Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_17Co-19-2018.pdf
PDF · 79.89 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/19/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: J., o zaplatenie 2 930,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. októbra 2017, č.k. 17C/107/2015-65, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí žaloby (výrok II.) a výrokoch o nároku na náhradu trov konania (výrok III. a IV.) z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 108,79 eur zastavil, výrokom II. žalobu zamietol, výrokom III. žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom IV. žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa po úprave žaloby domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 2 821,67 eur spolu so 7,99 % úrokom za úver zo sumy 2 484,51 eur od 12.10.2012 do zaplatenia a 5 % úrokom z omeškania zo sumy 2 821,67 eur od 12.10.2012 do zaplatenia (keď v časti poplatkov za vedenie účtu v sume 108,79 eur vzal žalobu späť). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 2 ods. 1, § 7 ods. 3,4 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 497, § 340 ods. 1, § 344, § 349 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané platné uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. zmluvy o stavebnom úvere podľa zákona o stavebnom sporení a takisto platné odstúpenie od nej, ktoré urobil žalobca. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovaným riadne doručené dňa 11.10.2012, ktorého následkom bolo zrušenie úverovej zmluvy. V tomto smere boli tvrdenia žalobcu riadne preukázané. Súd sa však nestotožnil s právnym posúdením žalobcu, ohľadne právnych následkov odstúpenia od úverovej zmluvy. Súd posúdil nárok uplatnený žalobcom z tohto zmluvného vzťahu s ohľadom na ochranu žalovaných ako spotrebiteľov, najmä podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, teda na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi. Úverová zmluva, ktorú uzavrel žalobca so žalovanými 1/, 2/ ako spotrebiteľmi je spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri jej uzatváraní žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaní 1/, 2/ sú fyzickými osobami a nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa názoru súdu právne predpisy stanovujú povinnosť prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že odstúpením od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka zanikajú zmluvné práva a povinnosti a nastupuje medzi účastníkmi zmluvy režim z bezdôvodného obohatenia. S poukazom na ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka, keďže bola zmluva o úvere odstúpením od nej zrušená, každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V tejto súvislosti súd poukázal na čl. VIII ods.6 úverovej zmluvy, z ktorého vyplývalo, že účastníci úverovej zmluvy takisto rátajú so zrušením zmluvy pri odstúpení od zmluvy a následným právom na vrátenie bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy, pretože v tomto ustanovení zmluvy je predformulované, že dlžníci (spotrebitelia) predlžujú zákonnú premlčaciu dobu na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť. Žalovaní 1/, 2/ teda prijali plnenie z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, lebo zmluva bola odstúpením od nej zrušená. Žalovaným 1/, 2/ ako solidárnym dlžníkom vznikla solidárna povinnosť vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie, teda poskytnuté peňažné prostriedky v rozsahu, v akom ich doposiaľ žalobcovi nevrátili. Súd rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania, ktorá je jednou z hlavných zásad civilného sporového konania, prioritne prihliadal podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prípadné oslabenie nároku žalobcu vo forme premlčania uplatneného práva. Po posúdení zistených skutkových okolností súd konštatoval, že pohľadávka žalobcu je premlčaná. Povinnosť vrátiť druhému všetko, čo podľa zrušenej zmluvy dostala jedna zmluvná strana od druhej a tomu zodpovedajúce právo druhej strany na vrátenie plnenia, sa premlčuje podľa § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka rovnako ako právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Súd uviedol, že ako vyplývalo zo zistených skutkových okolností a nakoniec aj z tvrdení žalobcu, žalobca mohol vykonať svoje právo na zaplatenie žalovanej sumy prvý krát dňa 12.10.2012, nakoľko dňa 11.10.2012 bolo odstúpenie od zmluvy doručené obom žalovaným a stalo sa účinné. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola súdu doručená dňa 11.03.2015 a k tomu, že dĺžka premlčacej doby v danom prípade je dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa však právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky súd uzavrel, že právo na žalovanú sumu uplatnené žalobcom je premlčané. Tzv. subjektívna premlčacia doba (dvojročná) uplynula žalobcovi dňom 12.10.2014 podľa ustanovenia § 107 ods.1, 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka. Vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, mal súd za preukázanú zo samotného znenia odstúpenia od zmluvy. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie výrokom I. v časti o zaplatenie sumy 108,79 eur zastavil v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods.1 CSP a v prípade žalovanej 2/ aj v spojení s § 257 CSP. Žalovaní boli v spore plne úspešní, avšak v konaní žalovanej 2/ žiadne trovy nevznikli, preto jej súd nárok na ich náhradu nepriznal. Žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v jeho zamietajúcej časti (výrok II.). Uviedol, že v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka zmluva o úvere je absolútny obchod, tzn. že bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu sa na ňu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka s tým, že uvedené ustanovenie je kogentným ustanovením. Ďalej uviedol, že odstúpil od zmluvy listom zo dňa 03.10.2012, no predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 OZ, na ktoré sa odvolal súd bolo prijaté novelou OZ č. 102/2014 Z.z., pričom následne jej účinnosť bola posunutá zákonom č. 151/2014 Z.z., a to na 01.04.2015. Vzhľadom na uvedené, odkaz súdu na ustanovenie v znení, ktoré v čase odstúpenia od zmluve o úvere nebolo platné a účinné a v zásade neexistovalo, považuje za neprípustné a v rozpore so zásadou právnej istoty. Uplatnil inštitút odstúpenia od zmluvy, ktorý upravuje samotný Obchodný zákonník v § 506, keď umožňuje veriteľovi v prípade omeškania dlžníka odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi. Následne zdôraznil, že nevidí dôvod, prečo by na právnu úpravu odstúpenia od zmluvy mali byť aplikované ustanovenia OZ, keďže Obchodný zákonník ako lex specialis vo vzťahu k OZ právnu úpravu odstúpenia obsahuje a dokonca pre zmluvu o úvere má aj osobitné ustanovenie o odstúpení od zmluvy v prípade omeškania dlžníka. Rovnako mal za to, že na následné posudzovanie premlčania záväzkového vzťahu sa mali aplikovať kogentné ustanovenie § 396 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba 4 roky. Tvrdil, že právna úprava platná a účinná v čase odstúpenia od zmluvy, t.j. 03.10.2012 jasne neustanovovala, že ustanovenia OZ, upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy vylučujú použitie ustanovení Obchodného zákonníka. Uviedol tiež, že sa mu zdá neprípustné, aby tým, že si riadne uplatnil zákonom mu priznané právo (§ 506 Obchodného zákonníka) sa dostal do horšieho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy a žalovaní ako tí, ktorí porušili svoje povinnosti, získali výhodnejšie postavenie a nemuseli mu vrátiť peňažné prostriedky, ktoré im poskytol v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým žalobu zamietol zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.
3. K podanému odvolaniu sa žalovaní 1/, 2/ nevyjadrili.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku II., ktorým súd žalobu zamietol a vo výrokoch III. a IV., ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania (nakoľko sa jedná o závislé výroky) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd konanie v časti o zaplatenie sumy 108,79 eur zastavil odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).
6. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov SR (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky). Tento nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.septembra 2018. 7. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
8. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
9. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že ním uplatnený nárok premlčaný nebol.
10. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd žalobu zamietol a vo výrokoch III. a IV. ako závislých výrokoch o trovách konania a vrátenie veci v tomto rozsahu na ďalšie konanie.
11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyvodí z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom odvolaní.
12. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
13. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).