Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/189/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne G. G., nar. X.X.XXXX, bytom L., Q. XXX/XX, zast. C.. G. F. ml., advokátom, so sídlom Košice, Thurzova 6, proti žalovanému R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Železiarenská 492/25, zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Košice, Štúrova 20, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku 29C 171/2017-113 z 15.3.2017 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o lehote na splnenie peňažnej povinnosti žalobkyne a vo výroku o trovách štátu.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom 29C 171/2017-113 z 15.3.2017 zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k bytu č. X nachádzajúcemu sa na 3. poschodí obytného domu súp. č. XXX, Q. XX a XX, vo vchode XX, stojacom na parcele č. XXX/ X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a so spoluvlastníckym podielom k pozemku XXX/XXXXX-in k celku, zapísaným na LV č. XXXX v kat. území H., okres L. II, O. L. - H. (I.), nehnuteľnosti prikázal od výlučného vlastníctva žalobkyne s povinnosťou žalobkyne zaplatiť žalovanému titulom vyporiadania sumu vo výške XX.XXX,- € v lehote do XXX dní od právoplatnosti rozsudku (II.) a vo zvyšku nárok žalobkyne vylúčil na samostatné konanie (B..). Q. priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške (IV.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu na účet O. súdu L. II súdny poplatok za žalobu vo výške 1.050,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (V.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov k nehnuteľnostiam označeným vo výrokovej časti rozsudku zapísaným na LV č. XXXX v k. ú. H. ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalobkyne s povinnosťou zaplatiť žalovanému titulom vyporiadania polovicu hodnoty majetku zistenú znaleckým posudkom, a to v mesačných splátkach vo výške 100,- € splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku, a taktiež sa domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov k parcele reg. „C“ č. 1290/446 - záhrada o výmere 960 m2 zapísaná na LV č. XXXX v k. ú. H. a k parcele reg. „C“ č. XXXX/X - trvalé trávne porasty o výmere XX.XXX mX zapísaná na LV č. XXXX v k. ú. H., pre okres L. II, O. L. - H. ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou zaplatiť žalobkyni polovicu hodnoty týchto pozemkov zistenú znaleckým posudkom vypracovaným v konaní, v

lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku (nárok v tejto časti súd rozsudkom vylúčil na samostatné konanie).

3. Súd vykonal stranami navrhnuté dokazovanie, spor právne posudzoval podľa ust. § 136 ods. 1 a 2, § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a žalobe o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v k. ú. H. ako dôvodnej vyhovel a v prevyšujúcej časti nárok, o ktorom je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, vylúčil na samostatné konanie s poukazom na ust. § 212 ods. 2 CSP. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že všetky nehnuteľnosti patrili do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (BSM), pričom po rozvode manželstva k vyporiadaniu BSM nedošlo dohodou účastníkov ani rozhodnutím súdu, preto podľa ust. § 149 ods. 4 nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov s rovnakými podielmi obidvoch spoluvlastníkov. Strany sporu napriek snahe o mimosúdne zrušenie podielového spoluvlastníctva a vzájomné vyporiadanie, sa na jeho zrušení a vyporiadaní nedohodli, preto žalobkyňa podala návrh na vyporiadanie rozhodnutím súdu. Súd pri rozhodovaní vzal do úvahy, že žalovaný so zrušením podielového spoluvlastníctva aj s prikázaním bytu do výlučného vlastníctva žalobkyne súhlasil, avšak nesúhlasil s prikázaním nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX do svojho výlučného vlastníctva. Vychádzal z hodnoty vyporiadávaného bytu vo výške 35.000,- € určenej zhodnými tvrdeniami strán a túto nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne a uložil jej povinnosť vyplatiť žalovanému vyrovnávací podiel vo výške 17.500,- €. Pokiaľ ide o lehotu na splnenie záväzku, žalobkyňa v konaní navrhovala určiť plnenie v splátkach vo výške 100 €, následne na pojednávaní dňa 16.9.2015 vzhľadom na svoje nepriaznivé majetkové pomery žiadala určiť lehotu troch, príp. dvoch rokov na plnenie dlžnej sumy, žalovaný napokon súhlasil s plnením v splátkach v lehote nie dlhšej ako niekoľko mesiacov, pričom splátky žiadal určiť vo výške 729,17 € s mesačným plnením vždy do 15. dňa v mesiaci. Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP) sa zaoberal možnosťou povoliť žalobkyni plniť dlh v splátkach a dospel k záveru, že povolenie splátok by nesplnilo svoj účel vzhľadom na nepriaznivé pomery žalobkyne a jej nízky príjem, z ktorého uhrádza nepravidelne aj samotné platby za užívanie bytu a má ďalšie záväzky a v starostlivosti zverené tri deti, z toho jedno maloleté a podľa posúdenia súdu v prejednávanej veci je namieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu než ustanovuje zákon v § 232 ods. 3 CSP, a to lehotu 180 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prihliadol na sociálno - ekonomickú situáciu na strane žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že do novembra 2013 pracovala vo firme Carpano s.r.o. s hrubým príjmom 392,- € mesačne, avšak jej pracovný pomer skončil výpoveďou zo zdravotných dôvodov, následne od novembra 2013 do augusta 2015 bola v evidencii nezamestnaných na príslušnom úrade práce a šesť mesiacov poberala príspevok v nezamestnanosti vo výške 255,- € mesačne, od 2.10.2014 do 28.2.2015 poberala aktivačný príspevok 198,- € mesačne a dňa 29.4.2015 nastúpila do firmy IEE s.r.o., v ktorej skončila pracovný pomer v skúšobnej lehote, že platí úhrady za užívanie bytu a služby spojené s bývaním iba nepravidelne (od 9/2014 do 9/2015 mesačnú úhradu vo výške cca 200,- € zaplatila iba 5 krát), spláca pôžičku Poštovej banke vo výške 151,- € s opakovane povoleným odkladom vzhľadom na jej aktuálny príjem vo výške 450,- € brutto, z ktorého zabezpečuje starostlivosť o tri deti (jedno je maloleté). So zohľadnením uvedených okolností prípadu súd nepovolil žalobkyni splácať dlžnú sumu v splátkach, ale určil jej povinnosť zaplatiť žalovanému prisúdenú sumu titulom vyporiadania 17.500,- € v lehote do 180 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú považoval za dostatočnú na vyriešenie finančnej situácie na strane žalobkyne, ktorá už od rozvodu manželstva (od júna 2005) si musela byť vedomá svojho záväzku plynúceho z vyporiadania spoločného majetku do budúcna a v prípade, ak má záujem naďalej v predmetnom byte bývať, od tohto obdobia podľa posúdenia súdu si mohla vytvoriť dostatočnú finančnú rezervu práve pre tento účel. Súd dodal, že plnenie v splátkach v akejkoľvek výške zodpovedajúcej príjmu žalobkyne, by znamenalo pre žalovaného plnenie v neprimeranej dobe niekoľkých rokov, čo je neprijateľné, keďže aj žalovaný po rozvode manželstva si musel vyriešiť svoju bytovú situáciu. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške, vychádzajúc z jej procesného úspechu vo veci s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v spore oslobodená od platenia poplatkov uznesením 29C/171/2014-42 zo 14.1.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.2.2015, a žalobe súd vyhovel, preto podľa ust. § 2 ods. 2, § 7 ods. 9 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu podľa pomeru úspechu súd uložil žalovanému, a to vo výške 1.050,- € (6 % zo sumy 17.500 €) určenej podľa položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.

4. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobkyňa i žalovaný.

5. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým súd určil lehotu na zaplatenie peňažnej náhrady žalovanému za spoluvlastnícky podiel v trvaní 180 dní od právoplatnosti rozsudku, uplatniac odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti je nesprávne, nakoľko súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom, nevyhodnotil všetky okolnosti prípadu, vec nesprávne právne posúdil a rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Uviedla, že rozsudok vo zvyšnej časti, t.j. vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobkyne, o povinnosti zaplatenia sumy 17.500,- € žalovanému, náhrady trov konania a vylúčení zvyšnej časti žaloby na samostatné konanie nenapáda, nakoľko ho v tejto časti považuje po právnej a vecnej stránke za správny. Podľa názoru žalobkyne v prípade riadneho zohľadnenia všetkých rozhodujúcich okolností prípadu a rešpektovania ustálenej súdnej praxe pri právnom posúdení návrhu na povolenie splátok, súd nemohol dospieť k záveru o nemožnosti vyhovenia návrhu na rozloženie plnenie na splátky, preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne. Zopakovala argumenty súdu uvedené v odôvodnení rozsudku a mala za to, že práve skutočnosti uvádzané súdom jednoznačne a dostatočne odôvodňujú povolenie splátok a ak súd na základe ich vyhodnotenia dospel k opačnému záveru, tento je nesprávny. Za nesporné považovala, že jej finančná situácia je neúmerná plneniu, na ktoré bola zaviazaná a že v dôsledku svojho zdravotného stavu a nutnej starostlivosti o tri deti sa dostala do kritickej sociálnej situácie. Práve pre takéto prípady ust. § 232 ods. 3 umožňuje súdu pri uložení peňažnej povinnosti určiť dlhšiu lehotu splatnosti ako stanovuje zákon, vrátane povolenia splátok. Citovala hľadiská vyplývajúce z konštantnej judikatúry pre úvahu súdu, či má strane sporu zaviazanej na plnenie priznať výhodu splátok a mala za to, že súd prvej inštancie riadne nezohľadnil uvedené okolnosti a výhodu splátok žalobkyni tak neopodstatnene nepriznal. Výšku plnenia v sume 17.500,- € nepochybne nepredstavuje zanedbateľnú čiastku a už vôbec nie prihliadnuc na majetkové a osobné pomery a finančnú situáciu žalobkyne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že táto nedisponuje finančnými prostriedkami v takej výške, aby bolo možné očakávať splnenie uloženej povinnosti bez povolenia splátok v lehote 6 mesiacov a žalobkyňa ani nie je schopná si tieto finančné prostriedky vzhľadom na ich výšku požičať. Na rozdiel od názoru súdu, na strane žalobkyne je rozhodne možné skôr predpokladať zabezpečenie si prostriedkov na pravidelné mesačné plnenie po častiach, než zohnať takúto sumu v lehote 180 dní. Zdôraznila, že práve platobná schopnosť je rozhodujúcim kritérium pre úvahu súdu o povolení splácať peňažné plnenie. Závery súdu, že mala vedomosť o nutnosti vyporiadania spoluvlastníctva k predmetnému bytu so žalovaným už od rozvodu, a teda aj o svojej prípadnej peňažnej povinnosti, označila za nepravdivé. Uviedla, že práve naopak, nepočítala do budúcna s takýmto záväzkom na finančné vyrovnanie spoluvlastníckeho podielu žalovanému, nakoľko v konaniach o určenie vyživovacích povinností na ich tri spoločné detí sa žalovaný opakovane bránil tým, že jej na účely starostlivosti o deti nechal byt. Aj z tohto dôvodu voči žalovanému v týchto konaniach nebolo uplatňované výživné v riadnej výške zodpovedajúcej jeho príjmom a žalobkyňa považovala prenechanie bytu žalovaným za protihodnotu k výživnému. Až následne žalovaný poprel svoje tvrdenia a začal sa voči žalobkyni domáhať svojho spoluvlastníckeho podielu, avšak bez reálneho záujmu sa na vyporiadaní dohodnúť. Žalobkyňa svojimi pomermi týkajúcimi sa finančnej a sociálnej situácie spĺňa všetky predpoklady, na ktoré súdy v rámci bežnej súdnej praxe prihliadajú a akceptujú ako dôvodné pre rozloženie plnenia na splátky. Mala za to, že súd pri svojom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, ak dospel k záveru o neúčelnosti splátok. Napriek pomerom žalobkyne a vytýkaným nepravidelným platbám na bývanie je potrebné zdôrazniť, že ak by bola na plnenie v splátkach zaviazaná právoplatným rozhodnutím súdu, nie je dôvodné vopred predpokladať, že splátky by neplnila, nakoľko aj ona sama si je vedomá následkov spojených s výkonom exekúcie. Žalobkyňa je toho názoru, že pri určení adekvátnej výšky splátok je schopná tieto riadne splácať, navyše v konaní bolo preukázané, že si je vedomá svojej povinnosti pri nadobudnutí výlučného vlastníctva vyplatiť vyrovnávací podiel, túto chce riadne a dobrovoľne splniť a nemá záujem na ohrození seba a svojej rodiny exekúciou. Zároveň v tejto súvislosti nemožno za správny uznať argument súdu prvej inštancie v rámci aplikácie ust. § 232 ods. 3 CSP, že rozdelením plnenia na splátky už v akejkoľvek výške by znamenalo plnenie voči žalovanému na niekoľko rokov, čo je neprijateľné. Zákon nijakým spôsobom neobmedzuje maximálny čas plnenia a judikatúrou súdov bola otázka času splatnosti uloženého plnenia v splátkach upresnená v tom zmysle, že súd pri rozhodovaní má prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti a vychádzajúc najmä z výšky plnenia určiť výšku splátok tak, aby dobu úplného splnenia povinnosti bolo možné považovať za primeranú. Žalobkyňa uviedla, že nežiada, aby splátky boli v tak minimálnej výške, že by vyrovnávací podiel žalovanému splácala 20 a viac rokov, avšak trvá na tom, že prihliadnuc na jej pomery a na výšku plnenia v sume 17.500,- € je primerané rozloženie splátok na dobu niekoľkých rokov. Takýto postup je

tiež v súlade s bežnou súdnou praxou a nie je zrejmé, prečo by mal byť neprijateľným riešením. V tejto súvislosti poukázala na vybrané rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré pri rozhodnutí o výške splátok považovali za právne súladné a primerané splácanie porovnateľných súm aj po dobu viac ako 5 rokov, pričom išlo o konania, kde dlžníci už pred rozhodnutím súdu voči veriteľom neplnili riadne svoje povinnosti, a teda priznanie výhod splátok bolo posudzované prísnejšie ako v konaní medzi sporovými stranami o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/189/2012 - istina s príslušenstvom + trovy cca 14.000,- € v splátkach po 200,- € na obdobie cca 6 rokov, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/408/2015 - istina s príslušenstvom + trovy cca 12.000,- € v splátkach po 100,- € na obdobie cca 10 rokov, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/57/2015 - istina s príslušenstvom + trovy cca 14.000,- € v splátkach po 250,- € na obdobie cca 5 rokov). Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa nepovažovala možnosť splácať žalovanému sumu 17.500,-€ v splátkach aj po obdobie niekoľkých rokov za skutočnosť zdôvodňujúcu neúčelnosť a neprijateľnosť rozhodnutia o splátkach. Navyše podľa názoru žalobkyne súd bol povinný prihliadnuť aj na správanie žalovaného, ktorý finančné prostriedky za svoj spoluvlastnícky podiel zjavne nepotrebuje až tak súrne, nakoľko z jeho strany nebol prejavený záujem spoluvlastníctvo vyporiadať a dohodnúť sa. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla rozsudok v časti určenia lehoty na vyplatenie vyrovnávacieho podielu žalovanému vo výške 17.500,- € zmeniť tak, že žalobkyňa bude povinná túto zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške určenej súdom ako primeranej, s prihliadnutím na jej pomery.

6. Žalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnej výške a zaviazal žalovaného zaplatiť štátu súdny poplatok. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. l písm. d), f) a h) a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný nie je povinný zaplatiť štátu súdny poplatok, príp. ho zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Poukázal na to, že žalobkyňa doposiaľ užíva byt na ul. Q. XX v L., ktorú domácnosť on opustil dňa 17.5.2003 a nechal žalobkyňu bývať v byte aj s ich spoločnými deťmi, pričom sám bol nútený vyriešiť svoju bytovú situáciu prostredníctvom úveru v banke. Žalobkyňa od tej doby sa nijakým spôsobom nesnažila o taký spôsob mimosúdneho vyporiadania, ktorý by bol akceptovateľný pre obe strany dohody. Krátko pred podaním žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teda 9 rokov po zániku BSM oslovila žalovaného, že má záujem o uzatvorenie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pričom však žiaden konkrétny spôsob zrušenia a vyporiadania spoločného majetku nenavrhla. Žalovaný navrhol, aby nehnuteľnosti patriace do podielového spoluvlastníctva boli v jeho výlučnom vlastníctve, pričom na vyrovnanie podielu by žalobkyni vyplatil sumu 19.000,- € do troch rokov v šiestich rovnakých polročných splátkach. Na uvedený návrh žalobkyňa reagovala návrhom, aby sa žalovaný vzdal bezodplatne svojho spoluvlastníckeho podielu na byte alebo ho previedol do vlastníctva ich spoločných detí, príp. aby si ponechal záhradu bez povinnosti vyplatiť ju. Ďalším obsahom reakcie žalobkyne už boli len invektívy voči žalovanému. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva prikázaním bytu s tým, že vyrovnávací podiel by splácala žalovanému v mesačných splátkach vo výške 100,- € a ostatné nehnuteľnosti (záhradu a trvalé trávnaté porasty) navrhla prikázať do výlučného vlastníctva žalovaného s tým, že vyrovnávací podiel za uvedené nehnuteľnosti by jej žalovaný zaplatil do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobou sa teda nedomáhala vyporiadania spoluvlastníckeho podielu žalovaného k bytu bezodplatne, tak ako sa o to snažila pred podaním návrhu na súd. Poukázal na svoje vyjadrenie v spore zo dňa 2.9.2015, v ktorom súhlasil s prikázaním bytu do výlučného vlastníctva žalobkyne, avšak nesúhlasil so splácaním vyrovnávacieho podielu žalobkyňou po 100,- € mesačne vzhľadom na skutočnosť, že on v uvedenom byte už 12 rokov nebýva a pri predpokladanej hodnote bytu 35.000,- € by splácanie trvalo takmer 15 rokov, preto navrhol, aby žalobkyňa ho vyplatila do jedného mesiaca po právoplatnosti rozsudku a rovnako nesúhlasil s prikázaním ostatných nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva. Poukázal na skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v priebehu konania vo vzťahu ku svojim pomerom a ekonomickej situácii, keď podľa jej návrhu prichádzal do úvahy aj predaj uvedeného bytu na základe dohody strán s následným späťvzatím žaloby a požiadala súd o poskytnutie lehoty na takýto postup, v čom jej súd vyhovel. Žalovaný ďalej tvrdil, že o podanie žaloby svojim konaním sa akokoľvek nepričinil, a bola to práve žalobkyňa, ktorá vedomá si skutočnosti, že nemá reálnu možnosť na vyplatenie vyrovnávacieho podielu spôsobom, ktorý by zachoval spravodlivú rovnováhu medzi podielovými spoluvlastníkmi, takúto žalobu podala. Citoval právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo 232/2013 z 20.6.2014, podľa ktorého „pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. môže mať

v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva význam návrh žalobcu podaný pred jeho podaním na súd, a to najmä za situácie, ak spoluvlastník súhlasí ešte v čase pred podaním návrhu so zrušením spoluvlastníctva a jeho vyporiadaním spôsobom, aký žalobca následne uplatnil v konaní pred súdom a bol úspešný. V takomto prípade totiž postoj osloveného spoluvlastníka (v spore pred súdom žalovaného) umožňoval uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v zmysle ust. § 141 OZ, a teda predísť sporu pred súdom formou dohody. Za tejto situácie by bolo nespravodlivé od tohto spoluvlastníka požadovať, aby inak úspešnému žalobcovi nahradil trovy konania“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa žalovaného nemožno akceptovať názor súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňa mala plný úspech vo veci. Žalobkyňa svojim návrhom pred podaním žaloby chcela, aby sa žalovaný vzdal vyrovnávacieho podielu za byt a ako kompenzácia malo byť to, že žalobkyňa sa vzdá svojho vyrovnávacieho podielu zo záhrady a trvalých trávnatých porastov, pričom o inej možnosti mimosúdneho vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyňa pred podaním žaloby neuvažovala (až v priebehu konania, uvedomiac si reálnu nemožnosť vyplatenia vyrovnávacieho podielu žalovaného, uvažovala o predaji nehnuteľnosti a následnom vyporiadaní z výťažku predaja). Žalobou sa však už domáhala možnosti vyplatenia vyrovnávacieho podielu v splátkach po 100,- € mesačne, čo je zjavne iný návrh aký bol pred podaním žaloby predložený žalovanému. Žalovaný uviedol, že sa nebránil mimosúdnej dohode so žalobkyňou a túto skutočnosť potom zdôrazňoval aj v priebehu celého konania, však bol jej návrhom postavený do situácie, o ktorej sa nedalo povedať, že by zachovávala spravodlivú rovnováhu medzi podielovými spoluvlastníkmi. Považoval preto za nespravodlivé zaväzovať ho povinnosťou náhrady trov konania, keď jeho postup nebol taký, ktorý by bránil vyriešeniu sporu mimosúdne. Navyše, súd strohé skonštatovanie o plnom úspechu žalobkyne vo veci, súd nijakým spôsobom bližšie nezdôvodnil, hoci pre preskúmateľnosť napadnutého výroku bolo nevyhnutné vysvetlenie, v čom mala spočívať plná úspešnosť žalobkyne v situácii, keď žalobou žiadala o určenie predmetného bytu do jej výlučného vlastníctva s možnosťou vyplatenia vyrovnávacieho podielu zaň žalovanému v splátkach po 100,- € mesačne a súd ju zaviazal zaplatiť vyrovnávací podiel do 180 dní od právoplatnosti rozsudku, čo je lehota takmer totožná s lehotou uvedenou v návrhu žalovaného predloženom vo vyjadrení k žalobe, a navyše súd časť žaloby vylúčil na samostatné konanie. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá zaväzuje súdy riadne odôvodniť svoje rozhodnutia a vyžaduje špecifickú odpoveď práve na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Poukázal tiež na rozsudok sp. zn. 3MCdo 1/2007 zo dňa 31.3.2008, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil nevyhnutnosť dostatočného odôvodnenia výroku o trovách konania, teda miery úspešnosti strany v konaní. Záverom uviedol, že rovnaká argumentácia platí aj vo vzťahu k rozsudkom uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.050,- €.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na to, že v odvolaní žalovaný namieta nepreskúmateľnosť rozsudku v napádanej časti, napriek tomu však navrhuje, aby odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok tak, že náhradu trov konania neprizná a na náhradu trov štátu nezaviaže žiadnu zo strán. Mala za to, že takýto návrh žalovaného je nesprávny, nakoľko v prípade nepreskúmateľnosti rozsudku, ho odvolací súd musí v tejto časti zrušiť a vrátiť vec na nové rozhodnutie, nie rozhodnúť o jeho zmene. Poukázala na obsah vyjadrenia žalovaného zo dňa 2.9.2015, v ktorom uviedol: „so zreteľom na obsah listu (list žalobkyne zo 4.6.2015 je prílohou žaloby) nepovažoval odporca za produktívne a efektívne komunikovať s navrhovateľkou vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva“. To znamená, že nemal záujem akokoľvek reagovať na ňou predložený návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ani naň nijako nereagoval a preto jeho tvrdenie, že mal záujem o uzatvorenie dohody, ktorou by sa predišlo tomuto konaniu, je zavádzajúce. Žalobkyňa v tejto súvislosti dodala, že uvedený návrh bol daný žalovanému výlučne na základe jeho predošlých vyhlásení v iných súdnych konaniach vo veci starostlivosti o spoločné deti, v ktorých žalovaný pri úprave vyživovacích povinností apeloval najmä na skutočnosť, že žalobkyni a deťom nechal byt, čím mu mala byť uložená nižšia vyživovacia povinnosť. Žalovaný nielenže nereagoval na tento návrh, ale ani nepodal žalobkyni vysvetlenie, či suma 19.000,- €, ktorú jej chce vyplatiť titulom vyporiadania, je odplatou za odstúpenie svojich spoluvlastníckych podielov na všetkých nehnuteľnostiach alebo len odplatou za byt. Podľa žalobkyne v prípade, ak by sa žalovaný skutočne chcel s ňou dohodnúť, mal ozrejmiť aspoň túto časť svojho návrhu, nakoľko ním predložený návrh bol neurčitý a nezrozumiteľný. Žalobkyňa poukázala na to, že sa pokúsila dohodnúť so žalovaným na urovnaní tohto sporu, avšak ten nesúhlasil s jej návrhom, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že do dosiahnutia plnoletosti ich najmladšej dcéry potrebuje

bývať s ňou v byte, v dôsledku čoho by nebolo vhodné do tejto doby byt predať a výťažok z jeho predaja rozdeliť medzi sporové strany, preto uvažovala o späťvzatí návrhu s tým, že sporové strany by si neuplatňovali nárok na náhradu trov konania; žalovaný následne nevykonal akékoľvek kroky k mimosúdnej dohode. S poukazom na uvedené nesúhlasila s vyjadrením žalovaného v odvolaní, že stále mal záujem predísť vzniku trov v tomto konaní, a preto by nemal niesť ťarchu ich náhrady. K tvrdeniu žalovaného o tom, že nevyhovenie návrhu na povolenie splátok vyvracia plný úspech žalobkyne v konaní, a teda jej nárok na plnú náhradu trov konania, žalobkyňa poukázala na početnú judikatúru súdu, ako aj právnu teóriu, v ktorej je jednoznačne ustálený názor, že pri posudzovaní úspechu v konaní sa musí brať ohľad na to, či bolo vyhovené návrhu strany čo do jeho podstaty a merita samotného. Rozhodnutie súdu o povolení, resp. nepovolení priznania výhody splácania peňažného plnenia, je fakultatívnym rozhodnutím, ktoré závisí od úvahy súdu a nemôže mať dopad na záver o úspechu, resp. neúspechu v konaní, ak bolo žalobe vyhovené čo do podstaty uplatneného nároku a navrhovaného petitu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mala žalobkyňa za to, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

8. Rozsudok vo výrokoch o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému na peňažné vyrovnanie podielov sumu 17.500,- € (okrem lehoty na plnenie) nebol odvolaniami sporových strán napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), a preto v týchto výrokoch nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolania sporových strán ako včas podané oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu [podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP] a rozsudok v napadnutých výrokoch o lehote na splnenie peňažnej povinnosti žalobkyne a o trovách štátu potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny a v napadnutom výroku o trovách konania rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

10. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 7.11.2017 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č.dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej vzťahujúcej sa k lehote na plnenie žalovanému prisúdenej sumy 17.500,- € v rozsahu odvolacích námietok žalobkyne vytýkajúcich nesprávne skutkové a právne posúdenie veci, dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Preskúmavané rozhodnutie a závery súdu prvej inštancie sú podložené zistením a správnym vyhodnotením všetkých potrebných (rozhodujúcich) skutočností, súd rozhodol podľa správnej právnej normy (ust. § 232 ods. 3 , ktorú aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, pokiaľ nepovolil žalobkyni plnenie v splátkach, ale určil jej na splnenie dlhu dlhšiu lehotu v trvaní 180 dní od právoplatnosti rozsudku so zohľadnením sociálnych pomerov na jej strane, jej platobnej schopnosti a konkrétnych okolností posudzovaného prípadu.

12. Procesná norma (ust. § 232 ods. 3 ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu (t.j. je možná i bez návrhu dlžníka, spravidla však je s ním spojená), že peňažné plnenie v konkrétnom prípade sa môže vykonať v lehote dlhšej než tri dni od právoplatnosti rozsudku, príp. v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí súd. Podľa ustálenej súdnej praxe hľadiskami pre úvahu súdu o priznaní výhody splácania dlhu v mesačných splátkach, sú najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť dlžníka i v konaní prejavená jeho snaha splniť záväzok, možnosť žalobcu domáhať sa celého plnenia v prípade nedodržania jednotlivých splátok, ako aj skutočnosť, či povolenie splátok v riešenom prípade nebude pre žalobcu (vzhľadom na jeho osobné pomery) príliš ťaživé (porov. R V/1968). Stanovenie dlhšej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok dlžníkovi nie je závislé od návrhu účastníka, ale súd je oprávnený sám zvážiť, či povolenie tejto výhody je vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisudzovanej sumy alebo na iné okolnosti prípadu. Stanovenie dlhšej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok dlžníkovi nie je závislé od návrhu účastníka, ale súd je oprávnený sám zvážiť, či povolenie tejto výhody je vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na

výšku prisudzovanej sumy alebo na iné okolnosti prípadu. Výška splátok teda musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale musí tiež zodpovedať výške priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu veriteľa došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch veriteľa (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 116/2012 z 18.3.2013).

13. Súd prvej inštancie postupujúc v súlade s ust. § 232 ods. 3 a v zmysle vyššie uvedených právnou praxou akceptovaných zásad a hľadísk, správne určil žalobkyni lehotu na splnenie dlhu dlhšiu než zákonnú (trojdňovú) lehotu, a to v trvaní 180 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú odvolací súd považuje za primeranú, zohľadňujúcu sociálnu situáciu žalobkyne, jej platobné schopnosti i okolnosti na strane žalovaného a konkrétneho posudzovaného prípadu. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi vyvodenými súdom prvej inštancie, a v súlade s ust. § 387 ods. 2 konštatuje aj správnosť dôvodov rozsudku vo vzťahu k napadnutému výroku, ktorým súd určil žalobkyni na splnenie dlhu dlhšiu než zákonnú lehotu v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP. Dôvody preskúmavaného rozsudku a závery súdu prvej inštancie sú úplné a správne, zrozumiteľne, výstižne a presvedčivo podané s poukazom na všetky zistené rozhodujúce skutočnosti a ust. § 232 CSP, ktoré súd na posudzovanú vec správne aplikoval, preto na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.

14. Skutočnosti a argumentácia žalobkyne uvedené v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti z hľadiska skutkového základu alebo právneho posúdenia otázky paričnej lehoty či právnych záverov vzťahujúcich sa k rozhodnutiu o zročnosti prisúdeného plnenia, neumožňujú prijať iné závery ani rozhodnutie o povolení splácania dlhu žalobkyne v splátkach. Žalobkyňou navrhované splátky 100,- € mesačne nezodpovedajú výške prisúdeného plnenia a znamenali by neprimerané oddialenie splatenia dlhu žalovanému (na obdobie cca 15 rokov); predovšetkým však možnosť splácania dlhu žalobkyňou v splátkach aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a celkom nereálna vzhľadom na zistené nepriaznivé pomery na strane žalobkyne, sociálnu situáciu a jej nízky príjem na hranici životného minima, z ktorého po zaplatení nevyhnutných výdavkov spojených s uspokojovaním životných potrieb a potrieb vyživovaných detí, pri splácaní existujúceho úveru a splatných záväzkov, sa javí nepravdepodobné, že by žalobkyňa bola schopná riadne uhrádzať aj mesačné splátky na zaplatenie dlhu voči žalovanému. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne odvolací súd poukazuje taktiež na to, že od vyhlásenia rozsudku 29C/171/2014-113 zo dňa 15.3.2017, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému peňažné vyrovnanie v sume 17.500,- € a napadla rozsudok podaným odvolaním iba v časti tohto výroku o lehote na plnenie, do rozhodnutia odvolacieho súdu uplynul už dlhší čas (cca 20 mesiacov), počas ktorého žalobkyňa si mala byť vedomá svojho záväzku a mohla si zabezpečiť finančné prostriedky na tento účel, napr. aj prevodom svojich spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a č. XXXX v k. ú. H. pri rešpektovaní predkupného práva žalovaného ako podielového spoluvlastníka (§ 140 Občianskeho zákonníka), príp. s jeho súhlasom aj na tretie osoby tak, aby bola schopná splniť svoju výplatnú povinnosť v lehote určenej napadnutým rozsudkom 180 dní od právoplatnosti rozsudku.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku, ktorým súd povolil žalobkyni zaplatiť dlžnú sumu 17.500,- € žalovanému v lehote do 180 dní od právoplatnosti rozsudku, považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie v súlade so zákonom (ust. § 2 ods. 2, § 7 ods. 9 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), podľa výsledku konania rozhodol tiež o poplatkovej povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a tento určil aj v správnej výške, keďže žalobkyňa bola v spore od platenia poplatkov oslobodená a súd jej návrhu vyhovel, pričom žalovaný v odvolaní ani netvrdil, že i na jeho strane sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od poplatkov.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o lehote na splnenie peňažnej povinnosti žalobkyne a vo výroku o trovách štátu.

17. Neboli však splnené podmienky pre potvrdenie (§ 387 , ani pre zmenu rozsudku (§ 388 vo výroku o trovách konania (napadnutom odvolaním žalovaného), keďže súd prvej inštancie z dôvodov, ktoré žalovaný uviedol v podanom odvolaní (s ktorými sa odvolací súd stotožňuje), predčasne, a preto aj nesprávne rozhodol o nároku strán na náhradu trov konania podľa procesného výsledku konania, resp.

zásady úspechu strán v spore, pokiaľ neposudzoval skutkové okolnosti významné z hľadiska možnej aplikácie ust. § 257 v danom spore, preto rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania z dôvodov podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) musel byť zrušený a v zrušenom rozsahu vec odvolací súd vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

18. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania, ak má preukázané dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania, príp. zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia § 257 prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania účastníkovi celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov konania. K aplikácii ust. § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Vždy je pritom potrebné zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho účastníka, v prospech ktorého má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane oprávneného účastníka. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, vždy musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, pričom výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 sú pomery strán, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj a správanie strán v priebehu konania a podobne (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006). Ust. § 257 má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého úspešná strana bude znášať vlastné trovy, ktoré jej v spore vznikli, sa bude zdať spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami a dôvodmi uplatnenia nároku a pod. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).

19. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) ust. § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

20. Odvolací súd pripomína, že pri rozhodovaní o trovách konania v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdy vychádzajú z aktuálnej a dlhodobo ustálenej súdnej praxe, na ktorú poukázal aj žalovaný v podanom odvolaní, podľa záverov ktorej v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pre priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu má význam zistenie o tom, či žalobca pred podaním žaloby na súd navrhol spoluvlastníkovi zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v podanej žalobe a v spore dosiahol plný úspech vo veci. Podľa právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 10/2012 z 26. júla 2012, ak podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšal s druhým spoluvlastníkom dohodnúť a aký následne navrhol v súdnom konaní, najmä ak sa žalovaný neúspešne bránil alebo navrhoval iný spôsob vyporiadania, niet zásadne prekážok, aby súd použil ust. § 142 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania (pozri tiež Zborník rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR IV., str. 748).

21. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní pri rozhodovaní o trovách konania sa dôkladne zaoberať možnosťou aplikácie ust. § 257 na posudzovaný prípad a v súlade s vyššie uvedenými zásadami ustálenými v aplikačnej praxi skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri rozhodovaní výnimočne prihliadnuť, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania inak procesne úspešnej žalobkyni. V tejto súvislosti súd posúdi skutkové okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, či a akým spôsobom navrhovala žalobkyňa vyporiadanie žalovanému dohodou pred podaním žaloby, aký bol postoj žalovaného k žalobou navrhovanému spôsobu vyporiadania i k výške peňažnej náhrady na vyplatenie podielov, správanie strán

v priebehu sporu, atď., vysporiada sa s rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi strán uvedenými v odvolaní a vyjadreniach, a následne o nároku sporových strán na náhradu trov konania v súlade so zákonom a spravodlivo opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne zároveň aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 393 ods. 2 .

22. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 , môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 , a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .