Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17Co-396-2017.pdf
PDF · 78.66 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/396/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: T. A. s.r.o., so sídlom K. , M. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. B. Z., advokátom so sídlom v K., M. XX, proti žalovanému: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., L. XX, o zaplatenie 1.360,54 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 4Csp/35/2017-57 zo dňa 17. augusta 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 219,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % z tejto sumy od 16.01.2017 do zaplatenia, druhým výrokom žalobu zamietol a tretím výrokom žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný dňa 13.04.2013 uzatvorili zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Z. na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť kreditnú kartu, ku ktorej bol vedený účet č. XXXXXXXX. Žalovanému bol poskytnutý úver s úrokom 22,80 % a žalovaný mal schválený úverový rámec vo výške 600 eur a bol povinný žalobcovi platiť mesačnú splátku vo výške 20 eur. V dôsledku porušenia platobných povinností žalobca žiadal od žalovaného uhradiť sumu 1 360,54 eur, ktorá suma predstavuje debetný zostatok ku dňu 31.12.2016
- predstavuje súhrn istiny, poplatkov, sankčného úroku a štandardného úroku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 1 až 3, § 146 ods. 1,2 (v zastavujúcej časti), ďalej § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1, 2, § 100, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vychádzal zo zistenia, že žalobcom predložená listina - žiadosť o aktiváciu bankomatky D., podpísaná dňa 10.04.2013 a 13.04.2014 nemá podstatné náležitosti, vyžadujúce sa v ust. § 497 Obchodného zákonníka, keď neobsahuje určenie zmluvných strán, neobsahuje záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky v prospech dlžníka, nie je v nej záväzok dlžníka vrátiť peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Súd bol toho názoru, že bez týchto podstatných častí nemohla vzniknúť kvalifikovaná zmluva o úvere. Banka pritom pri vydávaní pôžičkovej karty konala v rámci spotrebiteľského vzťahu, kde na jednej strane vystupovala fyzická osoba
- spotrebiteľ a na druhej strane právnická osoba - dodávateľ, ktorý bol bankou a pri podpise konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Ďalej súd uviedol, že v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma. Bol toho názoru, že zmluva nevznikla, keďže predmetnú žiadosť (o uzatvorenie zmluvy) nemožno považovať za písomnú zmluvu o vydaní karty. Podľa čl. II bod 2 obchodných podmienok banka potvrdzuje uzatvorenie zmluvy potvrdzujúcim listom, ktorá listina nebola súdu predložená. Pre zachovanie písomnej formy by musel žalovaný naviac písomne potvrdiť, že s týmito podmienkami zmluvy súhlasí. Súd vzhľadom k uvedenému uzavrel, že podmienka písomnosti pri vzniku predmetnej zmluvy nebola dodržaná, v dôsledku čoho je zmluva v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch neplatná. Vznik zmluvy ako aj nároky z nej vyplývajúce súd posudzoval
nielen podľa ust. Obchodného zákonníka, keďže ide o tzv. absolútny obchod, ale aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku postavenie lex specialis a ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere stanovuje špecifické náležitosti. Žalobca napriek výzve súdu a poučeniu o dôkaznej povinnosti nepredložil hodnoverný dôkaz o tom, že došlo medzi ním resp. právnym predchodcom k platnému uzatvoreniu zmluvy. Súd ďalej uviedol, že posudzoval nároky uplatnené žalobcom podľa ust. § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení, pričom z výpisu z bankomatky D. zistil, že žalovaný získal v období od 26.04.2013 do 02.11.2013 od žalobcu, resp. právneho predchodcu na základe neplatnej zmluvy peňažné plnenie v sume 642,16 eur. Postupom podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu premlčania. Z predložených listín žalobcom vyplýva, že k plneniu zo strany žalobcu došlo od 25.04.2013 do 02.11.2013, pričom žalobca žalovaného vyzval dňa 07.03.2014 na plnenie, žalovaný mal plniť dňa 13.03.2014 a lehota na podanie žaloby uplynula najneskôr dňom 14.03.2016. Keďže žaloba bola podaná na súde 28.02.2017, nárok žalobcu bol už premlčaný. Preto súd žalobu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 256 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzal žalobu čiastočne späť, čím zavinil, že konanie sa muselo zastaviť a žalovaný má nárok na náhradu trov konania v zastavujúcej časti. Vo veci samej bol úspešný žalovaný, patril by mu nárok na náhradu trov konania. Náhradu trov konania si však neuplatnil, zo spisu mu ani žiadna nevyplýva, preto súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca vo výroku II. a III., domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd zaviaže žalovaného zaplatiť mu sumu 1 141,14 eur, úrok z omeškania vo výške 8 % z tejto sumy od 16.012017 do zaplatenia a prizná mu aj nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok ako premlčaný pri nastolení režimu bezdôvodného obohatenia ex offo použitím ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., z ktorého dôvodu žalobu zamietol. Rozhodnutie považuje za nesprávne. Poukázal na to, že zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou vznikol riadne a platne. Nakoľko úverová zmluva ako konsenzuálny kontrakt bola uzavretá riadne v písomnej forme, úver žalovaný čerpal, čo bolo preukázané predloženým výpisom a zmluvné strany sa riadili zmluvnými dojednaniami, aj v záujme zachovania a naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov úverového vzťahu nie je možné úverovú zmluvu označiť za absolútne neplatný právny úkon. Za situácie, že zmluva bola uzavretá platne a žalovanému bola výzva na zaplatenie dlžného zostatku v lehote 10 dní odoslaná dňa 07.03.2014 a prevzatá 12.03.2014, od 23.03.2014 sa žalovaný dostal s plnením do omeškania. Premlčacia lehota na zaplatenie dlžného zostatku podľa § 101 OZ začala plynúť dňa 20.07.2013 a žalovaná pohľadávka bola tak dňa 15.02.2017 uplatnená na súde v rámci plynutia 3 -ročnej premlčacej doby.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).
5. V prvom výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 219,40 eur s prísl. rozsudok odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP). 6. V danej veci dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
7. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od
publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (čo znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
8. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
9. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že ním uplatnený nárok premlčaný nebol.
10. Z uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Nesprávny, hoci v tom čase zákonný procesný postup súdu prvej inštancie bolo potrebné v odvolacom konaní napraviť. Súd prvej inštancie skutkovo a právne vyhodnotil vykonané dôkazy len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania, čo je vzhľadom na nesúlad § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. s Ústavou SR pre posúdenie uplatneného nároku a pre rozhodnutie o veci samej nedostatočné. Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( § 389 ods. 1 písm. b), § 391 ods. 1 CSP).
11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyhodnotí listinné dôkazy, súvisiace s uplatneným nárokom, vysporiada sa s námietkami žalobcu a opätovne o žalobe rozhodne. V prípade opätovného posudzovania nedostatku písomnej formy úverovej zmluvy dáva odvolací súd do pozornosti, že pokiaľ sa tento nedostatok týka zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemá za následok neplatnosť zmluvy, ale úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ako to vyplýva z ust. § 11 ods. 1 písm. a) z.č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
12. V zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci samej rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania.
13. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).