Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/45/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mýtna č. 48, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanej: T. K., bytom O., R. cesta č. XC/ XXX, o zaplatenie 1.005,66 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 13Csp/5/2017-50 zo dňa 08. septembra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1, 2; § 54 ods. 1, 2; § 100; § 101; § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2; § 2 písm. a), b) a d); § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že právny predchodca žalobcu sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1.005,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.005,66 eur od 20.02.2014 do zaplatenia a trov konania. Zistil, že dňa 08.06.2013 žalovaná ako dlžník uzavrela s právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky č. 6147578, za základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo forme pôžičky v sume 1.000 eur, s celkovými nákladmi spotrebiteľa 318,32 eur, teda v celkovej čiastke 1.318,32 eur, ktorú sa zaviazala splatiť v 24 mesačných splátkach po 54,93 eur. V predmetnej zmluve nebola uvedená ročná úroková sadzba, no bola uvedená RPMN 32% a priemerná RPMN 48,52%. Termín konečnej splatnosti bol uvedený ako 6/2015. Keďže žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátok predmetného spotrebiteľského úveru, právny predchodca žalobcu ju vyzval, listom zo dňa 24.01.2014, k zaplateniu omeškaných splátok v sume 236,19 eur obratom, inak dôjde k vyhláseniu splatnosti celého úveru. Právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 19.02.2014 a žalobu na súd prvej inštancie podal dňa 12.01.2017. Z prehľadu splátok a úhrad žalovanej k zmluve vyplývalo, že žalovaná uhradila na splatenie pôžičky sumu 164,79 eur. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná nedôvodne. Mal za to, že zmluva uzavretá dňa 08.06.2013 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou má charakter spotrebiteľského úveru, poskytnutého v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Po preskúmaní predmetnej zmluvy súd prvej inštancie uzavrel, že vzniknutý právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve a žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy. Následne, v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., posudzoval z úradnej moci premlčanie nároku žalobcu. Keďže išlo o spotrebiteľskú zmluvu na daný právny vzťah aplikoval aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Mal za to, že splatnosť spotrebiteľského úveru nastala v celom rozsahu dňa 19.02.2014 v dôsledku tohto, že bola žalovaná v omeškaní so zaplatením splátok splatných od mesiaca október 2013 (od 20.10.2013) viac ako tri mesiace a neuhradila omeškané splátky

napriek výzve zo dňa 24.01.2014, v ktorej bola žalovaná vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a upozornená na možnosť zosplatnenia pôžičky veriteľom, pričom toto právo bolo zmluvnými stranami dohodnuté v čl. 12.4 Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.06.2013. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nárok žalobcu na zaplatenie celého zostatku spotrebiteľského úveru sa premlčuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej premlčacej dobe s tým, že v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. V danom prípade to znamená, že premlčacia doba začala plynúť dňa 20.10.2013, keďže v dôsledku nezaplatenia tejto splátky spotrebiteľského úveru a jej omeškania viac ako tri mesiace sa stal celý predmetný dlh splatný dňa 19.02.2014, t.j. do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po výzve na úhradu omeškaných splátok. Doba na riadne uplatnenie nároku žalobcom v premlčacej dobe tak podľa súdu prvej inštancie uplynula dňa 20.10.2016. Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na súde až dňa 12.01.2017, tento je z dôvodu premlčania, nedôvodný. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 tak, že aj keď v celom rozsahu úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej zo súdneho spisu žiadne trovy konania nevyplývajú.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu 988,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia a prizná mu voči nej právo na náhradu trov konania. Tiež navrhol, aby odvolací súd zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 16,86 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia. Právny názor súdu prvej inštancie o posúdení premlčania považoval za nesprávny. Podľa žalobcu by premlčané mali byť splátky splatné 20.10.2013, 20.11.2013 a 20.12.2013. Dňa 19.02.2014 bol zosplatnený celý úver a žaloba bola podaná dňa 12.01.2017. V čase podania žaloby tak podľa žalobcu nebol premlčaný zostatok úveru zosplatneného dňa 19.02.2014, pozostávajúci z 18 neuhradených splátok á 54,93 eur, t.j. v celkovej sume 988,74 eur, keďže bol uplatnený v rámci plynutia premlčacej doby, tak v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 101 Občianskeho zákonníka ohľadom zosplateneného úveru. Ak by totiž mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu plynutia premlčacej doby pre okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Podporne poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/228/2016-74. Uzavrel, že v zmysle vyššie uvedeného bola žaloba nedôvodná len čo do zaplatenia sumy 16,86 eur s úrokom z omeškania 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

5. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

6. V preskúmavanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (08.09.2017) vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a prihliadnuť tak na zákonný dôvod, ktorý bránil priznať plnenie požadované žalobou.

7. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd prvej inštancie bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, v ktorom bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu, ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

9. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci, aj keď išlo o postup v zmysle zákona, predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a teda nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka, resp. jej časť nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov). Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre posúdenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP.

10. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyvodiť z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a opätovne vo veci rozhodnúť. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s prípadnými procesnými návrhmi strán sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 191 ods. 1 CSP, pričom sa vysporiada so všetkými námietkami produkovanými stranami v konaní a tiež uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v § 220 ods. 2 (§ 391 ods. 3 .

11. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP.

12. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .