Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11Co-21-2024.pdf
PDF · 85.22 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/21/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vékonyovej a členov senátu JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, právne zastúpená JUDr. Mariánom Sikorom, advokátom, so sídlom Námestie slobody 1406/38, Púchov, IČO: 42 147 549, proti žalovaným: 1/ D. D., 2/ E. D., F. G., obaja zastúpení H. I. J., so sídlom B. XX, B., IČO: XX XXX XXX, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín, č. k. 81C/49/2023-83 zo dňa 13. februára 2024, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 62 v spojení s § 161 ods. 2 CSP.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na podklade žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že parcely KNC č. XXX záhrada o výmere 1.852 m2, zapísaná na LV č. XXX a G. K. XXX/XXX orná pôda o výmere 36 m2, zapísaná na LV č. XXXX, všetko k. ú. C., patria v celosti do dedičstva po D. L., F. D., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej 26.11.2018, naposledy bytom C. XXX, M.. Ako žalovaných označila v zmysle zápisu na liste vlastníctva č. XXX N. XXXX k. ú. C. osobu menom D. D. (na LV nesprávne uvedený ako D. D.) a D. E., F. G. (na LV nesprávne vedenú ako D. E., F. G.), podľa žalobkyne obaja zastúpení H. I. J..
3. Súd prvej inštancie vykonal zisťovanie za účelom zistenia, či žalovaní majú procesnú subjektivitu a zistil, že žalovaní nie sú neznámymi osobami, ale ide o osoby známe - jedná sa o prastarých rodičov žalobkyne, ktorí však (ako to vyplýva z dedičských spisov) zomreli pred začatím konania (žalovaný 1/ v roku 1941, žalovaná 2/ v roku 1936). Žalovaní teda nie sú osobami podľa § 8 ods. 1 písm. c), resp. d) zákona č. 180/1995 Z. z., ktoré by bol oprávnený v konaní zastupovať H. I. J.. Žalovaní sú identifikovateľní a známi, pričom ide o osoby, ktoré zomreli pred podaním žaloby a ktoré majú známych právnych nástupcov. Konštatoval, že záleží od výsledkov prípadného dedičského konania, kto z právnych nástupcov nadobudne podiel na nehnuteľnostiach, ktoré je predmetom konania. Inštitút nezisteného (neznámeho) vlastníka zastúpeného H. má význam tam, kde skutočne niet osoby identifikovateľného vlastníka, s ktorou by sa dalo konať, čo bráni vysporiadaniu vlastníckych práv, čo však vzhľadom na úplne jasnú identifikáciu žalovaných nie je tento prípad.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že súd skúma procesné podmienky kedykoľvek v priebehu súdneho konania. Jednou z procesných podmienok, ktorú nemožno odstrániť, je i nedostatok procesnej subjektivity. Táto je viazaná na existenciu spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti, ktorá spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby. Je zrejmé, že žalobkyňou označení žalovaní zomreli dávno pred začatím konania, na základe čoho súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní nemali ku dňu začatia súdneho konania procesnú subjektivitu. Súd teda konanie v súlade s §
62 CSP a § 161 ods. 2 CSP zastavil. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. Procesne zavinila zastavenie konania žalobkyňa, keďže podala žalobu proti procesne nespôsobilej osobe. Náhrada trov konania by prináležala žalovaným, no keďže im žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie im ich náhradu nepriznal.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. S poukazom na § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/1995 Z. z. zastávala názor, že žalovaní sú bez akýchkoľvek pochybností „nezistenými vlastníkmi“. Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že mená týchto osôb sú jej známe, keďže pojem „neznámeho/nezisteného“ vlastníka nie je viazaný na subjektívnu vedomosť strany sporu o tom, kto by týmto vlastníkom mohol v minulosti byť, ale na objektívnu skutočnosť – evidenciu pozemku a jeho vlastníka v registri a v katastri nehnuteľností. S poukazom na § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 180/1995 Z. z., § 34 ods. 18 zákona č. 330/1991 Zb. a § 61 CSP konštatovala, že osobitné zákony priznávajú H. I. J. oprávnenie zastupovať nezistených vlastníkov v konaniach pred súdmi tak, ako to predpokladá Civilný sporový poriadok a v určenom rozsahu za nich konať. Žalobkyňa ďalej poukázala na právnu úpravu vydržania podľa § 359 a nasl. CSP, ktorá v ust. § 359c ods. 2 písm. b) CSP vyslovene určuje, že účastníkom konania musí byť osoba, ktorá má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na jej aktuálny fyzický status. Zastavenie konania v danej veci je podľa nej v rozpore s princípom zákazu denegatio iustitiae, keďže nemá inú zákonnú možnosť, ako sa domôcť svojho vlastníckeho práva, ako práve podanou žalobou. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie nepriamo poukazuje na skutočnosť, že vo vzťahu ku žalovaným nehnuteľnostiam by malo prebehnúť dodatočné konanie o dedičstve, ktorého výsledky by určili, kto z právnych nástupcov po žalovaných nadobudne vlastnícke právo k nim. Uviedla, že dedičstvo tvoria majetkové práva a povinnosti (aktíva a pasíva) poručiteľa, ktoré tento vlastnil ku dňu svojej smrti. Ako je zrejmé z podanej žaloby, žalovaní parcely registra „C“ č. XXX a registra „E“ č. XXX/XXX ku dňu smrti nevlastnili, keďže ich ešte za života darovali svojmu synovi E. D., ktorý ich ako vlastné od doby darovania užíval (o čom svedčí o. i. evidenčný lístok z roku 1952). Tento ich následne rovnako za svojho života darovacou zmluvou previedol na matku žalobkyne D. L., o čom svedčí identifikácia parciel z roku 1974. Iniciovanie dodatočného konania o dedičstve po žalovaných teda neprichádza do úvahy. Ona nemôže ani podať návrh na vykonanie dodatočného konania o dedičstve po svojej matke, keďže jej nesvedčí zápis v katastri nehnuteľností. Podaná žaloba je teda z jej pohľadu jediným legitímnym prostriedkom ako sa domôcť vlastníckeho práva, ktoré jej rodine po desaťročia patrí. Až v prípade vyhovenia tejto žalobe zo strany súdu bude môcť iniciovať dodatočné konanie o dedičstve podľa § 211 ods. 1 CMP, na základe ktorého bude môcť byť ona sama zapísaná ako vlastník predmetných pozemkov. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril H. I. J., ktorý postup súdu prvej inštancie označil za zákonný a vecne správny.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správne z týchto dôvodov:
8. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že ňou špecifikované pozemky zapísané na liste vlastníctva č. XXX N. K. XXXX pre k. ú. C., patria v celosti do dedičstva po D. L., F. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. XXX, M.. Ako žalovaných v podanej žalobe označila D. D. (žalovaný 1/) ako neznámeho vlastníka a E. D., F. G. (žalovaná 2/) ako neznámu vlastníčku, ako osoby zastúpené H. I. J..
9. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie zastavil, nakoľko dospel k záveru, že účastníci konania, voči ktorým žaloba smeruje, nemajú procesnú spôsobilosť, nakoľko zomreli ešte pred začatím konania. Zároveň ide o osoby identifikovateľné a známe, a teda nejde o osoby podľa § 8 ods. 1 písm. c) / d) zákona č. 180/1995 Z. z., ktoré by bol oprávnený zastupovať Slovenský pozemkový fond.
10. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o existencii dôvodov, pre ktoré musel konanie zastaviť, a to s poukazom na neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné:
11. Vykonaným zisťovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaní sú prastarými rodičmi žalobkyne (čo žalobkyňa ani nenamietala). Obaja žalovaní zomreli pred začatím súdneho konania (žalovaný 1/ dňa XX.XX.XXXX a žalovaná 2/ dňa XX.XX.XXXX), čo jednoznačne vyplýva z priložených dedičských spisov Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 549/41 a sp. zn. D 582/36. Uvedené žalobkyňa ani nespochybňuje.
Odvolací sú konštatuje, že „nezistený vlastník" je právna fikcia osoby, ktorej bola zákonom priznaná procesnoprávna subjektivita. Procesnoprávna subjektivita je priznaná aj fyzickým osobám (nezisteným vlastníkom) u ktorých možno vzhľadom na dátum ich narodenia logicky predpokladať, že už nežijú (ich spôsobilosť mať práva a povinnosti zanikla). Zákon vytvorením fikcie ich pretransformoval do samostatného procesnoprávneho subjektu (nezisteného vlastníka), pri ktorom sa naďalej uvádza meno a priezvisko. Právna úprava vychádza z princípu, že procesnoprávna subjektivita je širšia ako hmotnoprávna, keďže podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Fikcia nezisteného vlastníka umožňuje procesnoprávne zabezpečiť identitu vlastníckeho vzťahu ku konkrétnej nehnuteľnosti a zachovať veľkosť spoluvlastníckych podielov zapísaných v katastri nehnuteľností. Súčasne umožňuje zabezpečovať procesnoprávnu existenciu nezisteného vlastníka ako subjektu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. „Neznámy“, resp. „nezistený" vlastník, zo zákona zastúpený H. I. J., môže byť sporovou stranou v sporoch vyplývajúcich z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
12. Identita nezisteného vlastníka ako účastníka konania sa odvíja od jeho zápisu v katastri nehnuteľností. Pri označení nezisteného vlastníka ako účastníka konania je nevyhnutné vychádzať zo zápisu jeho označenia na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností. Zákon presnú formu nepredpisuje. Obligatórnym údajom je nezistený vlastník a jeho zastúpenie fondom. Fond pri zastupovaní nezisteného vlastníka musí postupovať s odbornou starostlivosťou.
13. V zmysle konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však fikcia subjektivity nezisteného vlastníka trvá iba do okamihu, kedy nezisteného vlastníka možno na základe vykonaných dôkazov (spravidla rodné listy a úmrtné listy, prípadne ďalšie verejné listiny) jednoznačne identifikovať a konštatovať zistenie jeho subjektivity ako fyzickej osoby. V tom prípade dochádza k zmene právneho subjektu počas konania (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/238/2021).
14. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia súdu prvej inštancie ohľadom právnych nástupcov žalovaných 1/ a 2/, ako prarodičov žalobkyne, ktorí preukázateľne zomreli v rokoch 1936 a 1941, tak možno uzavrieť, že v danom prípade nejde o nezistených vlastníkov, na ktorých sa nevzťahuje fikcia procesnoprávnej subjektivity. Súd prvej inštancie preto dôvodne konštatoval, že žalovaní označení v žalobe nie sú neznámymi, neidentifikovateľnými osobami, ktorí zomreli pred podaním žaloby a majú známych právnych nástupcov.
15. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/11/2016 zo dňa 24.02.2016, ktoré rieši otázku postavenia H. I. J. pri zastupovaní neznámych vlastníkov v konaní pred súdmi. Z tohto rozhodnutia taktiež vyplýva, že H. I. J. síce zastupuje neznámych vlastníkov, avšak musí ísť o neznámych vlastníkov s právnou subjektivitou.
16. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom prípade H. I. J. nezastupuje žalovaných, tak ako sú označení v žalobe, nakoľko ich nemožno považovať za nezistených vlastníkov (vlastníka, ktorý nie je známy) v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z. Súd prvej inštancie potupoval správne, keď konanie zastavil, vzhľadom na existenciu neodstrániteľnej procesnej prekážky.
17. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne, považuje odvolací súd za potrebné dodať, že fyzická osoba, ktorá nežije, nemôže mať spôsobilosť na práva a povinnosti a ani procesnú spôsobilosť (spôsobilosť byť účastníkom konania). Toto je všeobecný princíp procesného práva, ktorý nebol
prelomený ani ustanovením § 359c ods. 2 písm. b) CMP, na ktoré žalobkyňa poukázala. Toto zákonné ustanovenie, ani v spojení s ustanovením § 61 CSP za bodkočiarkou nemožno interpretovať tak, že by zákon označoval osobu, ktorá je preukázateľne mŕtva, za procesne spôsobilú. Ustanovenie § 61 CSP za bodkočiarkou ("inak len ten, komu ju zákon priznáva") treba interpretovať tak, že zákon môže priznať procesnú subjektivitu aj osobám, ktoré nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti, avšak pri fyzických osobách musí ísť o žijúce osoby. Aj keď doslovné znenie § 359c ods. 2 písm. b) CMP by pripúšťalo aj takú interpretáciu, ako naznačovala žalobkyňa v podanom odvolaní (teda, že zákonodarca tu robí účastníkom konania každého, kto je zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či ešte žije alebo nie), je potrebné toto ustanovenie vykladať vo vyššie uvedenom kontexte s ostatnými ustanoveniami a procesnými princípmi. Nemožno použiť izolovaný, doslovný výklad. Je zrejmé, že pokiaľ bolo z úmrtného listu zistené, že fyzická osoba zomrela už pred začatím konania, nemôže byť považovaná za účastníka konania. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že v predmetnej právnej veci ide o určenie, že vec patrí do dedičstva, to znamená, že ide o sporové konanie, v ktorom žalobcu zaťažuje povinnosť označiť strany konania, pričom musí ísť o osoby, ktoré majú v čase začatia konania spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania. Iná situácia je v nesporovom konaní, ktorým je napríklad konanie o potvrdení vydržania, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala. A aj preto nie je poukazovanie na ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania v tomto prípade správne a namieste.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko tu v podstate absentuje strana konania, ktorej by inak patrilo právo na náhradu trov podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní ako strana konania boli v odvolacom konaní úspešní, preto by im patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak ide o osoby bez právnej a procesnej subjektivity, a preto nie je možné uvažovať o tom, že by sa rozhodovalo o ich nároku na náhradu trov konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 651/2022 v zmysle ktorých, ak k zastaveniu konania došlo v dôsledku toho, že protistrana nemá právnu a ani procesnú subjektivitu, nemožno jej logicky priznať náhradu trov konania, pretože nie je nositeľom procesných práv a povinností, na ktorých je založené rozhodovanie o náhrade trov sporového konania.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).