Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-79-2010.pdf
PDF · 126.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/79/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou v sporovej veci žalobcu: P.. P. R., Z.. X.X.XXXX, K. B. I. D. Č.. XXX, XXX XX, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, 2/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 3/ Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o ochranu osobnosti, t a k t o
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. O výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Žalovanej v 3. rade n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 3. 2010 domáhal, aby súd určil, že navrhovateľovi ( v čase podania žaloby označenie žalobcu ako „navrhovateľ“ bolo v súlade s vtedy platným O.s.p., do 30.6.2016) sa tým, že proti jeho osobe bolo vedené neopodstatnené trestné stíhanie so všetkými následkami, neoprávnene zasiahlo do jeho zákonom chránených práv a oprávnených záujmov. Odporca (v čase podania žaloby označenie žalovaného ako „odporca“ bolo v súlade s vtedy platným O.s.p., 30.6.2016), ktorým bola v čase podania návrhu iba Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti, je na základe tohto povinný poskytnúť navrhovateľovi primerané verejné ospravedlnenie a taktiež primeranú náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy vyčíslenú v peniazoch a uhradiť tomuto trovy konania a právneho zastúpenia vo veci na účet právneho zástupcu navrhovateľa, a to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
2. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie z dôvodu, že dňa 27. 9. 2004 mal v budove Okresného súdu Košice I fyzicky a slovne napadnúť sudcu P.. E. U.. V tom čase bol navrhovateľ advokátom. Dňa 29. 9. 2004 bol na pokyn prokurátora vzatý do väzby, z ktorej ho prepustili dňa 3. 10. 2004. Dňa 5.10.2004 doručil minister spravodlivosti SR na Slovenskú advokátsku komoru návrh na začatie disciplinárneho konania, na základe ktorého SAK pozastavila jeho advokátsku činnosť. V rámci súdneho konania, ktoré bolo rozhodnutím KS v Košiciach pridelené Okresnému súdu Rožňava, bol rozsudkom tohto súdu sp. zn.: 1T/5/2005 zo dňa 21. 2. 2005 navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. b) Tr. zákona a trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trest. zákona a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s odkladom na dobu 1,5 roka. Následne po podaní odvolania a podaní námietky zaujatosti
voči všetkým sudcom Okresného súdu Rožňava druhostupňový súd odvolaniu vyhovel a vec pridelil na konanie Okresnému súdu Michalovce. Ten rozsudkom sp. zn. 3T/171/2007 zo dňa 20. 3. 2009, po viac ako trojročnom trestnom stíhaní, navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nebol trestným činom. Uvedený rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. Keďže celá vec bola aj medializovaná, vznikla navrhovateľovi ujma na jeho právach a povesti. Bol ako človek a výkonný advokát postihnutý, následkom tohto poškodenia dobrého mena stratil takmer celú svoju dovtedajšiu klientelu, čo ho priviedlo do často neriešiteľných situácií kedy si nebol schopný napr. uhrádzať ani len základné náklady spojené s výkonom svojej práce ale aj náklady bežného života. Následky trestného stíhania mali nepriaznivý dopad aj na zdravotný stav jeho matky, ktorá sa psychicky zrútila a následkom týchto udalostí dňa 31.7.2008 zomrela.
3. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 3. 2011 navrhovateľ navrhol doplniť návrh zo dňa 23. 3. 2010 v tom znení, že odporca je povinný do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na svoje náklady doručiť Slovenskej advokátskej komore, všetkým súdom Slovenskej republiky a uverejniť nepretržite po dobu troch rokov vo verejnom informačnom systéme internet na webovej stránke s názvom www.justice.gov.sk, a to na úvodnej stránke Ministerstva spravodlivosti SR text s označením „Ospravedlnenie“ v nasledovnom znení: „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR sa ospravedlňuje P.. P. R. za neoprávnený zásah do jeho ľudských práv, najmä však práva na ochranu osobnosti, ktorý mu bol spôsobený tým, že na základe listu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 5. 10. 2004, podnetom na napísanie ktorého boli nesprávne a neúplne zistené informácie, bol tomuto rozhodnutím predsedníctva Slovenskej advokátskej komory dňa 10. 10. 2004 pozastavený výkon advokácie, a to i napriek tomu, že dotknutá osoba bola následne právoplatným rozsudkom súdu oslobodená spod obžaloby, ktorá obsahovala i tvrdenia vedúce k takémuto kroku odporcu. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 200 000,- € ako primerané zadosťučinenie vyjadrené v peniazoch a uhradiť navrhovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia v súdom vyčíslenej výške, to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.
4. Žalobca už teda netrval na náhrade majetkovej ujmy.
5. Ďalším podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 12. 10. 2011 opätovne žalobca žiadal upraviť a doplniť petit v tom znení, že:
6. „Súd určuje, že navrhovateľovi sa tým, že proti jeho osobe bolo vedené nedôvodné trestné stíhanie so všetkými následkami, sa neoprávnene a v neprípustnej miere zasiahlo do jeho osobnostných práv a oprávnených záujmov garantovaných Ústavou SR, právnym poriadkom Slovenskej republiky a implementovanými právnymi predpismi EÚ v oblasti ochrany osobnosti.“
7. Podaním doručeným tunajšiemu súdu v ten istý deň, teda 12. 10. 2011 žalobca súdu oznámil, že na základe výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 6 066 € sa rozhodol pristúpiť k zmene žalobného petitu v časti, v ktorej žiadal, aby súd v rozhodnutí určil aj výšku finančnej náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu zároveň ani nedošlo k úhrade vyčísleného súdneho poplatku, keďže zmena žalobného petitu má vplyv aj na výšku súdneho poplatku. Súdny poplatok je ochotný uhradiť až po zohľadnení týchto skutočností.
8. Na základe tohto podania súd uznesením č. k. 10C/79/2010-71 zo dňa 20. 10. 2011 konanie v časti o zaplatenie 200 000,- € zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2011. Predmetom konania už nebola finančná náhrada nemajetkovej ujmy.
9. Žalobca na pojednávaní dňa 14. 11. 2013 navrhol, aby súd pripustil zmenu návrhu a zároveň, aby aj rozhodol o pristúpení ďalších účastníkov do konania na strane žalovaného (vtedy odporcu), a teda aby odporcom v 1. rade ostala Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a aby do konania pristúpil odporca v 2. rade, a to Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR a odporca v 3. rade Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, pričom uviedol, že ponecháva na rozhodnutí súdu, akú výšku nemajetkovej ujmy stanoví vzhľadom na to, že od uvedeného obdobia už prešlo dlhé časové obdobie a ospravedlnenie by v tejto veci bolo nefunkčné. Bola mu spôsobená ujma v období od 29. 9. 2004 až do 20. 1. 2011 a v podstate tento stav naďalej trvá.
10. Na tom istom pojednávaní zástupca žalovaného v 1. rade uviedol, že žalobca podal aj iné žaloby týkajúce sa náhrady škody, ktoré boli postavené na tých istých skutkových okolnostiach, z ktorých sa odvíja aj tento jeho návrh a sú totožné, preto neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu, ktorú si uplatnil v iných žalobách na tých istých skutkových okolnostiach, aby si ju v tomto konaní uplatňoval aj ako nemajetkovú ujmu voči žalovanému podľa Občianskeho zákonníka z titulu ochrany osobnosti.
11. Uznesením zo dňa 10. 12. 2013 č. k. 10C/79/2010-123 súd teda pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpil ako odporca v 2. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, a odporca v 3. rade Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2. Toto uznesenie nadobudlo v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co/84/2014-143 zo dňa 10. 6. 2014 právoplatnosť dňa 15. 10. 2014.
12. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 7. 1. 2014 (na základe výzvy súdu zo dňa 10. 12. 2013) žalobca upravil petit návrhu vo veci takto:
13. „Súd určuje, že konaním odporcov v 1. - 3. rade voči osobe navrhovateľa došlo v období od 29. 9. 2004 - 20. 1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu ustanovenia § 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti, a preto sú odporcovia v 1. - 3. rade povinní uhradiť navrhovateľovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ rukou spoločnou a nerozdielnou sumu súdom určenej výšky náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v peniazoch, uhradiť trovy konania a trovy advokátskeho zastupovania navrhovateľa vo veci, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“
14. Súd v priebehu konania zistil, že žalobca podal na tunajšom súde dňa 8. 1. 2013 návrh na začatie konania proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená t. č. Ministerstvom vnútra SR (pôvodne Ministerstvom spravodlivosti SR) vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca sa v uvedenom konaní domáhal od žalovaného titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, aby mu uhradil žalovaný s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sumu 600 000,- € a s poukazom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sumu 1 mil. € a uhradil žalobcovi aj trovy konania a právneho zastúpenia vo veci do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 39C/5/2013-90 zo dňa 22.5.2014 rozhodol tak, že nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo výške 1 mil. € vylúčil na samostatné konanie. Toto konanie je toho času vedené na Okresnom súde Košice - okolie a doposiaľ nie je právoplatne skončené.
15. Žalovaný 1/ SR - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 19.3.2012 a navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V tomto podaní žalovaný 1/ namietal v prvom rade pasívnu vecnú legitimáciu a poukázal na to, že vo veci ochrany osobnosti sú účastníkmi konania osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti malo byť zasiahnuté, a narušiteľ, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá mala neoprávnenie zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, a je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, nie je ešte opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a podobne. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007. Poukázal na to, že v danej veci nie je pasívne vecne legitimovaným pre toto konanie. Ako vyplýva z tvrdení žalobcu, že k neoprávnenému zásahu do žalobcovho práva na ochranu osobnosti malo dôjsť v dôsledku trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod podanej obžaloby, a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto trestného stíhania. Žalovaný 1/ ale bez pochyby tieto rozhodnutia nevydal, vytýkaného konania sa nedopustil (žalobcu nezadržal, nevzal do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformoval), preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaný za subjekt zásahu. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát - Slovenskú republiku ani Ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo Ministerstvo spravodlivosti SR stotožňovať s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, Prokuratúrou, súdmi, médiami a podobne), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb.
16. Žalovaný 1/ ďalej v tomto podaní poukázal na to, že ďalším predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah bol objektívny spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Neoprávneným zásahom v zmysle ust. § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je len zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania, a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania lebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatí a priebeh. Pokiaľ teda orgány činné v trestnom konaní a súd aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Navrhol preto žalobu vzhľadom na uvedené skutočnosti, teda z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ , ako aj z dôvodu nepreukázania existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
17. Súd uznesením sp. zn. 10C-79/2010 z 3.11.2014 rozhodol tak, že pripustil zmenu návrhu v tom znení, že petit žalobného návrhu vo veci bude znieť takto: „ Súd určuje, že konaním odporcov v 1. - 3. rade voči osobe žalobcu došlo v období od 29. 9. 2004 - 20. 1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu ustanovenia §§ 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti, a preto sú odporcovia v 1. - 3. rade povinní uhradiť žalobcovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ rukou spoločnou a nerozdielnou sumu súdom určenej výšky náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v peniazoch, uhradiť trovy konania a trovy advokátskeho zastupovania žalobcu vo veci, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Zároveň súd konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd po obsahovom preskúmaní návrhu, po pripustení zmeny žaloby v uvedenom znení zistil, že žalobca si vlastne uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a nie nárok z titulu ochrany osobnosti podľa § 13 OZ. Vzhľadom na to, že žalobca si nárok z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci uplatnil už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 zo dňa 8. 1. 2013 a v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/79/2010 až podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 7. 1. 2014, súd skonštatoval, že predmetné konanie bolo začaté neskôr, a teda predmetná žaloba predstavuje prekážku už začatého konania podľa § 83 O. s. p.(účinného do 30.6.2016). Preto súd po zistení prekážky už začatého konania, vo veciach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 a vylúčeného nároku vedeného pod sp. zn. 40C/226/2014, právoplatne neskončených, dospel k záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/79/2010 existuje neodstrániteľná prekážka konania, litispendencia, a preto s poukazom na ust. § 83 O. s. p. s použitím § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. konanie v tejto veci zastavil.
18. Žalobca podal voči tomuto uzneseniu odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 3Co/70/2015-218 zo dňa 29.2.2016, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že prvostupňový súd dospel k záverom o litispendencii predčasne, keďže v predmetnom konaní žalobca nešpecifikoval v akej výške si uplatňuje voči žalovaným nemajetkovú ujmu, avšak v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 a 40C/226/2014 si uplatnil nemajetkovú ujmu v presne stanovenej výške a z toho dôvodu nejde o litispendenciu, keďže predmet konania nie je podľa názoru odvolacieho súdu totožný. Uložil súdu prvého stupňa, aby vyzval žalobcu na odstránenie vád podania z 7.1.2014, za účelom uvedenia presnej výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.
19. Po vrátení veci teda prvostupňový súd vyzval žalobcu na odstránenie vád podania z 7.1.2014, uznesením č. k. 10C/79/2010-219 zo dňa 16.8.2016 a na úpravu petitu jeho žalobného návrhu v súlade s intenciami uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/70/2015-218 zo dňa 29.2.2016. Vzhľadom na to, že žalobca podľa názoru súdu prvého stupňa neodstránil úplne všetky vady podania v stanovenej lehote, súd podanie žalobcu doručené súdu dňa 7.1.2014 uznesením odmietol.
20. Voči tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, v rámci ktorého stanovil, že požaduje voči žalovaným 1/ až 3/ náhradu škody v oblasti majetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním žalovaných v oblasti straty - poklesu na príjmoch z práce, požadoval priznať škodu vo výške 50.000,- € od každého z označených žalovaných 1/ až 3/, teda celkove sumu 150.000,- €, a pokiaľ ide o náhradu škody v oblasti nemajetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním označených žalovaných
v oblasti poškodenia dobrého mena, povesti a inej tkz. morálnej škody, navrhol, aby mu bola súdom priznaná náhrada škody vo výške 251.520,- € celkovo, teda v sumách vo výške 75.456,- € od každého z označených žalovaných 1/ až 3/. Zároveň poukázal na činnosť súdov v obdobných veciach, kedy súdy priznali rozhodnutiami náhradu škody, a to rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Co/256/2005, ktorým bola priznaná náhrada škody vo výške 232.357,- €, ďalej rozhodnutie Okresného súdu Prešov č. k. 9C/12/2007, kde bola priznaná výška náhrady škody v sume 230.000,- €, a mimosúdna dohoda vo veci L.. V. na sumu 1.600.400,- €. Žalobca v odvolaní trval na tom, že svoj nárok si uplatňuje z titulu ochrany osobnosti, a nie z titulu náhrady škody spôsobenej orgánom štátu podľa Zák. č. 514/2003 Z. z..
21. Žalovaný 1/ svoj názor vyjadril už v skorších písomných podaniach a žalovaný 2/ sa v rámci vyjadrenia k odvolaniu žalobcu voči uzneseniu o odmietnutí podania vyjadril v tom zmysle, že v prípade, že odvolací súd nepotvrdí uznesenie Okresného súdu Košice I o odmietnutí podania žalobcu, navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol, a poukázal na to, že sú tu materiálne a formálne nedostatky podania žalobcu. Žalovaný 2/ namietol pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky pri žalobe na ochranu osobnosti a uviedol, že Slovenská republika nemôže byť pôvodcom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Poukázal na to, že podobný právny názor je prezentovaný napr. v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 307/07-182 zo dňa 4.12.2008, rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/201/2007-2019 zo dňa 28.10.2008, alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR I ÚS 137/07-15 zo dňa 23.8.2007. Žalovaný 2/ ďalej poukázal na nevykonateľnosť žalobného petitu, nakoľko žalobca vo svojom podaní označil ako žalovaných v 1/ až 3/ rade tri Slovenské republiky zastúpené Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR, pričom v tomto prípade neexistuje procesné spoločenstvo troch samostatných subjektov na strane žalovaného, teda troch Slovenských republík. Podobný záver bol prezentovaný v uznesení Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012.
22. Žalovaný 3/ podaním doručeným súdu dňa 13.2.2017 uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom žalovaného 2/, ktorý vyjadril vo svojom vyjadrení dňa 26.1.2017 k odvolaniu žalobcu zo dňa 20.10.2016.
23. Prvostupňový súd bol toho názoru, že žalobca aj napriek tomu, že uviedol v rámci odvolania výšku majetkovej škody i nemajetkovej ujmy, neodstránil ďalšie vady podania vytýkané mu v predchádzajúcich uzneseniach prvostupňového súdu, najmä, aby konkrétne špecifikoval neoprávnené zásahy jednotlivých orgánov, ktorými mu mala vzniknúť škoda. Preto súd nezrušil uznesenie o odmietnutí podania podľa vtedy platného a účinného ust. § 210a O.s.p., ale vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
24. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Co/253/2017 zo dňa 27.4.2018, zrušil uznesenie prvostupňového súdu o odmietnutí podania v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.11.2016 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v rámci odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania doplnil a opravil svoje podanie správne.
25. Prvostupňový súd po vrátení veci odvolacím súdom vo veci nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie oboznámením sa s vyjadreniami strán sporu a listinnými dôkazmi predloženými do spisu. Listinné dôkazy, ktoré boli zo strany žalobcu súdu predložené, sú: Prehľad tlačových správ, Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 3T/171/2017 zo dňa 20.3.2009, Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1T/5/05 zo dňa 21.2.2005, Rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory na zasadnutí 10.9.2004 o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi, Návrh na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi podľa § 58 ods. 1 Zák. č. 586/2003 Z. z. zo dňa 5.10.2004, Žaloba, ktorú podal žalobca voči žalovanému Markíza - Slovakia spol. s r.o. o ochranu osobnosti zo dňa 2.9.2010, Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14C 267/2004-194 zo dňa 30.6.2006, Fotokópia titulnej stránky denníka Korzár zo dňa 29.9.2004, Fotokópia titulnej stránky denníka Korzár zo dňa 30.9.2004, Rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory zo dňa 10.9.2004 o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi, zaslanie Návrhu na začatie disciplinárneho konania - Výzva na vyjadrenie disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 19.10.2004 adresovaná žalobcovi, Návrh na vzatie do väzby žalobcu Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 1Tp/94/04, Uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6To 67/2009-328 zo dňa 20.1.2010. Boli doložené súdu taktiež aj rozhodnutia súdov, na ktoré sa v rámci svojich vyjadrení žalobca odvolával.
26. Podľa ust. § 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
27. Podľa § 3 cit. zákona, rozsah zodpovednosti, (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
28. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
29. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
30. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
31. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
32. Citované zákonné ustanovenia o ochrane osobnosti § 11 a nasl. OZ, priznávajú každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie.
33. Právny vzťah obsahom, ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom vzniká len, ak sú splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv.
34. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný sa dopustil konania, ktoré žalobca považoval za neoprávnený zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie k zamietnutiu žaloby.
35. Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, resp. rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok konania, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu na ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody.
36. V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou, ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 a § 11 a nasl. OZ). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených (§ 422 a § 427 OZ). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona je vyjadrené, že za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá štát. To znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán verejnej moci škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To, ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26.9.2013).
37. Súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 137/2007 zo dňa 23.8.2007, z ktorého záverov vyplýva obdobný právny názor, ako ten ktorý súd konštatoval už vyššie v tomto rozsudku. Teda, ak žaloba žalobcu, ktorá sa má právne posúdiť podľa § 11 nasledujúce Občianskeho zákonníka, ako to žiada aj žalobca, smeruje proti štátu, musí byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie. Obdobný právny názor je vyjadrený taktiež v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007 zo dňa 30.7.2008.
38. V danom prípade sa žalobca po pripustenej zmene žaloby domáha voči žalovaným v 1. až 3. rade, určenia, že konaním odporcov v 1. - 3. rade voči osobe žalobcu došlo v období od 29. 9. 2004 - 20. 1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu ustanovenia § 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti, a preto sú žalovaní v 1. - 3. rade povinní uhradiť žalobcovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ rukou spoločnou a nerozdielnou sumu súdom určenej výšky náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v peniazoch, uhradiť trovy konania a trovy advokátskeho zastupovania navrhovateľa vo veci. V rámci odstránenia vád žalobca upresnil, že si uplatňuje voči žalovaným v 1. až 3. rade náhradu škody v oblasti majetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním žalovaných v oblasti straty - poklesu na príjmoch z práce, priznať škodu vo výške 50.000,- € od každého z označených žalovaných 1/ až 3/, teda celkove sumu 150.000,- €, a pokiaľ ide o náhradu škody v oblasti nemajetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním označených žalovaných v oblasti poškodenia dobrého mena, povesti a inej tkz. morálnej škody, navrhol, aby mu bola súdom priznaná náhrada škody vo výške 251.520,- € celkovo, teda v sumách vo výške 75.456,- € od každého z označených žalovaných 1/ až 3/. Pritom súd konštatuje, že žalobca si predmetný nárok na ochranu osobnosti uplatnil na základe takmer tých istých skutkových okolností, ako si uplatnil voči žalovanej Slovenskej republike zast. Ministerstvom vnútra SR nárok na náhradu škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 a 40C/226/2014. Nakoľko však žalobca požaduje od žalovaných v tomto konaní t.č. inú výšku nemajetkovej i majetkovej ujmy ako to požadoval v uvedených konaniach, súd v súlade s intenciami odvolacieho súdu uvedenými v uznesení sp. zn. 5Co/253/2017 zo dňa 27.4.2018, dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné konanie zastaviť pre prekážku skôr začatej veci. Navyše žalobca trval na tom, že si uplatňuje tento nárok výlučne z titulu ochrany osobnosti.
39. Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj vyššie uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že Slovenská republika nemôže byť pasívne vecne legitimovanou v konaní o ochranu osobnosti. Súd poukazuje na to, že žalovaní v priebehu konania niekoľkokrát namietali nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca nekonkretizoval, ktorý zo žalovaných subjektov sa mal dopustiť určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv žalobcu. Navyše žalobca označil ako žalovaných v 1. až 3. rade tri Slovenské republiky zastúpené Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR, pričom v tomto prípade neexistuje procesné spoločenstvo troch samostatných
subjektov na strane žalovaného, teda troch Slovenských republík, preto výrok v tom znení ako ho navrhoval žalobca je aj z tohto dôvodu nevykonateľný a nebolo by mu možné vyhovieť. Navyše v danom prípade nemá súd voči žalobcovi, ktorý je sám advokátom, má teda vysokoškolské právnické vzdelanie, poučovaciu povinnosť, a súčasný Civilný sporový poriadok už ani nepripúšťa možnosť zámeny subjektov na strane sporu, ako to pripúšťalo ust. § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016.
40. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu v konaní o ochranu osobnosti, súd poukazuje aj ustálenú judikatúru v tejto oblasti, okrem už vyššie citovaných rozhodnutí, napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.9.2013 sp. zn 3Cdo/176/2013, z ktorého taktiež vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti nemôže byť pasívne vecne legitimovaným subjektom Slovenská republika, či rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 12C/68/2013 zo dňa 27.1.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/248/2017.
41. Z vyššie uvedených dôvodov súd teda žalobu zamietol v celom rozsahu, z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie bez toho, aby sa zaoberal ďalšími dôkazmi, ako aj námietkami vznesenými v priebehu konania zo strany žalovaných.
O trovách konania súd rozhodol takto:
42. Podľa ust. § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 43. Podľa ust. § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku. 44. Podľa ust. § 263 ods. 1 CSP, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta. 45. Vzhľadom na to, že v spore boli v plnom rozsahu úspešní žalovaní, a žalovaný v 1. a 2. rade si uplatnili nárok na náhradu trov konania, súd priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v 100%-nej výške, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že žalovaný v 3. rade si neuplatnil nárok na náhradu trov konania, súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).