Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-1S-332-2021.pdf
PDF · 130.28 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-1S/332/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej, v právnej veci žalobcu: Quatro print, spol. s r.o., so sídlom Družstevná 17, Šenkvice, IČO: 36 365 645, právne zastúpeného spoločnosťou KPMG Legal s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, IČO: 47 238 623 za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Marian Dzuroška, PhD., LL.M. proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101916989/2021 zo dňa 12.10.2021, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101916989/2021 zo dňa 12.10.2021 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101060482/2021 zo dňa 17.06.2021 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za vybrané mesiace roku 2015. Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len správca dane) č. 101060482/2021 zo dňa 17.06.2021 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 536/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok alebo DP) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X XXX Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2015, t. j. zvýšil daň uvedenú v daňovom priznaní zo sumy XXXX,XX Eur na sumu X XXX,XX Eur. Správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe faktúry od spoločnosti A. B., C., za zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatím muzikál DRACULA, keďže sa pri daňovej kontrole zistilo, že táto služba nebola dodaná tak, ako bola deklarovaná na predloženej faktúre. Neboli teda splnené podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH), pretože žalobca nepoužil prijaté služby na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
2. Prvostupňové rozhodnutie správca dane ďalej odôvodnil tak, že v zmysle zmluvy o zabezpečení reklamných služieb (bez uvedenia dátumu) uzatvorenej medzi objednávateľom – žalobcom a vykonávateľom A. B., C., mal vykonávateľ komplexne zabezpečiť reklamnú službu pre objednávateľa
v súvislosti s podujatím muzikálu DRACULA, a to: reklamné spoty odvysielané v TV Markíza/ Doma/ Dajto, prezentáciu loga partnera na bigboardoch, na citylightoch, na LED obrazovke v Bratislave a prostredníctvom inzercie v tlači. Z vykonaného dokazovania a predložených dokladov vyplynulo, že v danom prípade bol daňový subjekt medializovaný len ako reklamný partner a to tak, že bolo uvádzané jeho logo, pričom predmetom reklamy nebolo informovanie verejnosti o daňovom subjekte, jeho činnosti a ponúkaných službách, teda nedošlo k propagovaniu jeho činnosti, výrobkov, služieb a tovarov za účelom ich uplatnenia na trhu. Uvedené služby nereprezentovali samotný daňový subjekt ani jeho činnosť, a preto neboli použité na dodávky tovarov a služieb v súvislosti s predmetom činnosti daňového subjektu ako platiteľa. Správca dane poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako NS SR) sp. zn. 3Sžfk/42/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého reklamným partnerom je ten, kto zabezpečuje reklamu v súvislosti s podujatím - reklamné predmety, ceny do súťaže, inzercia, letáky, plagáty. Poukázal tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sž/17/2014 zo dňa 24.02.2015, podľa ktorého o reklamu ide vtedy, ak odvysielaná informácia je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu; naopak o reklamu nepôjde vtedy, ak odvysielaná informácia bude mať prevažne informatívny charakter a sleduje účel, ktorým je snaha sponzora o vytvorenie alebo udržanie dobrého mena sponzora alebo svojich výrobkov u divákov. Správca dane dospel k názoru, že v danom prípade nešlo o reklamu, ale o poskytnutie sponzorského príspevku platiteľom, pričom sponzorský príspevok nie je predmetom dane z pridanej hodnoty.
3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101917119/2021 zo dňa 12.10.2021 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), tak že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že správca dane dostatočne objasnil, že služby poskytnuté dodávateľom A. B., C., neboli reklamnými službami, ale sponzorským príspevkom. Sponzorovaním si sponzor vytvára „goodwill“, povedomie u diváka, možno v budúcnosti jeho zákazníka, prezentuje existenciu svojej firmy, predmet činnosti a v podstate výsledkom a cieľom sponzora je vo väčšine prípadov zámer, aby mohol následnou adekvátnou reklamou presvedčiť verejnosť o kúpe konkrétneho výrobku, resp. služby. Reklama v porovnaní so sponzorským odkazom vplýva na verejnosť agresívnejšími výrazovými prostriedkami, intenzívnejšími a spravidla priamo sa snaží presvedčiť ku kúpe produktu (tovaru, služby) tak, že vychvaľuje konkrétne vlastnosti výrobku, služby, taktiež ich môže v medziach zákona porovnávať s konkurenciou a pod. Reklama teda nepropaguje len dobré meno sponzora, ale prezentuje jeho produkt na predaj. Žalovaný bol toho názoru, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb, ale o sponzorstvo, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by daňovému subjektu zakladala nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Stotožnil sa so stanoviskom správcu dane, že takáto forma prezentácie mala len informatívny charakter, žalobca bol sponzorom predmetného podujatia, pretože išlo o propagáciu podujatia (názov podujatia, dátum, čas, miesto uskutočnenia atď.), nie o propagáciu činnosti ani výrobkov žalobcu, ktorý sa stal propagátorom akcie, nie však propagátorom vlastných výrobkov. Podľa žalovaného sponzorský príspevok nie je predmetom dane, a preto nebolo preukázané uskutočnenie fakturovaných obchodov tak, ako je uvedené na faktúre. K dodaniu služby (zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatím muzikál DRACULA) od daňového subjektu A. B., C., reálne nedošlo, dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o DPH a odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 51 zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
II. Žaloba
4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 101916989/2021 zo dňa 12.10.2021 v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 101060482/2021 zo dňa 17.06.2021 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
5. Žalobca namietal, že nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v neuznaní práva žalobcu na odpočet DPH je v rozpore so zákonom o DPH. Poukázal na skutočnosť, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie tovaru (služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie, čo žalobca v rámci daňového konania bez pochybností preukázal. Na základe zmluvy o zabezpečení reklamných služieb uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou A. B., C. (ďalej len zmluva o reklamných službách), boli žalobcovi reálne dodané reklamné služby, ktoré boli riadne vyfakturované a ktoré žalobca zaplatil. Skutočnosť,
že daňové orgány označili plnenie podľa zmluvy o reklamných službách ako „sponzorskú aktivitu“ žalobcu, nemá akúkoľvek relevanciu a neodôvodňuje záver daňových orgánov, že žalobca nesplnil podmienky na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podľa žalobcu nie je relevantné, ako sa nazve dotknuté recipročné plnenie na účely posúdenia, či došlo k poskytnutiu zdaniteľnej služby, ale dôležité je, či jestvuje priama väzba medzi platbou alebo iným plnením, ktoré hradil žalobca, a službou poskytnutou dodávateľom. Ak zmluvná strana prijala platbu alebo inú formu podpory, za ktorú poskytla druhej zmluvnej strane určitý benefit (napr. zverejnenie loga na podujatí, v TV, propagácia obchodného mena v rozhlase), existuje priama väzba medzi poskytnutou službou a prijatou platbou/ inou formou podpory, a teda ide zo strany príjemcu platby o poskytnutie zdaniteľnej služby. Získaním reklamného priestoru na zverejnenie svojho loga, resp. obchodného názvu v rámci široko sledovaného zábavného podujatia, resp. v súvislosti s ním, poskytovateľ finančnej odplaty (žalobca) sleduje zvýšenie povedomia o spoločnosti, a tým aj zvýšenie predpokladov jej úspešného pôsobenia na trhu. Daňové orgány nesprávne právne posúdili právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou A. B., C., keď tento vyhodnotili ako sponzoring len na základe skutočnosti, že žalobca bol v hodnotiacej správe DRACULA OPEN AIR – 2015 uvedený ako reklamný partner. Ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, daňové orgány priznávajú predmetnej forme prezentácie žalobcu informatívny charakter, ako aj zameranie na marketingové ciele.
6. Žalobca dal do pozornosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí potvrdil, že služby boli zo strany vykonávateľa reálne dodané v zmysle a rozsahu zmluvy o reklamných službách, boli riadne vyfakturované, žalobcom zaplatené a tiež, že predmetom obchodného vzťahu medzi spoločnosťou A. B., C., a žalobcom bolo zviditeľnenie žalobcu, resp. jeho loga. V tejto súvislosti namietal nesprávne právne posúdenie povahy dodaných služieb. Podľa žalobcu je záver daňových orgánov, že zverejnenie loga a obchodného mena daňového subjektu nie je reklamou, v zjavnom rozpore so zákonom [§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o reklame, zákonom č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“)] a fakticky nesprávny. Rovnako nesprávny je aj záver, že činnosť žalobcu nie je tak všeobecne známa, aby samotné logo evokovalo jeho obchodnú činnosť, ktorý je navyše ničím nepodložený a popierajúci účel reklamných služieb.
7. Ďalej žalobca namietal nesprávnu aplikáciu rozhodnutí všeobecných súdov daňovými orgánmi, účelové vytrhávanie viet z kontextu rozsudkov, a to najmä rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/17/2014 a sp. zn. 3Sžfk/42/2017. Skutkový stav v uvedených rozsudkoch sa líšil a závery buď neboli aplikovateľné na tento prípad alebo boli aplikované nesprávne. Daňové orgány neprípustne zamieňajú inštitúty mediálneho práva [rozlíšenie reklamy od sponzoringu pre účely zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o vysielaní a retransmisii)] s daňovými právnymi predpismi - zákonom o DPH, ktorý viaže vznik práva platiteľa dane na odpočet DPH na existenciu súvislosti medzi reklamnými službami a dodávkami jeho tovarov a služieb ako platiteľom. Inými slovami, aj propagácia vo forme „sponzorského odkazu“ (tak ako ho upravuje zákon o vysielaní a retransmisii), zakladá právo platiteľa dane na odpočet DPH z tohto dodania, pokiaľ budú splnené podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
8. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia videl žalobca v nedostatočnom vysporiadaní sa s odvolacími námietkami žalobcu, neuvedení úvah, akými sa žalovaný riadil pri hodnotení dôkazov. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje zákonné náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Za neodôvodnené a nezrozumiteľné považoval aj závery žalovaného o neobjednaní si reklamných služieb žalobcom s tým, že išlo o sponzorské aktivity.
9. Ďalej žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia ohľadom záveru žalovaného, že predmetom zmluvy o reklamných službách bolo podujatie, nie zabezpečenie reklamnej služby pre žalobcu a tiež ohľadom požiadavky daňových orgánov, aby boli reklamné služby poskytnuté samostatne, čo nemá žiadnu oporu v spomínaných zákonoch. Podľa žalobcu si odporujú závery daňových orgánov, že poskytnuté reklamné služby vyhodnotili ako sponzoring, so závermi, že išlo o určitú formu prezentácie (explicitne v zákone o reklame vyjadrený definičný znak reklamy), ktorá mala informatívny charakter, sledovala marketingové ciele a dosiahnutým účinkom bolo udržanie sa na trhu a postupný nárast tržieb vďaka propagácii mena žalobcu. Žalobca zároveň namietal, že existenciou materiálneho plnenia a faktúrou s prílohami obsahujúcimi podrobný položkovitý opis druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku znášal dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane, teda došlo k presunu dôkazného bremena na správcu
dane; preto neobstojí argument žalovaného, že nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie z dôvodu posúdenia dodaných služieb ako sponzoringu. Žalobca poukázal tiež na zmätočné závery žalovaného a rozpor v tom, že žalovaný na jednom mieste (na str. 11) napadnutého rozhodnutia nespochybňuje, že služba bola reálne dodaná, riadne vyfakturovaná, zaplatená a že predmetom obchodného vzťahu bolo zviditeľnenie daňového subjektu, resp. jeho loga, a na inom mieste napadnutého rozhodnutia (na str. 17) uvádza, že žalobca nepreukázal uskutočnenie deklarovaných služieb, k ich dodaniu reálne nedošlo, a to bez akéhokoľvek vyhodnotenia svojich úvah.
I. Vyjadrenie žalovaného
10. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že trvá na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, žalobu navrhuje ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Skonštatoval, že žalobcom nebolo preukázané uskutočnenie fakturovaného obchodu tak, ako je uvedené na faktúre. Pripustil, že nespochybnil, že služba bola zo strany vykonávateľa reálne dodaná v zmysle a rozsahu zmluvy o reklamných službách, riadne vyfakturovaná a žalobcom zaplatená. Žalovaný takisto nespochybnil, že predmetom obchodného vzťahu A. B., C., so žalobcom bolo zviditeľnenie daňového subjektu, resp. jeho loga. V tejto súvislosti uviedol, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.
11. Žalovaný uviedol, že činnosť žalobcu nie je tak všeobecne známa, že by samotné logo žalobcu v divákoch kultúrneho podujatia evokovalo jeho obchodnú a výrobnú činnosť, a teda by samo osebe podávalo dostatočnú informáciu o jeho produktoch. Preto pojem „všeobecne známe označenie“ v zmysle zákona o ochranných známkach nie je v tomto prípade adekvátny. Podľa žalovaného žalobca pri popisovaní názoru žalovaného fabuluje, nakoľko mu pripísal tvrdenie: „žalovaný tvrdí, že logo žalobcu je spôsobilé prilákať publikum na podujatie“, ktoré žalovaný nikdy a nikde nevyslovil. Žalovaný práve naopak v predmetnom rozhodnutí uviedol, že prihliadnuc na charakter a na účel spoločensko-kultúrneho podujatia muzikál DRACULA, a teda i cieľ jeho návštevy širokou verejnosťou, nemožno uvedené podujatie charakterizovať ako platformu typickú pre obchodné stretnutie na reklamné účely, slúžiace na prezentáciu výrobných produktov a podnikateľských služieb, s cieľom ich uplatnenia na trhu, s následnou možnosťou nadväzovania a uzatvárania obchodných vzťahov medzi zúčastnenými podnikateľskými subjektmi, prípadne spotrebiteľkou verejnosťou.
12. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/17/2014 a sp. zn. 3Sžfk/42/2017 neboli aplikovateľné na daný prípad a na svojich záveroch zotrval. Rovnako nesúhlasil s tým, že by boli závery v napadnutom rozhodnutí nedôvodné alebo nezrozumiteľné a uviedol, že postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Takisto zotrval na správnosti skutkových zistení, v danom prípade uvedenie obchodného mena prípadne i loga žalobcu ako reklamného partnera kultúrno-spoločenského podujatia, muzikálu DRACULA, žalovaný správne nevyhodnotil ako dôkaz prezentácie žalobcu ako predajcu repasovaných tonerov. Týmto spôsobom rozhodne nemohla byť a ani nebola široká verejnosť informovaná o službách realizovaných žalobcom. Skutočnosť, že žalobca bol uvedený ako reklamný partner podujatia ešte neznamená reklamu jeho produktov a služieb, ale nasvedčuje tomu, že žalobca bol sponzorom tohto podujatia a z toho dôvodu bol uvedený aj ako reklamný partner. Reklama nepropaguje len dobré meno sponzora, ale prezentuje jeho produkt k predaju. K prenosu dôkazného bremena uviedol, že dôkazné bremeno je v tomto prípade na strane žalobcu, ktorý má preukázať, že splnil podmienky na odpočítanie dane.
13. Žalovaný zotrval na závere, že sponzorský príspevok nie je predmetom dane a že v prípade žalobcu jeho zdaniteľné plnenia neprezentovali samotného žalobcu ani jeho činnosť, a neboli tak použité na dodávky tovarov a služieb. Žalobca tak nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane upravených v § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí správne posúdil, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb žalobcom, ale o sponzorstvo žalobcu, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by mu zakladala nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
II. Replika žalobcu
14. V replike zo dňa 25.03.2022 žalobca v podstate zopakoval svoju argumentáciu zo žaloby. Nad rámec uvedeného poznamenal, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe až ex post uviedol nové skutočnosti, argumentáciu a dôvody, ktoré neboli súčasťou napadnutých rozhodnutí, čo nemôže mať vplyv na právnu a skutkovú správnosť jeho záverov v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný nemôže takto dodatočne zhojiť žalobcom opakovane namietanú vadu spočívajúcu v neodôvodnení záverov daňových orgánov v napadnutých rozhodnutiach o tom, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na odpočet DPH.
15. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
III. Pojednávanie
16. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/332/2021 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/332/2021.
17. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 SSP rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 29.05.2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalovaného. Žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť neospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania.
IV. Relevantná právna úprava
18. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
19. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.
20. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
21. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby
22. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
23. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň (a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, (b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, (c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, (d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
24. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak (a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, (b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, (c) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, (d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
25. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame (účinného v čase uskutočnenia reklamných služieb od 01.01.2015 do 29.02.2016) reklama je predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu.
26. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o reklame produkt je tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka označenie pôvodu výrobkov4 a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním.“
27. Podľa § 2 zákona o ochranných známkach (účinného v čase uskutočnenia reklamných služieb od 01.01.2010 do 30.06.2016) onačenie, ktoré môže tvoriť ochrannú známku, je akékoľvek označenie, ktoré možno graficky znázorniť a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných mien, písmená, číslice, kresby, tvar tovaru alebo jeho obal, prípadne ich vzájomné kombinácie, ak takéto označenie je spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb inej osoby.“
28. Podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii (účinného v čase uskutočnenia reklamných služieb od 01.01.2014 do 30.06.2015) reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
29. Podľa § 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila.
VII. Posúdenie veci správnym súdom
35. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy prvého stupňa, preskúmal v rozsahu žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 36. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
37. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
38. Správny súd z obsahu napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu zistil, že správca dane dospel k záverom, že žalobca bol sponzorom - reklamným partnerom podujatia muzikálu DRACULA, keďže vo vysielaniach reklamných spotov aj v inzercii v tlači a pod. bol uvedený len názov, resp. logo, žalobcu ako reklamného partnera. Z uvedeného vyplýva, že verejnosť sa len zo samotného názvu, resp. loga, nemohla dozvedieť, čím sa spoločnosť žalobcu zaoberá, a teda propagované bolo len samotné podujatie (dátum, miesto, čas jeho konania), nie služby ani produkty žalobcu, a ani nebola verejnosti poskytnutá žiadna informácia o predmete činnosti žalobcu (kancelárska technika, výroba a náplň tonerov). Uvedené reklamné služby nereprezentovali samotného žalobcu ani jeho činnosť, a preto neboli použité na dodávky tovarov a služieb. Správca dane dospel k záveru, že v danom prípade nešlo o reklamu, ale o poskytnutie sponzorského príspevku zo strany žalobcu, ktorý však nie je predmetom dane z pridanej hodnoty. Podľa správcu dane nebolo preukázané uskutočnenie fakturovaných obchodov tak, ako je uvedené na predmetnej faktúre; teda k dodaniu služby – zabezpečenia reklamných činností v súvislosti s podujatím muzikál DRACULA od dodávateľa A. B., C., reálne nedošlo. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 v spojení s § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. K námietkam žalobcu správca dane poznamenal, že účelom sponzorovania je v zmysle § 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii vytvoriť a udržiavať dobré meno sponzora a jeho produktov, pričom práve tento účel slúži ako základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorovaním, a v prípade ak by sponzorský odkaz podporoval predaj tovaru žalobcu tak, ako je uvedené v § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii, išlo by už o reklamu a nie o sponzorský odkaz. Správca dane konštatoval, že skutočnosť, že sa daňový subjekt po roku 2015 udržal na trhu a jeho tržby začali postupne rásť, je znakom efektívne investovaných finančných prostriedkov do propagácie svojho mena aj prostredníctvom sponzoringu (t. j. nie reklamy). Správca dane na podporu svojich tvrdení uviedol závery z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/64/2016, sp. zn. 3Sž/17/2014 a sp. zn. 3Sžfk/42/2017.
39. Správny súd ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistil, že žalovaný sa v plnej miere stotožnil so závermi správcu dane. Žalovaný uviedol, že nespochybňuje, že služba bola zo strany vykonávateľa reálne dodaná v zmysle a rozsahu zmluvy o reklamných službách, riadne vyfakturovaná a žalobcom zaplatená. Takisto uviedol, že nespochybňuje, že predmetom obchodného vzťahu so spoločnosťou A. B., C. bolo zviditeľnenie žalobcu, resp. jeho loga. Podľa žalovaného správca dane dostatočne objasnil, že služby poskytnuté dodávateľom A. B., C. neboli reklamnými službami, ale sponzorským príspevkom. Reklama nepropaguje len dobré meno sponzora, ale prezentuje jeho produkt k predaju. Žalovaný bol toho názoru, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb, ale o sponzorstvo, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by žalobcovi zakladala nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Podľa žalovaného nie je pochybením, ak správny orgán pri vysvetľovaní pojmu reklama a sponzorský odkaz poukazoval na znenie zákona o vysielaní a retransmisii, či rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keďže táto definícia reklamy, a v podstate aj sponzorský odkaz, je použiteľná na prípad žalobcu.
40. V tejto súvislosti správny súd poukazuje predovšetkým na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj NSS SR) sp. zn. 2Sžfk/31/2019 z 31.01.2022, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 17/2022, zmysle ktorého bola vyriešená otázka reklamy vs. sponzoringu a režimu dane z pridanej hodnoty nasledovne: „Odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru dodávateľom pre sťažovateľa ako reklamného partnera koncertného podujatia a prezentácia sťažovateľovho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných materiáloch a na samotných koncertoch, je na účely zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty ekonomickou činnosťou (podnikaním) dodávateľa, z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou, sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu dane z pridanej hodnoty môže ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku dodávateľom, ktorý konal v postavení zdaniteľnej osoby. Pre vznik práva na odpočítanie dane je rozhodujúce, či táto služba priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť všeobecných ekonomických nákladov podniku.“
41. V uvedenom rozsudku NSS SR išlo o obdobnú situáciu, keď sa žalovaný (aj krajský súd) stotožnil so závermi správcu dane, ktorý dospel k tomu, že daňovému subjektu nebola dodaná služba, ktorá je predmetom DPH (zdaniteľný obchod), pretože dodávateľ nezabezpečil reklamu sťažovateľa a jeho
ekonomickej činnosti (výrobkov a služieb), ale jeho prezentáciu ako reklamného partnera podujatia. Správca dane rovnako zdôraznil, že sporné plnenie považuje za sponzoring, pretože jeho cieľom nebolo sprostredkovania odkazu verejnosti (spotrebiteľom) o existencii a vlastnostiach určitého výrobku, ale aktivita tretej osoby, ktorú sťažovateľ finančne podporil (sponzoroval), a preto mal byť uvedený na reklamných materiáloch ako reklamný partner. Sponzoring nebol podľa správcu dane službou podľa zákona o DPH. Podľa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky išlo v tomto prípade o nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka nemožnosti odpočítania dane sťažovateľom preto, lebo jeho dodávateľovi v zmysle§ 49 ods. 1 zákona o DPH nevznikla daňová povinnosť z dodania služby, nakoľko nešlo o dodávku reklamy pre sťažovateľa. Ďalej dodal, že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb posudzovaného druhu nerobí rozdiel medzi reklamou, sponzoringom či inou mediálnou prezentáciou. K rozlišovaniu medzi reklamou a sponzoringom uviedol, že z ich definícií v zákone o reklame a zákone o vysielaní a retransmisii je zrejmé, že sponzoring je taktiež spojený s mediálnou prezentáciou sponzora napĺňajúcou znaky reklamy, hoci primárnym cieľom sponzorovania je podpora sponzorovanej aktivity, zatiaľ čo ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu. Najvyšší správny súd jednoznačne uzavrel, že služba, ktorú poskytol dodávateľ sťažovateľovi, zodpovedá legálnej definícii reklamy, pretože išlo o prezentáciu obchodného mena a hlavného predmetu činnosti sťažovateľa a ich spojením s propagovanými podujatiami bezpochyby mohol byť vo verejnosti vytvorený pozitívny vnem o existencii sťažovateľa a jeho podnikaní, čo bol zjavne ekonomický dôvod (prípadne jeden z viacerých), ktorý stál za vznikom transakcie. Podľa NSS SR bol v danej situácii nesprávny a nelogický aj záver, že sťažovateľovi nebola poskytnutá reklamná služba, dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a sťažovateľovi právo na odpočítanie dane; a celkovo ku kľúčovej otázke
- posúdeniu použiteľnosti prijatej služby na vlastné dodávky tovarov alebo služieb - krajský súd v danej veci neuviedol zmysluplnú a vnútorne konzistentnú argumentáciu. Napokon NSS SR poukázal na rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie vo veci C-334/20 zo dňa 25.11.2021 Amper Metal Kft., v súlade s ktorým je jeho výklad.
42. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v kontexte citovaného rozhodnutia NSS SR, nemôže napadnuté rozhodnutie žalovaného obstáť. Uvedené rozhodnutie NSS SR prekonalo aj skoršie rozhodnutia NS SR, na ktoré odkazoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Závery žalovaného ohľadom rozlišovania reklamy a sponzoringu na účely zákona o DPH a faktického vylúčenia služieb sponzoringu z možnosti odpočítania dane podľa zákona o DPH, predstavujú nesprávne právne posúdenie veci a z tohto dôvodu bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Zo záverov citovaného rozhodnutia NSS SR jasne vyplýva, že bez ohľadu na nuansy o definíciách reklamy a sponzoringu podľa zákona o reklame, zákona o vysielaní a retransmisii alebo zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) v znení neskorších predpisov, z pohľadu príslušných ustanovení zákona o DPH o vzniku daňovej povinnosti a nároku na odpočet za prijaté zdaniteľné plnenia na vstupe nemožno z hľadiska ekonomickej činnosti a napĺňania účelu podnikania medzi týmito dvoma kategóriami a prezentovaním činnosti žalobcu / podnikateľského subjektu robiť rozdiel.
43. Čo sa týka ďalších žalobcom namietaných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd tieto nevyhodnotil ako opodstatnené. Obsahovo boli všeobecnejšieho charakteru. Žalobné body boli fakticky totožné vo vzťahu ku všetkým trom namietaným dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a keďže súd vyhodnotil ako primárny nedostatok nesprávne právne posúdenie veci, toto konzumuje nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia. Nemožno prisvedčiť ani žalobcovej námietke o nesprávnom zistení skutkového stavu, ktorá taktiež vo veľkej miere opakuje námietky ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, a žalobca nenamieta konkrétny vážny nedostatok v skutkových zisteniach, skôr prezentuje ich nesprávne premietnutie do právneho posúdenia daňových orgánov, čo opäť bude reflektované pri novom právnom posúdení veci.
44. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry NSS SR dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci čo je dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 SSP).
45. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP).
46. Orgán verejnej správy prvého stupňa sa v ďalšom konaní opätovne vysporiada s právnym posúdením veci v intenciách právneho názoru správneho súdu i citovaného rozhodnutia NSS SR v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH na prejednávaný prípad, a to bez toho, že by a priori vylúčil služby sponzoringu z možnosti odpočtu dane podľa zákona o DPH s tým, že znova posúdi všetky aspekty hmotnoprávnych aj formálnych podmienok na odpočet dane u žalobcu (a to napr. aj prezentáciu žalobcu logom, či došlo k poskytnutiu reklamných služieb, použitiu prijatej služby na vlastné dodávky tovarov a služieb, resp. či táto služba priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou a pod.) a svoje rozhodnutie po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach odôvodní v intenciách § 63 ods. 5 Daňového poriadku.
47. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP)
48. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).