Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-285-2017.pdf
PDF · 139.64 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/285/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36234176, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47234679, proti žalovanému: U. I., nar. XX. C. XXXX, trvalo bytom S., časť obce F. s. č. XX, o zaplatenie 1.456,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 15. marca 2017 č. k. 35Csp/65/2016-63, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.132,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.132,68 eur od 29.4.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 56%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „Obch.z.“); § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 1, 2 a 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného k 13.4.2015 (ďalej len „ZoSÚ“); § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5 a 6, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.z.“) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajúc niektoré ust. O.z.. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 10.8.2016 domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej 1.456,90 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.456,90 eur od 29.4.2016 do zaplatenia. Žalovaný sa k žalobe žiadnym spôsobom nevyjadril. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci, podľa ktorého dňa 13.4.2015 uzavreli žalobkyňa a žalovaný Zmluvu o hotovostnom úvere a revolvingovom úvere č. 4504026413, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému bezúčelový úver vo výške 1.400 eur a žalovaný sa zaviazal splácať úver v 60 splátkach vo výške 37,48 eur mesačne, celková čiastka splatná spotrebiteľom bola v zmluve uvedená vo výške 2.248,80 eur, úroková sadzba bola dohodnutá ako ročná vo výške 20,32 %, RPMN 22,5 %, odplata 20,32%, priemerná RPMN 20,16%, termín konečnej splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Pokiaľ ide o termíny splátok, je v zmluve uvedený odkaz na poznámku, podľa ktorej prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia
úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Tiež je v zmluve uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o hotovostnom úvere sú úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. s kódom G. a nachádzajú sa v nej aj podmienky revolvingového úveru, ktorý však nie je predmetom tohto konania. Z prehľadu splátok a úhrad uvedeného v žalobe bolo zistené, že čerpanie úveru vo výške 1.400 eur bolo realizované 23.4.2015 bankovým prevodom klientovi, dlh bol zosplatnený 12.4.2016, na ťarchu účtu boli pripísané 3 upomienky I. po 5 eur a 4 upomienky II. po 12 eur, žalovaný celkovo uhradil sumu 267,32 eur. Platby boli započítané na istinu vo výške 88,40 eur, na úrok vo výške 139,92 eur, na upomienku I. vo výške 15 eur a na upomienku II. vo výške 24 eur. Listom z 12.4.2016 žalobkyňa vyzvala žalovaného k splateniu celého úveru čerpaného na základe zmluvy, v dôsledku omeškania žalovaného s úhradou záväzkov, a to najneskôr do 15 dní od odoslania výzvy na účet žalobkyne. Súd prvej inštancie bol názoru, že na predmetný zmluvný vzťah (založený úverovou zmluvou z 13.4.2015) sa vzťahuje právna úprava ZoSÚ a O.z. (predmetná zmluva je síce zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obch.z., je však zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa O.z. a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obch.z.), vzťah medzi stranami treba definovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľskú zmluvu. Ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára i úverové podmienky mala žalobkyňa už pripravené a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom tento obsah zmluvy i úverových podmienok nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový úver vo výške 1.400 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach po 37,48 eur. Súd skúmal jednotlivé nároky uplatnené žalobkyňou vo vzťahu k zmluvným dojednaniam a k obsahu úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti. Mal za preukázané, že žalovaný od žalobkyne ako úver vyčerpal sumu 1.400 eur a v splátkach uhradil sumu vo výške 267,32 eur, pre nesplácanie úveru riadne a včas sa dostal do omeškania, z obsahu úverovej zmluvy mal preukázané, že žalobkyňa ako veriteľ určila výšku mesačnej splátky len jednou sumou 37,48 eur bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia ZoSÚ, a to základné náležitosti zmluvy stanovené v § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ, podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok: istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. V zmysle predložených úverových podmienok - Hlavy 5 § 1 mal rozpis jednotlivých splátok obsahovať splátkový kalendár, ktorý mal predstavovať neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Žalobkyňa súdu takúto listinu nepredložila a nepreukázala, či bol spotrebiteľ v čase podpisu zmluvy o členení splátky informovaný. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že mu je známe znenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 z 9.11.2016, tento však nie je možné aplikovať na daný prípad a to z nasledovných dôvodov: Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký, nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu ZoSÚ. Naopak, výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 rozhodol, že Smernica členenie splátok nepožaduje. Požiadavka zákona je však od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Niet pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu "splátky" pridal slová "istiny, úrokov a iných poplatkov". K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úrokov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona. Predmetným ustanoveniam zákona, napriek rozsudku C-42/15, nie je možné priznať nepriamy účinok. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou, by bolo potrebné zákon novelizovať a zosúladiť s textom Smernice, inak by sa jednalo o výklad zákona contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty. Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ, je potrebné považovať úver za bezúročný podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ. Pokiaľ ide o nárok na poplatky za upomienky, žalobkyňa ich pripísanie na ťarchu účtu žalovaného doložila uvedením vo výpise čerpania, splátok a úhrad v texte žaloby v celkovom počte 3 upomienok I. a 4 upomienok II., súdu však žiadnym spôsobom nepreukázala, akým spôsobom a či boli tieto upomienky žalovanému doručované. V spotrebiteľských veciach poplatky za upomienky umožňujú získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, ktorý prevyšuje skutočné výdavky žalobcu za upomienku. Zákon za príslušenstvo pohľadávky označuje náklady na uplatnenie pohľadávky. Predpokladá teda presné výdavky. Ani pokiaľ ide o škodu, ktorú by veriteľovi bolo dôvodné priznať pre porušenie povinnosti zo zmluvy, nemožno veriteľovi priznať viac ako skutočnú ujmu, či ušlý zisk. Paušálna výška poplatku za upomienku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov plne zapadá do definície neprijateľnej zmluvnej podmienky. Taktiež je potrebné dodať, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by vyššie uvedené upomienky boli žalovanému zaslané, a preto v tejto časti ani neuniesla dôkazné bremeno. Keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, vzniká žalovanému povinnosť vrátiť len poskytnutý úver. Žalovaný preukázateľne uhradil na splatenie úveru vo výške 1.400 eur sumu 267,32 eur. Jeho dlh voči žalobkyni tak predstavuje sumu 1.132,68 eur a v tejto časti súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú. Nakoľko sa so zvyškom úveru dostal do omeškania, v dôsledku čoho žalobkyňa listom z 12.4.2016 zosplatnila celý úver a vyzvala ho na jeho zaplatenie v celosti, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.132,68 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 29.4.2016 (deň nasledujúci po uplynutí dodatočnej lehoty na zaplatenie uvedenej vo výzve z 12.4.2016) do zaplatenia, tak ako je vymedzené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP, vecne tým, že celková výška uplatneného nároku bola 1.456,90 eur, žalobkyňa bola úspešná v časti uplatnenej istiny 1.132,68 eur (78%) a žalovaný v časti 324,22 eur (22%), na základe čoho žalobkyni vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 56%.
2. Proti tomuto rozsudku v jeho časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v napadnutej časti. Žalobkyňa odvolanie právne odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Dôvodila, že súd prvej inštancie aplikoval na zmluvu ZoSÚ, pričom zisťoval, či zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa ZoSÚ a dospel k záveru, že neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ („výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“) a preto s prihliadnutím na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru odvolateľky však z uvedeného zákonného ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ nevyplýva, že úverová zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov takým spôsobom, aby výška, počet a termíny splátok boli uvedené samostatne pre každú jednotlivú položku, t. j. aj pre istinu, aj pre úroky, aj pre iné poplatky. Podľa jej názoru je v súlade s takýmto ustanovením, aby v úverovej zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov spoločne. V zmluve je v bode 31 uvedená „celková výška mesačnej splátky“ vo výške 37,48 eur, pričom žalobkyňa má za to, že takáto formulácia spĺňa náležitosť podľa ostatne uvedeného ust. ZoSÚ. Uvedené je v úplnom súlade so znením a cieľmi Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS (ďalej aj ako „smernica 2008/48/ES“). Smernica 2008/48/ES bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky práve ZoSÚ, ako to nepochybne vyplýva z prílohy č. 1 k ZoSÚ. Citovala čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice 2008/48/ES, z ktorých podľa nej nepochybne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke sú všetky položky (istina, úroky a prípadné dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých
položiek každej splátky sa potom uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá však nie je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Povinnosť vydať amortizačnú tabuľku vo forme výpisu má veriteľ až na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa a zároveň v prípade amortizácie istiny. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48/ES je pretransformované do ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ a ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. i/ smernice 2008/48/ES je pretransformované do ust. § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ. Citovala ust. § 9 ods. 2 písm. m/, ods. 3 a ods. 5 ZoSÚ. Na základe už uvedeného, citovaných ustanovení ZoSÚ a smernice 2008/48/ES a v súlade so systematickým a eurokonformným výkladom ZoSÚ konštatovala, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. l/ (pôvodne písm. k/) aj vtedy, ak jednotlivé položky, ktoré má dlžník uhradiť v súlade so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, sú uvedené spolu v jednej splátke. V prípade ak klient chce vedieť koľko z každej jeho splátky sa použije na konkrétnu položku (istinu, úrok či iný náklad), je oprávnený požadovať od veriteľa amortizačnú tabuľku. Bola názoru, že ak by každá splátka musela obsahovať jednotlivé položky (istinu, úrok či iný náklad) nemali by ust. o amortizačnej tabuľke význam a zmluva o spotrebiteľskom úvere by v tejto časti nebola zrozumiteľná a stručná. Uvedený názor žalobkyne je v úplnom súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15, z ktorého citovala. Vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2008/48/ ES obsahuje úplnú harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere, uvedené v čl. 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v čl. 10 ods. smernice 2008/48/ES. Zmluva obsahuje aj počet splátok (bod 32 zmluvy) a termíny splátok (bod 37 zmluvy). Počet splátok je 60 (bod 32 zmluvy) a termíny splatnosti splátok sú uvedené v bode 37. Aj keď zmluva neobsahuje termín splatnosti každej splátky uvedením konkrétneho dátumu, na základe uvedených údajov je objektívne možné, aby spotrebiteľ bol schopný určiť termín splatnosti každej splátky. Žalobkyňa sa dovolávala výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ v súlade s princípom právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 CSP. Súdny dvor EÚ bez výhrad patrí k najvyššej súdnej autorite, a teda jeho záver, parafrázovala: „zmluva nemusí spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny“ musí byť zohľadnený pri výklade dotknutého ustanovenia právneho poriadku SR. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“) č. k. IV. ÚS 499/2011-25 a na § 397 písm. e/ CSP. Dovolávala sa výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, t. j. výklad v súlade so smernicou, tak aby sa zabezpečil „reálny účinok“ smernice k cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh. Podľa tabuľky zhody k Smernici EP a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici EP a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch (X/2010 Z. z.) je čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice bežnou a úplnou transpozíciou (bez možnosti voľby) k ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ. Poukázala na čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 CSP. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade so smernicami a to s poukazom na rozhodnutia C-106/77, C-14/83, C-106/89, C-397/1. Žalobkyňa záverom upriamila pozornosť na to, že z pohľadu výkladových pravidiel sa dovoláva výkladu contra verba legis ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ, ale je nutné dodať, že takýto výklad zákona nie je contra legem. Žalobkyňa si je vedomá, že aj súdy majú právo na výklad práva za podmienok ako sú uvedené v náleze Ústavného súd SR sp. zn. III. ÚS 341/07 a žalobkyňa práve týmto podaním poukázala, že predmetné ustanovenie zákona je nutné vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnej normy“. Dala do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30.11.2016 č. k. 3Co/344/2015-61 a uzavrela, že na základe vyššie uvedeného je nepochybné, že zmluva obsahuje náležitosti v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ a preto je názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že napáda aj výrok o náhrade trov konania, keďže má za to, že mala mať v spore plný úspech a preto žiadala priznať náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal napriek tomu, že mu odvolanie bolo doručené.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
5. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti takejto zmluvy, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ). Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel) jej zmeny. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané.
Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O.z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObchZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov, má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úveru ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy). Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Žalobkyňa hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad preto neumožňuje prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Podľa § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka (podľa poznámky 18 - § 52 - § 60 O.z.) musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky). Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/, potom l/) zákona ZoSÚ, s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom ZSÚ, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ) je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR). Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky, pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ). Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a neurčoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z.). Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám neurčoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice). Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN,
označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2, čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2 porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR). Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru, vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti úveru, so zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah (§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v časti náhrady trov prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.
6. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania, v ktorom bol plne úspešný žalovaný, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni. Odvolací súd mu však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).
7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)