Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_60Cb-114-2014.pdf
PDF · 150.98 KB
Case nature
Area
Subarea
60Cb/114/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Pikulovou v právnej veci žalobcu 1/ MIRABEL, spol. s r.o. Stará Ľubovňa, so sídlom v Starej Ľubovni, Levočská 29, IČO: 31 679 099 a žalobcu 2/ J. M., X.. XX. XX. XXXX, L. Y. R. Ľ.N., S. H. XXX/XX, obidvoch v konaní zastúpených JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska 20 proti žalovanému AVG group, a.s., so sídlom vo Vlkanovej, Vlkanovská cesta 2, IČO: 36 632 538, zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 17, IČO: 36 646 181, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcom 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou zo dňa 18. 07. 2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 24. 07. 2014 (na č. l. 1 - 7 p. v.) domáhali voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. OS 33/2014 zo dňa 19. 06. 2014 vydaného Obchodným súdom, stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, v konaní pred rozhodcom JUDr. E. F..
2) Súčasťou žaloby bol aj návrh žalobcov 1/ a 2/ o odklad vykonateľnosti vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, ktorému návrhu súd vyhovel svojím uznesením č. k. 60Cb/114/2014-115 zo dňa 11. 09. 2014 právoplatným a vykonateľným dňa 16. 02. 2015 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/581/2014-129 zo dňa 28. 01. 2015).
3) Na preukázanie svojich tvrdení pripojili žalobcovia 1/ a 2/ k žalobe tieto listinné dôkazy: rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 33/2014 zo dňa 19. 06. 2014, doklady a dôkazy o vrátení faktúr, Zmluvu o dielo č. 044/13/PK zo dňa 18. 11. 2013, žalobnú odpoveď zo dňa 10. 02. 2014 k sp. zn. OS 17/2014, reklamáciu zo dňa 06. 02. 2014 vrátane fotodokumentácie spolu s prílohami č. 1, 2, 3, 4, 5, vyjadrenie žalovaného k reklamácii zo dňa 10. 02. 2014 a zo dňa 12. 02. 2014, výzvu na odovzdanie stavby zo dňa 26. 02. 2014, žalobnú odpoveď zo dňa 20. 03. 2014 k sp. zn. OS 33/2014 a odpis zo zoznamu pohľadávok č. 38, 39, 40 a 41. Uvedené listinné dôkazy sa nachádzajú na č. l. 8 - 90 p. v.
4) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 08. 09. 2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 08. 09. 2014 (na č. l. 108 - 109 p. v.) žiadal žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietnuť.
5) Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ a právneho zástupcu žalovaného a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, ako aj pripojeného rozhodcovského spisu Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102 sp. zn. OS 33/2014 zistil tento skutkový stav:
6) Podľa tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ v žalobe zo dňa 18. 07. 2014 (na č. l. 1 - 7 p. v.), v právnej žalobcu AVG group a.s., so sídlom Vlkanovská cesta 2, Vlkanová, IČO: 36 632 538 proti žalovanému 1/ MIRABEL, spol. s r.o. Stará Ľubovňa, so sídlom Levočská 29, Stará Ľubovňa, IČO: 31 679 099 a žalovanému 2/ J. M., V. L. S. H. XXX/XX, R. Ľ., o zaplatenie sumy 49.262,- Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou rozhodol Obchodný súd, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, v konaní pred rozhodcom JUDr. E. F., a to rozhodcovským rozsudkom č. k. OS 33/2014 zo dňa 19. 06. 2014. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 27. 06. 2014. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej v žalobe tvrdili, že v konaní pred rozhodcovským súdom viackrát uvádzali, že nesúhlasia s tým, aby súd konal a rozhodoval v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Uvedené tvrdenia, t.j. vykonania dôkazov formou znaleckých posudkov chceli vykonať v tomto konaní, avšak súd ich žiadosti nevyhovel a bez nariadenia pojednávania v predmetnej veci rozhodol. Podľa ich názoru rozhodcovský súd týmto porušil právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, pretože by v predmetnom konaní znaleckými posudkami preukázali vady diela, ktoré v podstate určitým spôsobom uznáva aj žalovaný. Na základe uvedeného boli jednoznačne toho názoru, že vykonaním navrhovaného dokazovania by uvedené žalobcom 1/ a 2/ privodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Okrem toho v rozhodcovskom konaní si žalobca (v súdnom konaní žalovaný) uplatnil okrem istiny 49.262,- Eur i 9,25 % úrok z omeškania ročne a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 49.262,- Eur od 28. 02. 2014 do zaplatenia, ktorý nárok považovali žalovaní 1/ a 2/ (v súdnom konaní žalobcovia 1/ a 2/) za uplatnený v rozpore s poctivým obchodným stykom, ako aj dobrými mravmi, na ktorú skutočnosť poukazovali rozhodcovskému súdu v ich žalobnej odpovedi zo dňa 20. 03. 2014. V rozhodcovskom konaní, a teda aj v predmetnom rozhodcovskom rozsudku rozhodcovský súd zastavil konanie voči žalovanému 1/ (v súdnom konaní žalobcovi 1/). Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 04. 2014 č. k. 1R/2/2014 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka, t.j. žalobcu 1/. Predmetné uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 72/2014 dňa 14. 04. 2014 pod podaním „K007184“. Teda predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom vestníku, a to dňa 15. 04. 2014. Na základe uvedených skutočností mali žalobcovia 1/ a 2/ za to, že rozhodcovský súd vážne pochybil a nezákonne rozhodol, keďže voči žalobcovi 1/ zastavil konanie, pričom v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii mal konanie voči žalobcovi 1/ prerušiť. Taktiež boli jednoznačne aj toho názoru, že v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 vety prvej zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa povolením reštrukturalizácie všetky rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou prerušujú. Predmetné konanie na uvedenom rozhodcovskom súde sa týkalo pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou. Podľa právneho názoru žalobcov 1/ a 2/ rozhodcovský súd pochybil aj v druhom výroku predmetného rozhodcovského rozsudku, a to z toho dôvodu, že tak ako aj voči žalobcovi 1/ mal prerušiť uvedené konanie, mal ho prerušiť s poukazom na ustanovenie § 118 ods. 4 vety prvej zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj voči žalobcovi 2/, pretože rozhodcovské konanie tak ako proti žalobcovi 1/, tak aj proti žalobcovi 2/ sa týkalo pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou. Po prerušení konania by mal žalobca počkať na výšku plnenia v rámci reštrukturalizácie žalobcu 1/, pretože v tej chvíli nebolo jednoznačné povedať, koľko bude plniť dlžník a preto by nebolo spravodlivé požadovať plnenie duplicitne od žalobcu 1/ a žalobcu 2/. Táto skutočnosť by bola zrejmá až zo súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu žalobcu 1/. Uvedenú pohľadávku, ktorá bola predmetom rozhodcovského konania si žalovaný prihlásil do reštrukturalizačného konania dlžníka, t.j. žalobcu 1/ vedeného na Okresnom súde Prešov pod č. k. 1R/2/2014, sp. zn. 1R/2/2014 S1179. Žalobcovia 1/ a 2/ navyše poukázali na tú skutočnosť, že v tomto prípade nejde o solidárny záväzok žalobcu 1/ a žalobcu 2/, ale zo strany žalobcu 2/ ide o akcesorický doplňujúci záväzok žalobcu 2/ ako ručiteľa vo vzťahu k dlžníkovi - žalobcovi 1/. Preto podľa ich právneho názoru v predmetnom rozhodcovskom konaní nemali žalobcovia 1/ a 2/ vystupovať ako solidárni dlžníci na žalovanej strane. Žalobcovia 1/ a 2/ navyše poukázali aj na tú skutočnosť, že žalovaný podvodným spôsobom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, princípom právnej istoty v rozhodcovskej doložke vylúčil využitie žalobného dôvodu v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, čo je podľa ich právneho názoru v hrubom rozpore s uvedenými princípmi a takéto konanie je nezákonné; a teda na túto skutočnosť súd nemôže zákonným spôsobom prihliadať. Žalobcovia 1/ a 2/ na záver zdôraznili, že na základe vyššie uvedených skutočností boli voči žalobcom porušené ich práva v zmysle zásady
rovnosti účastníkov konania a taktiež, že v dôsledku toho, že predmetné konanie neprebehlo zákonným spôsobom a existujú tu skutočnosti, ktoré mohli žalobcom 1/ a 2/ priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a tieto skutočnosti zakladajú žalobcom 1/ a 2/ právo na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g) a h) zákona o rozhodcovskom konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností potom žalobcovia 1/ a 2/ navrhli, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102 zo dňa 19. 06. 2014, vydaný rozhodcom JUDr. E. F., v konaní pod sp. zn. OS 33/2014.
7) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 08. 09. 2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 08. 09. 2014 (na č. l. 108 - 109 p. v.) uviedol, že so žalobou žalobcov 1/ a 2/ nesúhlasí a žiada ju ako nedôvodnú zamietnuť. Žaloba žalobcov je postavená na tvrdení, že rozhodcovský súd porušil ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g), h) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tým, že údajne vo vzťahu k žalobcovi (t.j. žalovanému v súdnom konaní) bola porušená zásada rovnosti a sú tu dôvody pre obnovu konania. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní „Účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu“. Túto zásadu podľa názoru žalovaného rozhodcovský súd neporušil, pretože celé správanie sa žalobcov bolo účelové, s cieľom vytvárať zbytočné prieťahy a nezaplatiť žalovanému tak, ako to aj prezentovali v tejto žalobe o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia. Pokiaľ ide o porušenie rovnosti účastníkov, rozhodcovský súd podľa názoru žalovaného vykonal dokazovanie v dostatočnej miere a bolo len na zvážení rozhodcu, či pristúpi k nariadeniu ústneho pojednávania. Vzhľadom na to, že podľa čl. 2 základných zásad je konanie jednostupňové a písomné, je vecou zváženia rozhodcu, či považuje za nevyhnutné nariadiť ústne pojednávanie. V tomto smere nemožno hovoriť o porušení rovnosti, nakoľko vedenie konania či vykonávanie dôkazov je vecou súdu; v tomto smere neboli žalovaného návrhy na vykonanie dokazovania preferované pred návrhmi žalobcu, ale jednalo sa o výsledok úvahy súdu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu, v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní „Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovností účastníkov rozhodcovského konania (§ 17)“. Nakoľko, podľa názoru žalovaného, nie sú splnené podmienky na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, pretože zásada rovnosti porušená nebola, o čom svedčia početné vyjadrenia účastníkov, aj samotné rozhodnutie, žalovaný navrhuje, aby súd žalobe nevyhovel, túto v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Zároveň dal žalovaný do pozornosti súdu ustanovenie § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, veta prvá, podľa ktorého žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. S ohľadom na uvedené je potom žaloba žalobcu 1/, voči ktorému bolo konanie zastavené, podaná osobou neoprávnenou, pretože neexistuje možnosť, aby voči nemu bolo rozhodnuté inak. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ sa teda nejedná o rozsudok, hoci o zastavení konania bolo rozhodnuté priamo v rozsudku.
8) Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení zo dňa 10. 02. 2016 doručenom tunajšiemu súdu dňa 11. 02. 2016 (na č. l. 167 - 169 p. v.) poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, keď rozhodcovský súd v I. výroku svojho rozsudku konanie voči žalovanému 1/ zastavil a na strane druhej však v II. výroku zaviazal žalovaného 2/ plniť s tým, že plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/. Teda predmetný rozhodcovský rozsudok je svojím spôsobom nepreskúmateľný, keď na jednej strane konanie voči žalovanému 1/ zastavuje a v rozpore s týmto v II. výroku koná s ním ako s účastníkom konania. S touto skutočnosťou sa rozhodcovský súd nevysporiadal. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť na strane žalobcov vstupujú do konania obaja účastníci tak žalobca 1/, ako aj žalobca 2/, lebo II. výrok napadnutého rozhodcovského rozsudku sa týka aj žalovaného 1/. Žalobcovia rovnako pokladajú za nepreskúmateľný aj III. výrok, z ktorého nie je známe, ktorý žalovaný je povinný nahradiť trovy konania. Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ ďalej poukázal na porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z.) v súvislosti s dokazovaním pred rozhodcovským súdom, keď žalobca 1/ po podaní žaloby
dňa 20. 03. 2014 na základe výzvy Obchodného súdu napísal a zaslal žalobnú odpoveď, v ktorej namietal jednotlivé skutočnosti uvedené v žalobe, poukázal predovšetkým na vady a nedorobky diela a v neposlednom zároveň pripojil jednak reklamáciu zo dňa 06. 02. 2014 s príslušnou fotodokumentáciou. Poukazujúc na uvedené skutočnosti nesúhlasil, aby súd konal a rozhodoval v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Napriek tejto skutočnosti rozhodca pri riešení sporu podľa názoru žalobcov sa náležite neriadil ustanoveniami § 27, § 26 ods. 1 a 4 zákona č. 244/2002 Z. z., nenariadil ústne pojednávanie, nezistil dostatočne skutkový stav veci a teda nekonal nestranne. Táto nestrannosť v priebehu dokazovania, ako aj pri hodnotení dôkazov zakladá dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru žalobcov, táto rovnosť by bola zachovaná, ak by rozhodcovský súd - rozhodca vzhľadom na preukázané listinné dôkazy zo strany žalovaného nariadil ústne pojednávanie, na základe ktorého by došlo k objektívnemu posúdeniu a spravodlivému rozhodnutiu. Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ tiež uviedol, že po povolení reštrukturalizácie dlžníka - žalobcu 1/ - si žalovaný prihláškou uplatnil predmetnú pohľadávku vo výške 49.262,- Eur, ktorú reštrukturalizačný správca dňa 12. 06. 2014 poprel čo do dôvodu, výšky, vymáhateľnosti a poradia, avšak žalovaný nepodal návrh na určenie popretej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 124 a nasl. zákona o konkurze a reštrukturalizácii na OS Prešov v lehote 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok, t.j. v lehote do 16. 07. 2014. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 1R/2/2014-548 zo dňa 01. 12. 2014 právoplatným dňa 06. 12. 2014 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka - žalobcu 1/ v znení, o ktorom sa hlasovalo na schvaľovacej schôdzi dňa 18. 11. 2014 a reštrukturalizáciu dlžníka - žalobcu 1/ ukončil. Potvrdenie plánu súdom spôsobuje zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok, ktoré si veritelia neprihlásili riadne a včas. A rovnaké účinky nastávajú a postavenie majú tí veritelia, ktorí nepodali návrh na určenie popretej pohľadávky. V dôsledku skutočnosti, že pohľadávka žalovaného zanikla voči hlavnému dlžníkovi, t.j. voči žalobcovi 1/, žalobcovia boli toho názoru, že zanikla i pohľadávka ručiteľa, nakoľko ručiteľský záväzok je záväzkom akcesorickým, na čo žalobcovia poukázali i v žalobe. Zároveň poukázali i na rozhodnutie NSS ČR z 30. 11. 2016 sp. zn. 1 Afs 73/2006. V závere tohto písomného vyjadrenia právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ upriamil pozornosť súdu na tú skutočnosť, že medzi ručiteľom a žalovaným vznikol akcesorický ručiteľský záväzok, ktorý je potrebné posudzovať v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré poskytujú ochranu strane slabšej, t.j. spotrebiteľovi. Preto bol právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ toho názoru, že žalobca 2/ zastáva pozíciu spotrebiteľa, keďže ide o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva o dielo bola vopred pripravená, pričom žalobca 2/ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, nemal teda možnosť namietať rozhodcovskú doložku a v prípade, ak by s touto rozhodcovskou doložkou nesúhlasil, k podpisu zmluvy o dielo by nedošlo. V zmysle ustanovenia § 53d Občianskeho zákonníka je potrebné takúto spotrebiteľskú zmluvu pokladať za neplatnú a rozhodcovský rozsudok zrušiť. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody potom právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ žiadal súd, aby žalobe žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu vyhovel a takisto im priznal aj náhradu trov súdneho konania.
9) K písomnému vyjadreniu pripojil právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ listinné dôkazy, a to Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 1R/2/2014-548 zo dňa 01. 12. 2014 a odpis zo zoznamu pohľadávok - č. pohľadávky 40. Tieto listinné dôkazy sa nachádzajú na č. l. 172 - 179 p. v.
10) V priebehu súdneho konania - písomným vyjadrením právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 29. 03. 2016 doručeným tunajšiemu súdu dňa 04. 04. 2016 (na č. l. 185 p. v.), predtým e- mailom doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 03. 2016 (na č. l. 183 - 184 p. v.) - rozšírili žalobcovia 1/ a 2/ dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to o ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní platného od 01. 01. 2015. V tejto súvislosti žalobcovia 1/ a 2/ upriamili pozornosť súdu na to, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 04. 2014 sp. zn. 1R/2/2014 zverejneným v Obchodnom vestníku SR č. 72/2014 v časti Konkurzy a reštrukturalizácie dňa 14. 04. 2014, číslo oznámenia K007184 súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka - žalobcu 1/ a ustanovil reštrukturalizačného správcu. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcom JUDr. E. F. v konaní pod sp. zn. OS 33/2014 dňa 19. 06. 2014. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný viac ako dva mesiace po tom, ako bola na žalobcu 1/ povolená reštrukturalizácia dlžníka, a teda podľa § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní platného od 01. 01. 2015 rozhodcovský súd rozhodoval o spore, ktorý vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania. V danom prípade išlo teda o spor, o ktorom rozhodcovský súd nemal právomoc konať. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej doplnili právnu kvalifikáciu ohľadom porušenia zásady rovnosti účastníkov o názory Ústavného súdu SR, ktoré vyplývajú z rozhodnutia III. ÚS 162/2011 zo dňa 31. 05. 2011 a III. ÚS 95/2010 zo dňa 09. 03. 2010. Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v
rozhodnutí III. ÚS 162/2011, aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať základný podklad (čl. 2 ods. 2 Ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle. Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné, dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V rozhodnutí III. ÚS 95/2010 Ústavný súd vyslovil názor, že rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti. Vzhľadom na uvedené potom právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ konštatoval, že rozhodcovský rozsudok nie je zákonný a nespĺňa základné parametre zákonnosti a ústavnosti. Preto žalobcovia 1/ a 2/ naďalej trvajú na podanej žalobe v celom rozsahu a žiadajú, aby súd rozhodcovský rozsudok zrušil.
11) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení zo dňa 31. 05. 2016 doručenom tunajšiemu súdu dňa 31. 05. 2016 (na č. l. 196 - 197 p. v.) mal za to, že rovnako ako v konaní pred súdmi všeobecnej sústavy SR, tak aj v konaní pred rozhodcovským súdom sa vykonáva dokazovanie, ktorého rozsah a spôsob je otázkou vedenia konania. Z obsahu spisu vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané v dostatočnej miere a bolo len na zvážení rozhodcu, či pristúpi k nariadeniu ústneho pojednávania alebo nie. Keďže rozhodcovské konanie je postavené na zásade písomnosti, samotné nenariadenie ústneho pojednávania nie je prekážkou spravodlivého rozhodnutia a ani porušením rovnosti. Je totiž zrejmé, že vo vzťahu k obom účastníkom konania rozhodcovský súd postupoval rovnako a výsledkom je právne relevantné rozhodnutie, ktoré aplikujúc názory Ústavného súdu SR spĺňa požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania (III. ÚS 213/2010). Pôvodný žalobca i žalovaný tak mohli a mali možnosť predložiť a zabezpečiť dôkazy, vyjadriť sa ku všetkému v rámci žalobnej odpovede a písomných podaní, v dôsledku čoho nenariadenie ústneho pojednávania nemožno považovať vzhľadom na obsah spisu za porušenie zásady rovnosti, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Keďže žalovaného návrhy na vykonanie dokazovania neboli preferované pred návrhmi žalobcu, ale jednalo sa o výsledok úvahy súdu, možno uzavrieť, že rozhodnutie netrpí vadou, na ktorej žalobcovia postavili svoju žalobu. Ďalej, pokiaľ ide o predpisy na úseku ručenia, tieto podľa žalovaného nezakladajú solidárnu zodpovednosť, preto ani aktívna vecná legitimácia žalobcu 2/ nie je daná. Všeobecne, vzťah dlžník a ručiteľ je založený na tom, že pokiaľ nesplní dlžník, možno požadovať plnenie od ručiteľa, pričom ani nemožnosť na strane dlžníka neoslobodzuje ručiteľa spod povinnosti plniť. Súdna prax pripúšťa samostatné rozsudky voči dlžníkovi a samostatne voči ručiteľovi; nie je tu totiž procesné spoločenstvo, hoci je zrejmé, že v rozsahu plnenia jedného z nich zaniká povinnosť druhého. To však možno preukazovať (t.j. plnenie jedného z nich) aj v rámci výkonu rozhodnutia. Preto napadnutie rozsudku, ktorý zaväzuje na plnenie povinného s tým, že uvádza plnenie ktorej osoby môže mať vplyv na výšku plnenia zaviazanej osoby, je správne. Právny zástupca žalovaného súčasne uviedol, že rozširovanie žalobných dôvodov po uplynutí lehoty na podanie tejto osobitnej žaloby nie je možné. Bolo povinnosťou žalobcov žalobné dôvody uviesť a rozobrať už v žalobe, preto nad rámec pôvodnej žaloby nemožno na ne prihliadať. Žalovaný, ktorého pasívna vecná legitimácia je daná výlučne zákonom a nie jeho zavinením, sa v tomto konaní môže brániť len tým, čo mu je známe. Nakoľko žalovaný nie je osobou aktívne participujúcou na procese rozhodcovského konania čo do rozhodovacej činnosti, považuje svoje možnosti za limitované obsahom súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia. Preto on sám nemôže žiadnymi dôkaznými prostriedkami ovplyvniť výsledok, ktorý je daný a preto verí, že konajúci súd správne posúdi a vyhodnotí postup rozhodcovského súdu ako zákonný, neporušujúci rámec zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol preto, aby súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol a priznal žalovanému náhradu trov súdneho konania. 12) Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ trval v konaní na podanej žalobe v celom rozsahu, pričom sa pridržiaval svojich písomných podaní - jednak zo dňa 10. 02. 2016 (na č. l. 167 - 169 p. v.) a jednak zo dňa 29. 03. 2016 (na č. l. 185 p. v.), ktoré podrobne zdôvodňujú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g), písm. h) a písm. a) v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní platného od 01. 01. 2015. Dodal len, že rozhodcovský
súd nepostupoval správne, keď nevytýčil ústne pojednávanie, pretože žalobcovia 1/ a 2/ takýto postup navrhovali, čo však rozhodcovský súd nevykonal a nezohľadnil žalobcami namietané skutočnosti v rozhodcovskom konaní.
13) Právny zástupca žalovaného trval v konaní na písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu zo dňa 08. 09. 2014 (na č. l. 108 - 109 p. v.), ako aj na písomnom vyjadrení zo dňa 31. 05. 2016 (na č. l. 196
- 197 p. v.) a mal za to, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku tu nie sú dané. Poukázal pritom na tú skutočnosť, že žaloba žalobcov obsahovala dôvody, ktoré nie je prípustné rozširovať po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa jeho názoru, rozhodcovský súd neporušil žiadne práva a povinnosti a ďalšie okolnosti, či pohľadávka bola alebo nebola prihlásená, popretá a podobne, nie sú predmetom tohto súdneho konania, sú nerozhodné pre rozhodnutie v tomto konaní, pretože v tomto konaní je podstatou to, či rozhodcovský súd konal a rozhodol zákonne. Žalovaný vníma celé konanie žalobcov, čo do hmotného práva, ako účelové, ale nie je to predmetom tohto súdneho konania, pretože tu sa preskúmava len formálna správnosť rozhodcovského rozsudku, ktorá zo strany žalovaného nie je sporná a nedošlo k prekročeniu žiadnej zákonnej právomoci, ktorej výsledkom by malo byť vyhovenie žalobe žalobcov.
14) Z pripojeného spisu Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102 sp. zn. OS 33/2014 súd zistil, že žalovaný ako žalobca podal dňa 04. 03. 2014 na tento rozhodcovský súd žalobu proti žalovanému 1/ (v tomto súdnom konaní žalobcovi 1/) o zaplatenie sumy 49.262,- Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, ktorá vec bola dňa 06. 03. 2014 pridelená rozhodcovi JUDr. E. F.. Rozhodcovský súd zaslal žalovanému 1/ žalobu s prílohami a žiadosťou zo dňa 11. 03. 2014 ho vyzval, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia tejto písomnosti a aby označil a predložil všetky dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré navrhuje v konaní vykonať. Žalovaný 1/ doručil na rozhodcovský súd žalobnú odpoveď datovanú dňa 20. 03. 2014 vrátane pripojených príloh a oznámil rozhodcovskému súdu, že nesúhlasí s tým, aby súd konal a rozhodoval v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Podaním zo dňa 17. 03. 2014 rozšíril žalobca svoju žalobu o žalovaného 2/ (v tomto súdnom konaní žalobcu 2/) ako ručiteľa a žalovaných 1/ a 2/ navrhol zaviazať na zaplatenie uplatneného nároku s tým, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť druhého. Uznesením sp. zn. OS 33/2014 zo dňa 31. 03. 2014 rozhodcovský súd návrhu žalobcu vyhovel a pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania, ktorý bude v konaní vystupovať na strane žalovaného ako žalovaný 2/ a zároveň pripustil aj navrhovanú zmenu petitu žaloby. Rozhodcovský súd zaslal žalovanému 2/ žalobu s prílohami a žiadosťou zo dňa 02. 04. 2014 ho požiadal, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia tejto písomnosti a aby označil a predložil všetky dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré navrhuje v konaní vykonať. Žalovaný 2/ doručil na rozhodcovský súd žalobnú odpoveď datovanú dňa 08. 04. 2014 vrátane pripojených príloh a oznámil rozhodcovskému súdu, že nesúhlasí s tým, aby súd konal a rozhodoval v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Žalobca sa k žalobnej odpovedi žalovaného 1/ vyjadril písomne dňa 11. 04. 2014. Podaním zo dňa 10. 06. 2014 zobral žalobca žalobu voči žalovanému 1/ späť, nakoľko OS Prešov v konaní 1R/2/2014 povolil reštrukturalizáciu žalovaného 1/ a žalobca si svoju pohľadávku voči nemu riadne prihlásil u ustanoveného správcu. Žalobca teda považoval vedenie rozhodcovského konania voči žalovanému 1/ za neefektívne, navrhol konanie voči žalovanému 1/ zastaviť a rozhodnúť už len o povinnosti vo vzťahu k žalovanému 2/ ako ručiteľovi. Rozhodcovský súd vydal dňa 19. 06. 2014 rozsudok sp. zn. OS 33/2014, na základe ktorého konanie voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), zaviazal žalovaného 2/ k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 49.262,- Eur spolu s úrokom z omeškania, spolu so zmluvnou pokutou, takisto s povinnosťou nahradiť paušálne náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur (výrok II.) a s povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy rozhodcovského konania a trovy právneho zastúpenia (výrok III.), výroky II. a III. s tým, že plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Citovaný rozhodcovský rozsudok bol žalovanému 1/ a aj žalovanému 2/ doručený dňa 27. 06. 2014 a právoplatnosť nadobudol dňom 27. 06. 2014 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2014.
15) Ďalej súd zistil, že v Obchodom vestníku 72/2014 deň vydania 14. 04. 2014 bolo zverejnené uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 1R/2/2014 zo dňa 07. 04. 2014, ktorým súd povolil reštrukturalizačné konanie dlžníka - žalobcu 1/.
16) Súd tiež zistil, že v Obchodnom vestníku 233/2014 deň vydania 05. 12. 2014 bolo zverejnené uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 1R/2/2014 zo dňa 01. 12. 2014, ktorým súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka - žalobcu 1/ a reštrukturalizáciu dlžníka - žalobcu 1/ ukončil.
17) Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ vo svojom záverečnom prednese (na č. l. 260 p. v.) poukázal na všetky skutočnosti a dôkazy vykonané počas tohto súdneho konania, či už v ústnej alebo písomnej podobe a uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ jednoznačne trvajú na podanej žalobe z dôvodov uvedených jednak v podanej žalobe, ako aj v ďalších podaniach a žiadal súd, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a pre prípad úspechu priznal žalobcom 1/ a 2/ trovy konania vo výške 100 %.
18) Právny zástupca žalovaného vo svojom záverečnom vyjadrení (na č. l. 260 p. v.) žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal hlavne na to, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje v § 17 zásadu rovnosti. Táto sa však nemôže vykladať tak, že by vykonanie alebo nevykonanie toho - ktorého dôkazu bolo automaticky vecou porušenia nejakých základných práv alebo nejakého poškodenia procesným postupom súdu, pretože rozhodcovský súd vykonáva dokazovanie v takej miere, ktorú zváži sám rozhodca. Aj vzhľadom na to, že podľa čl. 2 základných zásad rozhodcovského konania je konanie jednostupňové a písomné, je vecou zváženia rozhodcu, či považuje za nevyhnutné nariadiť ústne pojednávanie alebo vykonať iný dôkaz. V tomto smere teda nemožno hovoriť o porušení zásady rovnosti, ak je to výsledok súdu, ktorý je z rozhodnutia vyčítateľný a je preskúmateľný. Vzhľadom na uvedené potom platí, že účastníci sa podrobili predpisom tohto súdu a rozsudok je potom výsledkom procesného postupu a úvahy rozhodcu, ktorá sa v rozhodnutí jednoznačne uvádza. Po hmotnoprávnej stránke žalovanému neprichodí rozsudok v tomto smere komentovať, po formálnej stránke je žalovaný toho názoru, že žalobca nepreukázal naplnenie žiadneho zo žalobných dôvodov, ktorého výsledkom by malo byť zrušenie rozhodcovského rozsudku ako celku. Žalovaný žiada žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
19) Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).
20) Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
21) Podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona.
22) Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.
23) Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 písm. h) možno podať v lehote 30 dní odo dňa, keď sa účastník rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu, dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo odo dňa, keď ho mohol po prvýkrát uplatniť, najneskôr však do troch rokov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku.
24) Podľa § 42 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ustanovenia týkajúce sa zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h).
25) Podľa § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský
rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.
26) Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bol súd toho názoru, že účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z dôvodov taxatívne vymedzených zákonom. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde, to znamená, že všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva. Aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku.
27) Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca 1/ bol účastníkom rozhodcovského konania sp. zn. OS 33/2014 v procesnom postavení žalovaného 1/, s ktorým rozhodcovský súd konal, ale len do 15. 04. 2014 (kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 1R/2/2014 zo dňa 07. 04. 2014, ktorým súd povolil reštrukturalizačné konanie dlžníka - žalobcu 1/) a rozhodcovské konanie bolo teda vo vzťahu k žalovanému 1/ zo zákona prerušené. Tak ako zdôvodnil rozhodcovský súd vo svojom rozsudku zo dňa 19. 06. 2014 (na strane 6), aj keď bolo rozhodcovské konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ zo zákona prerušené, nie je vylúčená dispozícia so žalobou žalobcom (späťvzatie), ktorému úkonu nebránia ani účinky § 118 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 111 O. s. p. platného do 30. 06. 2016. Preto rozhodcovský súd späťvzatiu žaloby voči žalovanému 1/ vyhovel a konanie voči žalovanému 1/ zastavil (I. výrok rozhodcovského rozsudku). Rozhodcovský súd doručil rozhodcovský rozsudok zo dňa 19. 06. 2014 žalovanému 1/, ktorý žalovaný 1/ (v tomto súdnom konaní žalobca 1/) prevzal dňa 27. 06. 2014. Aj keď rozhodcovský súd vo svojom rozhodcovskom rozsudku nezaviazal žalobcu 1/ na žiadne plnenie žalovanému, tunajší súd považoval žalobcu 1/ za aktívne vecne legitimovaného na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, už aj vzhľadom na to, že výrok rozhodcovského rozsudku zaviazal žalobcu 2/ na plnenie žalovanému s dôvetkom, že „plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/“. Ako zdôvodnil rozhodcovský súd vo svojom rozsudku zo dňa 19. 06. 2014 (strana 9 a 10), rešpektoval tak vzťah medzi žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako ručiteľom (v tomto súdnom konaní ako žalobcom 1/ a žalobcom 2/). Vzťahom žalovaného 1/ a žalovaného 2/ sa rozhodcovský súd podrobnejšie zaoberal aj na ich miestach odôvodnenia svojho rozsudku (strana 5 a 8). Preto tunajší súd nemohol žalobcovi 1/ zamedziť v prístupe ku spravodlivosti, považoval ho za aktívne vecne legitimovaného, pričom žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi 1/ - rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi 1/ doručený dňa 27. 06. 2014, žalobca 1/ doručil žalobu na tunajší súd dňa 24. 07. 2014.
28) Včas doručená žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku na tunajší súd bola aj zo strany žalobcu 2/, ktorému bol rozhodcovský rozsudok doručený takisto dňa 27. 06. 2014 a žaloba zo strany žalobcu 2/ bola na tunajší súd doručená dňa 24. 07. 2014, teda v zákonnej 30 dňovej lehote.
29) Žalobcovia 1/ a 2/ ako dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku uplatnili dňa 24. 07. 2014 podľa § 40 ods. 1 písm. g) a písm. h) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, na základe toho, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a že sú tu dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa § 228 až 235 O. s. p. platného do 30. 06. 2016.
30) Vo vzťahu k dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31. 12. 2014) tunajší súd uvádza, že z rozhodcovského spisu sp. zn. OS 33/2014 nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Z pripojeného spisu rozhodcovského súdu súd zistil, že tak žalobca 1/, ako aj žalobca 2/ zaslali rozhodcovskému súdu dňa 20. 03. 2014 a dňa 08. 04. 2014 svoje žalobné odpovede - každý zvlášť, v ktorých sa k veci riadne vyjadrili a tiež oznámili rozhodcovskému súdu, že nesúhlasia s tým, aby rozhodcovský súd konal a rozhodoval v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania. Rozhodcovský súd vydal dňa 19. 06. 2014 rozhodcovský rozsudok, v ktorom (na strane 5) uviedol, že „po preskúmaní písomných podaní a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že predložené dôkazy sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Písomné konanie je tiež v súlade s hospodárnosťou konania. Žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, avšak potrebu nariadenia ústneho pojednávania žiadnym spôsobom neodôvodnil. Počas konania neboli navrhnuté ani predložené zo strany účastníkov konania také dôkazy, ktoré by vzhľadom na svoju povahu vyžadovali ich vykonanie na ústnom pojednávaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za účelné a rozhodol, že konanie bude písomné“. Navyše, žaloba bola voči žalobcovi 1/ v čase rozhodovania rozhodcovského súdu vzatá späť a procesný postup voči žalobcovi 2/, najmä nenariadenie ústneho pojednávania, rozhodcovský súd vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne zdôvodnil. Aj napriek tomu, že Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 1R/2/2014 zo dňa 07. 04. 2014 povolil na žalobcu 1/ reštrukturalizačné konanie, rozhodcovský súd sa vo svojom rozhodcovskom rozsudku (na strane 5) riadne vysporiadal s právnym postavením žalobcu 1/ po povolení reštrukturalizačného konania a v tejto súvislosti aj s právnym postavením žalobcu 2/. Tunajší súd sa s týmto právnym odôvodnením v rozhodcovskom rozsudku (na strane 5 a 6) plne stotožnil a považoval ho za vecne správny. Podľa názoru tunajšieho súdu, v prípade povolenia reštrukturalizačného konania, ako aj jeho ukončenia nie je potrebné vydávať osobitné uznesenia, pretože sú nadbytočné, keďže priamo zo zákona vyplýva prerušenie, resp. zastavenie konania. Takáto prax je bežne na súdoch zaužívaná a súdy nevydávajú v týchto prípadoch osobitné uznesenia. Tunajší súd potom dospel k záveru, že rozhodcovský súd umožnil všetkým účastníkom rozhodcovského konania rovnakým spôsobom uplatňovať a brániť svoje práva. Rozhodcovský súd neporušil právo žalobcov 1/ a 2/ na súdnu ochranu a spravodlivý proces, keď títo boli upovedomení o tom, že konanie je spravidla písomné a boli vyzvaní a poučení, aby označili a predložili všetky dôkazy preukazujúce ich tvrdenia. Žalobcovia 1/ a 2/ pripojili k svojim žalobným odpovediam listinné dôkazy, s ktorými sa rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku riadne vysporiadal a tieto aj náležite právne odôvodnil. Tunajší súd bol preto toho názoru, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali, že je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014. V tejto súvislosti súd len dodáva, že písomná forma prejednania a rozhodnutia veci v rozhodcovskom konaní nemusí mať vždy za následok ujmu na procesných právach žalobcov 1/ a 2/, a to aj z toho dôvodu, že písomné prejednanie veci vyplýva priamo zo zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Ústne prejednanie veci (pokiaľ nie je účastníkmi rozhodcovského konania vylúčené) je výlučne v dispozícii rozhodcu, či podľa svojej úvahy ústne pojednávanie nariadi. K nariadeniu ústneho pojednávania pristúpi spravidla vtedy, ak je to pre rozhodnutie veci potrebné. V prípade, že absencia ústneho prejednania veci nie je nijako zneužitá (čo v prejednávanej veci zistené nebolo), nie je možné dospieť k záveru, že by vylúčenie ústneho prejednania veci samo o sebe spôsobovalo žalobcom 1/ a 2/ ujmu, a tým aj nerovnováhu v právach a povinnostiach strán rozhodcovského konania.
31) Vo vzťahu k dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31. 12. 2014) tunajší súd uvádza, že žalobca 1/ ako objednávateľ a žalovaný ako zhotoviteľ si v Zmluve o dielo č. 044/13/PK zo dňa 18. 11. 2013 v čl. X. Záverečné ustanovenia, v bode 10.2 podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody na obnovu konania) výslovne vylúčili. Túto zmluvu podpísal aj žalobca 2/ ako ručiteľ, ktorý v zmysle čl. IX. Ručenie ručiteľa zabezpečoval povinnosti žalobcu 1/ vo vzťahu k žalovanému a teda bol s obsahom zmluvy plne oboznámený, čo potvrdil svojím podpisom na zmluve. Žalobcovia 1/ a 2/ túto skutočnosť nerozporovali, v žalobe však tvrdili, že žalovaný podvodným spôsobom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, princípom právnej istoty v rozhodcovskej doložke vylúčil využitie žalobného dôvodu v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, čo je podľa ich právneho názoru v hrubom rozpore s uvedenými princípmi a takéto konanie je nezákonné. Tunajší súd bol však toho názoru, že postup žalobcov, ako aj žalovaného ako subjektov obchodno-právnych vzťahov, ktorí v rozhodcovskej doložke vylúčili podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody obnovy konania), bol plne v súlade so zákonom a aj s bežnou praxou v obchodno-právnych vzťahoch, nešlo o postup v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku; išlo o dohodu zmluvných strán. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1/ a 2/ a žalovaný ako strany Zmluvy o dielo č. 044/13/PK zo dňa 18. 11. 2013 sa dohodli, že vylučujú podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (dôvody na obnovu konania), mal tunajší súd za to, že podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní je v danom prípade vylúčené. Napokon, aj rozhodcovský súd vo svojom rozsudku zo dňa 19. 06. 2014 poučil účastníkov rozhodcovského konania (strana 11), že ustanovenie týkajúce sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej doložke vylúčili. Podľa názoru súdu, neobstojí ani neskoršie tvrdenie žalobcu 2/ v súdnom
konaní (vyjadrenie zo dňa 10. 02. 2016 - na č. l. 167 - 169 p. v.), že medzi ním a žalovaným je potrebné vznik akcesorického ručiteľského záväzku posudzovať ako spotrebiteľský záväzok, pretože žalobca 2/ vo vzťahu k žalovanému nekonal ako spotrebiteľ v rámci uspokojovania vlastných potrieb a navyše pozíciu spotrebiteľa nenamietal ani v rámci svojej žalobnej odpovede zo dňa 08. 04. 2014 zaslanej na rozhodcovský súd. Súd nemal v konaní preukázané, že žalobca 2/ mal v rozhodcovskom konaní status spotrebiteľa. Z tohto pohľadu sa potom toto tvrdenie žalobcu 2/ javilo súdu ako účelové. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1/ a 2/ si v rozhodcovskej doložke vylúčili dôvod na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, čo korešponduje aj s ustanovením § 42 citovaného zákona a dôvod na obnovu konania ani nepreukázali, dospel súd k záveru, že tu nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014.
32) S poukazom na skutočnosť, že v rozhodcovskom konaní nebola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a tiež na to, že žalobcovia 1/ a 2/ si v rozhodcovskej zmluve vylúčili dôvod na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ doručenú na tunajší súd dňa 24. 07. 2014 z týchto dvoch dôvodov zamietol.
33) V priebehu súdneho konania - písomným vyjadrením právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 29. 03. 2016 doručeným tunajšiemu súdu dňa 04. 04. 2016 (na č. l. 185 p. v.), predtým e-mailom doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 03. 2016 (na č. l. 182 - 184 p. v.) - rozšírili žalobcovia 1/ a 2/ dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to o ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní platného od 01. 01. 2015.
34) Podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3).
35) Podľa § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01. 01. 2015, v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.
36) Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01. 01. 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
37) Vzhľadom na prechodné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní k úpravám účinným od 01. 01. 2015 nemohol súd žalobe žalobcov 1/ a 2/ z dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom od 01. 01. 2015) vyhovieť, nakoľko o tento dôvod rozšírili žalobcovia 1/ a 2/ žalobu až dňa 29. 03. 2016 (na č. l. 182 - 184 p. v.), v origináli doručenom súdu dňa 04. 04. 2016 (na č. l. 185 p. v.), teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok bol žalobcom 1/ a 2/ doručený dňa 27. 06. 2014 - rozšírenie žaloby bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 29. 03. 2016). Ustanovenie § 54b ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 01. 01. 2015 upravuje použitie zákona o rozhodcovskom konaní aj na konania začaté pred 1. januárom 2015, čo v súdenom prípade nenastalo, pretože rozhodcovské konanie sp. zn. OS 33/2014 sa začalo dňa 04. 03. 2014 doručením žaloby zo strany žalovaného (v pozícii žalobcu) na rozhodcovský súd a takisto sa aj právoplatne skončilo vydaním rozhodcovského rozsudku právoplatne dňa 27. 06. 2014, teda pred nadobudnutím účinnosti novely zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 336/2014 Z. z.). To znamená, že novela zákona o rozhodcovskom konaní účinná od 01. 01. 2015 sa nemôže vzťahovať na rozhodcovské konanie, ktoré sa začalo, ale aj právoplatne skončilo pred nadobudnutím jej účinnosti, t.j. do 01. 01. 2015. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ chceli rozšíriť dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku o dôvod predpokladaný v § 40 ods. 1 písm. a), mali tak urobiť v zákonnej 30 dňovej lehote od doručenia rozhodcovského rozsudku. Z dôvodu právnej istoty účastníkov rozhodcovského konania, plynutia zákonných lehôt, ale aj účinnosti právnej normy (od 01. 01. 2015) bol súd toho názoru, že po viac ako roku od účinnosti novely zákona o rozhodcovskom konaní už nie je možné rozširovať skôr podanú žalobu o ďalšie dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. A zrejme to účelom zákonodarcu ani nebolo, pretože by došlo k právnej neistote účastníkov rozhodcovského konania, najmä z hľadiska
plynutia zákonných lehôt na uplatnenie nároku a tým aj k zvýhodneniu jednej zo strán rozhodcovského konania.
38) Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ rozšírili žalobu o ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty, súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu uvedeného v § 40 ods. 1 písm. a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní voči žalovanému zamietol.
39) Súd už len dodáva, že rozhodcovský súd svojím rozsudkom zo dňa 19. 06. 2014 nerozhodoval o spore, ktorý by bol vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania, rozhodcovský súd v danom prípade rozhodoval rozhodcovský spor o nároku žalovaného voči žalobcovi 2/, ktorý v reštrukturalizácii nebol. Podľa názoru súdu, rozhodcovský rozsudok je zákonný a spĺňa základné parametre zákonnosti a ústavnosti, ako už súd vyššie uviedol, súd nevidel v konaní pred rozhodcovským súdom porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Rozhodcovský rozsudok zo dňa 19. 06. 2014 bol riadne a zrozumiteľne zdôvodnený a aj preskúmateľný.
40) Súd síce na návrh žalobcov 1/ a 2/ rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ktorý odklad vykonateľnosti má len dočasný charakter a trvá iba po dobu, kým súd nerozhodne o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak v čase rozhodovania súdu dňa 11. 09. 2014 (uznesenie č. k. 60Cb/114/2014-115), teda v danom procesnom štádiu konania nebolo možné prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Súd považoval návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku za dôvodný za stavu, keď postavenie sporových strán bolo neisté. To však neznamená, že by súd rozhodnutím o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, ktoré v konečnom dôsledku svedčí v neprospech žalobcov 1/ a 2/ (súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému zamietol).
41) O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako strane v spore úspešnej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobcom 1/ a 2/, ktorí v spore úspešní neboli. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia (ktorým sa konanie končí) samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Banská Bystrica (§ 355 ods. 1 v spojení s § 362 ods. 1 CSP). Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).