Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5To-98-2018.pdf
PDF · 110.45 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/98/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného M. S. a spol. pre zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora a poškodenej W. U. proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 9.5.2018, č. k. 1T/51/2018-249, na verejnom zasadnutí konanom dňa 8.11.2018, takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu pre obžalovanú V. G..
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná V. G., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom W. XXX, prechodne bytom O. XXX odsudzuje Podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona, §§ 38 ods. 5, 42 ods. 1 a 41 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona sa zároveň zrušuje výrok o treste uložený obžalovanej rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/130/2017 zo dňa 22.01.2018, právoplatný 22.01.2018, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
III. Podľa § 316 sa odvolanie poškodenej W. U. zamieta ako podané neoprávnenou osobou.
odôvodnenie:
Okresný súd Galanta rozsudkom zo dňa 9.5.2018, č. k. 1T/51/2018-249 rozhodol tak, že obžalovaných M. S. a V. G. uznal za vinných, že dňa 18.decembra 2017 v čase okolo 16.30 hod. v obci D. potom čo si W. U. na požiadanie M. S., dobrovoľne sadla do vozidla zn. Škoda Fabia, striebornej farby, sa jej M. S. už počas jazdy v obci D. začal vyhrážať, že jej ublíži ak mu nevráti peniaze, pričom spoločne odišli do obce O., kde do vozidla nastúpila V. G. a následne odišli na neznámu poľnú cestu v obci O., kde obaja začali napádať W. U. s tým, aby vyplatila dlžnú sumu pre M. S. a to tým spôsobom, že ju udierali do oblasti hlavy a tváre, následne keď vystúpili z vozidla, ju M. S. udieral kovovým teleskopickým obuškom po celom tele, pričom zasiahol aj oblasť hlavy a keď chcela W. U. z miesta ujsť, tak ju M. S. dobehol a posadil do vozidla, a pokým sa potom presúvali do obce D. sa jej počas jazdy opakovane vyhrážali, že jej ublížia na zdraví a zabijú ju, čím u poškodenej W. U., vzbudili dôvodnú obavu, že svoje vyhrážky uskutočnia a zároveň jej
spôsobili zranenia - pomliaždenie tváre, tržnú ranu dolnej pery, tržnú ranu nad ľavým okom, zlomeninu bázy sinus maxilaris vľavo (stena čelustnej prínosovej dutiny) s dobou liečenia 14 dní, teda spoločným konaním iného násilím, hrozbou násilia nútili, aby niečo konal a čin spáchali závažnejším spôsobom konania - so zbraňou, spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví, čím spáchali zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. Za to boli odsúdení: Obžalovaný M. S. podľa § 189 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch ) rokov. Podľa § 51 ods. 1,2 Tr. zák. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 4 (štyroch ) rokov. Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zák. sa mu ukladá v skúšobnej dobe povinnosť nepriblížiť sa k poškodenej W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Obžalovaná V. G. podľa § 189 ods. 2, § 38 ods. 7, § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. sa zároveň zrušuje výrok o treste rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T 130/2017 zo dňa 22.01.2018, právoplatný 22.01.2018. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor a to proti výroku o treste pre obžalovanú V. G. v jej neprospech. Proti výroku o treste pre oboch obžalovaných podala odvolanie aj poškodená W. U., ktoré bližšie neodôvodnila. Prokurátor v písomnom odôvodnení podaného odvolania uviedol, že s predmetným výrokom o treste obžalovanej V. G. sa nestotožňuje, nakoľko ho považuje za nezákonný. Obžalovaná bola dovtedy dvakrát súdne trestaná, prvý krát pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky s podmienečným odkladom s probačným dohľadom a skúšobnou dobou v trvaní 2 (dva) roky. Následne bola uznaná vinnou zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, za čo jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 8 (osem) mesiacov. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje aplikáciu ustanovenia § 38 ods.7 Trestného zákona súdom za vecne nesprávnu, a teda nezákonnú. V zmysle § 38 ods. 7 Trestného zákona sa ustanovenia ods. 4 až 6 (zvyšovanie dolnej hranice trestnej sadzby pri prevahe priťažujúcich okolnosti, recidíve zločinu, resp. obzvlášť závažného zločinu) nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo § 42 Trestného zákona (asperačná zásada), ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že v ňom zákonodarca preferuje použitie asperácie pred sprísnením trestnej sadzby priťažujúcimi okolnosťami, resp. pri opätovnom spáchaní (obzvlášť závažného) zločinu, a to v prípade, že by súčasné aplikovanie ust. § 38 ods. 4 až 6 Trestného zákona a asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona pri ukladaní zvýšeného úhrnného, resp. súhrnného trestu bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Uvedené ustanovenie § 38 ods. 7 trestného zákona malo nepochybne svoj význam a opodstatnenie do času, kým Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čím tento text zákona stratil účinnosť a neskôr platnosť. Za predchádzajúceho znenia § 41 ods. 2 Trestného zákona mohlo v určitých prípadoch dôjsť k situácii, že mohli byť aplikované obe zvýšenia „dolných hraníc“ trestných sadzieb podľa oboch ustanovení. Práve túto situáciu riešil § 38 ods. 7 Trestného zákona, ktorý predpokladal neaplikovanie odsekov 4 až 6 v tom prípade, ak sa ukladá zvýšený súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a ak by zároveň „súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne“. V danej súvislosti, v kontexte účelu sledovaného ustanovením 38 ods. 7 Trestného zákona, možno pod pojem zvýšený súhrnný/úhrnný trest subsumovať výlučne ukladanie súhrnného/úhrnného trestu pri použití tzv. asperačnej zásady a ukladaní trestu v hornej polovici trestnej sadzby zvýšenej podľa ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona tak, ako to predpokladala predchádzajúca právna úprava. Týmto ustanovením sa malo zamedziť dvojitému sprísneniu trestných sadzieb u toho istého obvineného, teda aby nedochádzalo najprv k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu/jednu polovicu/ dve tretiny a k následnému uloženiu trestu nad jednu - polovicu trestnej sadzby zvýšenej ešte aj pri
aplikácii tzv. asperačnej zásady. V súčasnosti, kedy súčasťou recentnej právnej úpravy už nie je veta za bodkočiarkou v ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorá súdu ukladala povinnosť uložiť trest v hornej polovici trestnej sadzby určenej asperačnou zásadou, sa podľa názoru prokurátora ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona stalo obsolétnym a jeho použitie je v príkrom rozpore s účelom sledovaným zákonodarcom pri jeho kreácii. Konkrétne v tomto namietanom prípade sa jedná o situáciu, kedy bola obžalovaná V. G. pred vyhlásením odsudzujúceho rozsudku dva krát právoplatne odsúdená za spáchanie zločinu, pričom vo vzťahu k takémuto jej druhému odsúdeniu prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu (z dôvodu súbehu trestnej činnosti). Obžalovaná sa teda dopustila dohromady troch zločinov, z toho dva boli spáchané v súbehu a predstavujú recidívu vo vzťahu k prvému ňou spáchanému zločinu. V nadväznosti na uvedené považuje postup súdu spočívajúci v uložení súhrnného trestu pri súčasnom zrušení výroku o treste rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/130/2017 zo dňa 22.01.2018, právoplatného toho istého dňa, za správny a zákonný. Má však za to, že súd mal v danom prípade pri ukladaní trestu zároveň aplikovať § 38 ods. 5 Trestného zákona o opätovnom spáchaní zločinu, a teda zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu. Konkrétne možno uviesť, že trestná sadzba v osobitnej časti Trestného zákona, z ktorej súd pri ukladaní trestu vychádzal, je v zmysle ust. § 189 ods. 2 Trestného zákona 4 až 10 rokov. V prípade, že by súd ukladal tzv. samostatný, resp. ďalší trest, bola by upravená trestná sadzba po aplikácii ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona v rozmedzí 7 až 10 rokov. Súd by teda mohol uložiť trest odňatia slobody minimálne v trvaní 7 rokov (pri neaplikovaní ustanovení o mimoriadnom znížení trestu). V prípade predchádzajúcej právnej úpravy, po úprave trestnej sadzby podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona, by zároveň následne došlo k aplikácii asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona, a teda k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby na 13 rokov a 4 mesiace, a teda trestná sadzba by bola 7 rokov - 13 rokov a 4 mesiace, pričom trest by musel byť uložený ešte v hornej polovici takto upravenej trestnej sadzby, t. j. minimálne vo výmere 10 rokov a 2 mesiace. Nakoľko takto stanovená trestná sadzba mohla byť v prípade niektorých obvinených neprimerane prísna, zvolil zákonodarca riešenie v podobe ust. § 38 ods. 7 Trestného zákona, ktoré v takomto prípade umožňuje nepoužitie ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, čo možno považovať za opodstatnenú snahu zákonodarcu na zamedzenie ukladania neprimerane prísnych trestov. Nakoľko však súčasná právna úprava tzv. asperačnej zásady, zakotvená v § 41 ods. 2 Trestného poriadku, nemá de facto žiadny vplyv (nezvyšuje) na dolnú hranicu trestnej sadzby, je aplikácia ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona neopodstatnená a absolútne sa míňa pôvodnému účelu a zámeru zákonodarcu. V opačnom prípade by sme museli dospieť k záveru, že keď súd odsudzuje páchateľa za opätovné spáchanie zločinu na samostatný, resp. ďalší trest, je spodná hranica trestnej sadzby v prípade zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona vo výške 7 rokov, pričom však v prípade, že súd odsudzuje páchateľa za ten istý zločin, pričom zároveň prichádza do úvahy uloženie úhrnného/súhrnného trestu a aplikácia asperačnej zásady (a teda trest sa ukladá pri mnohosti úmyselnej trestnej činnosti spáchanej v súbehu tým istým páchateľom), bola by spodná hranica trestnej sadzby pri aplikácii ust. § 38 ods. 7 Trestného zákona (t. j. pri nepoužití § 38 ods. 5 Trestného zákona) len v pôvodnej výške 4 rokov. Takýmto postupom by sme dospeli až k právne absurdnému záveru, že by pre páchateľa bolo z hľadiska ukladania trestu priaznivejšie, keby sa dopustil početnejšej trestnej činnosti spáchanej v súbehu, v dôsledku čoho by došlo k uloženiu úhrnného/súhrnného trestu, než keby sa dopustil menšieho počtu trestných činov, napr. dvoch zločinov, ktoré by boli vzájomne vo vzťahu recidívy a boli by za ne súdom ukladané samostatné tresty. Takýto postup je v úplnom rozpore s požiadavkou zabezpečenia účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, predovšetkým naplnenia individuálnej a generálnej prevencie. V zmysle súčasnej právnej úpravy nemôže byť súčasné použitie ustanovenia o opätovnom spáchaní zločinu (§ 38 ods. S 1restného zákona) a ustanovenia zakotvujúceho tzv. asperačnú zásadu (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) pre páchateľa neprimerane prísne, nakoľko ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona má vplyv výlučne na úpravu dolnej hranice trestnej sadzby, pričom aplikácia ustanovenia o asperačnej zásade má (už) vplyv výlučne na hornú hranicu trestnej sadzby, a teda nedochádza pri ich súčasnom použití k duplicitnému zvyšovaniu dolnej hranice trestnej sadzby tak, ako tomu bolo pri predchádzajúcej právnej úprave predchádzajúcej už citovanému nálezu Ústavného súdu SR. Opierajúc sa aj o vyššie uvedenú argumentáciu zastáva názor, že pri súčasnej právnej úprave obsiahnutej v Trestnom zákone je ust. § 38 ods. 7 Trestného zákona obsolétne a neaplikovateľné, nakoľko nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 stratilo svoj pôvodný význam, viažuci sa okrem iného na vetu za bodkočiarkou v ust. § 41 ods. 2 Trestného zákona - „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“. Dotknuté ustanovenie zostalo súčasťou § 38 Trestného zákona len v dôsledku nedostatočnej legislatívnej reakcie príslušných legislatívnych orgánov na citovaný nález Ústavného súdu SR. Z vyššie uvedených dôvodov prokurátor navrhuje, aby Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Galanta v
napadnutej časti a obžalovanej V. G. uložil súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby pri súčasnej aplikácii § 38 ods. 5 Trestného zákona vo výmere 7 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pri zrušení výroku o treste a nadväzujúcich výrokov rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/130/2017 zo dňa 22.01.2018, právoplatného toho istého dňa. Verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní prokurátora a poškodenej, vykonal odvolací súd v neprítomnosti obžalovanej V. G., ako i poškodenej, ktorí boli o termíne verejného zasadnutia riadne upovedomení a bez ospravedlnenia sa nedostavili. Prokurátor zotrval na podanom odvolaní a navrhol rozhodnúť rovnako, ako je uvedené v písomnom odvolaní. Odvolanie poškodenej navrhol zamietnuť podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317, ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa názoru odvolacieho súdu, došlo zo strany prvostupňového súdu k nesprávnemu výkladu príslušných ustanovení § 38 Trestného zákona. Rovnako však argumentácia, ktorú použil prokurátor vo svojom odvolaní nie je principiálne akceptovateľná. V konečnom dôsledku je však odvolacia námietka prokurátora správna, pretože v tomto prípade nebolo namieste zo strany prvostupňového súdu použiť ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona, avšak z iných dôvodov, ako vo svojom odvolaní uvádza prokurátor. Prvostupňový súd v príslušnej časti odôvodnenia svojho rozsudku, v ktorej sa zaoberá úvahami, ktoré ho viedli k uloženiu trestu pre obžalovanú V. G., uviedol, že zobral do úvahy zásadu vyjadrenú v ustanovení § 38 ods. 7 Trestného zákona. Dospel k záveru, že uloženie trestu pri použití ustanovenia § 38 ods.
5 Trestného zákona, t.j. pri zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby, kde po prepočte je trestná sadzba stanovená v rozpätí od 7 až do 10 rokov odňatia slobody, by bola pre obžalovanou, aj s poukazom na jej osobu, t. č. gravidná, s poukazom na okolnosti prejednávaného prípadu, ako aj s poukazom na jej neodvolateľné doznanie neprimerane prísne. Takýto spôsob odôvodnenia nepovažuje odvolací súd ani za dostatočný, ani za vecne správny. V prvom rade sa prvostupňový súd odvoláva na okolnosti prejednávaného prípadu, pričom však konkrétne neuvádza aké okolnosti má na mysli. Odvolací súd sám nezistil žiadne okolnosti prípadu, ktoré by svojím obsahom bolo možné považovať za mimoriadne, respektíve za také, ktoré by odôvodňovali postup podľa ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona. Ďalším dôvodom, pre ktorý prvostupňový súd odmietol aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona je skutočnosť, že obžalovaná bola v čase rozhodnutia tehotná. Vzhľadom na argumentáciu, ktorá je uvedená v odôvodnení tohto rozsudku nižšie a ktorá sa vzťahuje k trestnej minulosti obžalovanej, ani jej tehotenstvo nie je dôvodom, ktorý by vylučoval aplikáciu ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona. Možnosti odkladu výkonu trestu odňatia slobodu na tehotnej žene alebo na matke novonarodeného dieťaťa je možné riešiť v zmysle ustanovenia § 409 ods. 3 Trestného poriadku. V poradí posledným dôvodom na postup podľa § 38 ods. 7 Trestného poriadku bola podľa názoru prvostupňového súdu skutočnosť, že vina obžalovanej bola ustálená na základe jej vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré súd prijal a teda nevykonal dokazovanie o vine. K tejto úvahy odvolací súd uvádza, vyhlásenie obžalovanej o vine na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré súd prijal a ktoré malo za následok, že sa nevykonalo dokazovanie v otázke viny mohol prvostupňový súd zohľadniť v rámci uplatnenia možnosti mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona (viď stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016). K takémuto mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody však prvostupňový súd nepristúpil a podľa názoru odvolacieho súdu, by to v tomto konkrétnom prípade ani nebolo možné. Vo vzťahu k osobe obžalovanej V. G. sú pre rozhodnutie o treste právne relevantné jej predchádzajúce odsúdenia, na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje prokurátor. V oboch prípadoch jej predchádzajúcich odsúdení išlo o spáchanie zločinov, pričom medzi právoplatnosťami oboch odsudzujúcich rozhodnutí neuplynula doba ani dvoch rokov. Súvislosť medzi správaním sa obžalovanej v minulosti (ktoré sa odzrkadlilo v jej predchádzajúcich odsúdeniach) a trestnou činnosťou, pre ktorú je aktuálne trestne stíhaná, dáva podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačnú odpoveď na to, či v jej prípade je potrebné, pri určení dolnej hranice trestnej sadzby, postupovať v súlade s ustanovením § 38 ods. 5 Trestného zákona. Opakované páchanie majetkovej a násilnej trestnej činnosti obžalovanou svedčí o vyššej miere kriminálneho narušenia a o silnom nedostatku rešpektu k dodržiavaniu zákonov. V takejto situácii je potom plne odôvodnené aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona o zvýšení dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu, pri opätovnom spáchaní zločinu. Na rozdiel od prokurátora, nepovažuje odvolací súd ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona za obsolentnú právnu normu. Uvedená právna norma má svoj význam vo vzťahu k zachovaniu princípu individualizácie trestu, ktorý je oprávnený a zároveň povinný aplikovať súd pri svojom rozhodovaní. Citované ustanovenie Trestného zákona tak dáva súdu možnosť zohľadniť individuálne aspekty každého prípadu a vyhnúť sa situácii, kedy by mal byť ukladaný trest, ktorý by bolo pre páchateľa neprimerane prísny. Úvahy od citovanej právnej norme, ktoré vo svojom odvolaní uvádza prokurátor, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu ani správne, ani namieste. Nesprávnosť úvahy vidí odvolací súd v tom, že Trestný zákon v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona poskytuje súdu dostatočný priestor na uloženie aj prísneho trestu, v prípade že to osoba páchateľa a okolnosti prípadu (prípadne oboje súčasne) vyžadujú. Ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v jeho aktuálnom znení posúva hornú hranicu trestnej sadzby dostatočne vysokou na to, aby súd mohol v odôvodnených prípadoch uložiť páchateľovi závažnej trestnej činnosti prísny trest a to bez ohľadu na to, aká je dolná hranica trestnej sadzby. Ďalšie úvahy prokurátora o tom, že aplikácia ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona je neopodstatnená a absolútne sa míňa pôvodnému účelu a zámeru zákonodarcu a že ponechanie citovaného ustanovenia Trestného zákona je iba dôsledok nedostatočnej legislatívnej reakcie príslušných legislatívnych orgánov na citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sú iba jeho subjektívnym názorom, pretože nie sú podporené žiadnymi inými vecnými argumentmi. Tvorba trestnej politiky v podobe jej legislatívneho zakotvenia je vo výlučnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky, ako jediného ústavodarného a zákonodarného zboru, ktorý je oprávnený prijímať zákony. Všeobecné súdy sú pri svojom postupe a rozhodovaní týmito zákonmi viazané. V právnom štáte je
sudca, ktorý aplikuje právo, viazaný zákonom a právom. Ak súd v procese rozhodovania aplikuje právne normy, musí ich zároveň vykladať - interpretovať. Interpretácia právnej normy závisí na použitej právnickej metodológii a teórii výkladu. Odvolací súd preferuje použitie subjektívnej teórie výkladu zákona, pre ktorú je ako výkladový cieľ rozhodujúca v zákone vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorá je však objektivizovaná, to znamená vykladaná aktuálne. Pri nachádzaní vôle zákonodarcu súd nevychádza z predpokladov, že zákonodarca nevie, čo spôsobuje aplikácia právnych noriem, ktoré prijal. Systém práce všeobecných súdov zahŕňa aj možnosť preklenúť výkladové problémy právnych noriem za pomoci rozhodovacej a zjednocovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, k čomu aj prakticky dochádza. V danom prípade však nejde o situáciu, že by uvedená právna norma spôsobovala výkladové problémy. Text právnej normy je zrozumiteľný a nesúhlas s jeho znením nie je dôvod na jeho ignorovanie. V rámci legislatívneho procesu má aj prokuratúra svoje postavenie, ktoré jej umožňuje podieľať sa na príprave, respektíve revízii platných právnych noriem. Na základe vyššie uvedených zistení dospel odvolací súd k záveru o potrebe zrušiť napadnutý výrok o treste pre obžalovanú z dôvodu v uvedenom v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Nakoľko vo vzťahu k zrušenému výroku o treste bolo zo strany prvostupňového súdu vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, a skutkový stav bol zistený správne, bolo možné zo strany odvolacieho súdu rozhodnúť a nahradiť zrušený výrok o treste pre obžalovanú. Odvolací súd odsúdil obžalovanú podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona, pri použití §§ 38 ods. 5, 42 ods. 1 a 41 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Uloženie súhrnného trestu odňatia slobody, bolo zo strany prvostupňového súdu vykonané v súlade so zákonom a zisteným skutkovým stavom, preto túto časť rozhodnutie o treste prevzal aj odvolací súd do svojho rozhodnutia. Pokiaľ ide o výmeru uloženého trestu, považoval odvolací súd za dostatočné na dosiahnutie účelu trestu, ktorý sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Ide o trest v minimálnej výmere, ktorý v tomto prípade rovnakým dielom splní účel tzv. individuálnej prevencie, ako i účel tzv. generálnej prevencie. Rozhodnutie o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody urobil prvostupňový súd rovnako správne a preto sa sním stotožnil aj odvolací súd a prevzal ho do svojho rozhodnutia. Nakoniec odvolací súd rozhodoval aj o odvolaní poškodenej, ktorá sa po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu k opravnému prostriedku vyjadrila tak, že nesúhlasí s výrokom o treste obžalovaných. V zmysle ustanovení §§ 307 ods. 1 a § 308 ods. 1 Trestného poriadku, nie je poškodený osobou oprávnenou odvolaním napadnúť výrok o treste obžalovaných, v ich neprospech. Takýto opravný prostriedok je v zmysle citovaných ustanovení Trestného poriadku oprávnený podať iba prokurátor. Preto tunajší súd odvolanie poškodenej v zmysle ustanovenia § 316 ods. 1, druhá alinea Trestného poriadku zamietol ako podané neoprávnenou osobou.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.