, pričom následne došlo k Exekúcii, ktorá podľa neho bola neoprávnená. Svedkyňa následne oslovila žalobcu a dohodli sa na stretnutí, pričom svedkyňa natočila so žalobcom rozhovor, tak vznikla reportáž, ktorá obsahovala vyjadrenie jednej aj druhej strany. Hodnotenie veci zo strany svedkyne tam nebolo, nakoľko jej to neprináleží. Svedkyňa si presne nepamätá ako to bolo, žiadala ho o vyjadrenie k veci. Podľa vyjadrenia svedkyne, mala nejaké podklady k reportáži, p. X. jej poskytol vyjadrenie MS SR, ktoré hovorilo o tom, že žalobca pochybil. Svedkyňa si nepamätá, či žalobca ju informoval, že je viazaný povinnosťou mlčanlivosti a k veci sa vyjadrí len vo všeobecnosti, rovnako si nepamätá, či jej žalobca vysvetľoval rozdiel medzi inštitútom námietok proti exekúcii a návrhom na odklad exekúcie, nakoľko podľa jej vyjadrenia robia reportáže každý deň. Svedkyňa ďalej uviedla, že nie je v jej kompetencii súdiť alebo hodnotiť danú vec, v tomto konkrétnom prípade len poskytli priestor jednej a druhej strane na vyjadrenie. Svedkyňa pozná etický kódex novinára, v ktorom je zakotvená povinnosť, že každý novinár je povinný overiť si pravdivosť informácie, ktorú odvysiela a to aspoň z 2 nezávislých zdrojov. Svedkyňa si však tieto zdroje za účelom overenia pravdivosti informácie v tomto prípade podľa jej tvrdenia nepamätá. V reportáži uvedenú výpoveď respondenta Povinného, p. X., o tom, že jeho manželka, Povinná, utrpela infarkt, skolabovala, atď. svedkyňa neoverovala, nakoľko to nie je zvykom. Podľa vyjadrenia svedkyne podstatou relácie „KRIMI“ je okrem iného informovať o aktualitách, poukázať na problém, bolo by však naivné si myslieť, že z pozície redaktora by sa dal ten problém nejako vyriešiť. Svedkyňa potvrdila súdu, že si zvyknú overovať stanoviská pri tvorbe reportáži orgánov štátnej správy, ktoré sú v danej veci poskytnuté. Stanovisko MS SR považovala svedkyňa za relevantné stanovisko štátneho orgánu. Svedkyňa zároveň uviedla, že nemala záujem nijako poškodiť žalobcu, trvá na tom, že bol poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie jednej aj druhej strane. Stanoviská dotknutých orgánov štátnej správy si podľa tvrdenia svedkyne overujú e-mailom alebo telefonicky. K rozhodnutiam súdov v predmetnej exekučnej veci sa svedkyňa nevedela vyjadriť.

15. Z výsluchu svedka Y.. X. L. vyplynulo, že je zamestnaný ako súdny exekútor v Bratislave a pozná žalobcu ako kolegu, exekútora, ktorý bol v predchádzajúcom volebnom období prezidentom komory exekútorov a svedok viceprezidentom, pričom ich pracovný vzťah sa zmenil na priateľský, pozná sa s ním asi cca 10 rokov. Ako rodiny sa však vzájomne nenavštevujú, netrávia spoločné chvíle mimo pracoviska. Svedok k veci uviedol, že reportáž, ktorá je predmetom sporu, videl dodatočne, potom čo niekoľko členov komory sa dotazovalo priamo žalobcu ohľadom tejto reportáže, žalobca ich informoval o tejto reportáži. Svedok potvrdil súdu, že niekoľko členov prezídia sa pýtalo žalobcu, či on ako prezident a zároveň pedagóg a človek znalý práva porušil svoje právomoci tak, ako to bolo odprezentované v tej relácii. Podľa tvrdenia svedka žalobca túto situáciu vysvetlil a sám ju vnímal veľmi negatívne, tým to skončilo. Podľa názoru svedka uvedená skutočnosť vrhala zlé svetlo na samotnú komoru exekútorov. Svedok po pozretí reportáže mal za to, že v reportáži bolo predovšetkým zdôraznené, že žalobca je prezidentom komory a že porušil zákon, dokonca sa dalo z reportáže vycítiť, že sa spriahol s niekým, ale procesnú stránku, nakoľko svedok nepoznal spis, nevie posúdiť. Svedok svoj postoj voči žalobcovi po vzhliadnutí predmetnej reportáže nezmenil.

16. Z výsluchu svedka Y.. T. V. vyplynulo, že je zamestnaný ako súdny exekútor v Bratislave, pričom žalobcu pozná ako súdneho exekútora a bývalého prezidenta komory exekútorov, vzťah medzi svedkom a žalobcom je výslovne pracovný. Svedok k veci uviedol, že reportáž so žalobcom videl asi 3x, údajne išlo o problém v exekúcii, žalobcu považuje ako jedného z najlepších odborníkov na exekúcie, a preto zostal zaskočený z informácii uvedených v reportáži. Svedok ďalej uviedol, že sa stretli na nejakom zasadnutí komory, kde im žalobca vysvetlil, že nešlo o námietky voči exekúcii, ako bolo uvedené v reportáži, ale o odklad exekúcie. Vzhľadom na uvedené mal svedok za to, že reportáž nebola pravdivá, v právnom ohľade bola nesprávna, viedla sa o nej medzi členmi široká diskusia, avšak potom ako mu žalobca odborne vysvetlil, o čo sa jedná, svedok svoj postoj voči žalobcovi nezmenil, v podstate svedok mal podobné prípady a riešil ich takisto s tým istým právnym názorom. Svedok zároveň poukázal na tú skutočnosť, že v celej reportáži nebola ani zmienka o odklade exekúcie, spomínalo sa len rozhodnutie súdu o námietkach, ktorými súd námietky povinného zamietol, ale napriek tomu, že toto rozhodnutie nebolo právoplatné, exekútor vydal exekučný príkaz a vypratal, čo keby bola pravda, by bola veľká chyba.

17. Z výsluchu svedka Y.. K. V. vyplynulo, že je zamestnaný ako právnik Orange Slovensko a.s., pričom pozná žalobcu asi 12-13 rokov, nakoľko majú pracovný vzťah. Inkriminovanú reportáž svedok videl priamo naživo, dokonca aj neskôr si ju pustil, počul z nej o podvode z pôžičky, nerozumel celkom čo sa týka spomínanej realitky, vyrozumel len z reportáže, že vec je na súde, boli podané námietky a vec je už na exekúcii. Veľa rozprával samotný dlžník, ktorý spomínal, že podal námietky voči rozsudku, následne videl svedok v reportáži žalobcu s ktorým dlhodobo pracovali. Svedok v rámci svojej pozície je zodpovedný za proces vymáhania pohľadávok v Orange Slovensko a.s., na základe čoho priamo spolupracuje so žalobcom pri vymáhaní pohľadávok. Po odvysielaní reportáže sa spojil so žalobcom, ktorý mu vysvetlil, že sa nejednalo o námietky exekúcie, ale o odklad exekúcie, ktorý má iný procesný postup. Čo sa týka stanoviska MS SR, ktoré sa spomínalo v reportáži, svedok má za to, že nebolo správne vyhodnotené, samotné stanovisko svedok nevidel, uvedené vydedukoval len z toho, čo videl priamo v reportáži. Svedok ďalej uviedol, že jeho bezprostredná reakcia na odvysielanú reportáž bola taká, že sa zľakol, či nebude spoločnosť Orange Slovensko, a.s. poškodená, nakoľko u tejto spoločnosti zodpovedá za prácu so súdnymi exekútormi s tým, že budú musieť ukončovať veľa spisov, ktoré majú rozrobené so žalobcom pre jeho prípadné disciplinárne konanie. Svedok uviedol, že mali strach, že je to pravda, čo bolo odvysielané. Po vysvetlení celej situácie zo strany žalobcu, svedok ešte nebol presvedčený, nakoľko nedokázal vyhodnotiť, či je to pravda alebo nie, v zásade sa však ukľudnil. Svedok po vysvetlení celej situácie žalobcom osobne informoval o situácii manažment spoločnosti Orange Slovensko, a.s., ktorá spoluprácu so žalobcom po odvysielaní predmetnej reportáže neukončila. Svedok predmetnú reportáž videl pred asi 1 a pol rokom.

18. V priebehu pôvodného konania na súde prvej inštancie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že trvá na žalobe zo dňa 18.02.2013 s tým, že protiprávnym konaním žalovaného došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu. V reportáži odvysielanej dňa 07.07.2012 na TV JOJ v relácii KRIMI s názvom „Obete podvodu?“ žalovaný zverejnil nepravdivú informáciu o tom, že v rámci predmetnej Exekúcie došlo k vyprataniu nehnuteľnosti zo strany žalobcu ako súdneho exekútora predtým, než sa stalo právoplatným uznesenie o námietkach o exekúcií, pravdivá informácia mala znieť tak, že k vyprataniu nehnuteľnosti došlo predtým, než sa stalo právoplatným uznesenie o návrhu povinného na odklad exekúcie, pričom ide o dva odlišné právne inštitúty, ktoré žalovaný flagrantne zamenil. Takúto zámenu nemožno subsumovať pod slobodu prejavu alebo novinársku slobodu na poskytovanie informácii. Žalovaný bez toho, aby zverejnil aj vyjadrenie žalobcu, v predmetnej reportáži zverejnil vyjadrenie Povinného o priebehu Exekúcie, resp. samotného vypratania nehnuteľnosti, pričom vyjadrenie povinného bolo v hrubom rozpore so skutočným priebehom vypratania a tento nepomer žalovaný nevyrovnal tým, že by poskytol priestor na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca oboznámil redaktorku žalovaného, že k veci sa môže vyjadriť len všeobecne a teda v takom prípade žalovaný nemal použiť vyjadrenie Povinného, ktoré bolo čisto subjektívne a ktorým Povinný hodnotil priebeh vypratania nehnuteľnosti bez toho, aby vôbec bol pri vyprataní prítomný. Vo všeobecnosti je novinár povinný overovať a porovnávať pravdivosť tvrdení, zvlášť keď ide o tvrdenia sporné. Pri najmenšom potom mohlo v reportáži odznieť alebo reportérka sa mohla spýtať žalovaného, či vypratanie prebehlo bez mimoriadnych udalostí. V súvislosti s listom MS SR (list z 20.04.2012) právny zástupca žalobcu uviedol, že v obsahu listu sa štátny orgán vyjadruje k návrhu na odklad exekúcie, nie k inštitútu, a to vyslovene v poslednom odseku pravej strany. Žalobca detailne vysvetľoval reportérke rozdiel medzi inštitútom námietok voči exekúcii a návrhom na odklad exekúcie. Takisto aj konajúci exekučný súd nevidel v tom, že žalobca ako súdny exekútor konal po podaní návrhu na odklad exekúcie žiadne pochybenie zo strany žalobcu. Čo sa týka odvysielania vyjadrení Povinného o priebehu Exekúcie, Povinný, ktorý nebol prítomný pri samotnom vyprataní tvrdil, že jeho manželka, Povinná, utrpela na mieste menší infarkt, že skolabovala, že ju odviezla záchranka, ktoré tvrdenie je nepravdivé, škandalizujúce a žalovaný ho odvysielal napriek tomu, že vedel, že Povinný nebol prítomný pri vyprataní a v rozpore s novinárskou etikou a zákonnými povinnosťami informovať pravdivo, si tieto škandalizujúce tvrdenia u žalobcu neoveril. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, žalobca si ju vyčíslil s poukazom na spoločenské umiestnenie žalobcu, dosah odvysielanej reportáže na celé územie SR, podiel sledovanosti tejto relácie, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný mal k dispozícii pravdivé informácie a poznal rozdiel medzi námietkami proti exekúcii a návrhom na odklad exekúcie a takisto s prihliadnutím na to, že takéto neoprávnené konanie nielenže bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, ale ujmu v skutočnosti aj privodilo, a to znížením jeho vážnosti v spoločnosti od osôb jemu blízkych cez laickú až po odbornú verejnosť. Konkrétne bol žalobca konfrontovaný zo strany viacerých osôb po odvysielaní reportáže s tým, že ako súdny exekútor a vtedajší prezident Komory slovenských exekútorov koná protiprávne, že nepozná rozdiely medzi postupom pri vykonaní exekúcie v odlišných procesných situáciách. Napr. v radoch jeho študentov vznikla nedôvera v jeho odbornosť podobne, aj v radoch oprávnených pre ktorých žalobca vykonáva exekúcie a rovnako v kruhu jeho blízkych a jeho zamestnancov.

19. V priebehu pôvodného konania na súde prvej inštancie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú, nakoľko odvysielané informácie neboli spôsobilé zasiahnuť do práv žalobcu. V predmetnej reportáži sa žiadne skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť by bolo možné preukázať sa netýka žalobcu. Skutkové tvrdenia uvedené v reportáži sa týkajú samotného Povinného a jeho manželky, čiže tieto skutkové tvrdenia, ich pravdivosti alebo nepravdivosti sa môže domáhať jedine Povinný alebo jeho manželka. Žalovaný sprostredkoval hodnotiaci úsudok Povinného a zároveň dal priestor na vyjadrenie žalobcovi, ktorý tento priestor využil a k hodnotiacemu úsudku Povinného uviedol vlastný názor na postup pri vykonaní Exekúcie, ktorý bol v predmetnej reportáži nezmenene odvysielaný. Žalovaný v čase odvysielania reportáže disponoval stanoviskom MS SR, na základe ktorého MS SR potvrdilo, že exekútor mal do nadobudnutia právoplatnosti majetok Povinného len zabezpečiť a nie Exekúciu vykonať. Takáto informácia od orgánu verejnej moci zbavuje žalovaného povinnosti skúmať jej pravdivosť. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ako „ESĽP“) je žalovaný povinný takúto informáciu verejnosti sprostredkovať. K predmetu reportáže právny zástupca žalovaného uviedol, že informácia o tom, že Povinný podal voči rozsudku námietky, pričom tento ich zamietol, odznela v prvej časti reportáže, ktorá sa žalobcu netýkala. V ďalšom texte reportáže a aj vo vzťahu k žalobcovi, sa uvádza už len slovo uznesenie bez akéhokoľvek prívlastku (rozumej uznesenie o námietkach, resp. uznesenie o odklade) čiže nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný odvysielal informáciu, že žalobca vykonal Exekúciu pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o námietkach, takáto informácia v reportáži neodznela. Aj keby sa jednalo o informáciu o uznesení o námietkach, tvrdenie, že žalobca vykonal Exekúciu pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, je stále pravdivá. Nie je rovnako pravdivé, že informácia týkajúca sa manželky Povinného a jej zdravotných problémov počas výkonu Exekúcie sa týkala žalobcu, pretože žalobca nebol v súvislosti s touto informáciou spomenutý ako pôvodca alebo príčina týchto zdravotných problémov. Informácia o zdravotnom stave sa týkala len manželky Povinného a len táto je oprávnená a aktívne legitimovaná na ich prípadnú opravu. Ohľadom situácie okolo manželky Povinného má právny zástupca žalovaného za to, že išlo o hodnotiaci úsudok Povinného, ktorému dali v reportáži priestor na vyjadrenie. Právny zástupca žalovaného ďalej v reakcii na vyjadrenie protistrany o povinnosti neodvysielať vyjadrenie Povinného, pokiaľ sa žalobca sám nevyjadrí, uviedol, že je plne v súlade s právom na slobodu prejavu, aby žalovaný informácie verejného záujmu poskytol verejnosti aj bez toho, aby zverejnil vyjadrenie žalobcu obzvlášť v prípade, keď žalobca odmietne alebo neposkytne informácie vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti. Tvrdenie protistrany ohľadne listu MS SR zo dňa 20.04.2012, ktorý predložil súdu, je rozporné, nakoľko samotné MS SR vyjadrilo, ako je zrejmé z obsahu listu - k inštitútu odkladu exekúcie, k čomu MS SR zaujalo stanovisko, že žalobca mal vyčkať s vykonaním exekúcie, táto informácia bola zo strany žalovaného zverejnená. Právny zástupca žalovaného má teda za to, že nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaného, preto nemohli ani nastať následky prezentované žalobcom, a teda ani samotný nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu nie je dôvodný.

20. Z výsluchu žalobcu v priebehu pôvodného konania na súde prvej inštancie vyplynulo, že sa plne stotožňuje s vyjadrením svojho právneho zástupcu, pričom doplnil, že reportáž je potrebné chápať v celom jej kontexte a nie je možné izolovať jednotlivé tvrdenia, ktoré v nej odzneli. Základným problémom odvysielanej reportáže je to, že z uvedenej reportáže vyplýva, že žalobca Exekúciu vykonal pred právoplatnosťou uznesenia o námietkach exekúcie. Tento záver z inkriminovanej reportáže vyplýva žalobcovi, ako aj celému radu osôb, s ktorými žalobca na základe ich podnetu o reportáži diskutoval. Procesný inštitút námietok proti exekúcii a procesný inštitút odkladu exekúcie má odlišnú právnu úpravu a tvrdenie, že žalobca Exekúciu vykonal v čase neprávoplatného uznesenia o námietkach jednoznačne implikuje hrubé porušenie zákona procesným postupom žalobcu. V tom vidí žalobca základnú nepravdivosť odvysielanej reportáže a základný zásah do osoby žalobcu. Žalovaný argumentuje svojou takmer povinnosťou zverejniť stanovisko MS SR (list MS SR z 20.04.2012), toto stanovisko však jednoznačne pojednáva o odklade exekúcie a nie o námietkach k exekúcii. Žalobca podrobne diskutoval s reportérkou žalovaného, ktorej jasne vysvetlil rozdiel medzi uvedenými inštitútmi, tiež s poukazom na nejednoznačný právny názor o trvaní odkladného účinku návrhu na odklad exekúcie. Zároveň redaktorka urobila zvukovoobrazový záznam, v ktorom uvedené rozdiely žalobca vysvetlil. V odvysielanej reportáži však odznela len posledná veta vyjadrenia žalobcu. Dôraz žalobca v reportáži kladie na slovíčko tam, ktoré je naozaj dôkazom toho, že odvysielaná veta nadväzuje na predchádzajúcu vetu zostrihanú. Preto reportáž vyznieva tak, že procesný postup žalobcu bol jednoznačne nezákonný. Pokiaľ ide o druhú nepravdivú informáciu, ktorá odznela v reportáži, to znamená o priebehu vypratania samotným Povinným, tu žalobca trvá na tom, že žalovaný mu nedal možnosť vyjadriť sa k poslednej verzii priebehu vypratania. Redaktorka T.. G. žalobcovi neuviedla, že vyjadrenia Povinného sa v porovnaní s minulou sťažnosťou posunuli do dramatickejšej polohy, ani jedna z klasifikácii priebehu vypratania, ktoré učinil Povinný a odvysielal žalovaný nie sú pravdivé. Čo sa týka samotnej ujmy, ktorá bola spôsobená žalobcovi, žalobca uviedol, že na základe odvysielanej reportáže vznikli u osôb s ktorými prichádza do kontaktu ako súdny exekútor, vtedajší prezident Slovenskej komory exekútorov, vysokoškolský pedagóg a člen pedagogického zboru Justičnej akadémie SR pochybnosti o jeho erudovanosti, o dodržiavaní právnych predpisov, či dokonca o zneužívaní postavenia žalobcu v Slovenskej komore exekútorov. Uvedené pochybnosti sa prejavili v postojoch odbornej a laickej verejnosti, účastníkov konania, ale aj priateľov a rodinných príslušníkov. Na základe odvysielanej reportáže pojali uvedené osoby pochybnosti o morálnej a odbornej integrite žalobcu. Žalobca bezprostredne po odvysielaní reportáže žiadal žalovaného o zverejnenie opravy. Okamžitá oprava by podľa názoru žalobcu znížila škodlivý následok, avšak žalovaný toto úplne ignoroval.

21. Rozsudkom č.k. 7C 25/2013-285 zo dňa 28.01.2015, súd rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť odvysielať do 14 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie v relácii KRIMI v nasledujúcom znení a to tak, že jeho text bude zobrazený a prečítaný moderátorom: „Dňa 07.07.2012 sme odvysielali v relácii „KRIMI“ reportáž s názvom „Obete podvodu?“. Televízia JOJ sa týmto ospravedlňuje súdnemu exekútorovi Y.. L. T. L.., za odvysielanie nepravdivej informácie, podľa ktorej bola exekúcia vykonaná v čase, kedy ešte nebolo právoplatné uznesenie o zamietnutí námietok povinného voči exekúcii, pričom pravdivá informácia mala znieť tak, že exekúcia bola vykonaná v čase, kedy ešte nebolo právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu povinného na odklad exekúcie. Otázka prípustnosti vykonania exekúcie je pri návrhu na odklad exekúcie upravená odlišne, ako pri námietkach exekúcii. Televízia JOJ sa týmto ospravedlňuje súdnemu exekútorovi Y.. L. T. L.. aj za odvysielanie vyjadrení povinného o priebehu vykonania exekúcie bez overenia ich pravdivosti.“ Žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur súd prvej inštancie zamietol.

22. Súd prvej inštancie (prvého stupňa) v rozsudku č.k. 7C 25/2013-285 zo dňa 28.01.2015 konštatoval, že predmetom sporu je ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 11, § 13 ods. 1 , 2 a 3 Občianskeho zákonníka, a vychádzal aj z čl. 10 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobôd v znení Protokolu č. 1 ods. 1, ako aj Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Konštatoval, že SR a Listina základných práv a slobôd zaručujú všetkým ľudom predovšetkým slobodu, rovnosť v dôstojnosti a právach, právo na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť, ochranu mena a ďalších práv, ktoré sú zadefinované v konkrétnych zákonných normách. Za zásah a jeho neoprávnenosť sa považuje každé konanie (i opomenutie), ktoré je objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, znamená zmenu existujúceho stavu k horšiemu, zmenu v osobnostnej sfére fyzickej osoby. Bude však v každom prípade záležať na konkrétnom zásahu, jeho obsahu, forme, okolnostiach, prípadne ďalších faktoroch k posúdeniu toho, či skutočne došlo k porušeniu tohto práva.

23. Súd prvej inštancie v rozsudku vyslovil, že podstata porušenia práva na ochranu osobnosti spočíva v akomkoľvek oznámení či písomnou formou (publikované) alebo slovnou formou (verejne vyslovené), ktorého obsahom sú informácie, alebo tvrdenia schopné objektívne zasiahnuť fyzickú osobu, tak ako to definuje ust. § 11 Občianskeho zákonníka a najrozšírenejšími formami takéhoto zásahu sú skutkové tvrdenia s difamujúcou povahou a hodnotiace úsudky podávané formou kritiky, pričom ani hodnotiace úsudky ani kritika nemusia byť spájané len so slovným prejavom (písaným alebo hovoreným), ale môžu byť urobené i obrazom, filmom, videozáznamom alebo inými vyjadrovacími prostriedkami. Na to, aby sa fyzická osoba mohla domáhať práva na ochranu osobnosti musí spĺňať zákonný znak, t.j. že ide o taký zásah do práva na ochranu, ktorý je neoprávnený, teda je v rozpore s povinnosťami pôvodcu zásahu určenými právnym poriadkom - Ústavou SR, Listinou, zákonmi.

24. Dôvodmi vylučujúcimi neoprávnenosť zásahu do integrity fyzickej osoby sú jednak súhlas fyzickej osoby k takémuto zásahu, takýto zásah výslovne dovoľuje zákon, k zásahu došlo v súvislosti s výkonom iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, k zásahu došlo v rámci plnenia povinnosti stanovenej zákonom, respektíve oznámené informácie sú pravdivé. Nie je rozhodujúce ohľadom skutkových tvrdení majúcich difamujúcu povahu, či toto tvrdenie je všeobecne chápané spoločnosťou ako difamujúce, postačuje, keď sa takýto účinok objaví len v menšej skupine osôb fyzických či právnických, ktorá tvorí okolitý svet dotknutej fyzickej osoby. Porušením osobnostného práva nie je možné považovať napríklad urážku vyslovenú len medzi dvoma fyzickými osobami. K zásahu do uvedeného práva dôjde len vtedy, keď sa ohovárajúce tvrdenie dostane na vedomosť tretej osobe, pričom difamujúce tvrdenie musí byť posudzované z pohľadu celého kontextu oznámenej informácie, je potrebné prihliadnuť k použitej forme, k samotnému obsahu oznámenia, taktiež sa musí posudzovať obdobným spôsobom i šírenie tvrdenia difamujúcej povahy, k porušeniu práva na ochranu osobnosti dôjde v tých prípadoch, kedy skutkové tvrdenia môžu objektívne spôsobiť ujmu na právach fyzickej osoby pred inými subjektmi, kedy teda vyvolávajú znevažujúci dojem. Zodpovednosť za porušenie osobných práv fyzickej osoby je zodpovednosťou objektívnou.

25. Súd prvej inštancie ďalej v rozsudku uviedol, že medzi najrozšírenejšie formy zásahu do práva na ochranu osobnosti patrí kritika a hodnotiace úsudky. Listina základných ľudských práv a slobôd vymedzuje základný priestor na právo na informácie, slobodu prejavu a vyjadrovania svojich názorov slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným obdobným spôsobom, ako i slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať myšlienky a informácie bez ohľadu na hranice štátu, na druhej strane Listina zaručuje každému ochranu jeho osobnostných práv, teda obsahuje i ustanovenia vymedzujúce hranice uvedeného priestoru a deleguje príslušnú právomoc zákonom, ktoré môžu slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť v prípadoch, kedy sa jedná o ochranu práv a slobôd iných subjektov, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, ochrany verejného zdravia a mravnosti, ako aj súdom, ktoré môžu slobodu prejavov a jej medze interpretovať práve s prihliadnutím k osobnostným právam fyzických osôb. Je nesporné, že tieto obmedzenia sa týkajú aj hodnotiacich úsudkov alebo práva kritiky, ktoré sa takisto musia pohybovať v medziach určitých pravidiel. V súvislosti so skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami - kritikou súd prvej inštancie uviedol, že v rámci hodnotiacich úsudkov - kritiky ide o odlišnú situáciu v porovnaní so skutkovými tvrdeniami, ktoré majú objektívnu povahu, pričom kritika je naopak vždy subjektívna (neexistuje objektívna kritika), pretože je výrazom názoru toho, kto ju prednáša. Už z toho dôvodu, že kritika je vždy subjektívnou záležitosťou, nie je možné pripustiť, aby sa dostala do rozporu s oprávnenými záujmami iných osôb, prípadne spoločnosťou ako celku, kritika môže mať veľmi kladný účinok, ale taktiež môže spôsobiť nenapraviteľné škody. Existuje len kritika vecná a tá, ktorá vecnou nie je, z čoho vyplýva i účelnosť rozlišovania medzi prípustnou a zákonom aprobovanou kritikou a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného zásahu do osobnostného práva. Vo všeobecnosti možno podľa neho konštatovať, že prípustná kritika musí byť vecná a primeraná obsahom a formou. Rovnako hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý neodporuje pravidlám logického myslenia a musí byť i dostatočne konkrétny. Prípustná kritika by mala byť kritikou slušnou, t.j. obsahom i formou primeraná kritizovanej skutočnosti. Pri prekročení hranice prípustnosti je uvedené treba považovať za vybočenie (exces) z rámca práva, ktorý potom predstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti so všetkými negatívnymi dôsledkami určenými Občianskym zákonníkom (§ 11). S poukazom na uvedené mal za to, že je možné neoprávnene zasiahnuť do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, jej mena a prejavov osobnej povahy, nielen zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (zverejnenie nepravdivých skutočností) týkajúcich sa fyzickej osoby, ale tiež publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto fyzickej osobe.

26. Súd prvej inštancie vyslovil tiež záver, že Občiansky zákonník poskytuje ochranu osobnej cti výlučne proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí, a tým ohrozuje vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo, stačí objektívna spôsobilosť príslušného konania takúto ujmu spôsobiť. K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. V prípade, ak sú v kritike na charakterizovanie určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a vyplýva z nich úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti (rozsudok NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 1941/2007).

27. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný dňa 07.07.2012 odvysielal na televíznej stanici „JOJ“ v relácii „KRIMI“ reportáž s názvom „Obete podvodu?“, predmetom ktorej bol prípad nesplatenej pôžičky Povinných, voči ktorým bola exekútorským úradom žalobcu vykonaná Exekúcia vyprataním nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným č. XXX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. Y. T.. Uviedol, že v predmetnej reportáži boli odvysielané informácie, ktoré podľa názoru žalobcu sú v rozpore so skutočnosťou, a teda ich považuje za nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce, pričom mali mu spôsobiť zásah do jeho práv na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj spoločenskej vážnosti. Išlo o nasledovné konkrétne tvrdenia účastníkov reportáže - moderátorky T.. Y. G. a p. I. X. (prepis rozhovoru z reportáže na č.l. 141),cxitácia: Redaktorka: „Pán I. síce podal voči rozsudku námietky. Súd ich ale zamietol, a tak exekútor, mimochodom prezident Slovenskej komory exekútorov, konal.“ p. I. X.: „Nabehlo tu tridsať ľudí, rozbili zámok, ráno skoro o ôsmej, vysťahovali mi nevestu s malým deckom vonku. Manželka dostala taký jak malý infarkt, skolabovala, zobrala ju sanitka.“ Redaktorka: ... „Pán I. je ale presvedčený o tom, že exekútor konal nezákonne. V čase exekúcie totiž uznesenie súdu nenadobudlo právoplatnosť.“ p. I. X.: „L.B. T. nás vysťahoval v auguste a právoplatnosť Krajského súdu, uznesenia, bolo až v novembri.“ Redaktorka: „Exekútor však tvrdí, že nie je nutné počkať na to, kedy uznesenie nadobudne právoplatnosť.“ Žalobca po odvysielaní reportáže žiadosťou o opravu zo dňa 10.07.2012 požiadal žalovaného v zmysle § 21 Zákona o vysielaní o vydanie opravy vo veci uvedenia nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácii týkajúcich sa údajného protizákonného procesného postupu v exekučnom konaní, vedenom proti Povinným, odvysielaných dňa 07.07.2012 v reportáži s názvom „Obete podvodu?“ v relácii „KRIMI“ na televízii JOJ. Predmetná písomná žiadosť bola doručená žalovanému dňa 12.07.2012, žalovaný na ňu nereagoval.

28. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že dňa 31.08.2010 žalobca za prítomnosti zástupcov obce W. - Y., príslušníkov policajného zboru, jeho zamestnancov, príbuzných Povinných ako aj ďalších osôb, vykonal Exekúciu vyprataním vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti Povinných, a to v čase, kedy uznesenie o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie ešte nebolo právoplatné. Postup žalobcu pri výkone predmetnej Exekúcie - vyprataním nehnuteľnosti Povinných bol však v súlade so zákonom, čo potvrdil Okresný súd v Košiciach v konaní sp. zn. 39Er/317/2009 uznesením zo dňa 14.11.2011. Na základe vykonaného dokazovania mal teda súd prvej inštancie za nesporne preukázané, že v predmetnej reportáži odzneli aj nepravdivé informácie týkajúce sa údajnej „nezákonnosti“ procesného postupu žalobcu pri výkone Exekúcie - vyprataním nehnuteľnosti Povinných, nakoľko v reportáži redaktorka evidentne zamenila právne inštitúty námietok proti exekúcii a návrhu na odklad exekúcie, hoci mala možnosť sa pred vyhotovením reportáže s Povinným, p. X., oboznámiť s podkladmi týkajúcimi sa daného prípadu, nakoľko podľa jej vlastného vyjadrenia pred súdom mala nejaké podklady k reportáži, pričom p. X. jej poskytol aj vyjadrenie MS SR, ktoré hovorilo o tom, že žalobca ako súdny exekútor mal pochybiť. Redaktorka bola teda podľa súdu prvej inštancie povinná overiť si pravdivosť týchto informácií, ktoré mali byť na základe poskytnutých podkladov k reportáži odvysielané a to aspoň z 2 nezávislých zdrojov, tak ako to ustanovuje etický kódex novinárov. Súd prvej inštancie nemal preukázané vykonanými dôkazmi, či redaktorka, resp. iné oprávnené osoby overovali z iných nezávislých zdrojov pravdivosť informácií, ktoré mali byť podkladom reportáže. Čo sa týka tvrdení Povinného, p. I. X., týkajúcich sa nezákonnosti vykonanej Exekúcie, súd prvej inštancie vyhodnotil tieto tvrdenia vzhľadom na predložené listinné dôkazy za nepravdivé, vyvolané len negatívnym subjektívnym pocitom Povinného, nakoľko sa ho Exekúcia ako Povinného bezprostredne týkala. Zo zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti spísanej dňa 31.08.2010 mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri vykonaní Exekúcie boli prítomné ďalšie osoby, pričom akýkoľvek neštandardný (nezákonný) postup žalobcu, resp. jeho zamestnancov pri vypratávaní predmetnej nehnuteľnosti by bol v uvedenej zápisnici (vzhľadom na procesný postup, ktorý sa musí dodržiavať pri výkone exekúcie) jednoznačne zaznamenaný. Takýto záznam sa však v predmetnej zápisnici nenachádza. Rovnako súd prvej inštancie nemal za preukázané ako pravdivé ani tvrdenie Povinného, p. I. X., ktorý tvrdil, že „manželka dostala taký jak malý infarkt, skolabovala, zobrala ju sanitka“, nakoľko z predmetnej zápisnice jasne vyplýva, že síce (Povinnej) p. P. X. prišlo pri výkone predmetnej Exekúcie nevoľno, avšak privolaná záchranná služba po poskytnutí prvej pomoci Povinnej, Povinnú neodviezla a odišla z vypratávanej nehnuteľnosti v čase 9.50 hod. samostatne spolu s vnukom. Súd prvej inštancie mal zároveň jednoznačne za preukázané, že žalovaný poskytol žalobcovi v reportáži z časového hľadiska len minimálny priestor, aby sa mohol k veci právne vyjadriť a ozrejmiť celú situáciu ohľadne zákonnosti ním vykonanej Exekúcie. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje podľa súdu prvej inštancie aj to, že žalobca sa v odvysielanej - zostrihanej reportáži mal možnosť právne vyjadriť k veci len jednou vetou, aj to evidentne vytrhnutou z kontextu celého vyjadrenia žalobcu, ktoré poskytol za týmto účelom redaktorke T.. Y. G.. Z vyjadrení svedkov mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že odvysielaním predmetnej reportáže žalobcom v relácii „KRIMI“, ktorá má doposiaľ vysokú sledovanosť medzi divákmi na celom Slovensku, došlo k poškodeniu dobrého mena a dôstojnosti žalobcu v jeho profesijnej oblasti, v odborných kruhoch, v súkromí ako aj v širšej verejnosti.

29. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v čase odvysielania predmetnej reportáže prezidentom Slovenskej komory exekútorov, čo bolo aj spomenuté v predmetnej reportáži, a teda bol z hľadiska svojej funkcie povinný znášať vyššiu mieru kritiky, avšak v tomto prípade sa nejednalo o oprávnenú primeranú kritiku, nakoľko kritika voči žalobcovi bola založená na nepravdivých skutkových tvrdeniach difamačného charakteru publikovaných verejnosti cez televíziu JOJ v relácii „KRIMI“ účastníkmi predmetnej reportáže. Vzhľadom na vykonané dokazovanie mal teda súd prvej inštancie za to, že žalobca uniesol bremeno dokazovania v súvislosti s jeho tvrdením, že došlo k značnej miere zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v príčinnej súvislosti s reportážou „Obete podvodu?“ odvysielanou v relácii „KRIMI“ na televíznej stanici JOJ. Súd prvej inštancie dospel tak k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti, nakoľko žalovaný umožnil, aby v predmetnej reportáži boli účastníkmi reportáže odprezentované nepravdivé, neoverené a skresľujúce informácie, pričom neposkytol žalobcovi dostatočný vyvážený časový priestor na vyjadrenie sa k spornej veci, t.j. aby žalobca mohol z iného uhľa pohľadu ozrejmiť a právne vysvetliť podstatu spornej veci. Vzhľadom na uvedené, mal súd prvej inštancie za to, že zo strany žalovaného išlo o také konanie, ktoré preukázateľne objektívne spôsobilo žalobcovi ujmu na občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj spoločenskej vážnosti, preto žalobe (návrhu) v jeho prvej časti vyhovel a zaviazal žalovaného na povinnosť odvysielať do 14 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie v relácii KRIMI na televízii JOJ v znení uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, a to tak, že jeho text bude zobrazený a prečítaný moderátorom.

30. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby, túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo 15/03, ZSP č. 3/2003, s. 68, citovaný v uznesení Ústavného súdu SR z 15. decembra 2009, sp. zn. II ÚS 418/09-22).

31. Súd prvej inštancie žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 20.000,- eur nepriznal z dôvodu, že s odstupom času, kedy došlo ku konaniu žalovaného, ktoré spôsobilo zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu, t.j. od odvysielania predmetnej reportáže dňa 07.07.2012, miera následnej reakcie (spočívajúcej v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu), ktorú tento zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či spoločenskom prostredí žalobcu nemal súd preukázanú v takej značnej miere (intenzite), aby bolo potrebné uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Vzhľadom na zistený skutkový stav veci a vykonané dokazovanie, považoval súd prvej inštancie uloženú povinnosť žalovanému odvysielať ospravedlnenie za primerané (dostatočné) zadosťučinenie, t.j. primeranú satisfakciu pre žalobcu.

32. Proti rozsudku č.k. 7C 25/2013-285 zo dňa 28.01.2015 podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov odvolanie žalobca aj žalovaný. Žalobca podal odvolanie v zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania mu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej vo výške 20.000,- eur a žiadal ho v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, považujúc náhradu nemajetkovej ujmy za adekvátnu a v súlade s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej priznanie by malo primeraný satisfakčný a preventívno-sankčný charakter. Žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcej časti rozsudku, ktorou mu bola uložená povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalobcovi.

33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v zamietajúcej časti je dôvodné a odvolanie žalovaného vo vyhovujúcej časti nie je dôvodné, preto v tejto časti rozsudkom č.k. 4Co 270/2015- 341 zo dňa 29.06.2016 rozsudok č.k. 7C 25/2013-285 zo dňa 28.01.2015 potvrdil a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok zrušil a v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku č.k. 4Co 270/2015- 341 zo dňa 29.06.2016, ktorým odvolací súd potvrdil vyhovujúcu časť rozsudku č.k. 7C 25/2013-285 zo dňa 28.01.2015, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalobcovi, sa súd prvej inštancie nebude na tomto mieste podrobne zaoberať ani podaným odvolaním žalobcu a odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, pretože táto časť nebola ďalej predmetom konania súdu prvej inštancie v ďalšom konaní.

34. V podanom odvolaní zo dňa 28.04.2015 žalobca uvádzal, že výšku náhrady v žalovanej sume považuje žalobca za adekvátnu a v súlade s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej priznanie by malo primeraný satisfakčný a preventívno-sankčný charakter. Žalobca poukázal na jednoznačne preukázaný záver v pôvodnom konaní, v zmysle ktorého došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti prostredníctvom odvysielania nepravdivých neoverených a skresľujúcich informácií šírených formou televízneho celoslovenského vysielania v relácii, ktorá má podstatný podiel sledovanosti na trhu, pričom mu nebol poskytnutý dostatočný a vyvážený časový priestor na vyjadrenie. Do integrity žalobcu pritom zasahovali aj nepravdivé tvrdenia Povinného, p. I. X., pričom reprodukcia výrokov osoby odlišnej od vysielateľa a od jeho zamestnancov nezbavuje odporcu zodpovednosti za zásah do jeho osobnostných práv (rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 30Cdo 214/2000). Poukázal na to, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že konanie žalovaného preukázateľne objektívne spôsobilo žalobcovi ujmu na občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj spoločenskej vážnosti a takto odôvodnenej neoprávnenosti konania žalovaného a napriek tomu, že uznal, že došlo k značnej miere zníženia dôstojnosti žalobcu, nepriznal mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v odvolaní uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie bez bližšieho vysvetlenia v rozpore s vykonaným dokazovaním uviedol, že miera následnej reakcie, ktorú zásah do jeho osobnosti vyvolal v jeho rodinnom, pracovnom a spoločenskom prostredí, nebola preukázaná v takej značnej miere (intenzite), aby uložil žalovanému povinnosť uhradiť relutárnu nemajetkovú ujmu, toto tvrdenie nepovažoval za správne, odôvodniteľné a majúce oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého jednoznačne vyplýva značná intenzita zásahu žalovaného do práva žalobcu na ochranu osobnosti, teda odôvodnenie pôvodného rozsudku tak obsahovalo dve navzájom vylučujúce tvrdenia o vzniku značnej miery zníženia jeho dôstojnosti. Žalobca poukázal na to, že pred odvysielaním predmetnej reportáže sa tešil dobrej povesti v spoločnosti, vyplývajúcej z odborného výkonu jeho funkcie súdneho exekútora, prezidenta Slovenskej komory exekútorov, aktívneho pedagóga na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a autora viacerých odborných publikácií pertraktujúcich problematiku exekučného práva na Slovensku, avšak žalovaný vedome svojim konaním vyvolal vo verejnosti nepravdivú predstavu o tom, že v rámci výkonu činnosti súdneho exekútora porušuje zákon a koná v rozpore s právami exekútora dotknutých osôb. Uviedol, že tomto zásahu do jeho osobnostných práv mohol žalovaný predísť, ak by vykonával povinnosti v rámci svojho predmetu podnikania v súlade s profesijnými zásadami novinárskej praxe a riadnou profesijnou zodpovednosťou, keď mal možnosť dôsledky svojho neoprávneného konania odstrániť aj dodatočne odvysielaním opravy. Žalobca poukázal na to, že z konštantnej judikatúry podľa neho pritom vyplýva, že pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné zohľadniť mieru zavinenia pôvodcu zásahu, ako jednej z kľúčových aspektov pri posudzovaní vzniku práva na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy a pri posudzovaní jej výšky, pričom potreba finančnej satisfakcie narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia jej vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (nález ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1586/09). Uviedol rovnako v odvolaní ako aj neskoršie v ďalšom priebehu konania, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch neplní len funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu preventívno-sankčnú a považoval priznané morálne zadosťučinenie za nepostačujúce aj pri zohľadnení úseku, ktorý uplynul od odvysielania danej reportáže (07.07.2012), v dôsledku čoho už stratilo svoju satisfakčnú funkciu a je objektívne nespôsobilé nahradiť mu vytrpenú ujmu v celom rozsahu, v ktorých prípadoch je v súlade s nálezom ÚS ČR, sp. zn. IV.ÚS 581/99 povinnosťou súdu starostlivo zvážiť priznanie finančného zadosťučinenia. V súlade s aplikačnou súdnou praxou podľa neho ak sa s ohľadom na veľký časový odstup daný (nepeňažný) spôsob satisfakcie míňa účinkom, potom spravidla nezostáva nič iné, ako vzniknutú nerovnováhu kompenzovať finančným zadosťučinením (nález ÚS ČR, sp. zn. II.ÚS 281/2003). Výhradne primerané zadosťučinenie tak nepovažoval za dostačujúce a natoľko dôrazné, aby žalovaného ako porušiteľa práva žalobcu na ochranu osobnosti odradilo od ďalších podobných zásahov, preto je namieste uloženie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Druhá podmienka priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa neho spočíva v tom, že v dôsledku neoprávneného zásahu bola dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti znížená v značnej miere, čo je len jedným z demonštratívnym predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo znamená, že túto možno priznať aj keď k zníženiu dôstojnosti nedošlo, ale nastal iný nepriaznivý následok, prípadne aj keď žiadny nenastal, keďže stačí, že sa v konkrétnej veci nezdá byť ospravedlnenie postačujúce. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplynulo, že konaním žalovaného došlo k nepriaznivému následku na jeho osobnostných právach, najmä k značnému zníženiu vážnosti jeho osoby v spoločnosti, a to pri zohľadnení skutočností, že bol v čase rozhodnom pre posúdenie zásahu uznávaným odborníkom v oblasti právneho vzdelávania a aplikácie práva pri nútenom výkone súdnych rozhodnutí, po odvysielaní predmetnej reportáže sa na neho obrátilo viacej osôb z pracovného i rodinného života, ktorí mu s pohoršením vytýkali jeho konanie a postup odvysielaný v reportáži, čo bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami v konaní. Na verejnosti bol potom vnímaný v negatívnych konotáciách, bol škandalizujúco pranierovaný ako porušovateľ zákona a jeho česť a dôstojnosť, rokmi budované dobré meno a vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti boli preukázateľne znížené v značnej miere. Mal za to, že intenzitu zásahu je nutné posudzovať aj vzhľadom na to, že reportáž ako celok neumožňovala divákom urobiť si z poskytnutých informácií vlastný objektívny úsudok. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu jeho práva, intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky považoval ujmu, ktorá mu vznikla, za ujmu závažnú.

35. V odôvodnení rozsudku č.k. 4Co 270/2015- 341 zo dňa 29.06.2016 k zrušenej časti (zamietavý výrok súdu prvej inštancie) odvolací súd uviedol, že ak je konkrétna fyzická osoba spájaná s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou, resp. osobou, ide o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. S odkazom na ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka odvolací súd uviedol, priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie stanovených podmienok, a to, že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.

36. Odvolací súd ďalej uviedol, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdnej praxe považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.

37. Odvolací súd ďalej uviedol aj to, že rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní nemajetkovej ujmy musí byť presvedčivé a dostatočne odôvodnené, čo však v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej zamietajúcej časti ohľadne nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch nevykazuje a za nedostatočné považoval odvolací súd vysporiadanie sa s podmienkami pre priznanie žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, a tým aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku v tejto zamietajúcej časti. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil len tým, že žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 20.000,- eur nepriznal z dôvodu, že s odstupom času, kedy došlo ku konaniu žalovaného, ktoré spôsobilo zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu, t.j. od odvysielania predmetnej reportáže dňa 07.07.2012, miera následnej reakcie (spočívajúcej v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu), ktorú tento zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či spoločenskom prostredí žalobcu nemal súd preukázanú v takej značnej miere (intenzite), aby bolo potrebné uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď považoval súdom uloženú povinnosť žalovanému odvysielať ospravedlnenie v znení uvedenom vo výrokovej časti rozsudku za primerané (dostatočným) zadosťučinenie, t.j. primeranú satisfakciu pre žalobcu. Preto odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa dostatočne vysporiada s podmienkami pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní.

38. Súd výzvou zo dňa 30.05.2018 doručenou žalobcovi dňa 31.05.2018 a žalovanému dňa 31.05.2018 vyzval strany sporu, aby v lehote najneskôr do 15 dní odo dňa doručenia výzvy uplatnili v súlade s § 153 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podľa ust. § 149 CSP, vrátane návrhov na doplnenie dokazovania s tým, že na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredloží včas nemusí súd prihliadnuť. Právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 15.06.2018 na výzvu súdu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava všetkých predchádzajúcich podaní a nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný sa na výzvu súdu nevyjadril.

39. Následne súd vo veci na nariadil pojednávanie na deň 10.10.2018, na ktoré riadne predvolal strany sporu. Pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a nedostavil sa bez ospravedlnenia žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorý mal doručenia predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas, preto súd pojednával v neprítomnosti žalovaného v súlade s ust. § 180 CSP. Na pojednávaní dňa 10.10.2018 súd prvej inštancie v intenciách rozsudku odvolacieho súdu č.k. 4Co 270/2015- 341 zo dňa 29.06.2016 vec prejednal.

40. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že má za to, že boli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zotrváva na svojom žalobnom návrhu v znení, ako bol prezentovaný v samotnej žalobe a v odvolaní. Poukázal na to, že morálna satisfakcia priznaná súdom v rozsudku je podľa jeho názoru nepostačujúca, nakoľko samotný súd konštatoval vo svojom rozsudku, že vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti bola znížená v značnej miere, avšak nárok na náhradu imateriálnej ujmy v peniazoch nepriznal. Podľa žalobcu je morálna satisfakcia nepostačujúca aj z toho dôvodu, že od odvysielania inkriminovanej reportáže t.j. od 07.07.2012 do súčasnosti uplynulo 6 rokov a reparačný účinok priznaného odškodnenia je natoľko oslabený, že v súčasnosti už stratil svoju satisfakčnú funkciu a je objektívne nespôsobilý nahradiť žalobcovi vytrpenú ujmu v celom rozsahu, preto má za to, že aj v súlade s ustálenou judikatúrou, je teda povinnosťou súdu starostlivo zvážiť priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobca ďalej uviedol, že priznané zadosťučinenie nie je dostačujúce a natoľko dôrazné, aby žalovaného ako porušiteľa práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti odradilo od nejakých ďalších podobných zásahov a preto je na mieste uloženie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zdôraznil, že súd by mal pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadnuť na skutočnosť, že predmetná reportáž bola odvysielaná verejne formou televízneho vysielania s celoslovenským dosahom a pôsobnosťou, v dôsledku čoho považuje žalobca poskytnutie zadosťučinenia formou ospravedlnenia za nepostačujúce. Reportáž ako celok neumožňovala divákom urobiť si z poskytnutých informácii vlastný objektívny úsudok, pričom žalobca nemal možnosť nepravdivé a neoverené informácie odvysielané v reportáži uviesť na pravú mieru, t.z. nebol mu poskytnutý dostatočný priestor na ozrejmenie procesného postupu v rámci vykonávanej exekúcie.

41. Podľa ust. § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

42. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

43. Podľa ust. § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

44. Podľa ust. § 185 ods. 2 CSP, súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.

45. Podľa ust. § 185 ods. 3 CSP, súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

46. Ustanovením § 185 bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Na základe uvedeného preto hodnotenie dôkazov zo strany súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Preto súd pri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku s poukazom na § 181 ods. 4 a v tejto súvislosti sa dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania, ako je zrejmé z ust. § 150 ods. 1 podľa ktorého platí, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a rovnako s poukazom na ust. § 151 a § 153 CSP. V kontradiktórnom procese majú byť nositeľmi procesnej aktivity sporové strany. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.

47. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a vykonanými dôkazmi v pôvodnom konaní, keďže žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania strany neprezentovali a pred skončením dokazovania potvrdili, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemajú. Vykonaným dokazovaním súd zistil skutkový stav, ktorý je totožný so zisteným skutkovým stavom zisteným v pôvodnom konaní tak, ako je uvedený v odseku 4 až 20 vyššie.

48. Pri právnom posúdení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal súd z nasledovných právnych predpisov:

49. Podľa ust. čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ SR“), každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

50. Podľa ust. čl. 10 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len ako „Listina“), každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

51. Podľa ust. § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti á ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

52. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

53. Podľa ust § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

54. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

55. Žalobca odôvodnil nárok a výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spoločenským postavením žalobcu, dosahom odvysielanej reportáže na celé územie SR ako aj podielom sledovanosti tejto relácie. Poukazoval na to, že takéto neoprávnené konanie nielenže bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, ale ujmu v skutočnosti aj privodilo, a to znížením jeho vážnosti v spoločnosti od osôb jemu blízkych cez laickú až po odbornú verejnosť, keď bol žalobca konfrontovaný zo strany viacerých osôb po odvysielaní reportáže s tým, že ako súdny exekútor a vtedajší prezident Komory slovenských exekútorov koná protiprávne, že nepozná rozdiely medzi postupom pri vykonaní exekúcie v odlišných procesných situáciách. Príkladmo uviedol, že v radoch jeho študentov a oprávnených, pre ktorých žalobca vykonáva exekúcie, ako aj v kruhu jeho blízkych a jeho zamestnancov, vznikla nedôvera v jeho odbornosť. Poukazoval na to, že výšku náhrady v žalovanej sume považuje žalobca za adekvátnu, ktorej priznanie má aj primeraný satisfakčný a preventívno-sankčný charakter. Poukázal na to, že súd prvej inštancie konštatoval, že konanie žalovaného preukázateľne objektívne spôsobilo žalobcovi ujmu na občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj spoločenskej vážnosti a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplýva značná intenzita zásahu žalovaného do práva žalobcu na ochranu osobnosti, odôvodňuje záver o vzniku značnej miery zníženia jeho dôstojnosti. Opakovane poukazoval na zavinenie žalovaného a potrebu zohľadnenia miery zavinenia pôvodcu zásahu pri posudzovaní vzniku a výšky nároku na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy.

56. Žalovaný k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zásade uviedol len to, že nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaného, preto nemohli ani nastať následky prezentované žalobcom, a teda ani samotný nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu nie je dôvodný.

57. Súd pri posúdení vzniku a výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že:

- zo záverov dokazovania je možné vyvodiť, že žalobca svoje tvrdenia o neoprávnenom zásahu žalovaného spôsobilom zasiahnuť do jeho cti, vážnosti a dôstojnosti a súkromia preukázal, pretože žalovaný, ktorý v reportáži realizujúc slobodu prejavu informoval o veci verejného záujmu, porušil svoju povinnosť,

- v predmetnej reportáži odzneli aj nepravdivé informácie týkajúce sa údajnej „nezákonnosti“ procesného postupu žalobcu pri výkone Exekúcie, nakoľko v reportáži redaktorka zamenila právne inštitúty námietok proti exekúcii a návrhu na odklad exekúcie,

- zo zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti spísanej dňa 31.08.2010 nebol neštandardný alebo nezákonný postup žalobcu zaznamenaný a nebolo preukázané tvrdenie povinného p. I. X. o kolapse jeho manželky,

- žalovaný poskytol žalobcovi v reportáži z časového hľadiska len minimálny priestor, aby sa mohol k veci právne vyjadriť a ozrejmiť celú situáciu ohľadne zákonnosti ním vykonanej Exekúcie,

- z vyjadrení svedkov bolo jednoznačne preukázané, že odvysielaním predmetnej reportáže žalovaným v relácii „KRIMI“, ktorá má doposiaľ vysokú sledovanosť medzi divákmi na celom Slovensku, došlo k poškodeniu dobrého mena a dôstojnosti žalobcu v jeho profesijnej oblasti, v odborných kruhoch, v súkromí ako aj v širšej verejnosti. S vyššie uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd. Súd sa tak ďalej v tomto konaní obmedzil výhradne na posúdenie splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

58. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno priznať, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, a ak došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Ak forma morálnej satisfakcie (ospravedlnenie) už nemôže byť totožná, prípadne porovnateľná s formou, v akej k zásahu do osobnostných práv došlo (televízna reportáž), alebo ak s ohľadom na veľký časový odstup sa morálna satisfakcia míňa účinkom (nález ÚS ČR, sp. zn. II.ÚS 281/2003), súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že spravidla nezostáva nič iné, ako vzniknutú nerovnováhu kompenzovať finančným zadosťučinením.

59. Súd prvej inštancie sa stotožnil so záverom v rozsudku, že z dôvodu, že žalobca bol v čase odvysielania predmetnej reportáže prezidentom Slovenskej komory exekútorov, čo bolo aj spomenuté v predmetnej reportáži, bol z hľadiska svojej funkcie povinný znášať vyššiu mieru kritiky. V predmetnej reportáži odvysielanej žalovaným, ktorý sa týkala výkonu profesionálnej činnosti žalobcu ale neodznela oprávnená primeraná kritiku, pretože odvysielaná reportáž bola založená na nepravdivých skutkových tvrdeniach difamačného charakteru publikovaných verejnosti prostredníctvom žalovaného účastníkmi predmetnej reportáže. Aj s ohľadom na závery uvedené v odseku 57 vyššie má súd za to, že žalobca postupoval v danom prípade v súlade so zákonom a odvysielaním reportáže došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a k poškodeniu dobrého mena a dôstojnosti žalobcu v jeho profesijnej oblasti, v odborných kruhoch, v súkromí ako aj v širšej verejnosti.

60. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vo forme primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal súd z presvedčenia, že tento právny inštitút, stotožňujúc sa s argumentáciou žalobcu, má funkciu nielen satisfakčnú vo vzťahu k žalobcovi, ale aj preventívnu vo vzťahu k žalovanému a jeho budúcej činnosti. Súd prihliadol aj na to, že reportáž bola odvysielaná v televízii s celoštátnou pôsobnosťou v hlavnej spravodajskej relácii dosahujúcej vysoké percento sledovanosti. Výsluchom svedkov mal súd za preukázané, že v reportáži bola vážnym spôsobom spochybnená dôveryhodnosť a profesionalita žalobcu pri výkone profesionálnej, pedagogickej a vzdelávacej činnosti a došlo aj k zníženiu a spochybneniu jeho povesti a vážnosti ako súkromnej osoby v spoločnosti. Už samotný názov reportáže „Obete podvodu?“ a ďalej aj obsah evokovali nielen neprofesionálne, ale až úmyselne nekalé alebo podvodné konanie žalobcu pri výkone Exekúcie, v ktorej oblasti je žalobca uznávaným odborníkom. Uverejnením reportáže so širokou pôsobnosťou bola vyvolaná negatívna reakcia v okolí žalobcu, pričom s negatívnymi následkami sa museli vyrovnávať aj jeho najbližší príbuzní. Výsluchom svedkov mal súd za preukázané, že odvysielanie reportáže znamenalo pre žalobcu následky a problémy v súkromnom a rodinnom živote, keď sama manželka žalobcu mala pochybnosti o erudovanosti manžela a od odvysielania reportáže má obavu, aby žalobca pri výkone funkcie neurobil nejakú chybu, aby bol opatrný pri komunikácii s médiami, aby to zase neovplyvnilo ich rodinný život, keď žalobca aj svedkovia vypovedali, že rodine aj okoliu museli vysvetľovať, o čo ide a vyvracať nepravdivosť tvrdení, uvedených v reportáži. Žalobcova česť, dôstojnosť, dobré meno a vážnosť v spoločnosti, ktorú si svojou činnosťou budoval, boli preukázateľne znížené v značnej miere, ako potvrdili jeho kolegovia, zamestnanci, spolupracujúci a klienti (oprávnené osoby). To, že nedošlo k zmene postoja niektorých svedkov k žalobcovi je odôvodnené aktívnou komunikáciou a snahou a ochotou vysvetľovať podstavu vecí uvádzaných nepravdivo a skresľujúco v reportáží tak zo strany žalobcu ako aj jeho blízkych osôb a spolupracovníkov. Zhodnotením intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho pracovné a spoločenské postavenie a aj vtedajšie postavenie prezidenta Slovenskej komory exekútorov, ako aj reakcií a ohlasu na neoprávnený zásah tak, bolo preukázané svedeckými výpoveďami, dospel súd k záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Z tohto hľadiska, s prihliadnutím na skutočnosť, že morálnej satisfakcie vo forme odvysielaného ospravedlnenia sa žalobcovi dostalo len s dlhým časovým odstupom, považuje súd priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- eur za primerané, preto súd žalobe vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku č. I tohto rozsudku.

61. Na podporu svojich záverov, že priznaná výška v tomto konkrétnom prípade zohľadňuje v zásade výšku náhrad priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch, poukazuje súd na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 16 Co 115/2010 v obdobnej veci, týkajúcej odvysielania reportáže žalovaného s nepravdivými údajmi o postupe exekútora, v ktorom súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým okrem povinnosti odvysielať ospravedlnenie uloženej žalovanému, priznal žalobcovi voči totožnému žalovanému ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 20.000,- eur. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6 Co 351/2012, ktorým súd priznal žalobcovi sumu 20.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej za zásah do osobnostných práv zverejnením článku v dvoch denníkoch s nepravdivými, neúplnými a pravdu skresľujúcimi tvrdeniami o bývalom funkcionárovi polície.

62. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 158/2010 zo dňa 30.11. 2011). Súd v tomto konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami, žiadny ďalší návrh na doplnenie dokazovania nebol stranami uplatnený a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.

63. Podľa ust. § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

64. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

65. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

67. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal súd voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok č. II rozsudku). O výške trov súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava III, v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe /§ 125 ods. 1 CSP/. Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na odvolanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie odvolania nevyzýva /§ 125 ods. 2 CSP/. Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil /§ 125 ods. 3 CSP/.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.