Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/384/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o. so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpenej JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: L. L., narodená XX. Z. XXXX, bytom W. XXX, XXX XX Z., o zaplatenie 884,42 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 11. augusta 2017 č. k. 11C/122/2016-50, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen z 11. augusta 2017 č. k. 11C/122/2016-50 v napadnutom druhom a treťom výroku potvrdzuje. II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe v časti vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 15,37 eur s 8,50 % úrokmi z omeškania ročne od 06.06.2013 do zaplatenia do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (prvý výrok napadnutého rozsudku), žalobu v časti o zaplatenie 869,05 eur s 8,50 % úrokmi z omeškania ročne od 06.06.2013 do zaplatenia zamietol (druhý výrok napadnutého rozsudku) a žalovanej priznal proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,52 %. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou jednoznačne neobsahuje všetky podstatné náležitosti, keď v zmluve nie sú vôbec uvedené termíny splátok (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)) a zmluva neobsahuje ani náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého má zmluva obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V predloženej zmluve je uvedený len jeden termín ako termín konečnej splatnosti úveru a to uvedení mesiaca december a uvedením roka 2014. Z tohto údaja sa nedá ani len vyvodiť, aký mal byť termín konečnej splatnosti a ani termíny jednotlivých splátok úveru. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie je úver bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalovaná čerpala úver vo výške 1 600,- eur, z čoho zaplatila 1 584,63 eur. Rozdiel týchto súm je 15,37 eur. Na zaplatenie tejto sumy súd prvej inštancie zaviazal žalovanú. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,50 % ročne z dlhovanej sumy od 06.06.2013 do zaplatenia. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalovaná bola úspešná v rozsahu 98,26 % a žalobkyňa v rozsahu 1,74 %. Preto súd prvej inštancie priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,52 %.

4. Proti druhému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Žalobkyňa odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 869,05 eur, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 869,05 eur od 06.06.2013 do zaplatenia. 5. V odôvodnení odvolania žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a ustanovením § 282 CSP. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie 869,05 s príslušenstvom z dôvodu bezúročnosti úveru, pričom pri rozhodovaní neprihliadol na uznávací prejav žalovanej, ktorý žalovaná urobila na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom 11.08.2017. Žalovaná na pojednávaní výslovne uviedla, že je jej to ľúto a je ochotná zvyšok dlhovanej istiny zaplatiť. Z vyjadrenia žalovanej nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nárok, ktorého zaplatenie je predmetom tohto sporu žalovaná uznáva. Podporne odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/660/2014 a č. k. 24Co/345/2016-67. Požiadavka určitosti uznávacieho prejavu je v zmysle súdnej judikatúry splnená aj bez výslovného použitia výrazu uznanie dlhu, ak je z okolností prípadu nepochybné, že išlo o uznaní prejav (R 25/1993). Keďže boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku, súd prvej inštancie mal na základe uznávacieho prejavu žalovanej o tomto spore rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 tak, ako navrhovala žalobkyňa bez toho, aby vyhodnocoval skutkový stav, predložené dôkazy a bez toho, aby vykonával právne posúdenie skutkového stavu z hľadiska hmotného práva. Záverom k účinkom procesného úkonu uznania nároku žalobkyňa odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2010 sp. zn. 3Obo/38/2009. 6. Žalovaná sa k riadne doručenému odvolaniu nevyjadrila. 7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok), v dôsledku odvolania podaného žalovanou vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 v napadnutom výroku v časti úrokov z omeškania a v závislom výroku o trovách konania z dôvodu jeho vednej správnosti potvrdil. 8. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Napadnutý rozsudok zodpovedá náležite zistenému skutkovému stavu vyplývajúcemu z vykonaných dôkazov, pričom súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd v nasledujúcich bodoch odôvodnenie prvoinštančného súdu dopĺňa o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. 9. Okresný súd postupoval procesne správne, keď vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej a prečítaním listinných dôkazov, a následne rozhodol vo veci samej rozsudkom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne zo skutočnosti, že súd prvej inštancie nevydal rozsudok pre uznanie nároku, je zrejmé, že súd prvej inštancie vyjadrenie žalovanej vyslovené na pojednávaní konanom 11. augusta 2017 v znení: „Je mi to ľúto, zvyšok dlžnej istiny som ochotná zaplatiť.“ nevyhodnotil ako uznávací prejav. 10. Odvolacia námietka žalobkyne, podľa ktorej súd prvej inštancie neprihliadol na uznávací prejav žalovanej a nerozhodol na návrh žalobkyne rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP, je nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie síce výslovne nevysporiadal s návrhom žalobkyne na vydanie rozsudku pre uznanie, ale vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok obsahuje riadne odôvodnenie podľa § 220 ods. 2 CSP, a nie odôvodnenie podľa § 285 CSP, je nepochybné, že súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalobkyne na vydanie rozsudku pre uznanie nároku a vyjadrenie žalovanej na pojednávaní konanom 11. augusta 2017 neposúdil ako uznávací prejav. 11. Žalobkyňa správne argumentuje, že predpokladom pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku je návrh žalobcu. Pokiaľ takýto návrh je daný, súd je povinný rozhodnúť podľa § 282 CSP, ktorá povinnosť je vyjadrená slovami „... rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku“ (k tomu pozri uznesenie NSSR sp. zn. 3 Cdo 437/2013). Takémuto návrhu však musí predchádzať, resp. musí byť viazané na uznanie nároku žalovaným. Uznanie nároku žalovaným je procesný úkon žalovaného určený súdu, ktorý je účinný voči súdu okamihom, keď ho žalovaný vo vzťahu k súdu urobí (§ 282 v spojení s § 124 ods. 2 per analogiam) alebo, keď je procesný úkon obsahujúci uznávací písomný prejav žalovaného súdu doručený (§ 284 v spojení s § 124 ods. 2 . Vzhľadom na skutočnosť, že uznanie nároku je procesný úkon žalovaného (právne významný vo vzťahu k hmotnému právu), posudzuje sa podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 . Preto nie je právne významná forma tohto úkonu,

teda nemusí ísť nevyhnutne o písomné vyjadrenie slovným spojením „uznanie nároku“ (v prípadne písomného prejavu), prípadne slovné vyjadrenie slovesom „uznávam“ (v prípade ústneho prejavu). Súd neskúma skutočnú vôľu žalovaného, iba jeho vonkajší prejav. (k tomu Števček a kol. Civilný sporový poriadok, komentár, Nakladatelství C.H.Beck 2016, str. 1009-1011). 12. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 1991 sp. zn. 2 Cz 60/91 (R 25/1993), na ktorý poukazuje v odvolaní aj žalobkyňa, podľa ktorého „požiadavka určitosti uznávacieho prejavu v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zák., čo do dôvodu a výšky dlhu je splnená aj bez výslovného použitia výrazu "uznanie dlhu", ak z okolností prípadu (žalovaný v predmetnom čestnom vyhlásení konštatoval, že od žalobcu odkúpil nehnuteľnosť i hnuteľnosti s tým, že kúpnu cenu za hnuteľné veci v sume 20.000,- Kčs nemohol zaplatiť a zaviazal sa svoj dlh, uvedených 20.000,- Kčs vyrovnať do novembra 1984) je nepochybné, že išlo o uznávací prejav v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zák. V predmetom čestnom vyhlásení sú obidve tieto náležitosti uvedené výslovne (kúpa hnuteľných vecí, kúpna cena 20.000,- Kčs).“ Práve požiadavka určitosti prejavu žalovanej na pojednávaní konanom 11. augusta 2017 nebola splnená. Ústne vyjadrenie žalobkyne je potrebné vnímať v kontexte celej výpovede, v ktorej opísala svoju ťaživú životnú situáciu, zdravotné problémy, ktoré mali mať vplyv na jej platobnú neschopnosť, pričom záverom v spojení s ľútosťou prejavila ochotu zaplatiť zvyšok dlžnej istiny. Z obsahu takéhoto vyjadrenia žalovanej vyplýva, že si je vedomá svojho dlhu voči žalobkyni (dôvod dlhu), avšak vôbec nie je zrejmé, akú sumu chcela zaplatiť, či chcela zaplatiť žalobkyňou uplatnenú sumu 884,42 eur s príslušenstvom, alebo len časť tejto sumy, prípadne len istinu (výška dlhu). Takýto prejav žalovanej podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 nemožno spoľahlivo posúdiť ako uznanie nároku, keďže vyjadrenie žalovanej nesmerovalo nepochybne k uznaniu výšky dlhu žalobkyne. 13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 14. Odvolací súd preskúmal i výrok rozhodnutia napadnutého rozsudku o trovách konania, keďže sa jedná o výrok závislý na rozhodnutí vo veci samej, a konštatoval, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaná ako v podstatnej časti procesne úspešná sporová strana má nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie i v tejto časti ako vecne správne. 15. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, preto by jej prislúchal nárok na náhradu trov konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že žalovanej v priebehu odvolacieho konania nevznikli žiadne trovy konania (neplatila súdny poplatok), ani trovy právneho zastúpenia (žalovaná nebola zastúpená advokátom), odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. 16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .