Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Ssk/40/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: E. L., narodený X. S. XXXX, bytom v L., V. XXXX/X, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 21. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2023, č. k. -68, t a k t o

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.

Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I.

Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom zo dňa 29. novembra 2023, č. k. -68 postupom podľa (ďalej len „“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 21. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozhodnutiu žalovanej (v pozícii prvostupňového orgánu, pozn. súdu) zo dňa 25. novembra 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ a „prvostupňový orgán“) týkajúce sa zamietnutia žalobcovej žiadosti o starobný dôchodok k 6. októbru 2019. Zároveň správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách ustanovení , , , o sociálnom poistení (ďalej len „“) a , , , , , o sociálnom zabezpečení (ďalej len „“), a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

3. Konštatoval, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z hľadiska, či žalobca ku dňu 06. 10. 2019 spĺňal podmienky dovŕšenia dôchodkového veku a získania potrebnej doby dôchodkového poistenia pre vznik nároku na starobný dôchodok. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobcovi bola zhodnotená doba služby v rozsahu 16 rokov a 186 dní, a to náhradná vojenská služba od 01. 10. 1980 do 28. 02. 1981 v I. kategórii funkcií, doba služobného pomeru príslušníka Policajného zboru od 01. 03. 1981 do 31. 03. 1988 v I. kategórii

funkcií a doba služobného pomeru príslušníka Policajného zboru od 01. 11. 1990 do 31. 10. 1999 v I. kategórii funkcií.

4. Správny súd uviedol, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov (v prípade žalobcu 58 rokov) je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie podľa až l/ v stanovenom rozsahu, čo žalobca spĺňa, pretože v I. kategórii funkcií odpracoval 16 rokov a 186 dní, ale aj splnenie podmienky ustanovenej v , ktorou je trvanie takéhoto zamestnania k 31. 12. 1999, čo žalobca nespĺňal. Ďalej uviedol, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely vyžadoval splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. 12. 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa a , alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa a Ustanovenie je ustanovením prechodným a je ho potrebné chápať ako výnimku z požiadaviek, ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa a len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa a práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. 12. 1999 (prvýkrát k 31. 12. 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 06. 2017). Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v , ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. 12. 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 10. 2009 a sp. zn. zo dňa 29. 09. 2015).

5. Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že žalobcovi skončil služobný pomer dňom 31. 10. 1999, a teda podmienka trvania služby v I. kategórii funkcií k 31. 12. 1999 upravená v nebola splnená. Správny súd mal preto za preukázané, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku 58 rokov.

6. Vo vzťahu k výkladu slovného spojenia „trvali k 31. 12. 1999“ uvedeného v správny súd uviedol, že toto vyjadruje podmienku trvania služobného pomeru k tomuto dátumu vrátane, t. j. k 31. 12. 1999 a nie v čase do 31. 12. 1999 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 04. 2018). Na základe vyššie uvedených skutočností skonštatoval, že žalobca ku dňu 06. 10. 2019 nespĺňal podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa , pretože nedovŕšil potrebný vek. Nespĺňal tiež podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa , keďže nebol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v až l/. Podmienku podľa síce splnil, ale nesplnil podmienku podľa tohto zákona, ktorá musí byť splnená kumulatívne, keďže jeho služba I. kategórie funkcií netrvala k 31. 12. 1999.

7. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom diskriminácie osôb, ktoré ukončili služobný pomer pred 31. 12. 1999 správny súd poukázal na rozsudok zo dňa 26. 09. 2012, sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „podmienka trvania určeného zamestnania do 31. 12. 1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ Námietku o diskriminácii nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch žalovaná alebo príslušné súdy rozhodli inak. Z uvedeného dôvodu súd nepostupoval podľa , pretože nedospel k záveru, že sú splnené podmienky nakonanie o súlade právnych predpisov, a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

8. Žalobca mal za to, že skutočnosť, že o odvolaní proti rozhodnutiu žalovanej v pozícii prvostupňového orgánu rozhoduje generálny riaditeľ žalovanej, teda tá istá inštitúcia rozhoduje v 1. aj 2. stupni, nespĺňa ústavnoprávne princípy SR. Podľa žalobcu odvolacím orgánom by malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. K tomu správny súd poukázal na , podľa ktorého o odvolaní proti rozhodnutiu ústredia rozhoduje generálny riaditeľ. V danej veci v prvom stupni rozhodovala Sociálna poisťovňa, ústredie, preto v zmysle citovaného ustanovenia o odvolaní rozhodoval generálny riaditeľ žalovanej. Následne mal žalobca možnosť podať na správny súd žalobu a domáhať sa preskúmania rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej o jeho odvolaní, vrátane prvostupňového rozhodnutia, ktorú možnosť aj žalobca využil. Súd tiež dal do pozornosti žalobcovi, že mu z jeho činnosti je známe, že je bežnou praxou, že generálny riaditeľ žalovanej na základe odvolania účastníka konania zruší rozhodnutie ústredia. Z uvedených dôvodov súd nepostupoval podľa , pretože nedospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

9. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaná by mala rozhodovať podľa Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. Správny súd poukázal na to, že tento dohovor neurčuje spôsob výpočtu dávok z osobitného alebo všeobecného systému poistenia, ten je určený právnymi predpismi jednotlivých štátov. Žalobca pritom neuviedol, v čom konkrétne by malo byť napadnuté rozhodnutie v rozpore s Dohovorom č. 128, a ani správny súd sám takýto rozpor nezistil.

10. Správny súd mal za to, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav, vec správne právne posúdila a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnila, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa (v spojení s ).

11. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

II.

Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu

12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca podaním zo dňa 6. februára 2024 (doručená správnemu súdu dňa 09. 02. 2024). Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle .

13. Poukázal, že , ktorým bol novelizovaný neurčil právnu retroaktivitu, konkrétne to, že „tisíce ťažko pracujúcich občanov, ktorí mnoho krát v práci došli o zdravie, nemajú zákonnú garanciu skoršieho odchodu do starobného dôchodku zachovanú, teda spätne im odníma túto výhodu. Právna retroaktivita je v právnom štáte neprijateľná, nakoľko by to bolo ničím neodôvodnené určovanie nesplniteľných podmienok a je to narušovanie právnej istoty a nekalé zneužívanie práva a bolo by to v rozpore s dobrými mravmi a zásadou práva na spravodlivý súdny proces a diskriminačne“.

14. Dodal, že v znení sa žiadnym spôsobom netýka žalobcu a ani mu spätne neurčuje nesplniteľné podmienky, pretože žalobca mal od 1980 do 31. 10. 1999 právne „poistenecké postavenie k sociálnej poisťovni ako vykonávateľ práce I. kategórie služby, a teda v tej dobe je nároky upravoval v znení účinný od 31. 12. 1997 do 21. 12. 1999“. Podľa znenia tohto ustanovenia platí, že kto k 31. 12. 1998 prácu alebo službu I. kategórie funkcií má právo na skorší odchod do starobného dôchodku v zmysle Príslušný určuje, že nároky z práce alebo služby I. kategórie sa priznávajú do 31. 12. 2022. Tieto právne predpisy sú určujúce pre nárok žalobcu, keďže službu ukončil 31. 10. 1999 za podmienok a v znení a v znení neskorších zákonov. Žalobca ďalej svoj nárok odvodzuje aj od v znení

15. Žalobca poukázal, že uvedený rozsudok napadol aj z dôvodu jeho rozporu s ústavnoprávnymi princípmi, konkrétne právo zabezpečenia v starobe, pretože dodatočne určená podmienka, ktorá je pre všetkých občanov, ktorí skončili prácu k 31. 12. 1999 nesplniteľná a je právne retroaktívna a v rozpore s dobrými mravmi, pretože to bolo ľstivé a podvodné konanie. A takýmto spôsobom sa Sociálna poisťovňa zbavila povinnosti vyplácať predčasne starobný dôchodok. Nesúhlasil s novelami (najmä so ), ktorá dodatočne určila podmienku pracovať presne do dňa 31. 12. 1999 Z. z., a zároveň správny súd odignoroval , pričom neberie do úvahy právny stav k 31. 10. 1999, kedy žalobca ukončil prácu, resp. službu I. kategórie.

16. Záverom navrhol, aby kasačný súd v zmysle zrušil rozsudok správneho súdu a rozhodol, že žalovaná má zákaz diskriminácie žalobcu a má okamžite začať konanie o priznanie starobného dôchodku od 58. roku života v zmysle a v znení Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. týkajúce sa právnej retroaktivity.

III.

Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu

17. Žalovaná sa na základe zaslanej výzvy správneho súdu vyjadrila ku kasačnej sťažnosti žalobcu podaním zo dňa 22. 02. 2024, Číslo: XXX XXX XXXX X, v ktorom uviedla, že dôvody žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti nepovažuje za opodstatnené. Navrhla, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú žalobcom.

18. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu bolo doručené na vedomie žalobcovi dňa 25. 03. 2024.

IV.

Konanie pred kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný ( ) s ohľadom na Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovené porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 pred krajským súdom (nález z 13. apríla 2023, sp. zn. ) prednostne (teda mimo poradia nápadu vecí) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu, postupom bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

20. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa , správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

24. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

25. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, postupom podľa , ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 21. januára 2021, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 25. novembra 2020, Číslo: XXX XXX XXXX X týkajúce sa zamietnutia žalobcovej žiadosti o starobný dôchodok k 6. októbru 2019.

26. Podľa , poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. 27. Podľa , dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, neustanovuje inak.

28. Podľa , nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

29. Podľa , o odvolaní proti rozhodnutiu ústredia rozhoduje generálny riaditeľ.

30. Podľa , zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.

31. Podľa , do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.

32. Podľa , ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v až h).

33. Podľa , občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v , ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v a , 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v až h), 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v až l), alebo e) 60 rokov.

34. Podľa § 174 ods. 1 písm. c) cit. zák. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií.

35. Podľa § 174 ods. 2 cit. zák. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v a v nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

36. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že

- žalobca podal dňa 26. 10. 2020 žiadosť o starobný dôchodok s dátumom uplatnenia 24. 09. 2020, pričom v poznámke k žiadosti bolo uvedené, že „žiadateľ napriek poučeniu, že dôchodkový vek až do 31. 12. 2023 sa určuje podľa v znení neskorších predpisov, poistencovi, ktorý k 31. 12. 1999 vykonával zamestnanie 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií, trvá na spísaní žiadosti“;

- rozhodnutím zo dňa 25. 11. 2020 bola táto žiadosť zamietnutá z dôvodu, že v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií, ktoré je postavené na roveň zamestnania v I. pracovnej kategórii v až h/ nezískal najmenej 20 rokov a neplnil ani podmienky nároku na starobný dôchodok podľa , nárok na starobný dôchodok k 06. 10. 2019 mu nevznikol;

- o podanom odvolaní rozhodol generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím, a to tak, že odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 25. 11. 2020;

- zároveň najvyšší správny súd z vlastnej činnosti zistil, že v kontexte tejto veci bolo vydané rozhodnutie Ústavného súdu SR, konkrétne rozhodnutie zo dňa 13. apríla 2023, sp. zn. -20, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur;

- žalobca podal dňa 08. 06. 2021 žiadosť o starobný dôchodok s dátumom uplatnenia nároku 10. 05. 2021, pričom v poznámke k žiadosti bolo uvedené, že si uplatňuje znížený vek odchodu do dôchodku 59 rokov z dôvodu zamestnania zaradeného do I. kategórie, ktoré trvalo k 31. 12. 1998, t. j. 15 rokov a 7 mesiacov v I. kategórii, zároveň vyplynulo, že si uplatnil opravný prostriedok voči rozhodnutiu o zamietnutí starobného dôchodku zo dňa 26. 10. 2020 a napriek tomu trvá na opätovnom podaní žiadosti;

- rozhodnutím zo dňa 06. 08. 2021 bola táto žiadosť zamietnutá z dôvodu, že v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií, ktoré je postavené na roveň zamestnania v I. pracovnej kategórii v až h/ nezískal najmenej 20 rokov a neplnil ani podmienky nároku na starobný dôchodok podľa , nárok na starobný dôchodok k 06. 10. 2020 mu nevznikol;

- o podanom odvolaní rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím zo dňa 26. 10. 2021, a to tak, že odvolanie zamietol a v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 06. 08. 2021;

- žalobca proti uvedenému rozhodnutiu generálneho riaditeľa žalovanej podal správnu žalobu, ktorá bola vedená na Krajskom súde v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. (toho času vedená na Správnom súde v Bratislave z dôvodu súdnej reformy, zároveň o tejto veci nebolo ku dňu rozhodnutia najvyššieho správneho súdu rozhodnuté, pozn. súdu); zároveň najvyšší správny súd z vlastnej činnosti zistil, že v kontexte tejto veci boli vydané dve rozhodnutia Ústavného súdu SR, konkrétne rozhodnutie

zo dňa 14. júna 2023, sp. zn. , ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť týkajúca sa vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože napadnuté konanie nepresahuje štandardnú dĺžku súdneho konania na jednom stupni sústavy súdov (dva až tri roky) a zároveň rozhodnutie zo dňa 23. januára 2024, sp. zn. , ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť týkajúca sa vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ani súčasná celková dĺžka napadnutého konania, obdobie 2 rokov, sama osebe nemá ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by si vyžadovala prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie;

- žalobca dňa 27. 01. 2023 podal žiadosť o predčasný starobný dôchodok, ktorej súčasťou bolo aj potvrdenie z Ministerstva vnútra SR zo dňa 03. 09. 2020 o tom, že žalobcovi bol odo dňa 01. 11. 1999 priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa od 01. 07. 2002 považuje za výsluhový dôchodok podľa , pričom na určenie sumy priznanej dávky bola zhodnotená doba v rozsahu 16 rokov a 186 dní;

- rozhodnutím zo dňa 2. marca 2023 bola zamietnutá táto žiadosť o predčasný dôchodok z dôvodu, že suma predčasného starobného dôchodku určená k 27. januáru 2023 nie je vyššia ako 1,6 násobok sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu (t. j. 250, 60 eur v porovnaní s 1,6 násobkom sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, t. j. 375,07 eur;

- proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ žalovanej zo dňa 24. 04. 2023, a to tak, že toto odvolanie zamietol a v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 02. 03. 2023.

37. Práva na hmotné zabezpečenie v starobe je možné sa domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú. Forma a rozsah sú spravidla na pomerne širokej voľnej úvahe štátu, avšak za podmienky, aby nebol popretý zmysel a účel tohto garantovaného práva.

38. V predmetnej veci bolo sporným, či sa na žalobcu mohol uplatniť skorší odchod do starobného dôchodku od 58. rokov veku najmä so zohľadnením jeho odpracovaných rokov v I. kategórii funkcií ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky. Základnou úlohou najvyššieho správneho súdu v tejto veci aj v kontexte uplatnených kasačných dôvodov žalobcu v kasačnej sťažnosti bolo posúdiť, či správny súd správne vyhodnotil záver o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. S uvedeným konštatovaním sa najvyšší správny súd stotožnil, a to z nasledovných dôvodov.

39. , ktorý bol platný do 31. decembra 2003 upravoval sociálne zabezpečenie pre všetkých občanov. Najvyšší správny súd poukazuje, že systém pracovných kategórií bol do československého systému sociálneho zabezpečenia zavedený s účinnosťou od 1. januára 1957 s cieľom poskytovať vyššie dôchodkové nároky vybraným občanom, ktorí pracovali v určených zamestnaniach. Uplatňovali sa ako preferencia vtedajších prioritných odvetví, medzi ktoré boli zaradené hlavne baníctvo, hutníctvo a ťažké strojárstvo. Postupne v priebehu rokov bol systém preferovaných pracovných kategórií rozširovaný aj na ďalšie odvetvia národného hospodárstva, pri rešpektovaní zásady, že v preferovaných pracovných kategóriách mohlo byť zaradených najviac 10% pracujúcich v národnom hospodárstve. Zavedením pracovných kategórií v dôchodkovom zabezpečení štát v postavení zamestnávateľa uznával svoju zodpovednosť za výkon prác v zdraviu škodlivom a zdraviu ohrozujúcom prostredí, t.j. za pracovné podmienky, v ktorých zamestnanec pre neho pracoval. bola od 1. júna 1992 zrušená možnosť zaraďovania ďalších nových zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií, zrušené boli rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do preferovaných pracovných kategórií. Zároveň bolo umožnené do 31. decembra 1992 vykazovať zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii na účely dôchodkového zabezpečenia, pričom podľa výkladu Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí, v súvislosti s privatizáciou a zmenami vlastníckych vzťahov mohli sa na účely zaraďovania zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií považovať aj tie organizácie, ktoré ku dňu 31. mája 1992 patrili do odboru pôsobnosti príslušného ministerstva, používali jeho rezortný zoznam a po privatizácii aspoň časť akcií bola vo vlastníctve štátu, iného štátneho podniku alebo Fondu národného majetku (bližšie pozri Dôvodovú správu k ).

40. Prijatím zákonov Národnej rady Slovenskej republiky sa predlžovalo vykazovanie zamestnaní v preferovaných pracovných kategóriách postupne od roku 1993 až do konca roka 1998 a súčasne sa aj predlžovalo obdobie, v ktorom sa zachovávajú dôchodkové nároky získané z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, a to z roku 2015 až na rok 2022. sa novelizoval

, konkrétne sa opäť predĺžilo obdobie vykazovania a hodnotenia výkonu prác zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a výkonu služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999, resp. až do roku 2023 v príslušných ustanoveniach o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. To sa následne premietlo v , z ktorého vyplynulo, že občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný vek. Zároveň bližšie stanovil, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999. Z toho jednoznačne vyplýva, že aby takýto nárok osobe mohol vzniknúť (za splnenia ďalších kumulatívnych podmienok) muselo zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvať k 31. decembru 1999.

41. K námietke žalobcu, že jeho nárok na starobný dôchodok sa mal posúdiť podľa v znení , teda ku dňu skončenia výkonu služby, t. j. 31. októbra 1999, a nie podľa v znení (znenie k 31. 12. 1999, pozn. súdu), najvyšší správny súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie bolo od roku 1993 viackrát novelizované, pričom nadobudlo účinnosť až 1. januára 2000 na základe Spoločnou podmienkou nároku na starobný dôchodok je trvanie zamestnania I. pracovnej kategórie a služby I. alebo II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999. V žalobcovom prípade však služobný pomer skončil dňom 31. októbra 1999, preto nebola táto podmienka splnená.

42. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca podal žiadosť o starobný dôchodok dňa 26. októbra 2020, pričom požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku od X. S.L. XXXX, t. j. od dovŕšenia 58 rokov veku. Preto pri posudzovaní žalovaná vychádzala z poslednej platnej právnej úpravy v a nie z právnej úpravy, ktorú požadoval žalobca. V súvislosti s posudzovaním nároku na starobný dôchodok je rozhodujúca právna úprava platná v čase, keď vznikol nárok na dôchodkovú dávku a nie deň, kedy bola ukončená niektorá z činností žiadateľa o starobný dôchodok. Z toho dôvodu bola nedôvodnou aj námietka žalobcu súvisiaca s retroaktivitou, keďže v danom prípade to nenastalo. Tak, ako to už najvyšší správny súd uviedol vyššie, žalobca v I. kategórii funkcií hodnotenej ako zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa až h/ získal iba 16 rokov a dní, t. j. nezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v až h/, preto nespĺňal podmienky uvedené v , a preto mu nárok na starobný dôchodok dovŕšením 58 rokov veku k X. S. nevznikol.

43. Čo sa týka žalobcovej námietky v súvislosti s možnou diskrimináciou „občanov, ktorí pracovali v ťažkých podmienkach“, najvyšší správny súd uvádza, že výhodnejšie dôchodkové nároky vyplývajúce z preferovaných pracovných kategórií boli uspokojované skôr na úkor ostatných „poistencov“, pretože títo zamestnávatelia, tak aj zamestnanci neplatili vo vyššej miere poistné, ale platili poistné v rovnakej výške ako ostatné skupiny osôb, ktoré naopak nemali možnosť byť v dôchodkových nárokoch zvýhodňovaní.

44. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu žalovanej konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.

45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal ( a analogicky podľa ) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať ( analogicky podľa ).

46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.