Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5Co-23-2018.pdf
PDF · 92.23 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/23/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu A. E., a.s., so sídlom M. XXX/A, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX S., o zaplatenie 5.877,13 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č.k. 9Csp/38/2016-54 zo dňa 01. marca 2017, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania.
II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 425,28 Eur zastavil, žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 3.983,85 Eur žalobcovi s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.983,85 Eur od 27.10.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, § 657, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, 8, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku.
3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca W. banka, a.s. a žalovaný uzavreli dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere
- dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 6.000,- Eur. Žalovaný úver nesplácal riadne a včas, a preto žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 23.06.2014, pričom toto oznámenie bolo doručené žalovanému do vlastných rúk. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 01.03.2017 vzal žalobu v časti o zaplatenie 425,28 Eur späť pred otvorením pojednávania, a to z dôvodu, že žalovaný túto časť pohľadávky uhradil po 30.04.2016.
4. Nakoľko vzal žalobca svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 425,28 Eur späť pred otvorením pojednávania, súd konanie v tejto časti zastavil.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským podliehajúcim právnemu režimu zákona o spotrebiteľských
úveroch. Predmetná zmluva je tak zmluvou spotrebiteľskou v podobe spotrebiteľského úveru. Po dôkladnom preskúmaní obsahu zmluvy konštatoval, že táto neobsahuje náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 písm. c), g), i), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z., čo má za následok, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd zdôraznil, že žalobca nepreukázal dodržanie lehoty a podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru tak, ako je to zakotvené v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
6. Žalovaný celkovo zaplatil ku dňu vyhlásenia rozsudku sumu 2.016,15 Eur, preto súd pri závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 3.983,85 Eur a v prevyšujúcej časti nad uvedenú sumu žalobu zamietol. Žalovaný nezaplatil žalobcovi spotrebiteľský úver riadne a včas, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, preto súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5,05% ročne z dlžnej sumy a v prevyšujúcej časti nad sadzbu úroku z omeškania 5,05% ročne zamietol. Súd prvej inštancie taktiež nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov a žalobu v tejto časti tiež zamietol.
7. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca a žalovaný boli v konaní čiastočne úspešní. Vychádzajúc z celkovej hodnoty nárokov, ktoré si žalobca uplatnil v žalobe predstavuje úspech žalobcu 48,99% a neúspech žalovaného 51,01%. Pretože pomer úspechu a neúspechu oboch strán bol približne rovnaký, vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti zamietajúcej časti. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Mal za to, že Obchodné podmienky ako aj Všeobecné obchodné podmienky upravujú vo svojich ustanoveniach tak spôsob čerpania úveru, ako aj spôsob uplatnenia reklamácie. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 a rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 22.02.2016, sp. zn. 9C/404/2015 z ktorých je zrejmé, že zmluva o úvere nemusí obsahovať údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať. Uviedol, že celková výška nákladov bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Namietal, že na uzavretie záveru o prípadnej neplatnosti dojednanej výšky dohodnutých zmluvných úrokov nestačí len odkaz na priemernú výšku úrokových sadzieb v danom období. Ďalej namietal, že na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015 a pred týmto dátumom je nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd v žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
10. Uznesením zo dňa 10.10.2017 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu W. banky, a.s. nový žalobca A. E. a.s..
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku jednoznačne rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
15. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.
16. Súd prvej inštancie v predmetnom prípade posudzoval opodstatnenosť žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, ktorá vznikla v súvislosti so zmluvným vzťahom založeným medzi právnym predchodcom žalobcu W. bankou, a.s. a žalovaným na základe Zmluve o pôžičke - dostupná pôžička, ktorá bola žalovaným podpísaná dňa XX.XX.XXXX a právnym predchodcom žalobcu dňa 01.03.2013.
17. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi stranami sporu založený Zmluvou o úvere - dostupnápôžička, je vzťahom spotrebiteľským v zmysle príslušných zákonných ustanovení (§ 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.), pretože nepochybne v zmysle ZoSÚ ide o spotrebiteľský úver, keďže ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. 18. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa - žalovaného vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú a Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.
19. K námietke žalovaného, že zmluva, resp. Obchodné podmienky a Všeobecné obchodné podmienky obsahujú všetky náležitosti a preto úver nie je bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd uvádza, že v spotrebiteľských zmluvách podstatné náležitosti tak, ako sú vymedzené v ustanovení § 9 ZoSÚ musia byť uvedené priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá má mať písomnú formu.
20. Náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť uvedené priamo v spotrebiteľskej úverovej zmluve, tzn. na listine, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis. Obchodné podmienky, resp. Všeobecné obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť hlavne na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť na to, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami písanej forme dodávateľ ukryl dojednania, ktoré môžu byť pre spotrebiteľa také, že sa predpokladá, že jeho pozornosti uniknú. Pokiaľ teda i napriek tomu sa dodávateľ nespráva v právnom vzťahu poctivo, potom takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že fakticky je pritom zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie bude uvedené v zmluve, a ktoré vo všeobecných podmienkach len zdanlivá, lebo obe listiny vo formulárovej podobe pripravuje dodávateľ a vzhľadom na nepomer vo vyjednávacej sile dodávateľa a spotrebiteľa je na prvý pohľad zrejmé, že sa spotrebiteľ len ťažko môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. Súd prvej inštancie tu zohľadnil ústavný aspekt materiálnej
rovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom prejavujúci sa v rovine podústavného práva ako ochrana spotrebiteľa, s poukazom na princípy dôvery a poctivosti v zmluvných vzťahoch.
21. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“
22. Ak sa teda podstatné náležitosti vymedzené ustanovením § 9 ZoSÚ uvádzajú vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obchodných podmienkach, potom nemožno túto okolnosť hodnotiť inak ako tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje, a teda je podľa ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ úver bezúročný a bez poplatkov.
23. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal i s názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 S. E. B. c/a K. A.. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje aj na názor, ktorý vyslovil už v rozsudku sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016 bod 28. Teda žalovaný má tak vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy. V predmetnom konaní bolo preukázané, že žalovaný celkom vyčerpal sumu 6.000,- Eur a vrátil žalobcovi sumu 2.016,15 Eur. V zmysle uvedeného tak žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.983,85 Eur s prísl. tak, ako to uložil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, pričom tento výrok odvolaním napadnutý nebol.
24. Z vyššie uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ. Vzhľadom na to, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť postačuje absencia čo i len jednej náležitosti podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, ďalšími dôvodmi sa odvolací súd nezaoberal.
25. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku a správnom výroku o trovách konania, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.
26. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).