Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/192/2016

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: C. M.Á., E.. XX. XX. XXXX, I. G. Q.. Č.. X, I., zastúpená: CONSULTA v.o.s., Šafárikovo námestie č. 4, Bratislava, IČO: 31 318 495, proti žalovaným: X/ B.. O. G., W.., E.. XX. XX. XXXX, I. M. Q.. Č.. XX, I., X/ A.. A. G., E.. XX. XX. XXXX, I. Č. Q.. Č.. XX, Z., Č. X., X/ A.. A. G., E.. XX. XX. XXXX, I. Z. Q.. Č.. X, I., X/ A.. Y. I., E.. XX. XX. XXXX, I. I. Č.. XXX, X/ U.. I. D., E.. XX. XX. XXXX, I. P. Q.. Č.. XX, I., X/ A.. Y. G., E.. XX. XX. XXXX, I. Q.. X. A. Č.. XX, P. A., žalovaní 1/ až 6/ zastúpení: Consilior Iuris s.r.o., Radlinského ul. č. 51, Bratislava, IČO: 47 231 157, X/ A.. W. Š., E.. XX. XX. XXXX, I. G. Q.. Č.. XX/A, I., X/ B.. A.. M. A., E.. XX. XX. XXXX, I. C. Č.. XX, G., S. X. E., zastúpený advokátom: JUDr. Július Brichta, advokátska kancelária, s. r. o., Grösslingova ul. č. 6 - 8, Bratislava, IČO: 35 740 809, X/ O.. I. A., E.. XX. XX. XXXX, I. Š. Q.. Č.. X, Z., o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9.158,35 eur, na odvolanie žalobkyne a žalovaného 8/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. apríla 2016, č. k. 16C/26/2003 - 573, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému 7/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.040 eur, žalovanému 8/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.040 eur, žalovanému 9/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.040 eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 101, § 137 ods. 1, 2, § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z nájomného za prenajaté spoločné priestory bytového domu v podielovom spoluvlastníctve uplatneného voči žalovaným 7/ až 9/ a nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaných 1/ až 6/, pre ktorý žalobu vo zvyšku zamietol. Uviedol, že z P. K. Č.. XXX K. Okresným Ú. K. I., F. D. E., pre D. Ú. I. - S. A. vyplýva, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v podiele XX/XX E. Z. Č.. XXXX F. K. XXX A.2., B. Z.: Y. Z., Z. Č.. XXXX/X F. K.Ý. XXX A., B. Z.: Y., Z. Č.. XXXX/X F. K. XX A.2., B. Z.: Y. Z., Z. Č.. XXXX/X F. K. XX A.2., B. Z.: Y. Z., Z.P. Č.. XXXX/X F. K. XX A.2., S. S. S. Č.. XXXXXX na Z. Č.. XXXX, T.: B., D. K. K. Z. K. Z. Ž. I. Z. X. Ú. D. I. U. Z. Č.. K. XXXXX/XX zo dňa 27. 07. 1998. Poukázal na skutočnosť, že platnosť prevodu spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti na žalobkyňu bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C/142/1999, v ktorom súd zamietol návrh žalobcov (v tomto konaní žalovaných) na určenie neplatnosti zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu s tým, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06. 10. 2010, č. k. 22C/142/99 - 284 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2012, č. k. 9Co/102/2011 - 328 nadobudol právoplatnosť dňa 06. 11. 2012, keď uznesením zo dňa 29. 06. 2006, č. k. 22C/142/99 - 154 návrh žalobcov 2/, 3/ a 7/ (v tomto konaní pôvodne žalovaných 2/, 3/ a 7/) vylúčil na samostatné konanie.

Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že nakoľko medzi stranami nebolo sporným, že dňa 01. 08. 2013 bola žalobkyni uhradená suma vo výške 19.616,91 eur, o čom bola informovaná listom zo dňa 01. 08. 2013, vzala žalobu v časti o zaplatenie tejto istiny späť a predmetom konania zostalo zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9.158,35 eur. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 137 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať s tým, že vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci, teda aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci, keď každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že v prípade, ak spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia, ktorému potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť, a aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to viac takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli). Poukázal na skutočnosť, že právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo s tým, že spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci je vymedzený len podielom ideálnym, v rámci ktorého nie je možné oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov, a preto ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený a v prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka a je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa §101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ktorého ustanovenia majú len podpornú povahu, a preto ich použitie nemožno rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia, keď napokon v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko nejde a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000, sp. zn. 2 Cdo 141/99. Uviedol, že v posudzovanej veci je nesporné, že podieloví spoluvlastníci dotknutej nehnuteľnosti v rozhodujúcom čase, neposkytovali žalobkyni náhradu vo forme peňažného plnenia, a preto sa domáhala peňažného plnenia voči žalovaným za to, že neužívala spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, teda si uplatnila právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva a opiera sa o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. K námietke žalovaných 1/ až 6/ spočívajúcej v nesprávnom označení právneho predchodcu žalovaných v žalobe, v ktorej namiesto „. G. I. Q. „.G. G. a keďže jej označenie nebolo opravené a zomrela, tvrdili, že nemá právnu subjektivitu súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v žalobe, v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p. účinného v čase jej podania, označila žalovaného 5/ ako „. G., G. X, XXX XX I., pričom prílohou žaloby bol list vlastníctva č. 950, v ktorom pod poradovým číslom 6 bolo uvedené „.G. F. W. G. X.. K., G. X, I., S. Z. XX/XX“. Súd prvej inštancie uviedol, že z ustanovenia § 19 O. s. p. vyplýva, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva, teda citované ustanovenie sa odvoláva na hmotné právo, podľa ktorého vzniká hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti u fyzickej osoby narodením (túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé) a zaniká smrťou fyzickej osoby (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) s tým, že spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom procesné právo v niektorých prípadoch môže spôsobilosť byť účastníkom konania dokonca priznať aj subjektom, ktoré podľa hmotného práva nie sú spôsobilé mať práva a povinnosti (napr. § 186 ods. 1 O. s. p.). Poukázal na skutočnosť, že od spôsobilosti byť účastníkom konania treba odlíšiť vecnú legitimáciu, ktorá predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní

rozhoduje s tým, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, na ktorý musí súd prihliadnuť v každom štádiu konania (§ 103 O. s. p.) a má za následok zastavenie konania (§ 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.), pričom takýto nedostatok nemožno odstrániť postupom podľa § 43 O. s. p., pretože nejde o vadu podania spočívajúcu v jeho nesprávnosti alebo neúplnosti a do úvahy neprichádza ani postup podľa § 92 O. s. p. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v súdnom konaní je preto nevyhnutné starostlivo rozlišovať medzi nedostatkami podmienok konania (neodstrániteľnými), medzi ktoré patrí aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, a vadou žaloby spočívajúcou v označení inak nesporného účastníka konania, ktoré procesné situácie sú samostatne upravené a spája sa s nimi odlišný následok vrátane rozdielnej reakcie, resp. procesného postupu súdu. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe označila žalovaného 5/ ako „. G., G. X, XXX XX I., ktorej prílohou bol P. K. Č.. XXX, K. D. Z. Z. Č. X I. Q. „. F. W. G. X.. K., G. X, I., S.T. Z. XX/XX“ s tým, že konal so žalovaným 5/, ktorému doručoval žalobu a procesné uznesenia v konaní, ktorý svoje označenie nesporoval, jeho identita nebola i vzhľadom k predmetu sporu a na základe toho vymedzeného okruhu účastníkov spornou, pričom v žalobe nepresne vyskloňované priezvisko žalovaného 5/ nič nemení na jeho existencii, nakoľko z podaní žalobkyne, ako aj z príloh žaloby (č. l. 3, 12, 13 spisu) mal identitu žalovaného 5/ za preukázanú. Uviedol, že podľa § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci, oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, a z charakteru podielového spoločenstva vyvodil, že účastníkmi konania musia byť všetci spoluvlastníci, a preto prisvedčil argumentácii žalovaných 1/ až 6/, že žalobkyňa v čase podania žaloby nesprávne určila okruh účastníkov konania na strane žalovaných, i s ohľadom na predložený list vlastníctva vyhotovený k 28. 09. 1998 a keďže v čase podania žaloby, pôvodný žalovaný 5/ nebol nositeľom pasívnej legitimácie v konaní, nebol na mieste postup podľa § 107 ods. 3 O. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k žalovaným 1/ až 6/ (B.. O. G., W.., A.. A. G., A.. A. G., A.. Y. I.Á., U.. I. D., A.. Y. G.) si tak žalobkyňa nárok uplatnila až podaním zo dňa 05. 02. 2013 a nakoľko ustálil, že v čase podania žaloby pôvodne označený žalovaný 5/ nemal pasívnu legitimáciu v spore, nebolo možné postupovať podľa § 92 ods. 2 O. s. p., preto neboli splnené podmienky na vstup žalovaných 1/ až 6/ do konania na strane žalovaných. Uviedol, že aj keby procesne povolil vstup žalovaných 1/ až 6/ do konania v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pri skúmaní dôvodnosti nároku by prihliadol na to, že právo uplatňované žalobkyňou, ktoré má majetkovú povahu sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, teda voči žalovaným 1/ až 6/ si žalobkyňa uplatnila nároky na vyplatenie úžitkov za obdobie rokov 2009 - 2011 až podaním zo dňa 05. 02. 2013, pričom splatnosť úžitkov za rok 2009 nastala k 11. 03. 2010, za rok 2010 si nárok neuplatnila, a splatnosť úžitkov za rok 2011 nastala k 15. 03. 2012, preto by posúdil námietku premlčania nároku voči žalovaným 1/ až 6/ v časti ako dôvodnú, avšak vzhľadom k nedostatku pasívnej legitimácie v konaní, žalobu voči žalovaným 1/ až 6/ ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že vzhľadom k argumentácii žalovaného 8/, ktorý popieral nárok žalobkyne z dôvodu prebiehajúceho konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/92/2013 o určenie neplatnosti zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu, ako aj s ohľadom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06. 10. 2010, č. k. 22C/142/99 - 284 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2012, č. k. 9Co/102/2011 - 328, prejudiciálne posúdil a stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného 8/ (vyjadrenie na č. l. 517 - 522 spisu), avšak jeho argumentáciu, z ktorej odvodzuje neplatnosť zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu z toho, že jeho právny predchodca nedal súhlas s prevodom spoluvlastníckeho podielu, nakoľko súhlas v jeho mene podpísal U.. Z. B., ktorému udelil len plnomocenstvo na reštitučné konanie, ale pôvodne podanú žalobu na určenie neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu rovnako podal v mene právneho predchodcu žalovaného X/ U.. Z. B., a to na základe plnomocenstva na reštitučné konanie, pričom nebolo preukázané dodatočné schválenie prekročenia plnomocenstva a vzhľadom k úmrtiu právneho predchodcu žalovaného 8/, došlo k zániku uvedeného plnomocenstva, posúdil ako nedôvodnú, a preto je žalovaný 8/ v spore pasívne legitimovaným subjektom. Súd prvej inštancie ako nedôvodnú posúdil aj námietku premlčania uplatňovaného nároku za obdobie od roku 2000, splatného od 01. 03. 2001, nakoľko žaloba bola podaná dňa 12. 02. 2003, teda v 3 ročnej premlčacej lehote, pričom zo zápisníc zo schôdzí vlastníkov, potvrdenia Tatra banka, a. s., ako aj z obsahu spisu mal za preukázané, že úžitky patriace žalobkyni neboli na základe súhlasu spoluvlastníkov za sporné obdobie vyplácané a boli deponované na účte, ktorým disponovali spoluvlastníci, keď správnosť uvedeného možno vyvodiť aj z vyúčtovania zo dňa 01. 08. 2013, ktorým spoluvlastníci de facto uznali nárok žalobkyne, a preto mal preukázanú dôvodnosť, ako aj výšku uplatňovaného nároku spočívajúceho v úrokoch z omeškania z nájomného za prenajaté spoločné priestory bytového domu v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov, na základe čoho zaviazal žalovaného 8/ zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 2.040 eur (podiel 12/96 na

predmetnej nehnuteľnosti = 1/8 zo sumy 16.320,09 eur), žalovaného 7/ k zaplateniu sumy vo výške 2.040 eur (podiel 12/96 na predmetnej nehnuteľnosti = 1/8 zo sumy 16.320,09 eur) a žalovaného 9/ k zaplateniu sumy vo výške 2.040 eur (podiel 12/96 na predmetnej nehnuteľnosti = 1/8 zo sumy 16.320,09 eur), a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 1, 3 O. s. p. a vecne citáciou týchto zákonných ustanovení s tým, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podala v zákonnej lehote žalobkyňa odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa zamietajúceho výroku je zrejmé, že vo vzťahu k tomuto výroku vychádzal súd prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože nesprávne interpretuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 141/99 (ktorý v napádanej časti odôvodnenia aj cituje, resp. parafrázuje), keďže v judikovanom prípade išlo o iné skutkové okolnosti, ako v prejednávanom prípade, nakoľko v judikovanom prípade (a obdobne aj v prípade 4 Cdo 55/2009 a iných) išlo o situáciu, keď niektorí zo spoluvlastníkov bez súhlasu obmedzeného spoluvlastníka priamo užívali spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu (t. j. reálne si sami priamo privlastňovali jej úžitkovú hodnotu). Poukázala na skutočnosť, že v prejednávanom prípade spoločnú vec (nebytové priestory) dali všetci spoluvlastníci do prenájmu, t. j. úžitková hodnota spoločnej veci sa dala so súhlasom všetkých spoluvlastníkov, teda aj s jej súhlasom, do dispozície tretej osoby (nájomcu), keď táto tretia osoba následne vydávala úžitky (t. j. už nie samotnú úžitkovú hodnotu spoločnej veci) všetkým spoluvlastníkom, vrátane jej, ale žalovaní sa rozhodli jej tieto úžitky ako samostatnú majetkovú hodnotu (peniaze) v prislúchajúcej časti nevyplácať, teda nebola nijako obmedzená v dispozícii s úžitkovou hodnotou spoločnej veci (naopak v tomto smere boli zámer aj konanie sporových strán jednotné), len jej neboli vyplácané samotné úžitky, pričom skutočnosť, že jej žalovaní nevyplácali úžitky neznamená porušenie práva užívať spoločnú vec v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, ako to tvrdí v napádanej časti odôvodnenia prvoinštančný súd, ale zadržiavanie týchto úžitkov naopak celkom jednoznačne napĺňa skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že aj v prípade, ak by pripustila záver prvoinštančného súdu, že bola postupom žalovaných obmedzená pri užívaní spoločnej nehnuteľnosti (čo rozhodne nebola), otázka právnej kvalifikácie jej prípadného nároku voči ostatným spoluvlastníkom, ani tak nebola v tejto súvislosti jednoznačná, nakoľko v rámci súdnej praxe sa dlhodobo ustaľovala hranica, kedy sa nárok obmedzeného spoluvlastníka priamo zo strany ostatných spoluvlastníkov má právne kvalifikovať v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka a kedy v zmysle ustanovení o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď spočiatku bola judikatúra vyhranená iba v prospech jednej alebo v prospech druhej právnej kvalifikácie teda, že spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu je povinný vydať úžitky z toho plynúce v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, ktoré sa premlčuje v osobitnej subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 1213/99, 22 Cdo 2624/2003, 22 Cdo 1499/2006, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 383/2005 a ďalšie), alebo spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu je povinný vydať úžitky z toho plynúce v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka, ktoré určuje mieru práv a povinností spoluvlastníkov, a teda aj spôsob ich vysporiadania s tým, že nárok obmedzeného vlastníka sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 141/99, sp. zn. 4 Cdo 55/2009, Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 471/2005, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 4756/2010). Poukázala na skutočnosť, že v Českej republike bolo vzhľadom na vyššie uvedenú dichotómiu, postúpené jedno z dovolaní pod sp. zn. 31 Cdo 503/2011 veľkému senátu Najvyššieho súdu ČR na zjednocujúce stanovisko, ktorý vyššie uvedené odlišné právne názory zjednotil tak, že správna voľba právnej kvalifikácie v tomto smere závisí výlučne od skutkových okolností, keď konkrétne Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti uviedol, že v prípade, ak je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci na základe rozhodnutia súdu alebo rozhodnutím väčšiny spoluvlastníkov v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na takéto vylúčenie je právny dôvod, a teda vylúčený spoločník sa musí náhrady za obmedzenie domáhať v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej premlčacej lehote, ale v prípade, ak je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci bez právneho dôvodu (t. j. bez rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov alebo bez rozhodnutia súdu), musí sa náhrady domáhať v

zmysle pravidiel o vydaní bezdôvodného obohatenia, a preto aplikujúc vyššie uvedené na prejednávaný prípad, uplatnený nárok by bolo možné právne kvalifikovať v zmysle § 137 Občianskeho zákonníka iba vtedy, ak by väčšinoví spoluvlastníci podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodli o obmedzení užívania spoločnej nehnuteľnosti, existoval by tu teda právny dôvod na takéto obmedzenie, avšak v danom prípade nedošlo k jej obmedzeniu v užívaní spoločnej nehnuteľnosti, ale iba k bezdôvodnému odopretiu vydania úžitkov v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu. Uviedla, že v rámci prejednávaného prípadu teda nemá právny význam posúdenie, či k odopretiu vydaniu úžitkov došlo na základe rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka alebo nie, keď z vyššie uvedenej argumentácie je zrejmé, že právna kvalifikácia uplatneného nároku zo strany prvoinštančného súdu bola nesprávna, čo sa však negatívne prejavilo iba vo vzťahu k napadnutému výroku s tým, že nesprávna právna kvalifikácia následne spôsobuje aj nepreskúmateľnosť rozsudku v napádanej časti, nakoľko prvoinštančný súd sa vzhľadom na vyvodený záver, vôbec nezaoberal jej argumentáciou, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol byť v zmysle § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka premlčaný (ktorú vyčerpávajúcim spôsobom uviedla na str. 8 a 9 svojho súhrnného stanoviska ku konaniu zo dňa 14. 09. 2015), keď subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula prakticky až niekedy koncom roka 2014, nakoľko celý nárok bol uplatňovaný postupne v rámci plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty.

3.

Žalovaní 1/ až 6/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že navrhujú rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s právnym posúdením veci, pričom svoje rozhodnutie oprel o konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí pod sp. zn. 5 Cdo 184/2009 v obdobnej veci judikoval, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku. Uviedli, že obsahom odvolania žalobkyne je v podstate nesúhlas s právnou kvalifikáciou predmetu sporu, keďže podľa jej názoru, ide o nárok opierajúci sa o ustanovenia zákona o bezdôvodnom obohatení, ako aj o nesprávne posúdenie otázky začatia plynutia premlčacej doby s tým, že súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku ich vecnej legitimácie a riadne sa vysporiadal aj s uplatnenou námietkou premlčania a svoje rozhodnutie aj logicky a presvedčivo zdôvodnil.

4.

Žalovaná 7/ sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré jej bolo doručené 09. 06. 2016 (fikcia doručenia), nevyjadrila.

5.

Žalovaný 8/ sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 17. 05. 2016, nevyjadril.

6.

Žalovaná 9/ sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré jej bolo doručené dňa 18. 05. 2016, nevyjadrila.

7.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaných 1/ až 6/, ktoré bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 13. 06. 2016, nevyjadrila.

8.

Žalovaná 7/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/ až 6/, ktoré jej bolo doručené dňa 14. 06. 2016, nevyjadrila.

9.

Žalovaný 8/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/ až 6/, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 13. 06. 2016, nevyjadril.

10.

Žalovaná 9/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/ až 6/, ktoré jej bolo doručené dňa 14. 06. 2016, nevyjadrila.

11.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote aj žalovaný 8/ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na svoju doterajšiu argumentáciu uvedenú vo vyjadreniach zo dňa 10. 06. 2015 a 29. 10. 2015, že nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy je založený na predpoklade, že je podielovou spoluvlastníčkou domu a tým aj spoluvlastníčkou predmetného nebytového priestoru, keď svoj spoluvlastnícky podiel na dome (a nebytovom priestore) nadobudla na základe zmluvy o prevode vlastníctva uzavretej s Okresným úradom Bratislava I, ktorej vklad bol povolený dňa 27. 07. 1998, pričom s nadobudnutím vlastníckeho práva žalobkyňou nesúhlasili ostatní spoluvlastníci domu z dôvodu nerešpektovania ich zákonného predkupného práva a podali žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy s tým, že jedným zo žalobcov bol jeho otec B.. X. A.. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06. 10. 2010, č. k. 22C/142/1999 - 248 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2012, č. k. 9Co/102/2011 - 328 bol návrh zamietnutý z dôvodu, že účastníci podpísali súhlas s odkúpením spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou, avšak tieto rozhodnutia sa ho netýkajú a v uvedenom prvoinštančnom a odvolacom konaní sa nijako nerozhodovalo o argumentoch, ktoré vzniesol sám alebo jeho právny predchodca B.. X. A., nakoľko konanie vo vzťahu k nemu bolo vylúčené na samostatné konanie, je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/92/2013 a nachádza sa v štádiu pred vydaním meritórneho rozhodnutia. Žalovaný 8/ vo svojom odvolaní uviedol, že je nutné vysloviť neplatnosť predmetného prevodu, nakoľko zákonné predkupné právo ostatných spoluvlastníkov spoločnej veci nebolo dodržané, spoluvlastníkovi domu B.. X. A. nikdy nebol spoluvlastnícky podiel ponúknutý na kúpu a s jeho prevodom na žalobkyňu nevyslovil súhlas, ani sa nevzdal svojho predkupného práva, pričom prehlásenie o súhlase s prevodom spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci, na ktoré sa žalobkyňa v tomto konaní odvoláva, on ani B.. X. A. nepodpísal, ale nachádza sa na ňom podpis U.. Z. B., B.. ako splnomocneného zástupcu B.. X. A., pričom žalobkyni bolo dobre známe, že plnomocenstvo, na základe ktorého U.. B. konal, sa v žiadnom prípade nevzťahuje na vykonávanie práv spoluvlastníka spoločnej veci s tým, že plnomocenstvo sa týkalo vrátenia spoluvlastníckeho podielu k domu B.. X.P. A. v rámci reštitúcií, čo jej bolo známe, avšak pre vykonanie riadnej ponuky B.. X. A. ako spoluvlastníkovi nič neurobila, hoci jej bola známa jeho adresa v Nemecku. Poukázal na skutočnosť, že B.. X. A. a ani jeho syn a jediný dedič B.. M. A., uvedený úkon vzdania sa predkupného práva nikdy nevykonali ani neschválili, a preto pri uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy so žalobkyňou došlo k porušeniu § 140 Občianskeho zákonníka, čím je tento úkon neplatný v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka. Uviedol, že prípadný nedostatok procesného plnomocenstva v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C/142/1999, resp. následne v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/92/2013 odstránili dodatočným schválením úkonu doložením procesného plnomocenstva univerzálneho právneho nástupcu B.. X. A., t. j. doložením plnomocenstva vystaveného žalovaným 8/ pre právneho zástupcu, pričom do dnešného dňa vystupuje v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/92/2013 ako riadny účastník konania a súdy s ním aj konajú, keď do dnešného dňa nedošlo k zastaveniu predmetného konania z dôvodu neodstrániteľného alebo neodstráneného nedostatku podmienky konania (§ 104 ods. 1, 2 O. s. p.). Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 3294/2009 zo dňa 06. 11. 2009, ako aj na výňatok zo Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí uvádzaný v odbornej literatúre (Števček M., Ficová S. a kol. Občiansky súdny poriadok, I. Diel. Komentár. 2. Vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, 965 s., strana 374, pod skratkou Z IV), a uviedol, že hoci rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníkov konania, musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia minimálne v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., avšak súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou

dostatočne a presvedčivo nevysporiadal a tým svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pričom z jeho odôvodnenia nie je v potrebnej miere jasné, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Uviedol, že jeho neakceptovaním ako účastníka konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/92/2013 by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom so všetkými dôsledkami, ktoré s tým súvisia, a preto nie je právne udržateľný stav, v ktorom mu má byť na ťarchu skutočnosť, že Okresný súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/142/1999 vo veci účastníka konania Dr. Rudolfa Mayera sa od roku 1999 až do roku 2006, t. j. do jeho smrti nevysporiadal s otázkou účastníctva a vo veci nerozhodol, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/92/2013 deklaroval svoju vôľu byť účastníkom konania a odstránil jemu známe nedostatky podania s tým, že ak by sa aplikoval právny názor prvoinštančného súdu, musel by nastať absurdný záver, že ak zomrie účastník konania, ktoré sa začalo za jeho plnomocenstva alebo je plnomocenstvo procesne imperfektné, bude to vždy znamenať automaticky zastavenie konania, bez ohľadu na vôľu dedičov, pretože je fakticky nemožné dodatočne preukázať schválenie prekročenia plnomocenstva a začatia konania po smrti osoby, ktorá mala tento úkon schváliť, čím by bolo právnemu nástupcovi zomrelého účastníka odopierané právo na súdnu ochranu. Žalovaný 8/ poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani s argumentáciou, že sa na úkor žalobkyne nemohol obohatiť, pretože predmetnými finančnými prostriedkami nikdy nedisponoval a nebral z nich žiadne úžitky, neboli mu vyplatené ani zo strany nájomcu ani zo strany ostatných spoluvlastníkov domu a nemal žiadnu možnosť s nimi nakladať, preto sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením finančných prostriedkov žalobkyne a neprichádza do úvahy aplikácia úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom konania.

12.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 8/ uviedla, že v súčasnosti prebieha na Okresnom súde Bratislava I súvisiaci spor, ktorého predmetom je určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého sa stala spoluvlastníčkou bytového domu, a z ktorého vyvodzuje aj svoj nárok uplatnený v konaní, pričom skutočnosť, že prvoinštančný súd sa rozhodol vysporiadať s touto otázkou prejudiciálne, bola všetkým účastníkom známa a žalovaný 8/ ju sám výslovne rešpektoval, nakoľko nepodal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 29. 05. 2015, č. k. 16C/26/2013 - 501, ktorým prvoinštančný súd zamietol jeho žiadosť na prerušenie konania až do právoplatnosti rozhodnutia v súvisiacom spore s tým, že následne vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 10. 06. 2015 uviedol, že so zamietajúcim uznesením súhlasí, keďže nie je jeho zámerom zbytočne predlžovať konanie a právnu neistotu, ktorá existuje medzi stranami vo veci platnosti nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na dome žalobkyňou a jej nároku na zaplatenie žalovanej sumy a žiadne jeho kroky v konaniach neboli robené s takýmto úmyslom. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že z uvedených skutočností je zrejmé, že sporové strany vrátane žalovaného 8/ súhlasili s tým, aby sa prvoinštančný súd v konaní prejudiciálne zaoberal aj otázkou, ktorá je predmetom súvisiaceho sporu, pričom sa s touto prejudiciálnou otázkou vo vzťahu k námietkam žalovaného 8/ zaoberal náležitým a zrozumiteľným spôsobom, a preto nemožno napadnutý rozsudok považovať za nezákonný alebo nepreskúmateľný. Poukázala na skutočnosť, že prvoinštančný súd ohľadne podania žaloby v súvisiacom spore prostredníctvom U.. Z. B. správne uviedol, že nebolo preukázané dodatočné schválenie prekročenia plnomocenstva a vzhľadom k úmrtiu právneho predchodcu žalovaného 8/, došlo k zániku uvedeného plnomocenstva, keď v tejto súvislosti považoval za potrebné dodať, že v súvisiacom spore ide o namietanie relatívnej neplatnosti právneho úkonu, pričom toto právo je nutné uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe s tým, že v rovnakej premlčacej dobe je nevyhnutné procesne odstrániť aj nedostatky žaloby (konanie nad rámec, resp. konanie bez plnomocenstva), teda nárok musí byť v rámci uplynutia premlčacej doby uplatnený perfektne, pretože v opačnom prípade platí, že splnomocnenec podal žalobu vo svojom vlastnom mene. Uviedla, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právny predchodca žalovaného 8/ počas celého svojho života nedostatky splnomocnenia udeleného U.. B. neodstránil a uvedené splnomocnenie zaniklo smrťou právneho predchodcu žalovaného 8/ v roku 2006 v zmysle § 33b ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto v tomto smere naozaj nie je možné záveru prvoinštančného súdu vytýkať žiadne nedostatky s tým, že žalovaný 8/ nemohol nedostatky udeleného splnomocnenia v súvisiacom spore odstrániť po jeho zániku ex lege, dávno po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby a už vôbec nie tým, že udelil úplné iné procesné plnomocenstvo úplne inému splnomocnencovi. Poukázala na skutočnosť, že sám žalovaný 8/ v bode 14 svojho odvolania potvrdzuje záver prvoinštančného súdu, že dodatočné schválenie prekročenia plnomocenstva po smrti splnomocniteľa aj splnomocnenca fakticky nebolo možné preukázať, pričom splnomocnenie v konaní pred súdom môže vyvolávať procesné účinky, ale ide vždy o jednostranný hmotnoprávny úkon vykonaný v zmysle Občianskeho zákonníka, a preto sa

aj ratihabícia splnomocnenia, resp. konania splnomocnenca nad rámec splnomocnenia alebo konania bez splnomocnenia, riadi výlučne Občianskym zákonníkom, teda nie je možné hovoriť o dodatočnom schválení procesnej plnej moci potom, ak táto plná moc z hmotnoprávneho hľadiska zanikla. Uviedla, že plnomocenstvo udelené U.. B. z hmotnoprávneho hľadiska zaniklo je zrejmý fakt, ktorý nerozporuje ani žalovaný 8/, avšak v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s jeho tvrdením, že takýmto výkladom by právnemu nástupcovi zomrelého účastníka, mohlo byť odopierané právo na súdnu ochranu, nakoľko právny nástupca zomrelého účastníka je nadobúdateľom práv a povinností z hmotnoprávneho aj procesnoprávneho hľadiska v takom rozsahu, v akom tieto na neho prešli, a preto ak právny predchodca žalovaného 8/ zmeškal premlčaciu dobu na podanie žaloby o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, nie je to možné zo strany žalovaného 8/ konvalidovať, keď je rovnako úplne absurdné, aby sa pripustilo, že dodatočné schválenie plnej moci z procesného hľadiska je možné aj potom, ako táto plná moc celkom jednoznačne zanikla z hmotnoprávneho hľadiska. Nestotožnila sa s názorom žalovaného 8/, že sa na jej úkor nemohol bezdôvodne obohatiť, lebo predmetnými finančnými prostriedkami nikdy nedisponoval a nebral z nich žiadne úžitky, keď prvoinštančný súd v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku uviedol, že zo zápisníc zo schôdzí vlastníkov, potvrdenia Tatra banka a.s., ako aj z obsahu spisu mal za preukázané, že úžitky patriace jej neboli na základe súhlasu spoluvlastníkov za sporné obdobie vyplácané a boli deponované na účte, ktorým disponovali spoluvlastníci, pričom správnosť uvedeného možno vyvodiť aj z vyúčtovania zo dňa 01. 08. 2013 (č. l. 364 - 365 spisu), ktorým spoluvlastníci de facto uznali jej nárok. Uviedla, že z odvolania žalovaného 8/ nie je zrejmé, v čom je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a doplnila, že v § 14 ods. 8 piata veta zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 01. 10. 2014 sa výslovne uvádza, že platné rozhodnutia prijaté na schôdzi vlastníkov sú záväzné pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, čo samozrejme platilo aj podľa starších verzií uvedeného zákona, aj keď to nebolo v ňom priamo uvedené, ale vyplývalo to z kontextu § 14 zákona o bytoch, pričom v konaní preukázala, že zadržiavané prostriedky boli na spoločnom účte spoluvlastníkov bytového domu, s ktorým disponovali niekoľkí zástupcovia spoluvlastníkov, a preto žalovaného 8/ ani jeho právneho predchodcu nemôže ospravedlňovať, že sa na uvedených schôdzach nezúčastňoval a teda, že o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane došlo na základe rozhodnutia väčšiny spoluvlastníkov bytového domu.

13.

Žalovaní 1/ až 6/ sa k odvolaniu žalovaného 8/, ktoré bolo doručené ich právnemu zástupcovi dňa 13. 06. 2016, nevyjadrili.

14.

Žalovaná 7/ sa k odvolaniu žalovaného 8/, ktoré jej bolo doručené dňa 14. 06. 2016, nevyjadrila.

15.

Žalovaná 9/ sa k odvolaniu žalovaného 8/, ktoré jej bolo doručené dňa 14. 06. 2016, nevyjadrila.

16.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods. l písm. c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovaného 8/ je dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

19.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu voči žalovaným 1/ až 6/ z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie v konaní, ako aj premlčania nárokov žalobkyne uplatnených za roky 2009 až 2011 a dôvodnosťou žaloby voči žalovanému 8/, nakoľko žalobkyni neboli na základe rozhodnutia spoluvlastníkov vyplácané úžitky z užívania spoločnej veci, keď boli deponované na účte, ktorým disponovali spoluvlastníci.

20.

Z obsahu žaloby žalobkyne, ktorú podala na súd prvej inštancie dňa 12. 03. 2003 vyplýva, že sa domáhala uložiť žalovaným (B. Q., U.. Z. O., U.. M. O., A. Š., G. G., A.. W. Š., X. A., U.. F. A.) povinnosť zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 159.738,- Sk (5.302,33 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 9.450,- Sk (313,68 eur) od 16. 02. 1999 do zaplatenia, zo sumy 5.444,- Sk (180,57 eur) od 18. 01. 2000 do zaplatenia, zo sumy 90.469,- Sk (3.003,02 eur) od 29. 02. 2001 do zaplatenia, zo sumy 54.375,- Sk (1.804,91 eur) od 01. 03. 2002 do zaplatenia z dôvodu, že je podielovou spoluvlastníčkou domu na G. Q.. Č.. X, vrátane pozemkov zapísaných na liste vlastníctva Č.. XXX, pre D. Ú. S. A., o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 12/96, avšak na základe rozhodnutia ostatných podielových spoluvlastníkov jej neboli vyplatené podiely z prenájmu nebytových priestorov za rok 1998 v sume 9.450,- Sk (313,68 eur), rok 1999 v sume 5.444,- Sk (180,57 eur), rok 2000 v sume 90.469,- Sk (3.003,02 eur), rok 2001 v sume 54.375,- Sk (1.804,91 eur).

21.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

22.

Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

23.

Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

24.

Právo každého zo spoluvlastníkov vec užívať je obmedzené rovnakým právom ostatných spoluvlastníkov užívať vec podľa veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu. Spoluvlastník môže byť na základe dohody spoluvlastníkov, ich väčšinovým rozhodnutím alebo rozhodnutím súdu o hospodárení so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čiastočne alebo úplne vylúčený z fyzického užívania spoločnej veci a v takomto prípade užíva niektorý zo spoluvlastníkov vec nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu (neužíva vec v súlade s kritériom určeným v § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide tu však o obmedzenie práva dovolené zákonom (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka), za ktoré z užívania úplne alebo čiastočne vylúčenému vlastníkovi prináleží, ak sa s ostatnými spoluvlastníkmi nedohodol inak, náhrada vo výške zodpovedajúcej rozsahu jeho ujmy. 25.

Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nakoľko len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu, pričom nie je rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci.

26.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27.

Z obsahu žaloby, písomných, či ústnych vyjadrení žalobkyne nevyplýva ani medzi stranami nebolo sporné, že sa nároku vyplývajúceho z podielového spoluvlastníctva domáhala z dôvodu, že jej nie je ako podielovej spoluvlastníčke umožnené užívať predmet spoluvlastníctva v miere vyjadrenej spoluvlastníckym podielom v dôsledku toho, že podiel užíva niektorý z ostatných podielových spoluvlastníkov, pričom z obsahu spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím ostatných podielových spoluvlastníkov sa získané výnosy z prenájmu nebytových priestorov v podielovom spoluvlastníctve tretím subjektom vyplatia podielovým spoluvlastníkom okrem žalobkyne, nakoľko sú ostatní spoluvlastníci s ňou v spore týkajúcom sa nadobudnutia jej spoluvlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti.

28.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil povahu jej nároku ako vyplývajúceho z podielového spoluvlastníctva, nakoľko skutočnosť, že podieloví spoluvlastníci nevyplatili žalobkyni - podielovej spoluvlastníčke prijaté plnenia získané od tretieho subjektu, ktorý užíval predmet podielového spoluvlastníctva, nemá hmotnoprávny základ v ust. § 137 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu, že spoločné rozhodnutie ostatných podielových spoluvlastníkov nevyplatiť žalobkyni výnosy z prenájmu, na rozdiel od hospodárenia so spoločnou vecou podľa ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemá hmotnoprávny základ v ustanoveniach o podielovom spoluvlastníctve.

29.

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby a napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie

výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.

30.

Podľa názoru odvolacieho súdu je procesnou povinnosťou žalobkyne v konaní preukázať, že sa pôvodná žalovaná 5/ a žalovaný 8/ na jej úkor bezdôvodne obohatili, t. j. v dôsledku svojho protiprávneho konania získali obohatenie na jej ujmu tým, že za jednotlivé roky 1998 až 2001 (uplatnené pôvodnou žalobou), za roky 2002 a 2003 (rozšírenie žaloby zo dňa 24. 03. 2004, č. l. 30 spisu), roky 2004 a 2005 (rozšírenie žaloby zo dňa 15. 01. 2007, č. l. 105 spisu), rok 2007 (rozšírenie žaloby zo dňa 10. 06. 2008, č. l. 110 spisu), rok 2008 (rozšírenie žaloby zo dňa 16. 12. 2009, č. l. 123 spisu), rok 2009 (rozšírenie žaloby zo dňa 05. 02. 2013, č. l. 158 spisu), rok 2011 (zmena žaloby zo dňa 13. 09. 2013, č. l. 355 spisu) nevyplatili (zadržali) žalobkyni podiel z výnosu nájomného za predchádzajúci rok, avšak žalobkyňa v konaní predložila zápisnice zo schôdze spoluvlastníkov domu na G. Q.. Č.. X zo dňa 15. 03. 1999, 11. 06. 2002, 18. 03. 2003, 17. 03. 2004, 16. 03. 2005, 21. 03. 2007, 22. 03. 2010, 17. 05. 2010, 02. 04. 2012 (č. l. 4, 5, 47, 495, 557, 558, 560, 562, 563 spisu), z ktorých vôbec nevyplýva, či sa žalovaní 5/ a 8/ osobne podieľali na prijatí rozhodnutia podielových spoluvlastníkov nevyplatiť žalobkyni príslušný podiel z výnosu, teda nielen, že sa osobne schôdze zúčastnili, ale aj hlasovali za nevyplatenie výnosu, pričom na posudzovanú vec nemožno aplikovať právny režim záväznosti rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z., nakoľko v posudzovanej veci je bytový dom ako predmet vlastníctva v právnom režime podielového spoluvlastníctva s tým, že z právnej úpravy podielového spoluvlastníctva v Občianskom zákonníku nemožno vyvodiť právnu záväznosť rozhodnutí podielových spoluvlastníkom voči ostatným podielovým spoluvlastníkom, ktoré nemajú základ v hospodárení so spoločnou vecou.

31.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

32.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

33.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

34.

Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že pôvodná žalovaná 5/ G. G., Y.. XX. XX. XXXX, nebola s poukazom na list vlastníctva vyhotovený ku dňu 28. 09. 1998 nositeľkou pasívnej vecnej legitimácie, a preto nebol na mieste postup podľa § 107 ods. 3 O. s. p., nakoľko pasívna vecná legitimácia žalovanej, t. j. povinnosť žalovanej vyplývajúca z hmotného práva, nemá vplyv na účasť žalobkyňou označenej strany sporu, ktorej nedostatok sa môže prejaviť iba vo vzťahu k rozhodnutiu o žalobou uplatnenom nároku a zamietnutí žaloby, pričom žalovaní 1/ až 6/ sa ako právni nástupcovia žalovanej 5/, ktorej totožnosť s ohľadom na priložený P. K. Č.. XXX nemohla byť spochybnená, stali okamihom jej smrti procesnoprávnymi nástupcami podľa ust. § 107 ods. 3 O. s. p. s tým, že nesprávne sú potom aj jeho právne závery týkajúce sa premlčania nárokov žalobkyne za roky 2009 až 2011 z dôvodu, že žalobkyňa si nároky na vyplatenia úžitkov za toto obdobie uplatnila voči žalovaným 1/ až 6/ podaním zo dňa 05. 02. 2013.

35.

Z obsahu spisu vyplýva, že konanie o návrhu X. A., I. M. Q.. Č.. XX, I., J.. Č.. P. S. Č.. X, A., E. S. X., o určenie neplatnosti Zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti - obytného domu so súpisným číslom XXXXXX, Z. na Z. S. Z. Č. XXXX, C. na P. K. Č.. XXX, K. D. Ú. I. - S. A., uzavretej dňa 21 07. 1998, bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. 06. 2006, č. k. 22C/142/1999

- 154 (č. l. 470 spisu) vylúčené na samostatné konanie, keď z časti zápisnice o pojednávaní (č. l. 494 spisu) vyplýva, že X. A. sa nepretržite zdržiava K. S., na území SR si zvolil zástupcu U.. Z. B., plná moc na č. l. 4, pričom súd prítomných oboznámil, že táto plná moc nie je plná moc na zastupovanie v konaní.

36.

Nebolo možné sa stotožniť s námietkou žalovaného 8/ v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nesprávne právne vysporiadal s prejudiciálnou otázkou spočívajúcou v prebiehajúcom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/92/2013 o určenie neplatnosti Zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. 06. 2006, č. k. 22C/142/1999 - 154, nakoľko ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalovaný 8/, ako právny nástupca pôvodného žalobcu, svoje tvrdenia o dodatočnom schválení prekročenia plnomocenstva jeho právnym predchodcom nielen nepreukázal, ale vzhľadom k jeho úmrtiu dňa 15. 06. 2006 plná moc podľa § 33b ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka zanikla, čím dostatočným spôsobom pochybnosti o zhojení tohto nedostatku podmienky konania v lehote troch rokov od prevodu spoluvlastníckeho podielu na žalobkyňu neodstránil.

37.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých časti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku žalobkyne uplatnenej voči žalovaným 1/ až 6/ a 8/ v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.), právne posúdiť námietku premlčania vznesenú žalovanými 1/ až 6/, ako aj žalovaným 8/ a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

38.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

39.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.)