Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Sa-14-2018.pdf
PDF · 176.54 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/14/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: Š. Y.N., U.. G. XXX/ XX, G. Y., zastúpený: JUDr. Ondrej Krempaský, advokát, Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému: Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.1.2018, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.1.2018 v spojitosti s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X z 23.1.2018 zo dňa 24.10.2017 a vec vracia tomuto na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou z 20.2.2018 žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 24.10.2017 s poukazom na § 191 ods.1 písm. c/ a e/ SSP.
2. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím z 24.10.2017 zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok žalobcu spísanú 11.10.2017 s poukazom na § 65 ods.1 a 2 zákona o sociálnom poistení s konštatovaním a odôvodnením, že ku dňu 11.10.2014, ku ktorému dňu žiadal o priznanie starobného dôchodku, získal 6 rokov a 311 dní dôchodkového poistenia. Rozhodnutím Colného riaditeľstva SR Bratislava 24.1.2003 mu bol priznaný výsluhový dôchodok od 1.1.2003. V tomto mu bola zhodnotená doba výkonu vojenskej služby, doba služobného pomeru colníka s konštatovaním III. pracovnej kategórie a odpracovaním 33 rokov a 55 dní. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že ani do 31.12.2003 v III. pracovnej kategórii nebolo možné započítať dobu dôchodkového poistenia lebo žalobca nebol zaradený do I. ani II. pracovnej kategórie pri výkone svojej funkcie.
3. Na vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho sumu bola zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 26. augusta 1969 do 19. novembra 1971 (III. pracovná kategória) a doba služobného pomeru colníka od 1. februára 1972 do 30. júna 2002 (III. pracovná kategória), t. j. 33 rokov a 55 dní. Nakoľko žalobca počas služobného pomeru nebol zaradený do výkonu funkcie t.j. do I. resp. II. kategórie funkcií, doba zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie nárok na dobu dôchodkového poistenia ani podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 nezakladá.
4. Žalovaný uzavrel, že obdobie výkonu služby v colnej správe vrátane základnej vojenskej služby od 26. augusta 1969 do 19. novembra 1971 a od 1. februára 1972 do 30. júna 2002 získal v takom rozsahu, ktorý založil nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a predmetné obdobie v súlade s § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je možné považovať za obdobie
dôchodkového poistenia na účely určenia sumy starobného dôchodku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že k 11. októbru 2014 žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. podľa ktorého poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
5. Proti predmetnému rozhodnutiu podal účastník konania v zákonom stanovenej lehote odvolanie a namietal, že vo veci nebol zistený správne skutkový stav a vec bola nesprávne posúdená po právnej stránke. 6. Rozhodnutie považoval za nezákonné a nepreskúmateľné a pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok Sociálna poisťovňa, ústredie postupovala diskriminačne. Poukázal na Dohovor č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej len „Dohovor"), ako aj rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pre nárok na starobný dôchodok žiadal započítať aj celú dobu služby, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015, na rozsudok č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky, z ktorých niektoré časti cituje. Pretože splnil zákonné podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok, dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov a bol nepretržite zamestnaný viac ako 15 rokov, žiadal priznať starobný dôchodok. 7. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako odvolací orgán, preskúmal napadnuté rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X z 24. októbra 2017 a dospel k záveru, že postup Sociálnej poisťovne, ústredie bol správny, preto odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. 8. Z administratívneho spisu mal za preukázané, že žalobca si uplatnil nárok na dôchodkovú dávku žiadosťou spísanou 11. októbra 2017. Starobný dôchodok žiadal priznať tri roky spätne, od 11. októbra 2014. Žalobca dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov XX. V. XXXX. Ku dňu 11. októbra 2014 účastník konania získal 2 501 dní obdobia dôchodkového poistenia. Z uvedeného vyplýva, že k 11. októbru 2014 získal 6 rokov a 311 dní obdobia dôchodkového poistenia.
9. Žalovaný v odvolacom konaní bolo preukázané rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave, číslo 55594/2002-8904 z 24. januára 2003, že mu bol podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.") o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov priznaný od 1. januára 2003 výsluhový dôchodok.
10. Žalovaný uviedol, že na vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho sumu bola zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 26. augusta 1969 do 19. novembra 1971 (III. pracovná kategória) a doba služobného pomeru colníka od 1. februára 1972 do 30. júna 2002 (III. pracovná kategória), t. j, 33 rokov a 55 dní. Nakoľko žalobca počas služobného pomeru nebol zaradený do výkonu funkcie do I. resp. II. kategórie funkcií, nárok na zníženie dôchodkového veku mu nevznikol, pretože doba zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie nárok na zníženie dôchodkového veku ani podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 nezakladala.
11. Podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
12. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
13. Pretože žalobca obdobie výkonu služby v colnej správe (vrátane základnej vojenskej služby) od 26. augusta 1969 do 19. novembra 1971 a od 1. februára 1972 do 30. júna 2002 získal v takom rozsahu, ktorý mu založil nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., predmetné obdobie v súlade s § 255 ods. 5 a § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v nie je možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia na účely určenia sumy starobného dôchodku.
14. Teda v odvolacom konaní žalovaný mal za preukázané, že žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., a to podmienku potrebnej doby
dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov, a preto jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 24. októbra 2017 bola správne zamietnutá.
15. Uviedol, že zamestnanie účastníka konania v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II, kategórie funkcií, preto nie je možné v tomto prípade aplikovať § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., účinného k 11. októbru 2014, podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zariadenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.
16. Námietka žalobcu, že je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom), je nedôvodná. Sociálna poisťovňa zosúladila svoju aplikačnú prax so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru 28 uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. Takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií. Sociálna poisťovňa, ústredie v prípade účastníka konania zvolila rovnaký postup ako u tých poistencov, ktorí nezískali dobu zamestnania alebo profesionálnu službu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórii funkcií.
17. Podľa žalovaného námietka žalobcu v odvolaní, s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky súdov je irelevantná, pretože právny názor v nich uvedený nebol doposiaľ zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach. Na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne.
18. Žalovaný dôvodil opakovane, že ako vyplýva z administratívneho spisu, žalobca si uplatnil žiadosťou z 11.10.2017 nárok na starobný dôchodok spätne 3 roky od 11.10.2014. Žalovaný poukazujúc na § 65 ods.1 a ods.5, písm. b/ zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov XX.X.XXXX. Mal za to, že na uplatňovaný nárok získal 6 rokov a 311 dní obdobia dôchodkového poistenia a poukázal na to, že rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave č. 55594/2002-8902 z 24.1.2003 bol žalobcovi podľa zákona č.328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtova a vojakov priznaný od 1.1.2003 výsluhový dôchodok. Pre účely vzniku tohto dôchodku mu bola priznaná a zhodnotená doba v III. pracovnej kategórii a základná vojenská služba od 26.8.1969 do 19.11.1971 a doba služobného pomeru colníka od 1.2.1972 do 30.6.2002 a konštatované odpracované v III. pracovnej kategórii 33 rokov a 55 dní a to preto, že žalobca nebol zaradený v I. alebo v II. pracovnej kategórii. Podľa žalovaného mu nevznikol nárok na zníženie dôchodkového veku ani podľa predpisov účinných ku dňu priznania výsluhového dôchodku, keďže bol zaradený v III. pracovnej kategórii. S odkazom na § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. uviedol, že žalobca obdobie výkonu služby v colnej správe (vrátane základnej vojenskej služby) od 26. augusta 1969 do 19. novembra 1971 a od 1. februára 1972 do 30. júna 2002 získal v takom rozsahu, ktorý mu založil nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Predmetné obdobie v súlade s týmto ustanovením nie je možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia na účely určenia sumy starobného dôchodku.
19. Podľa žalovaného žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona citovaného zákona a to podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov, preto jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 24. októbra 2017 bola dôvodne zamietnutá. Pretože zamestnanie žalobcu v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II, kategórie funkcií, nie je možné v jeho prípade aplikovať § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., účinného k 11. októbru 2014, /nároky vyplývajúce zo zariadenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023/.
20. Žalovaný pokladal námietku, že je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom) za nedôvodnú. Sociálna poisťovňa akceptuje názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu
profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a určuje aj sumu starobného dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb.
21. V prípade žalobcu takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií.
22. Námietka, ktorou žalobca poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky súdov, je irelevantná. Právny názor v nich uvedený nebol doposiaľ zovšeobecnený a nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach.
23. Na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne. Preto v zmysle § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. dospel k záveru, že odvolanie účastníka konania nie je dôvodné.
24. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe podaním z 9.4.2008: „ v odvolacom konaní bolo preukázané, že žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., a to podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov a preto vo veci jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku bolo napadnutým rozhodnutím potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
25. Nie je možné v tomto prípade aplikovať § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z., podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zariadenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Zamestnanie žalobcu v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií.
26. Námietka žalobcu, že je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom), je nedôvodná. Pre posúdenie dôchodkových nárokov sa zohľadňuje aj doba profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. V prípade žalobcu takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií. Žalovaná v prípade žalobcu zvolila rovnaký postup ako u tých poistencov, ktorí nezískali dobu zamestnania alebo profesionálnu službu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórii funkcií.
27. K námietka žalobcu ktorou poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ďalšie rozsudky súdov je irelevantná doposiaľ neboli názory zovšeobecnené a uvádzané rozsudku sa týkajú skutkovo odlišných vecí. V právnom systéme Slovenskej republiky sú prameňom práva rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky. Poukazovanie na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a krajských súdov, ktoré nie sú uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu je nedôvodné, ak právny názor v uvádzaných rozsudkoch v nebol zovšeobecnený. Žalovaná sa pridržiavala skutkových a vecných dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a trvala na správnosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré pokladá za zákonné a správne a žiadala, podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
28. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutím žalovaného a prvostupňového orgánu, ako aj ich postupom, boli porušené jeho práva tým, že zamietli jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku, aj keď splnil obidve zákonné podmienky pre priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahol dôchodkový vek 62 a bol nepretržite poistený viac ako 15 rokov. Žalovaný bol povinný zrušiť prvostupňové rozhodnutie, ale konal v rozpore s § 218 ods. 2, 3 zák. č. 461/2003 Z. z., keď prvostupňové rozhodnutie potvrdil, hoci sa prvostupňový orgán nevysporiadal s námietkami žalobcu smerujúcimi k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Obidve rozhodnutia sa odôvodňujú tým, že žalobca nedosiahol dostatočnú dobu dôchodkového poistenia, že terajšia judikatúra je na tento prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie.
29. Podľa žalobcu žalovaný aj prvostupňový orgán konali v rozpore s čl. 33 Dohovoru 128, a rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorou sa riadia pri svojej rozhodovacej činnosti aj krajské súdy vyplýva, že výsluhovým dôchodcom je možné priznaný starobný dôchodok krátiť a nie ho nepriznať vôbec.
30. Celková doba poistenia podľa žalobcu, nemôže byť posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišne posudzovanie celkovej doby poistenia spočíva v tom, že prvostupňový orgán a aj žalovaný u výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie, považuje za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov (tento postup je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou súdov). U výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórii postupuje opačne a dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia odpočítava. Z uvedeného vyplýva, že aj keď obaja výsluhoví dôchodcovia boli poistení rovnakú dobu, je im priznaný výsluhový dôchodok podľa rovnakého zákona, prístup žalovaného k posúdeniu uplatneného nároku o rozhodujúcej skutočnosti je iný, diskriminujúci. Tento postup nie je možné odôvodniť odkazom na ustanovenie § 274 zák. č. 461/2003 Z. z., z ktorého dikcie vyplýva, že citované ustanovenie upravuje výšku dôchodkového veku a nie celkovú doba poistenia.
31. Žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov dňa a jeho celková doba poistenia je 40 rokov a 1 deň (6 rokov a 311 dní + 33 rokov 55 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku) a nie ako uvádza poisťovňa 6 rokov a 311 dní. Právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom a žalovaným je v rozpore s § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 od 1, 2 citovaného zákona, podľa ktorého, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.
32. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo by mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
33. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR 7So/138/2011, podľa ktorého hodnotenie v I. kategórii funkcií, odôvodňujúce skorší odchod poistenca do dôchodku, bez ohľadu na skutočnosť, že vek, rozhodujúci pre vznik nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme poistenec dosiahol až neskôr. Iným výkladom by sa ustanovenie § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení stalo nadbytočným a poistencom by znížený vek odchodu do dôchodku nebolo možné zohľadňovať, hoci svoj vstup do osobitného systému nemohli ovplyvniť.
34. Žalobca uviedol, že splnil obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, dosiahol dôchodkový vek a bol poistený viac ako 15 rokov. Žalovaný však s poukazom na § 274 zákona o sociálnej poisťovni konštatoval, že nesplnil podmienku trvania poistného vzťahu a v rozpore, ako posudzuje kategórie zamestnancov I. a II. nezákonne postupoval, ak mu nepriznal starobný dôchodok z uvedeného dôvodu. Žalobca svojou žiadosťou podľa § 65 ods.1 zákona o sociálnej poisťovni žiadal o priznanie starobného dôchodku po dosiahnutí dôchodkového veku, ktorý dosiahol XX.X.XXXX.
35. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7So/138/2011: „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšieho zaobchádzania s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad
akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku, zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní), teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku, následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výška dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu."
36. Žalobca s poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10So/59/2014, ktorý poukazuje na to, že žalovaná pochybila, ak nepriznala žalobcovi nárok na starobný dôchodok a nerešpektovala jeho judikatúru v obdobných veciach. Uvedené rozsudky sú použiteľné aj pre žalobcu, lebo o otázke výsluhových dôchodkov zaradených do I. a II. kategórie zdôrazňujú potrebu rešpektovania článku 33 Dohovoru 128 a vykladajú tieto právne predpisy v súlade s týmto Dohovorom a Ústavou Slovenskej republiky, čo žalovaný odmieta rešpektovať a čo je v rozpore s princípmi právnej istoty upravenými v Ústave Slovenskej republiky.
37. Žalobca poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10So/59/2014, z ktorého citoval: „Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok citovaný judikát nerešpektovala. a krajský súd považoval jej rozhodnutie za zákonné. Najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti ( napríklad rozsudok sp. 1So/59/2012 zo dňa 13.08.2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšší súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe. „K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno- konformným spôsobom odôvodňovala, t. j. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti, resp. judikatúry zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojim postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať“
38. Uvedené rozsudky vyvracajú závery žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórií, pričom závery rozsudkov plne rešpektujú čl. 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade s Dohovorom 128 , ale aj s Ústavou Slovenskej republiky.
39. Žalobca dal do pozornosti rozsudky Krajských súdov SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych veci a ktoré tiež vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, môžeme zaradiť rozsudky krajských súdov v Košiciach, Nitre, Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Trnave, Žiline.
40. Žalobca, ktorý je poberateľom výsluhového dôchodku, žiadal započítavanie doby poistenia pre účely priznania nároku na starobný dôchodok posúdením osobitnej doby, ktorú získal po nadobudnutí tohto výsluhového dôchodku a konštatoval, že žalovaným konštatované nesplnenie podmienky doby poistenia žalobcu je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov o otázke starobných dôchodkov poberateľov výsluhových dôchodkov. Dal do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre konštatoval, že súčasťou princípu právnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď a označil rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/93. PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99) rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 243/05). Inak dochádza k porušeniu ústavnej zásady právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a zákonom ustanovenej povinnosti jednotného rozhodovania súdov.
41. Za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť ÚS SR IV. ÚS 14/07).Podľa názoru ústavného súdu, ak súd rieši tú istú alebo analogickú právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako uviedol ÚS SR v rozhodnutí č. III. ÚS 192/06).
42. NS SR v rozsudku 10So/59/2014 z 15.04.2015 vyslovil svoj právny názor na záväznosť predchádzajúcej judikatúry aj na prípad, ktorý je totožný s touto vecou, tak vyjadril na čom je založené aj uznesenie ÚS SR IV. US 481/2011- 19 zo dňa 10.11.2011. Žalovaný odlišnosť názoru stavia na pracovných kategóriách, pričom nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia u výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. Diskriminujúcim spôsobom posudzuje celkovú dobu poistenia k výsluhovým dôchodcom nezaradeným do I. alebo II. kategórie. Tento postup nevolí, ani poistencom, ktorí nimi neboli u žalovaného 15 rokov, ale boli poistencami v zahraničných systémoch a rozhoduje tak v rozpore s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Podľa žalobcu nie je možné odopierať poberateľom výsluhových dôchodkov možnosť uplatnenia nároku na starobný dôchodok s poukazom na ust. § 274 zákona a odvodzovať iný postup pri posudzovaní splnenia druhej podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok. Celková doba vo všetkých systémoch sa týka výlučne výsluhových dôchodkov zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/138/2011 a mnohé rozhodnutia o predmetnej otázke a namietal, že žalovaný v ust. § 60 ods. 2 a § 255 ods.2 zákona o sociálnom poistení nebral do úvahy celé ustanovenie. 43. Medzi žalovaným a žalobcom bola sporná celková doba dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané a v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR v rozsudku 10 So/59/2014 z 15.4.2015, kde potvrdil, že judikatúra pred vydaním tohto rozsudku je záväzná nielen pre súdy nižšieho stupňa, ale aj pre žalovaného. 44. Poistencom v I. a II. kategórií zostáva zachovaný skorší odchod do dôchodku a posúdenie celkovej doby poistenia nie je možné opierať o ustanovenie § 274 zákona a odvodzovať z toho iný postup pre posudzovaní splnenia druhej podmienky pre vznik nároku na dôchodok, t.j. vyvodzovať záver o celkovej dobe vo všetkých systémoch výsluhových dôchodcov zaradených do I. alebo II. kategórie činnosti. 45. Výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného aj prvostupňového orgánu je arbitrárne rozhodnutie. Jeho skutkové a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi o ktoré žalovaný opiera svoje rozhodnutie a ich interpretácia je v extrémnom nesúlade s obsahom súdnej a právnej praxe. Žalovaný totiž neuviedol ani jeden relevantný dôvod, na základe ktorého odmieta stabilizovanú výkladovú prax. 46. Žalovaný v ustanovení § 60 ods. 2 a 255 ods. 5, neberie vôbec do úvahy, že za spojkou : „a nebol mu priznaný invalidný, výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok...." Z rozsudku NS SR 7So/138/2011 vyplýva „Navyše bolo potrebné riešiť výklad niektorých pojmov, upravených v zákone o sociálnom poistení v spojitosti so zabránením diskriminácie. Kým zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), a nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii
poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zberov do osobitného systému nemala za cieľ." 47. V rozsudku sp. zn. 7 So/138/2011 Najvyšší súd SR uviedol: „Treba zdôrazniť, že navrhovateľovi bol od 1. novembra 2002 priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) má charakter dávky v starobe, preto odporkyňa musí postupovať v súlade s článkom 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb.. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby profesionálneho vojaka rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č.328/2002 Z.z. Iným postupom by určitá kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená / porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých o takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti." 48. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 9.5.2018 a uviedol opakovane, že žalovaný odmieta ustálenú súdnu prax jednotného postupu v pracovných kategóriách pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok. Žalovaný u colníkov posudzuje túto kategóriu III. pracovné zaradenie inak ako u ostatných zamestnancov, najmä v pracovnej kategórii v zahraničných právnych systémoch zohľadňuje doby poistenia aj pred vznikom nároku.
49. Žalobca dal do pozornosti súdu to, že žalovaný odmieta rozhodovaciu činnosť krajských súdov aj NS SR, na ktorú poukázal v podanej žalobe a ktorá nesporne potvrdzuje, že zaradenie do I. alebo II. kategórie nemá vplyv na posudzovanie doby dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný u colníkov posudzuje ináč, nielen vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom zaradeným do uvedených kategórií, ale aj voči dôchodcom, ktorí boli poistení na Slovensku aj v iných zahraničných systémoch. Žalovaný prehliada tú skutočnosť, že až do účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. bol žalobca, rovnako ako výsluhoví dôchodcovia zaradení v I. a II. kategórií, poistencom sociálnej poisťovne. Prijatím citovaného zákona nedošlo k zmene pri posudzovaní doby dôchodkového poistenia , Prijatím tohto zákona došlo k tomu, že výsluhový dôchodok sa priznáva len za tú dobu poistenia, počas ktorej bol žalobca v služobnom pomere. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalovaný stotožňuje celkovú dobu poistenia s hodnotenou dobou poistenia pri posudzovaní nároku na výsluhový dôchodok. Z právneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že ust.§ 274 o ktoré opiera žalovaný svoje závery, nie je ustanovením na základe ktorého sa posudzuje celková doba dôchodkového poistenia, ale je ustanovením, ktoré výsluhovým dôchodcom, ktorých činnosť bola zaradená do I. alebo II. kategórie zachováva nárok na skorší odchod do dôchodku t.j., že na rozdiel od žalobcu neplatí pre nich všeobecná doba dôchodkového veku.
50. Ako bolo uvedené, žalovaný odmieta právny názor prezentovaný v rozsiahlej rozhodovacej praxi NS SR, ktorý si osvojili všetky krajské súdy, ktoré o rovnakých skutkových a právnych veciach rozhodujú. Ak žalovaný tvrdí, že v danej veci ide o inú skutkovú a právnu vec, ako bolo rozhodnuté rozsudkom 7So/138/2011, bolo by vhodné bližšie vysvetliť v čom je skutkovo odlišná prejednávaná vec od veci, kde bolo rozhodnuté rozsudkom 7So/138/2011, Len vtedy by sa mohol žalobca, k právnemu názoru žalovaného vyjadriť. Ak zoberieme do úvahy, čo v uvedených veciach bolo sporné, tak to bola práve otázka celkovej doby dôchodkového poistenia. Ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení nesporne upravuje otázku dôchodkového veku, ktorý zostal výsluhovým dôchodcom zaradeným do L alebo II. kategórie zachovaný, ak splnili podmienky uvedené v § 21 zák. č. 100/1988 Z.z. Rozsudky na ktoré bolo poukázané a v nich uvedený právny názor vychádza z ústavy SR, a Dohovoru 128, ktorý má vyššiu právnu silu ako vnútroštátne právne predpisy.
51. Žalobca je presvedčený, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov je v úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR, vyslovenom v Uznesení IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10. novembra 2011, ktoré žalovaný v iných, skutkovo aj právne totožných veciach použil ako súčasť svojej právnej argumentácie, z ktorej odvodzoval, že všeobecné súdy svoje závery vyslovujú v rozpore s týmto právnym názorom ústavného súdu. Žalobca v podanej žalobe poukázala aj ďalšie nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že postup žalovaného a jeho argumentácia právne nemôže obstáť. Nad všetky
pochybnosti žalovaného, z hľadiska prejednávanej veci, ide o skutkovo i právne nielen porovnateľné ale rovnaké veci, a rozhodovacia prax sa ustálila, čo potvrdzujú rozsudky na ktoré bolo poukázané. V čom sú všetky veci totožné je to, že v celej veci je sporné, hodnotenie (posúdenie) celkovej doby dôchodkového poistenia, kde žalovaný jednoznačne volí rozdielne prístupy. Žalobca v tejto súvislosti dáva do pozornosti súdu ostatný rozsudok NS SR 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, ktorého závery, rovnako ako všetkých predchádzajúcich rozsudkoch, sú založené na doterajšej judikatúre a z ktorého žalobkyňa cituje: „Daná judikatúra nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie i dobu služby) v I. a II. kategórii funkcií odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru 128 dovŕšením dôchodkového veku podľa S 65 ods. 1 zák. 461/2003 Z. z.".
52. Rozsudok 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2014 aj keď nebol zverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí (aj iné rozsudky), jednoznačne preukazujú ustálenosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktorých cieľom je zabezpečenie, právnej istoty ako aj jednoty rozhodovania na čo aj žalobca poukázal v podanej žalobe. Žalobca poukázal na rozsudok 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2014, NS SR aj z toho dôvodu, že v ňom súd zdôraznil záväznosť, nielen vo vzťahu k súdom, ale aj k žalovanému.
53. Od podania návrhu uplynula dlhšia doba, počas ktorej Najvyšší súd SR, aj krajské súdy, do ktorých pôsobnosti patrí rozhodovanie o dôchodkových veciach, vyhoveli podaným žalobám /návrhom/ vo všetkých prípadoch. Ako vyplýva z týchto rozsudkov, absolútne sa nestotožňujú s právnymi závermi žalovaného ani s postupom žalovaného pri posudzovaní celkovej doby poistenia. V tejto súvislosti si dovolím ako dôkaz o tom tvrdení poukázať na niektoré z ďalších rozsudkov NS SR a krajských súdov. Do pozornosti súdu dávame tiež tu skutočnosť, že na základe týchto rozsudkov sú výsluhovým dôchodcom priznávané starobné dôchodky.
54. Žalobca označil rozsudky NS SR, ktoré sa týkali rovnakých skutkových a právnych veci, ako je prejednávaná vec ( výsluhový dôchodcovia zaradení do III. kategórie).
55. Krajský súd v Košiciach zrušil žalobcom označené a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 191 písm./c Správneho súdneho poriadku, potom, čo žalobu posúdil neformálne a dospel k záveru, že podľa § 191 ods. 1, písm. c) a f) SSP sa žalobca dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcu a rozhodnutia sú založené na skutkovom stave, ktorý je v rozpore s administratívnymi spismi.
56. Správny súd dospel k záveru na základe vyššie uvedených skutočností a v zmysle citovanej právnej úpravy, po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, ale i správneho orgánu prvého stupňa, že i v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, sú ich rozhodnutia nezákonné /podľa § 191 ods. 1, písm. c) a f) SSP/. Žalovaný nárok na starobný dôchodok žalobcu nesprávne právne posúdil a rozhodnutia sú založené na skutkovom stave, ktorý je v rozpore s administratívnymi spismi. Konkrétne nesprávne vyhodnotil otázku doby poistenia žalobcu, do ktorej nezahrnul doby jeho poistenia počas výkonu služby colníka, s poukazom na to, že už mu tieto boli zohľadnené pri priznaní výsluhového dôchodku. Vyhodnotenia správnymi orgánmi o uvedených dôvodov aplikovateľnosti žalobcom uvedených záverov súdov a najmä judikatúry Najvyššieho súdu SR, sú nedostatočné a s niektorými sa oba správne orgány v administratívnom konaní nevysporiadali vôbec. Je preto úlohou správneho súdu, ktorý primárne v konaní o preskúmaní rozhodnutí verejnej správy hodnotí ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov správneho konania, túto poskytnúť. Úlohou správneho súdu je z hľadiska ochrany práv žalobcov prihliadať na potrebný rozsah súdnej ochrany garantovanej v čl. 46 ods. 1, Ústavou SR, ktorú tak poskytuje súd, ak v konaní pred orgánmi verejnej správy nebola poskytnutá právna ochrana týmito orgánmi.
57. Napadnuté rozhodnutie žalovaného treba považoval za nezákonné, lebo pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok žalovaný nerešpektoval Dohovor č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej len „Dohovor"), ako aj rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z nej vyplýva, že na nárok na starobný dôchodok je potrebné započítať všetky doby, žalobcu, ktorý splnil zákonné podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok, dovŕšil dôchodkový vek a bol nepretržite zamestnaný viac ako 15 rokov, preto žiada priznať starobný dôchodok s poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a rozsudok č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky. 58. Fakt, uvedený žalovaným v rozhodnutí, že žalobca počas služobného pomeru nebol zaradený do výkonu funkcie, v I. resp. II. kategórie funkcií, a preto jeho trvanie dôchodkového poistenia za obdobie trvania zaradenia do III. kategórie funkcií, v súlade s § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia na účely určenia sumy starobného dôchodku.
59. Podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov žalobca splnil, preto jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku napadnutým rozhodnutím bola dôvodná, aj keď zamestnanie žalobcu v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II, kategórie funkcií. Pri aplikácii § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., účinného k 11. októbru 2014, nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.
60. Námietka žalobcu, že je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom), je dôvodná. Sociálna poisťovňa síce zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby, ale len tú, ktorá je zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií. Námietka žalobcu s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, vzhľadom na právny názor v nich uvedený odrážajúci rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach je dôvodná.
61. Na nárok na starobný dôchodok a určenie jeho sumy neboli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia žalobcu dosiahnuté v rozhodujúcom období, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne.
62. Žalobca uplatnil nárok na starobný dôchodok. Žalovaný poukázal na § 65 ods.1 a § 65 ods.5, písm. b/ zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek a rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky bol žalobcovi podľa zákona č.328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtova a vojakov priznaný výsluhový dôchodok a zhodnotená doba v III. pracovnej kategórii a základná vojenská služba a konštatované odpracované roky v III. pracovnej.
63. Podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
64. Konštatovanie, že žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., a to podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov, a preto jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku napadnutým bola zamietnutá, neobstojí.
65. Správny súd konštatuje, že aj keď zamestnanie žalobcu v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II, kategórie funkcií, nie je možné v tomto prípade vykladať a aplikovať § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., účinného k 11. októbru 2014, podľa ktorého len nároky vyplývajúce zo zariadenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.
66. Námietka, že žalobca je takýmto prístupom je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom), je dôvodná. Sociálna poisťovňa nezosúladila svoju aplikačnú prax so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pre posúdenie dôchodkových nárokov nezohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej III. kategórie funkcií.
67. Žalovaný nezohľadnil námietka žalobcu v odvolaní, ak poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky súdov, z dôvodov, že právny názor v nich uvedený nebol doposiaľ zovšeobecnený.
68. Žalovaný nedôvodne mal za preukázané, že žalobca nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., a to podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov a preto jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku napadnutým rozhodnutím, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bola zamietol.
69. Zamestnanie žalobcu v služobnom pomere síce nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií, ale námietka žalobcu, že je diskriminovaný oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia (policajtom a vojakom), je dôvodná. V prípade žalobcu takýto postup prichádza do úvahy, hoci obdobie profesionálnej služby colníka nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií, ale III. pracovnej kategórie.
70. Dôvodná je námietka žalobcu ak poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So/59/2014 z 15. apríla 2015 a č. 7So/58/2015 z 23. februára 2017, ako aj na ďalšie rozsudky súdov.
71. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že prameňom práva, sú rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky sú zjednocujúcim výkladom k právnym predpisom. Správny súd dodáva, že rozsudky súdov Slovenskej republiky, ktoré o obdobných veciach označil žalobca sú prameňom práva v previazanosti na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavnú zásadu právnej istoty účastníkov konania na rovnaký záver súdu o otázkach už rozhodnutých súdmi, pretože právny názor uvedený v rozsudkoch, hoci dosiaľ nebol zovšeobecnený Najvyšším súdom SR ukladá v prípade odchýlenia sa od ich záverov, vyargumentovanie zmeny v konkrétnom, ale obdobnom prípade.
72. Pri posudzovaní nároku žalobcu na starobný dôchodok žalovaná nepostupovala v zmysle platných právnych predpisov. Na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy neboli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne.
73. Žalobca v žalobe uviedol, že rozhodnutím žalovaného a prvostupňového orgánu, ako aj ich postupom, boli porušené jeho práva tým, že zamietli jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku, aj keď splnil obidve zákonné podmienky pre priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahol dôchodkový vek 62 a bol nepretržite poistený viac ako 15 rokov, preto bol žalovaný povinný zrušiť prvostupňové rozhodnutie.
74. Správne orgány sa nevysporiadal s námietkami žalobcu smerujúcimi k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pre obidve tieto rozhodnutia je spoločné to, že zamietnutie žiadosti o starobný dôchodok odôvodňujú tým, že žalobca nedosiahol dostatočnú dobu dôchodkového poistenia a že terajšia judikatúra je na tento prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie. Túto právnu argumentáciu správny súd odmieta v podstate preto, že zásada rovnakého zaobchádzania uvedená v rozsudkoch súdov ustálila s tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom t.j. nároku na starobný dôchodok treba vziať do úvahy pre tieto účely aj obdobie dôchodkového poistenia žalobcu ako príslušníka colníctva, už definované v tomto rozhodnutí a vyjadrené v rozhodnutí o priznaní výsluhového dôchodku žalobcu.
75. Žalovaný aj prvostupňový orgán konali v rozpore s čl. 33 Dohovoru 128, ako aj s rozsiahlou judikatúrou NS SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, pričom z citovaného ustanovenia a aj judikatúry NS SR, ktorou sa riadi pri svojej rozhodovacej činnosti nielen NS SR ale aj krajské súdy vyplýva, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť a nie ho nepriznať vôbec.
76. Celková doba poistenia aj podľa názoru súdu, nemôže byť posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišne posudzovanie celkovej doby poistenia spočíva v tom, že prvostupňový orgán a aj žalovaný u tých výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie, považuje za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov (tento postup je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou súdov). U výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórii postupoval opačne a to tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia nebral do úvahy. Z uvedeného vyplýva, že aj keď
obaja výsluhoví dôchodcovia boli poistení rovnakú dobu, je im priznaný výsluhový dôchodok podľa rovnakého zákona, prístup žalovaného k posúdeniu tejto, z hľadiska uplatneného nároku, rozhodujúcej skutočnosti je nielen iný, ale aj diskriminujúci.
77. Právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom a žalovaným je v rozpore s § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 od 1,2 citovaného zákona, podľa ktorého, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov a jeho celková doba poistenia bola žalovaným nesprávne právne posúdená a je aj v rozpore s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorý uvádza, že ak má chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu len za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
78. Obdobne z rozsudku NS SR 7So/138/2011 vyplýva, že hodnotenie v I. kategórii funkcií, odôvodňujúce skorší odchod poistenca do dôchodku, bez ohľadu na skutočnosť, že vek, rozhodujúci pre vznik nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme poistenec dosiahol až neskôr by sa výkladom § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení žalovaným stal nadbytočným a poistencom by znížený vek odchodu do dôchodku nebolo možné zohľadňovať, hoci svoj vstup do osobitného systému nemohli ovplyvniť.
79. Podľa správneho súdu žalobca splnil obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, dosiahol dôchodkový vek a bol poistený viac ako 15 rokov, preto splnil podmienku trvania poistného vzťahu zaradený hoci do III. kategórie zamestnancov.
80. Správny súd sa odvoláva na poukázaný rozsudok NS SR 7So/138/2011: „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšieho zaobchádzania s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku, zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní), teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku, následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výška dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu."
81. Aj s poukazom na rozsudok 10So/59/2014 žalovaná pochybila, ak nepriznala žalobcovi nárok na starobný dôchodok a nerešpektovala judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj iných krajských súdov v obdobných veciach a o otázke výsluhových dôchodkov zaradených do I. a II. kategórie zdôrazňoval iné závery, a tým odmietol rešpektovať výkladovú prax správnych súdov a kasačného súdu, v rozpore s princípmi právnej istoty upravenými v Ústave Slovenskej republiky. Uvedený názor je plne v jednote aj s rozsudkom 10So/59/2014 uvádzaným žalobcom.„ Najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti ( napríklad rozsudok sp. lSo/59/2012 zo dňa 13.08.2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšší súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe. „K prelomeniu
záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno-konformným spôsobom odôvodňovala, t. i. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti, resp. judikatúry zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojim postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať. Rozsudky uvádzané žalobcom vyvrátili závery žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórií, pričom je potrebné zdôrazniť, že ich závery rozsudkov rešpektujú čl. 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto Dohovorom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky.
82. Správny súd odkazuje na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď a označil rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/93. PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99) rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti jednoty rozhodovania súdov. Obsahujú záver, že za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť ÚS SR IV. ÚS 14/07).Preto ak ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (viď napr. rozhodnutie č. III. ÚS 192/06).
83. Najvyšší súd SR v rozsudku 10So/59/2014 z 15.04.2015 vyslovil svoj právny názor na záväznosť predchádzajúcej judikatúry aj na prípad, ktorý je totožný s touto vecou a tak vyjadril tým aj to, na čom je založené aj uznesenie ÚS SR IV. US 481/2011- 19 zo dňa 10.11.2011. Žalovaný odlišnosť postavil na pracovných kategóriách a nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia u výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. 84. Medzi žalovaným a žalobcom bola sporná celková doba dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR. Uvedeným rozsudkom 10 So/59/2014 z 15.4.2015 potvrdil, že judikatúra pred vydaním tohto rozsudku je záväzná nielen pre súdy nižšieho stupňa, ale aj pre žalovaného. Poistencom v I. a II. kategórií zostáva zachovaný skorší odchod do dôchodku, ale posúdenie celkovej doby poistenia nie je možné opierať o ustanovenie § 274 zákona a odvodzovať z toho iný postup pre posudzovaní splnenia druhej podmienky pre vznik nároku na dôchodok o celkovej dobe vo všetkých systémoch výsluhových dôchodcov. 85. Z právnych úprav, týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia pre dávky dôchodkového poistenia. Kým zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí
aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), a/e nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zberov do osobitného systému nemala za cieľ." 86. Žalovaný starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby profesionálneho vojaka rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zákona č.328/2002 Z.z. Iným postupom by určitá kategória poistencov v systéme vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia a dokonca by sa ňou zaobchádzalo horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí." 87. Žalovaný u colníkov posudzoval III. pracovné zaradenie inak ako u ostatných zamestnancov v I. a II. kategórii aj v pracovnej kategórii v zahraničných právnych.
88. Ustanovenie.§ 274 zákona o sociálnom poistení, o ktoré opiera žalovaný svoje závery, nie je ustanovením na základe ktorého sa posudzuje celková doba dôchodkového poistenia, ale je ustanovením, ktoré výsluhovým dôchodcom, ktorých činnosť bola zaradená do I. alebo II. kategórie zachováva nárok na skorší odchod do dôchodku t.j., že na rozdiel od žalobcu neplatí pre nich všeobecná doba dôchodkového veku.
89. Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov je v úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR, vyslovenom v Uznesení IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10. novembra 2011, ktoré žalovaný v iných, skutkovo aj právne totožných veciach použil ako súčasť svojej právnej argumentácie, z ktorej odvodzoval, že všeobecné súdy svoje závery vyslovujú v rozpore s týmto právnym názorom ústavného súdu. Žalobca v podanej žalobe poukázala aj ďalšie nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že postup žalovaného a jeho argumentácia právne nemôže obstáť. Nad všetky pochybnosti žalovaného, z hľadiska prejednávanej veci, ide o skutkovo i právne nielen porovnateľné ale rovnaké veci, a rozhodovacia prax sa ustálila, čo potvrdzujú rozsudky na ktoré bolo poukázané.
90. V tejto súvislosti sa dal do pozornosti súdu ostatný rozsudok NS SR 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018. Vyplýva z neho vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru 128 dovŕšením dôchodkového veku podľa § 65 ods. 1 zák. 461/2003 Z. z.".
91. Rozsudok 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2014 aj keď nebol zverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí (aj iné rozsudky), jednoznačne preukazujú ustálenosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktorých cieľom je zabezpečenie, právnej istoty ako aj jednoty rozhodovania na čo aj žalobca poukázal v podanej žalobe. Žalobca poukázal na rozsudok 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2014, NS SR aj z toho dôvodu, že v ňom súd zdôraznil záväznosť, nielen vo vzťahu k súdom, ale aj k žalovanému.
92. Úlohou žalovanej bude na základe zistených skutočností vydať nové rozhodnutie a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať so všetkými zistenými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie aplikovateľnosti žalobcom uvádzanej rozhodovacej praxe súdov, ako je to konštatované v tomto odôvodnení. Podľa § 191 ods. 6 SSP je právny názor správneho súdu, pre žalovaného záväzným a je ním viazaný.
93. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust § 167 a nasl. SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.