Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/265/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO 35831154, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Šoltés, AK so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, o zaplatenie sumy 487,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29. júna 2017, č.k. 16Csp/198/2016-35 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 5 zákona č. 258/2001 Z.z., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 565, § 103, § 101 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. - premlčané sú 2 splátky pôžičky splatných v období 20.10.2013-20.11.2013, spolu vo výške 79,64 eur. Za premlčaný však treba považovať celý nárok. Súčasťou zmluvy sa na základe jednoznačného vyhlásenia žalovaného obsiahnutého v texte zmluvy stali všeobecné obchodné podmienky, ktorých pravdivosť žalovaný v konaní nespochybnil. Podľa ods. 12.4 všeobecných obchodných podmienok bol žalobca ako veriteľ oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť v prípade omeškania žalovaného so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a žalobca upozornil na uplatnenie tohto práva žalovanú 15 dní vopred. Z takto formulovaného ustanovenie je teda zrejmé, že jeho cieľom je privodenie okamžitej splatnosti všetkých splátok, pričom samotná zmluva zanikne až splnením dlžníkovho dlhu (čl. 12.1. všeobecných obchodných podmienok). Podľa názoru súdu tak citované ustanovenie predstavuje vlastne dohodu obdobnú tej, ktorú predpokladá § 565 Obč. zák. Podobnosť s ustanovením § 565 Obč. zák. a tým aj podobné posudzovanie právnych dôsledkov takejto dohody (pozri ďalej) má význam aj z hľadiska § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie viaže využitie práva podľa § 565 Obč. zák. na určité obmedzujúce podmienky. Cieľom týchto obmedzení je pritom ochrana spotrebiteľa pred okamžitými nepriaznivými následkami omeškania s platením. Teleologický výklad § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Obč. zák. potom vyžaduje, aby aj dohoda v spotrebiteľskej zmluve, podľa ktorej môže veriteľ

kedykoľvek privodiť okamžitú splatnosť splátok spotrebiteľského úveru (pôžičky), podliehala rovnakým obmedzeniam (§ 53 ods. 9 Obč. zák.)ako dohoda v § 565 Občianskeho zákonníka. Záverom k ods. 12.4 všeobecných obchodných podmienok treba uviesť, že tak z prerokúvanej veci, ako aj z iných obdobných vecí známych súdu z úradnej činnosti vyplýva, že žalobca využíva toto ustanovenie na to, aby žiadal od dlžníka okamžité splatenie pôžičky práve pri omeškaní so splátkami. Takýto postup podľa názoru súdu dokazuje, že vôľa žalobcu pri vypracúvaní všeobecných obchodných podmienok (konkrétne odseku 12.4) smerovala práve k tomu, aby tým bolo umožnené okamžité zosplatnenie omeškaných úverov. Podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. tak treba toto ustanovenie vykladať predovšetkým ako dohodu o možnosti žiadať splatenie všetkých splátok kedykoľvek, ale najmä v prípade omeškania s plnením splátok, teda najmä v prípadoch upravených v § 565 Obč. zák.9. Podľa názoru súdu však potom treba na takúto dohodu (ktorá smeruje k rovnakému cieľu ako dohoda podľa § 565 Obč. zák.) aplikovať všetky tie ustanovenia, ktoré sa aplikujú na dohodu podľa § 565 Obč.zák. Ide predovšetkým o osobitnú úpravu premlčania v tomto prípade. Premlčacia doba je podľa § 101 Občianskeho zákonníka trojročná, pričom podľa § 103 Obč. zák. plynie v tomto prípade premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa však pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom ustanovenia § 103 Obč. zák. je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565 Obč. zák. pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565 Obč. zák. veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo využíva. Podľa názoru súdu však tieto následky musia platiť aj pre takú dohodu, aká je obsiahnutá v ods. 12.4 všeobecných obchodných podmienok. Ak totiž táto dohoda rovnako umožňuje veriteľovi kedykoľvek zosplatniť celý úver, potom sa musia rovnako aplikovať ustanovenia chrániace dlžníka pred možnou snahou veriteľa "predlžovať" premlčaciu dobu otáľaním s výkonom tohto práva. Iný výklad by viedol k absurdným záverom: veriteľ, ktorý sa s dlžníkom dohodol len na dohode podľa § 565 Obč. zák., by mal byť motivovaný k skorému uplatneniu svojej pohľadávky (hoci objektívne môže byť potrebný určitý čas na zistenie, či sú splnené podmienky § 565 Obč. zák.).. Takýto výklad nezodpovedá účelu vyjadrenému v § 103 Obč.zák. Na základe toho tak súd dospel k záveru, že ustanovenie § 103 Obč. zák. treba aplikovať aj na premlčanie dlhu zosplatneného na základe oprávnenia daného veriteľovi v ods. 12.4 všeobecných obchodných podmienok v prerokúvanej veci. V prerokúvanej veci z ustanovenia ods. 6.2 všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že splátky sú zročné do 20. dňa kalendárneho mesiaca. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že žalovaný zaplatil len akontáciu 77,49 eur a dňa 10.10.2013 splátku 39,82 eur (priradené k prvej splátke), neskôr nepravidelne uhradil sumy 20 eur dňa 27.1.2015 a 26.7.2016 a dňa 10.8.2015 sumu 36,30 eur. Ako prvú nezaplatil druhú splátku splatnú 20. októbra 2013. Splátka za október 2013 je teda prvou splátkou, kvôli ktorej mohlo dôjsť k zosplatneniu (vypovedaniu) úveru. V prerokúvanej veci spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. celý dlh zosplatnila listom z 22. februára 2014. Ustanovenie § 53 ods. 9 Obč. zák. umožňuje vykonať právo zosplatnenia až po trojmesačnom omeškaní so splatením niektorej splátky. Vzhľadom na dátum listu (22. februára 2014) tak k zosplatneniu mohlo dôjsť len v dôsledku omeškania so splátkou splatnou 20. novembra 2013, keďže od jej splatnosti do 22. februára 2014 uplynuli viac ako tri mesiace. V zmysle už citovaného § 103 Obč. zák. však plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokúvanej veci išlo o splátku splatnú 20. novembra 2013, začala týmto dňom plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovaného. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu tak uplynula najneskôr 21. novembra 2016. Na tento záver nemá nijaký vplyv to, že § 53 ods. 9 Obč. zák. umožňuje uplatniť právo podľa § 565 Obč.zák. až po trojmesačnom omeškaní. Predovšetkým, v tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete Obč. zák., podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa § 565 Obč. zák. To je však v rozpore s § 565 Obč. zák., ktorý jasne hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok).Teda v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 Obč. zák. po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však - ako už bolo uvedené - nemá vplyv na plynutie premlčania. Ustanovením § 53 ods. 9 Obč. zák. sa totiž nijako nenovelizovalo ustanovenie § 103 Obč. zák., preto aj v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia. Keďže § 53 ods. 9 Obč. zák. umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou

splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, "pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh" v zmysle § 103 Obč. zák. Preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia. Premlčacia doba na splatenie zvyšku dlhu žalobcu zo zmluvy z 13. augusta 2013 so žalovaným tak uplynula najneskôr 21. novembra 2016. Nárok na úroky z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku pritom podlieha rovnakému premlčaniu ako záväzok hlavný. Premlčanie istiny k 21. novembru 2016 tak malo za následok aj premlčacie nároku na úroky z omeškania. Žaloba podaná na súd 12. decembra 2016 je tak podaná po uplynutí premlčacej doby celej pôžičky, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaná je spotrebiteľom v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadnuť na premlčanie práva aj bez - inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta Obč. zák.) - námietky žalovaného. Preto bolo treba žalobu zamietnuť. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, náhradu trov konania si ale neuplatnil.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to z dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. Je toho názoru, že ak by súd prvej inštancie správne právne posúdil premlčanie pohľadávky, použil by ustanovenie § 103 na posúdenie premlčania splátok splatných do zosplatnenia celého úveru, t.j. premlčania podľa tohto ustanovenia by podliehali splátky splatné 20.11.2013, 20.12.2013 a 20.01.2014 premlčanie zosplatneného celého úveru (pozostávajúceho zo splátok splatných 20.02.2014 a nasledujúcej) by posúdil podľa § 101 OZ. Správne by mal preukázané, že premlčaná je len splátka splatná 20.11.2013. Dňa 19.02.2014 bol zosplatnený celý úver, žaloba bola na súde podaná v roku 2016 a teda časť zosplatneného úveru a pozostávajúci zo splátok splatných od 20.02.2014 premlčaný nie je, keďže nárok bol na súde uplatnený v rámci plynutia premlčacej doby podľa § 101 OZ. Ak by totiž mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby pred okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu Trenčín č.k. 17Co/228/2016-74. Ďalej v odvolaní odvolateľ uviedol, že žalovaný po začatí konania zaplatil na istinu žalovanej pohľadávky celkom sumu 280,- eur a to úhradami 70,- eur dňa 21.05.2017, 70,- eur dňa 19.06.2017, 70,- eur dňa 18.07.2017 a 70,- eur dňa 18.08.2017. Vzhľadom na uvedené žalobca berie žalobu späť v časti o zaplatenie 280,- eur a navrhuje, aby odvolací súd konanie v tejto časti zastavil.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba, ktorou sa žalobca domáha od žalovaného zaplatenia sumy 487,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 20.02.2014 do zaplatenia.

8. Predmetom konania pred odvolacím súdom je vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku o náhrade trov konania.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca so žalovaným podpísali dňa 13.8.2013 Zmluvu o pôžičke, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 471,51 eur a žalovaný sa zaviazal splácať úver

18-imi splátkami vo výške 39,82 eur mesačne. V zmysle zmluvy bola určená splatnosť pôžičky 2/2015, bola dohodnutá ročná úroková sadzba 69,11%, RPMN 69,11%, priemerná RPMN 48,52%, náklady spotrebiteľa 225,09 eur. Celková výška úveru predstavovala sumu 696,60 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok, uhradil žalobcovi sumu 116,12 eur. Žalobca zosplatnil dlh ku dňu 19. 2. 2014 /doručenie upomienky, podľa ktorej mal žalovaný dlh vo výške 127,42 eur uhradiť do 3 dní od doručenia výzvy - výzva nebola doručená, vrátená bola 9. 1. 2014.

10. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v danom právnom vzťahu má žalovaný postavenie spotrebiteľa, na základe čoho bol súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu. Súd pri skúmaní premlčania dospel k záveru, že ako prvú nezaplatil žalovaný druhú splátku splatnú 20. októbra 2013. Splátka za október 2013 je teda prvou splátkou, kvôli ktorej mohlo dôjsť k zosplatneniu (vypovedaniu) úveru. V prerokúvanej veci spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. celý dlh zosplatnila listom z 22. februára 2014. Ustanovenie § 53 ods. 9 Obč. zák. umožňuje vykonať právo zosplatnenia až po trojmesačnom omeškaní so splatením niektorej splátky. Vzhľadom na dátum listu (22. februára 2014) tak k zosplatneniu mohlo dôjsť len v dôsledku omeškania so splátkou splatnou 20. novembra 2013, keďže od jej splatnosti do 22. februára 2014 uplynuli viac ako tri mesiace. V zmysle už citovaného § 103 Obč. zák. však plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokúvanej veci išlo o splátku splatnú 20. novembra 2013, začala týmto dňom plynúť premlčacia doba pre splatnosť celého zvyšku dlhu žalovaného. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu tak uplynula najneskôr 21. novembra 2016. Žaloba podaná na súd 12. decembra 2016 je tak podaná po uplynutí premlčacej doby celej pôžičky, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaná je spotrebiteľom v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadnuť na premlčanie práva aj bez - inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta Obč. zák.) - námietky žalovaného. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci premlčania súdom prvej inštancie. Podstatnou spornou otázkou tak je, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súdenom spore aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/199 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

11. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vyhlásil nález sp. zn. PL. ÚS 11/2016, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie právneho predpisu, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

12. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia právneho predpisu (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia právneho predpisu (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito článkami Ústavy Slovenskej republiky). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

13. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 (zjednocujúce stanovisko pléna), kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

14. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov súdom prvej inštancie v danej veci predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v závislom výroku o náhrade trov konania (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

15. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyvodí z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, keď bude nevyhnutné dôsledne sa zaoberať uplatňovaným nárokom z hľadiska aplikácie dotknutých právnych noriem spotrebiteľského práva najmä obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák.č. 129/2010 Z.z. a opätovne vo veci rozhodne, pričom sa vysporiada aj námietkami žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní.,

16. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej pohľadávky.

17. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

18. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .