Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-82-2013.pdf
PDF · 101.22 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
PN-4C/82/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, zastúpeného: OREA Consulting/JUDr. Oliver Baláž, advokát, so sídlom Zámocká 10, Bratislava, IČO: 35 742 381 proti žalovanému: Dušan Hupko, nar. 07.08.1956, bytom Žlkovce 227, 920 42 Žlkovce, o zaplatenie 1.025,36 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/82/2013-99 zo dňa 07.03.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,0 % ročne zo sumy 663,88 Eur od 12.07.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9,0 % ročne zo sumy 361,48 Eur od 12.07.2010 do 13.07.2010. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 43 ods. 1 a 2 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 101 ods. 1, § 107 ods. 1 až 3, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že posudzoval uplatnený nárok žalobcu ako nárok vyplývajúci z právneho vzťahu strán založeného na základe uzatvorenia zmlúv o pripojení podľa citovaných ustanovení § 43 ods. 1 a 2 zákona č. 610/2003 Z.z., s predmetom poskytovania odplatných elektronických komunikačných služieb (verejných telekomunikačných služieb), ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv. Žalobca si žalobou, po čiastočnom späťvzatí žaloby, uplatňuje voči žalovanému sumu za poskytnuté telekomunikačné služby vo výške 361,48 Eur s príslušenstvom. Pre súd bolo prioritné, že žalobca zaslal žalovanému Pokus o zmier - predsporové výzvy, na ktoré žalovaný nereagoval a dlžné sumy neuhradil, na základe čoho žalobca odstúpil od zmlúv uzavretých so žalovaným. Keďže žalovaný ani čiastočne neuhradil dlžné sumy, žalobca využil svoje právo v zmysle Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti a v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka. Odstúpenie od zmlúv nastalo dňa 13.06.2010 a dňa 13.07.2010, čo žalobca ani žalovaný nenamietali. Podľa Občianskeho zákonníka sa odstúpením od zmluvy zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc), a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 Občianskeho zákonníka). Keďže v prípade žalovanému poskytnutých telekomunikačných služieb takáto reštitúcia in natura nebola možná, keďže tieto ich poskytnutím boli spotrebované, bolo treba zo strany žalovaného
poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno vrátiť in natura, tu ňou bola cena poskytnutých služieb. Od kedy žalobca odstúpil od zmlúv, teda odo dňa 13.06.2010 a odo dňa 13.07.2010, mal právo podať žalobu na súd. Žalobca svoje právo využil až v roku 2013, keď žaloba bola súdu doručená dňa 22.02.2013, teda viac ako dva roky po odstúpení od zmlúv. Odo dňa 13.06.2010, resp. 13.07.2010 mal žalobca vedomosť o tom, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil, pretože využíval služby žalobcu na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, pričom za tieto služby nezaplatil. Žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd však konštatuje, že žaloba zo dňa 08.02.2013 bola doručená súdu dňa 22.02.2013, teda po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby počítanej odo dňa 13.06.2010 a odo dňa 13.07.2010. Súd mal za to, že žalobca si neuplatnil svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v premlčacej dobe, pričom s poukazom na § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, je súd povinný prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti. Vzhľadom na uvedené súd žalobu vo zvyšnej časti, t.j. v časti o zaplatenie sumy 361,48 Eur spolu s príslušenstvom, zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.025,36 Eur, pričom v časti o zaplatenie 663,88 Eur (64,75 % žalovanej sumy) súd konanie zastavil. Súd mal za to, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca tým, že zobral žalobu v časti späť, čo nemožno pripočítať na ujmu žalovaného. V časti o zaplatenie sumy 361,48 Eur (35,25 % žalovanej sumy) súd žalobu zamietol, čo predstavuje taktiež úspech žalovaného. Žalovaný bol teda v konaní v celom rozsahu úspešný, preto by mal nárok na náhradu trov konania. Žalovanému však v konaní žiadne trovy konania nevznikli, z uvedeného dôvodu súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku, výslovne proti zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 361,48 Eur s prísl. za vyfakturovanú cenu služieb, podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v odvolaním napadnutej časti vyhovie. Podľa odvolateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Účastníci si v bode 15.12 VOP dohodli účinky odstúpenia od zmluvy inak ako od počiatku preto, že z povahy predmetu zmlúv je vylúčené, aby si žalobca a žalovaný vrátili navzájom poskytnuté plnenia. Žalovaný predsa nemôže vrátiť žalobcovi mobilné služby, ktoré spotreboval a ktoré mu žalobca vyúčtoval. Práve na takéto druhy zmluvných vzťahov Občiansky zákonník myslí a preto umožňuje účastníkom v § 48 odsek 2 dohodnúť si účinky odstúpenia od zmluvy aj inak ako od počiatku. Žalobca v Pokuse o zmier zo dňa 31.05.2010 oznámil žalovanému, že ak v lehote do 12.06.2010 neuspokojí jeho pohľadávku vo výške 130,39 Eur žalobca odstúpi od zmluvy s účinnosťou od nasledujúceho dňa. Nakoľko žalovaný pohľadávku žalobcu vo výške 130,39 Eur neuspokojil ani v takto dodatočne poskytnutej lehote, žalobca s účinkami odo dňa 13.06.2010 odstúpil od zmluvy. Žalobca v Pokuse o zmier zo dňa 28.06.2010 oznámil žalovanému, že ak v lehote do 12.07.2010 neuspokojí jeho pohľadávku vo výške 231,09 Eur žalobca odstúpi od zmluvy s účinnosťou od nasledujúceho dňa. Nakoľko žalovaný pohľadávku žalobcu vo výške 231,09 Eur neuspokojil ani v takto dodatočne poskytnutej lehote, žalobca s účinkami odo dňa 13.07.2010 odstúpil od zmluvy. Na základe uvedeného je zrejmé, že odstúpením od zmlúv nedošlo k zrušeniu zmlúv od počiatku. Zmluvy o pripojení č. 3032622 a č. 3075270 riadne trvali do 12.06.2010 a do 12.07.2010. Z tohto dôvodu nie je možné hľadieť na zmluvy akoby nikdy neboli uzavreté a na plnenia poskytnuté žalovanému ako na bezdôvodné obohatenie. Takto poskytnuté plnenia nemôžu byť bezdôvodným obohatením, keď dôvodom na ich dodanie boli uzavreté zmluvy riadne trvajúce do 12.06.2010 a do 12.07.2010. Tak ako už žalobca uviedol, predmetné zmluvy nezanikli „ex tunc" (od počiatku) ale „ex nunc" (k dátumu 13.06.2010 a k 13.07.2010), preto je potrebné hľadieť na zmluvy ako na jestvujúce, určitý čas trvajúce na základe ktorých sa poskytlo plnenie. Na vysporiadanie vzájomných nárokov vyplývajúcich zo zmlúv uzavretých medzi žalobcom a žalovaným nie je možne použiť právnu úpravu týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia, podporne poukazujúc na desiatky rozsudkov okresných súdov, ktoré takéto nároky žalobcovi ako oprávnené priznali. Z hľadiska času si žalobca mohol po prvý krát uplatniť právo zo zmluvy o pripojení č. 3032622 na súde dňa 14.06.2010 a právo zo zmluvy o pripojení č. 3075270 dňa 14.07.2010, a to v trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu uplynula dňa 14.06.2013 a dňa 14.07.2013. Žalobca podal žalobu na súd dňa 22.02.2013, to znamená že tak urobil včas pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Nárok žalobcu v čase podania žaloby teda nebol premlčaný.
4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.
7. Z obsahu a rozsahu podaného odvolania je jednoznačné, že odvolateľ napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie výslovne len v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 361,48 Eur s prísl. (t.j. v časti, v ktorej sa domáhal ceny poskytnutých služieb), preto vo zvyšnej zastavenej časti (týkajúcej sa zmluvnej pokuty vo výške 663,88 Eur a úrokov z omeškania) v dôsledku nedostatku podaného odvolania rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:
11. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmluvný vzťah založený dvoma zmluvami o pripojení uzatvorenými medzi žalobcom a žalovaným, bol ukončený odstúpením od zmluvy ku dňu 13.06.2010 a 13.07.2010. Sporným zostalo, či v dôsledku tohto odstúpenia došlo v zmysle ust. § 48 OZ k zrušeniu zmluvy od začiatku (ex tunc) alebo až posledným dňom mesiaca, v ktorom bolo odstúpenie doručené účastníkovi, tak ako argumentuje žalobca poukazujúc na odchylnú zmluvnú úpravu vo VOP.
12. Medzi stranami boli v zmluve o pripojení, resp. vo VOP dohodnuté odchylne právne následky odstúpenia od zmluvy ako sú upravené v § 48 ods. 2 a § 457 OZ a to v bode 15.12 VOP, čo znamená, že takéto zmluvné dojednanie sa odchyľuje od zákona v neprospech spotrebiteľa a preto s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka dojednanie v bode 15.12 VOP je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú.
13. Vzhľadom na to, že došlo k odstúpeniu od zmluvy a k jej zrušeniu od počiatku, plnenie, ktoré má žalovaný vrátiť, možno priznať iba z titulu bezdôvodného obohatenia, tak ako správne uzavrel súd prvej inštancie. V prípade premlčania povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie je potrebné aplikovať § 107 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka, a teda posúdiť 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalobný návrh bol na súd podaný až dňa 22.02.2013, teda po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula 13.06.2012 a 13.07.2012, a preto ho bolo potrebné z dôvodu premlčania, ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.
14. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na odchylnú zmluvnú úpravu vo VOP, v zmysle ktorej odstúpením od zmluvy nedochádza k zrušeniu zmluvy už od začiatku (ex tunc), ale až posledným dňom mesiaca, v ktorom bolo odstúpenie doručené účastníkovi, na takúto zmluvnú úpravu nebolo možné prihliadnuť v dôsledku nevyhnutnosti aplikácie ustanovenia § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej zákonnej právnej úpravy. Preto je neprípustné a v rozpore so základnými princípmi ochrany spotrebiteľa, aby bolo pre spotrebiteľa záväzné zmluvné dojednanie, odchylné od zákonnej úpravy, ktoré je pre neho nevýhodnejšie. V danom prípade teda nemohlo platne dôjsť k odchýleniu sa od zákonnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy v podobe zrušenia zmluvy od počiatku v zmysle § 48 OZ tak, že by sa okamih účinkov zrušenia zmluvy posunul až na čas doručenia odstúpenia od zmluvy druhej zmluvnej strane, nakoľko takáto zmluvná úprava je pre žalovaného ako spotrebiteľa nevýhodnejšia, a to práve v súvislosti s otázkou premlčania.
15. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, poukazujúcimi na účinky odstúpenia od zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu, naviac žalobca odkazoval výlučne na rozhodnutia súdov prvej inštancie. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými rozhodnutiami na podporu jeho tvrdení (v danom prípade) stotožniť.
16. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny v napadnutej časti potvrdil.
18. V odvolacom konaní vo veci samej, keď v zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
20. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
21. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).