Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-68-2018.pdf
PDF · 108.02 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/68/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej, v sporovej veci žalobcov: 1/ H. R., B.. XX.X.XXXX, X. W. XXX, 2/ Y. R., B.. XX.X.XXXX, X. W. XXX, 3/ Y. R., B.. XX.X.XXXX, X. W. XXX, 4/ I. R., B.. X.X.XXXX, X. W. XXX, všetkých právne zastúpených: Mgr. Juraj Berčo, advokát so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná 59, IČO: 42106885, proti žalovaným: 1/ H. T., B.. XX.XX.XXXX, X. W. XXX, zastúpenej: JUDr. Oľga Lišková, advokátka so sídlom v Poprade, Štefánikova 882/39, 2/ T. W., B. X.XX.XXXX, X. U. B. P., Y. XXX/XX, 3/ H. T., B.. XX.X.XXXX, X. L., I.. U. XXXX/XX, o určenie dedičského práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12C/200/2016-152 z 18.4.2018, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalované 1/, 2/ a 3/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom, a to každá v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú dedičmi po nebohom Y. T. staršom, nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel XX.X.XXXX. Vyslovil, že žalované 1/ až 3/ majú voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je určenie, že žalobcovia sú dedičmi po nebohom Y. T., ktorý zomrel XX.X.XXXX, naposledy bytom W. XXX. Súdny komisár dodatočné dedičské konanie týkajúce sa polovice nehnuteľnosti v obci W. XXX, určenie vlastníctva, ktoré bolo predmetom súdneho konania medzi stranami, po smrti poručiteľa prerušil. Žalobcovia si svoje právo odvodzujú od Y. T. mladšieho v zmysle § 474 Občianskeho zákonníka. Ak dieťa zomrelo až po poručiteľovi, stalo sa dedičom podielu, ktorý naň pripadá, pretože Y. T. starší zomrel v roku XXXX, jedným z oprávnených dedičov po ňom bol jeho syn Y. T. mladší, ktorý v čase smrti poručiteľa žil. O dedičskej postupnosti po Y. T. staršom svedčí rozhodnutie súdneho komisára z roku 2001. Dedičom po nebohom Y. T. staršom bola aj žalobkyňa 1/ a žalované (manželka a deti). Ostatným žalobcom dedičské právo neprináležalo žiadnej skupine. Nehnuteľnosť v W. XXX nebola v pôvodnom konaní predmetom dedičstva. Stala sa predmetom dodatočného prejednania dedičstva až v roku 2016, kedy už Y. T. mladší nežil. Príslušný podiel menovaného na dedičstve po Y. T. staršom sa stal časťou dedičstva po tomto dieťati. Jeho dedičia (za predpokladu, že dedičstvo po prvom poručiteľovi neodmietnu) ho budú zo zákona dediť podľa dedičským skupín. Dedičské oprávnenie žalobcov založené podľa § 474 Občianskeho zákonníka ako osôb žijúcich v spoločnej domácnosti s týmto poručiteľom, prichádza do úvahy v rozsahu podielu dediča Y. T. mladšieho, a to spoločne s ďalšími osobami v druhej skupine, teda so žalovanou 1/ - matkou. Y. T. mladší zomrel slobodný a bezdetný. Žalobcovia sa mohli domáhať určenia, že sú dedičmi po nebohom Y. T. staršom v rozsahu dedičského podielu Y. T. mladšieho.
X. Y. T. mladší celý svoj život prežil v rodičovskom dome, a to do roku 2000, v spoločnosti oboch rodičov, neskôr v spoločnosti svojej matky. Žalobcovia 1/ a 2/ sa do domu presťahovali v roku 2001 za účelom poskytnutia starostlivosti o žalovanú 1/. Do mesiaca október 2007 žalobcovia so žalovanou 1/ a nebohým Y. T. mladším žili v spoločnej nehnuteľnosti. Od mesiaca apríl 2007 z dôvodu rozporov súvisiacich s nehnuteľnosťou došlo k nezhodám a hádkam medzi stranami, čo malo za následok, že žalovaná 1/ opakovane v mesiaci september 2007 a august 2008 pre nezhody odišla z miesta trvalého bydliska a bývala striedavo u svojich dcér v L. a U. U. P., ktoré jej poskytovali starostlivosť. Nejednalo sa o dočasné prerušenie spolužitia z objektívnych dôvodov. Y. T. mladší síce stále užíval nehnuteľnosť
- rodičovský dom, avšak ako vyplýva z čestného vyhlásenia T. V. a tvrdení žalovaných, jeho vzťah so žalobcami bol rovnako v rozhodnom období nezhodami v rodine narušený a nie je možné tento definovať za dané obdobie ako trvalé spotrebné spoločenstvo. Došlo k svojvoľnému presťahovaniu jeho vecí žalobcami, oslava jeho životného jubilea sa uskutočnila mimo rodiny žalobcov, obedy si zabezpečoval prostredníctvom tretích osôb a jeho pohreb bol vystrojený ostatnými súrodencami. Príležitostné poskytovanie finančných prostriedkov alebo stravných lístkov menovaným žalobkyni na nákup potravín, pranie a výkon prác okolo nehnuteľnosti, v ktorej býval, bez jednotiaceho motívu svojou osobnou účasťou, finančne či akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu spoločnej domácnosti, nenapĺňa znaky vedenia spoločnej domácnosti žalobcov 1/ a 2/ s Y. T..
4. Žalobcovia 3/ a 4/ nepreukázali splnenie podmienok na to, aby bolo možné uznať za dedičov, pretože sa presťahovali v roku 2007 do rodinného domu k rodičom na obdobie do obdobia ukončenia rekonštrukcie nehnuteľnosti zakúpenej žalobcom 3/ v roku 2000. Nemali teda záujem na vytvorenie trvalého spoločenstva ani s rodičmi a ani s Y. T. mladším. Po smrti Y. T. mladšieho a ukončení rekonštrukcie sa odsťahovali. Ich sporadické prispievanie na bývanie a stravu svojim rodičom nenapĺňa znaky vedenia spoločnej domácnosti s Y. T. mladším. Preto súd žalobu zamietol.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 CSP a § 262 CSP.
6. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia a navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.
7. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcom), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Poukázali na to, že je nesporné, že žalobcovia po dobu minimálne 1 roka pred jeho smrťou žili s nebohým Y.Á. T. mladším v jednom rodinnom dome na adrese W. XXX, pričom ide o rodinný dom, ktorý nie je osobitne prispôsobený na to, aby mohol mať dve alebo viac bytových jednotiek. V dome je jedna kuchyňa, jedna kotolňa na ústredné kúrenie, 3 izby na prízemí, 2 izby na poschodí, kúpeľňa a WC na poschodí. Priestory na poschodí zrealizovali žalobcovia, keď sa do tohto domu nasťahovali. V rozhodnom období mesiacov september 2007 až september 2008 v priestoroch na poschodí bývali žalobcovia 3/ a 4/ so svojou maloletou dcérou, žalobcovia 1/ a 2/ sami užívali 1 izbu na prízemí, H. T. počas krátkeho obdobia z tohto rozhodného obdobia, počas ktorého žila v spoločnej domácnosti len približne 2,5 mesiaca z tohto obdobia, obývala detskú izbu, nebohý Y.B. T. najprv sám užíval obývačku, následne po odchode žalovanej 1/ detskú izbu.
9. Žalobcovia 1/ a 2/ sa do rodinného domu č. XXX v W. natrvalo prisťahovali v roku 2001 po smrti Y. T. staršieho, žalovaná 1/ ovdovela a trvala na tom, aby sa žalovaní 1/ a 2/ k nej prisťahovali. Odôvodnila to tým, že ešte s manželom nebohým Y. T. starším prenechali žalobcom 1/ a 2/ celý rodinný dom č. XXX a žalovaná 1/ potrebuje starostlivosť. Žalobcovia 1/ a 2/ preto odpredali svoj byt v L., v ktorom bývali a natrvalo sa presťahovali do predmetného rodinného domu s tým, že v ňom budú žiť a starať sa o žalovanú 1/, matku žalobkyne 1/, pričom tam budú žiť až do svojej smrti spoločne s nebohým Y. T. mladším. Do tohto domu vložili všetky svoje úspory a životnú námahu. V roku 1999 bol rodinný dom evidovaný v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Pokiaľ žalované tvrdia, že žalobkyňa 1/ sa do rodinného domu prisťahovala ako opatrovateľka žalovanej 1/ a žalobca 2/ sa prisťahoval ako manžel opatrovateľky, táto skutočnosť je absurdná.
10. Žalobca 3/ sa do predmetného domu prisťahoval v roku 2000, teda pred žalobcami 1/ a 2/, svojimi rodičmi. V roku 2000 kúpil iný starší rodinný dom v W., avšak ostal bývať v dome č. XXX, keďže jeho vlastný dom nebol obývateľný a vyžadoval rekonštrukciu. Žalobca 3/ podnikal v doprave, pri dome č. XXX parkoval autá, a preto mu vyhovovalo v tomto dome bývať.
11. Žalobkyňa 4/ sa do predmetného domu nasťahovala ako manželka žalobcu 3/ po tom, čo sa im narodila dcéra v roku 2006, teda začiatkom roka 2007. Aj keď je faktom, že žalobcovia 3/ a 4/ rekonštruovali vlastný rodinný dom v W., znak trvalosti je u nich naplnený. Bývanie v predmetnom rodinnom dome bolo síce pre nich riešením iba do času, kedy svoj vlastný rodinný dom privedú do obývania schopného stavu, avšak počas rozhodného obdobia tam mali záujem trvalo bývať.
12. V danom prípade teda spoločnú domácnosť tvorili rodinní príslušníci. Jednalo sa pôvodne o rodičovský dom žalobkyne 1/ a nebohého Y. T., žalobca 2/ je manželom žalobkyne 1/, je zaťom žalovanej 1/ a bol švagrom nebohého Y. T.. Žalobca 3/ je synom žalobcov 1/ a 2/, vnukom žalovanej 1/ a synovcom nebohého Y. T.. Žalobkyňa 4/ je manželkou žalobcu 3/ a nevestou žalobcov 1/ a 2/.
13. Nebohý Y. T. mladší bol slobodný a bezdetný, ale nebol schopný sám tvoriť domácnosť. Jeho zlozvykom bol alkohol, a preto v živote nenašiel väčšie uplatnenie, pričom v U. XXXX zomrel. Nevedel sám si navariť, vyprať, vo svojej izbe neupratoval a nežehlil. Je absurdné, že nebohý Y. T. mladší v rozhodnom období viedol spoločnú domácnosť so svojou matkou, žalovanou 1/.
14. Žalovaná 1/ totiž v období od septembra 2007 do septembra 2008 sa v spoločnej domácnosti zdržiavala iba 2,5 mesiaca. Žalovaná 1/, v tom čase XX-ročná osoba so zdravotnými ťažkosťami, nebola schopná sa postarať o seba a taktiež ani o syna Y. T. mladšieho. Y. T. mladší bol nekonfliktný typ človeka, a to aj v čase, keď mal požité alkoholické nápoje, čo sa dialo prakticky denne. Žalobcovia 2/ a 3/ ho preto prakticky každý týždeň museli priniesť domov, pretože pod vplyvom alkoholu nebol schopný dôjsť domov sám.
15. Finančné hospodárenie mala vždy na starosti žalobkyňa 1/. Ona zabezpečovala úhradu nákladov spojených s bývaním v čase, keď z domu odišla žalovaná 1/. Táto skutočnosť nie je v konaní sporná, keďže ani jedna zo žalovaných netvrdí, aby na bývanie prispievali. V čase, kým žalovaná 1/ do svojho odchodu v októbri 2007 v dome bývala, platila celé inkaso zo svojho dôchodku, žalobcovia 1/ a 2/ zabezpečovali všetky ostatné záležitosti vrátane stravy, opravy a údržby rodinného domu, chodu domácnosti, nákupov a podobne.
16. Súd bez ďalšieho uveril čestnému vyhláseniu T. V. a výpovediam žalovaných o tom, že nebohý Y. T. netvoril so žalobcami spoločnú domácnosť, aj keď s nimi býval v jednom rodinnom dome. Takéto tvrdenie a závery však nemajú logické opodstatnenie, pretože nebohý Y. T. mladší sám neuhrádzal náklady spojené s bývaním, nezabezpečoval si celodennú stravu, nepral a ani neupratoval. Všetky tieto činnosti, ktoré tvoria podstatné atribúty spoločnej domácnosti, robil nebohý Y. T. spoločne so žalobcami 1/ až 4/. Na tejto okolnosti nemení nič ani to, že Y. T. mladší počas obedov sa stravoval v materskej škôlke, čo bola bežná vec, a to bez vplyvu na existenciu spoločnej domácnosti.
17. Nebohý Y. T. mladší nebol presťahovaný svojvoľne z obývačky do detskej izby po tom, čo žalovaná 1/ opustila predmetný rodinný dom, ostala prázdna detská izba. Nebol dôvod, aby nebohý Y.B. T. mladší býval v obývačke. Proti tomuto presťahovaniu nenamietal.
18. Oslava jubilea Y. T. mladšieho (XX-te narodeniny) nebola mimo rodiny žalobcov. Oslavoval vyše týždňa, čo sa mu stalo osudným. Súd sa nezaoberal predloženým dôkazom - fotografiou o tom, ako žalobcovia a nebohý Y. T. mladší spoločne za jedným stolom večerali na Vianoce v roku 2007. Súd takisto nezohľadnil ďalšie fotografie, ktoré žalobcovia predložili.
19. Pokiaľ ide o zabezpečovanie obedov v pracovných dňoch nebohý Ján Martinko mladší nebol doma, ale v práci, a preto táto skutočnosť je irelevantná pre posúdenie skutočnosti, či sa jednalo o spoločnú domácnosť. Počas víkendov nebohý Y. T. mladší aj cez obedy sa stravoval z toho, čo varila žalobkyňa 1/ alebo žalobkyňa 3/.
20. Vystrojenie pohrebu ostatnými súrodencami bolo dôsledkom skutočnosti, že žalované 2/ a 3/ ihneď po smrti Y.B. T. mladšieho obvinili žalobcov, že ho zabili. Táto okolnosť sa nezakladala na pravde, pretože nebohý Ján Martinko mladší by sa nedožil veku 50 rokov, ak by nebýval v spoločnej domácnosti so žalobcami.
21. V danom prípade sa nejedná o príležitostné poskytovanie finančných prostriedkov alebo stravných lístkov nebohým Y. T. mladším žalobkyni na nákup potravín, pranie a výkon prác okolo nehnuteľnosti bez jednotiaceho motívu svojou osobnou účasťou finančne či akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu spoločnej domácnosti. Vzťahy medzi nebohým Y.Á. T. mladším a ostatnými členmi spoločnej domácnosti treba označiť za harmonické.
22. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že sami žalobcovia priznávajú, že až do októbra 2007 inkaso uhrádzala žalovaná 1/, ktorá s nimi spoločnú domácnosť neviedla a rovnako ju neviedol ani nebohý Y. T. mladší, ktorý svoj život prežil v spoločnej domácnosti so svojou matkou žalovanou 1/.
23. Žalované 2/ a 3/ vo vyjadreniach k odvolaniu žalobcov navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pričom zdôraznili, že nebohý Y. T. mladší neviedol so žalobcami spoločnú domácnosť.
24. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.
26. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.
27. Podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.
28. Podľa § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.
29. Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
30. Podľa § 474 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva. Ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
31. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že poručiteľ Y. T. mladší zomrel XX.X.XXXX ako slobodný a bezdetný bez zanechania závetu. Okruh dedičov po ňom, teda možno určiť v druhej dedičskej skupine podľa § 474 Občianskeho zákonníka tak, že po ňom dedí jeho žijúca matka a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu 1 roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
32. V tomto smere nemožno akceptovať tvrdenia žalobcov produkované v priebehu celého konania (vrátane ich argumentácie v odvolacom konaní), že spolu s nebohým Y. T. mladším viedli a tvorili spoločnú domácnosť.
33. Naopak, bolo preukázané, že jednotiaci motív úmyslu viesť spoločnú domácnosť, ktorý by bol založený na skutočnom presvedčení o spolupatričnosti týchto osôb, ktoré sa snažia vytvoriť harmonické (takmer rodinné) spoločenstvo založené na vzájomnej pomoci a uspokojovaní svojich hmotných a kultúrnych potrieb, v tomto konaní nebolo preukázané. Nebohý Y. T. mladší totiž žil v skutočnosti v spoločnej domácnosti so svojou matkou, ktorá, ako z dokazovania nepochybne vyplýva, po odchode z tejto domácnosti v dôsledku narušenia vzťahov medzi ňou a žalobcami 1/ a 2/, uhrádzala aj potrebné náklady týkajúce sa platenia poplatkov, tzv. inkasa. Aj keď nebohý Y. T. mladší zostal bývať v predmetnej nehnuteľnosti (rodinný dom v W. Č.. XXX), nebolo v konaní preukázané, žeby sa tak stalo z dôvodu a s úmyslom viesť spoločnú domácnosť so žalobcami.
34. Takýto motív, teda jednotiaci úmysel viesť spoločnú domácnosť v rovine vzájomného uspokojovania hmotných alebo kultúrnych potrieb rozhodne nemožno nájsť vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/, ktorí vlastne v predmetnej nehnuteľnosti bývali iba prechodne a nemožno konštatovať, žeby mali vybudovaný vzťah s nebohým Y. T. mladším v rovine ochoty a úmyslu viesť s ním spoločnú domácnosť. Ich bývanie v tejto nehnuteľnosti v zmysle vyššie uvedeného bolo len prechodné, a to len v období, kedy sami rekonštruovali svoj vlastný rodinný dom.
35. Takýto jednotiaci úmysel však nemožno vidieť ani vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a nebohým Y. T.C. mladším. Aj vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ platí, že nebohý Y. T. mladší žil v predmetnom rodinnom dome, kde vlastne prežil celý život a kde mal právo bývania. Avšak nebol preukázaný taký charakter vzťahov a podstata vzťahov, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že bol rovnoprávnym členom spoločenstva, ktoré možno označiť ako spoločná domácnosť v polohe skutočného záujmu vytvoriť jednotné a pevné spoločenstvo, t.j., spoločenstvo spoločnej domácnosti medzi žalobcami 1/ a 2/ a Y. T. mladším. Je nepochybné, že k tomu prispel aj spôsob života nebohého Y. T. mladšieho, avšak to nič nemení na fakte, že charakter existencie Y. T. mladšieho v predmetnom rodinnom dome možno označiť ako to, že síce Y. T. mladší žil pri žalobcoch 1/ a 2/, avšak nepatril k nim ako osoba, ktorá by mala byť trvalým a platným členom spoločnej domácnosti so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. Z dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvej inštancie v podstate vyplýva, že bol v tejto nehnuteľnosti
- rodinnom dome trpený a žalobcovia mu poskytli najnutnejšiu starostlivosť, ktorú však nemožno označiť ako starostlivosť trvalého charakteru a s úmyslom považovať Y. T. mladšieho za trvalého člena ich domácnosti.
36. V tomto smere nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že vychádzal predovšetkým z čestného vyhlásenia svedkyne V., ktorá nepochybne poznala charakter vzťahov, ktorý v predmetnom rodinnom dome bol medzi žalobcami 1/ a 2/ a nebohým Y. T. mladším, ako aj medzi žalobcami 3/ a 4/ a nebohým Y. T. mladším. Napokon (v zmysle vyššie uvedeného) tieto vzťahy boli diferencované, tzn., že nebohý Y. T. mladší mal z hľadiska obsahu a kvality rozdielny vzťah k žalobcom 1/ a 2/ a pochopiteľne iný k žalobcom 3/ a 4/, pričom v oboch týchto vzťahoch chýbal jednotiaci motív vytvorenia spoločenstva, ktoré by bolo možno označiť ako spoločná domácnosť.
37. V tejto súvislosti preto nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že so zreteľom na obsah čestného vyhlásenia svedkyne V. prepojil tieto informácie a skutkové zistenia aj s tvrdeniami žalovaných, pretože pri zhodnotení týchto okolností a dôkazov vo vzájomnej súvislosti možno si vytvoriť reálny obraz o vzťahoch medzi Y. T. mladším a žalobcami, pričom takýto obraz neposkytuje predpoklad pre záver o dobrých vzťahoch, ktoré by bolo možné označiť ako vedenie spoločnej domácnosti.
38. Svedkyňa V. je totiž susedou vo vzťahu k predmetnému rodinnému domu, a teda aj žalobcom a situáciu, v ktorej žil nebohý Y. T. mladší, aj vo vzťahu k žalobcom poznala. O významnosti a obsahu tvrdení T. V. za týchto okolností nemožno mať pochybnosti. Z tohto vyhlásenia zároveň vyplýva, že vzťahy medzi žalobcami a Y. T. mladším neboli harmonické a neboli to vzťahy vedenia spoločnej domácnosti.
39. Za týchto okolností nemožno považovať za preukázanú argumentáciu žalobcov v priebehu konania na súde prvej inštancie a v odvolaní, pričom príležitostné poskytnutie stravy alebo vyprania vecí pre nebohého Y. T. mladšieho nemožno so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti považovať za vedenie spoločnej domácnosti. Dokazovanie na súde prvej inštancie totiž poukazuje na to, že Y.B. T. mladší žil
vlastne predovšetkým so svojou matkou a po jej odchode zo spoločnej domácnosti prakticky sám, aj keď býval v uvedenom rodinnom dome.
40. Za týchto okolností správne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu v prejednávanej veci zamietol, a preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil s poukazom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania. V podobnostiach poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody uvedené súdom prvej inštancie v odôvodneniach rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalované ako sporové strany, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, majú nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcom, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).