Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-194-2018.pdf
PDF · 102.02 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/194/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej v právnom spore žalobcu: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Petrom Svrčekom, advokátom, so sídlom M., ul. S. č. XXXX/X, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o zabezpečenie zrušenia disciplinárneho trestu a o zaplatenie sumy 500 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/25/2017-71 zo dňa 22. mája 2018, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.
Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 3C/25/2017-71 zo dňa 22.05.2018 žalobu v časti o zaplatenie sumy 500 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy zamietol (výrok I.). Zastavil konanie v časti o zabezpečenie zrušenia disciplinárneho trestu v osobitných záznamoch žalobcu (výrok II.). Priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.07.2017 v spojení s podaním doručeným dňa 30.10.2017 domáhal uloženia žalovanému povinnosti zabezpečiť zrušenie disciplinárneho trestu v jeho osobných záznamoch a zaplatiť mu sumu 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže npor. G. C.. Keďže konajúci súd nemá právomoc preskúmavať právoplatné disciplinárne rozhodnutie vydané podľa zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 475/2005 Z. z.“) vzal žalobca žalobu späť v časti, v ktorej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zabezpečiť zrušenie disciplinárneho trestu v jeho osobných záznamoch. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol uvedúc, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie doručenou mu dňa 04.08.2017 a majúc za to, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Súd sa v konaní oboznámil zo spisom ÚVTOS č. 918751-1/2007/DT, z ktorého zistil a to najmä z rozhodnutia zo dňa 26.06.2017, že žalobca bol uznaný za vinného, že dňa 16.06.2017 o 08.45 hod. na vychádzkovom dvorci pod strážnou vežou č. 2 počas vychádzky došlo k fyzickému konfliktu medzi odsúdeným žalobcom a odsúdeným I. I., odsúdení sa vzájomne fyzicky napadli, následne po výzve referentov režimu od seba odstúpili, teda žalobca porušil
povinnosť zachovávať zásady slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku podľa § 39 písm. b/ zákona a tým spáchal disciplinárne previnenie, za čo mu bol uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. e/ zákona, a to umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na dobu 7 dní. Súd sa oboznámil aj s obsahom ostatných listín v spise a v konaní vypočul svedkov. Pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 veta prvá a veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), § 37 ods. 1, ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z. Podľa súdu zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., táto zodpovednosť je objektívnou zodpovednosťou a je daná za súčasného splnenia zákonných podmienok: existencia škody, nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a napokon príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, resp. nesprávnym úradným postupom. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia týchto zákonných podmienok je na žalobcovi. Žalobca v spore tvrdil, že zo strany npor. G. C. došlo k jeho nesprávnemu úradnému postupu, ktorý podľa neho nevykonal žiadne opatrenie na zabránenie konaniu, ktoré by ho chránilo pred neoprávneným násilím a akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti v zmysle ust. § 37 zák. č. 475/2005 Z. z. Žalovaný toto tvrdenie žalobcu popieral. Zákonodarca nepristúpil k definícii nesprávneho úradného postupu, len príkladmo uviedol v zák. č. 514/2003 Z. z. pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré spadajú pod nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je akékoľvek konanie tohto orgánu pri výkone verejnej moci alebo opomenutie konania zo strany tohto orgánu pri výkone verejnej moci, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi - podstatné je, aby k takémuto konaniu alebo opomenutiu došlo pri výkone verejnej moci. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v disciplinárnom konaní sa neposudzovalo, či sa npor. G. C. dopustil nesprávneho úradného postupu, ale predmetom tohto disciplinárneho konania bol skutok žalobcu a ustáliť, či príslušník ZVJS npor. G. C. sa dopustil nesprávneho úradného postupu, môže súd v tomto spore. Podľa názoru súdu predmetné disciplinárne konanie nevylučuje porušenie povinnosti príslušníka ZVJS npor. G. C. v zmysle ust. § 37 zák. č. 475/2005 Z. z. Dôkazné bremeno v tomto smere bolo na žalobcovi. Žalobca k tomuto svojmu tvrdeniu navrhol vykonať dôkazy, vypočuť svedkov, ktorí boli prítomní pri incidente s odsúdeným I. I.. Súd z výpovedí svedkov N. F., I. Z. a M. I. nezistil nesprávny úradný postup zo strany príslušníka ZVJS npor. G. C., konkrétne z výpovede svedka N. F. vyplynulo, že príslušník ZVJS hneď ako zbadal, že došlo ku konfliktu, tak tam prišiel, mohlo to byť do 10 sekúnd, možno aj skôr, zbehlo sa to rýchlo, príslušník tam tiež rýchlo prišiel. Aj z výpovede svedka I. Z. vyplynulo že videl, ako príslušníci ZVJS pristúpili k týmto dvom odsúdeným, ktorí boli v konflikte. Z výpovede svedka M. I. vyplynulo, že v čase konfliktu boli na vychádzkovom dvorci prítomní dvaja príslušníci, ktorí odsúdených I. I. a žalobcu rozdelili. Z uvedeného súd vyhodnotil, že žalobcovi sa v tomto spore nepodarilo preukázať tvrdenie, že zo strany príslušníka ZVJS npor. G. C. došlo k porušeniu ust. § 37 zák. č. 475/2005 Z. z., nakoľko po zistení konfliktu týchto dvoch odsúdených vykonal opatrenia na zabránenie takéhoto konania - rýchlo k nim prišiel, rozdelil ich. Zo spisového materiálu ÚVTOS z predmetného disciplinárneho konania voči odsúdenému žalobcovi vyplynulo, že obaja príslušníci ZVJS, prítomní v danom čase vychádzky vo vychádzkovom dvorci, vyvinuli úsilie zabrániť v ďalšom pokračovaní konfliktu medzi týmito odsúdenými tak, že oboch odsúdených vyzvali, aby upustili od svojho konania, čo oni uposlúchli a postavili sa, ešte odsúdený I. I. následne kopol odsúdeného žalobcu do nohy, na čo boli obaja odsúdení vyvedení na oddiel a umiestnení na cely. Týmto konaním došlo k ochrane žalobcu pred neoprávneným násilím a akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti v zariadení na výkon trestu odňatia slobody. Súd dospel k záveru, že postup príslušníka ZVJS npor. G. C. bol v súlade so zákonom, nedošlo k porušeniu ust. § 37 zák. č. 475/2005 Z. z. Vzhľadom k tomu mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania svojho tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe príslušníka ZVJS npor. G. C.. Ako bolo uvádzané už vyššie, nesprávny úradný postup je jednou z nevyhnutných podmienok zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré musia byť splnené kumulatívne a v prípade neexistencie čo i len jednej z nich zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je daná. Tak tomu je aj v tomto prípade a z týchto dôvodov súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 500 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom zamietol ako nedôvodnú. K námietke žalobcu, že príslušník ZVJS sa nachádzal na opačnej strane dvorca, súd poznamenal, že vzhľadom na počet odsúdených a veľkosť vychádzkového dvorca, ako vyplynuli zo svedeckých výpovedí svedkov I. Z. a M. I., je zrejmé, že nemožno reálne zabezpečiť prítomnosť príslušníka ZVJS pri každom odsúdenom v každom okamihu vychádzky vo vychádzkovom dvorci a tak absolútne vylúčiť vznik konfliktu medzi odsúdenými. Relevantné však je, že príslušník ZVJS po zistení konfliktu medzi odsúdenými v danom prípade rýchlo a
účinne zakročil. Zároveň pokiaľ žalobca vzal späť žalobu v časti o zabezpečenie zrušenia disciplinárneho trestu v osobitných záznamoch žalobcu, súd konanie v uvedenej časti zastavil s poukazom na § 145 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“ v spojení s ust. § 146 ods. 1 C. s. p. Poznamenal, že k späťvzatiu žaloby v uvedenej časti došlo skôr než sa začalo pojednávanie, a preto súhlas žalovaného k tomuto úkonu potrebný nebol. Súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % konštatujúc, že v časti o zaplatenie sumy 500 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy bol úspešný žalovaný, keďže súd žalobu zamietol a v časti o zabezpečenie zrušenia disciplinárneho trestu v osobitných záznamoch žalobcu bolo síce konanie zastavené na základe späťvzatia žaloby v uvedenej časti, avšak bez uvedenia relevantného zdôvodnenia vzhliadol procesné zavinenie zastavenie konania v tejto časti u žalobcu a v nadväznosti na to priznal náhradu trov konania žalovanému. Pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 C. s. p.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.). Uviedol, že od začiatku konania tvrdí, že k jeho napadnutiu došlo práve preto, že npor. G. C. porušil svoje povinnosti ako mu ich ukladá § 37 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z. Všetci svedkovia, ktorí boli vypočutí na pojednávaní dňa 22.05.2018 potvrdili, že skutok, ktorý bol predmetom disciplinárneho konania sa udial tak ako uvádzal on, teda že iniciátorom celého incidentu bol I. I. a on sa len bránil. Svedkovia I. Z. a M. I. potvrdili, že príslušníci ZVJS sa v čase incidentu nachádzali na druhej strane vychádzkového dvora (podľa svedka I. Z. to bolo približne 30 m). Svedok I. Z. uviedol, že je bežné, že sa dozorcovia prechádzajú medzi odsúdenými, podľa neho to majú v náplni práce. Je zrejmé, že príslušníci ZVJS mali byť bližšie k odsúdeným, medzi ktorými vznikol konflikt. Či už mali stáť bližšie pri nich alebo sa medzi nimi mali prechádzať. Keby tak boli spravili, konflikt medzi ním a I. I. by bol ostal iba v slovnej rovine a neprerástol by do fyzického konfliktu, ktorý inicioval I. I.. Žalobca sa proti jeho útoku len bránil, na čo má právo, čo však bolo neskôr posúdené ako disciplinárne previnenie. Keby si boli príslušníci ZVJS lepšie plnili svoju povinnosť (neboli by sa dopustili nesprávneho úradného postupu) nebolo by došlo k zásahu do jeho práva na ochranu pred neoprávneným násilím a akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti podľa § 37 ods. 1 a 2 zák. č. 475/2005 Z. z. Žalobca vyslovil presvedčenie, že v tomto prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu ako k základnej podmienke vzniku jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Zároveň sa domnieval, že sú splnené aj ostatné podmienky vzniku tohto nároku, teda vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. V dôsledku nesprávneho úradného postupu boli porušené jeho ústavné práva a slobody, ktoré Ústava chráni spomedzi všetkých práv a slobôd na prvom mieste (druhý oddiel druhej hlavy). Zásah do týchto práv predstavuje pre neho ako poškodeného veľkú ujmu, keďže ide o jedny z najdôležitejších hodnôt - ľudskú dôstojnosť a ochranu pred neoprávneným zaobchádzaním s ľudskou bytosťou. Porušenie týchto hodnôt samo osebe predstavuje závažný zásah do osobnostnej sféry poškodeného, ktorému tým vzniká nemajetková ujma. Žalobca mal za to, že navyše požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v symbolickej výške 500 eur a teda je splnená podmienka, aby peňažná náhrada bola prostriedkom spravodlivej nápravy, nie nástrojom na obohatenie poškodeného. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. zmenil tak, že žalobe v časti o zaplatenie 500 eur vyhovuje a že mu priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zastával názor, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom závery prijaté súdom v plnej miere korešpondujú s výsledkami vykonaného dokazovania uvedeným v bode 12 napadnutého rozsudku. Prezentované závery súdu vyplývajúce z vykonaného dokazovania tak podľa neho negujú tendenčné tvrdenia žalobcu v odvolaní o tom, že „príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže mali byť bližšie k odsúdeným, medzi ktorými vznikol konflikt“, keďže z objektívnych dôvodov vzhľadom na počet odsúdených vykonávajúcich prechádzku v súlade s denným režimom, nebolo možné absolútne vylúčiť vznik konfliktu medzi odsúdenými, pričom príslušníci ZVJS nepochybne realizovali svoje služobné povinnosti, tak na príslušných stanovištiach ako prechádzaním sa medzi odsúdenými, kedy po vzniku konfliktu bezodkladne (v priebehu niekoľkých sekúnd) aktívne zakročili a zabránili možnej eskalácii konfliktu medzi žalobcom a odsúdeným I. I.. V prípade žalobcu teda nebolo možné dospieť k záveru o existencii nesprávneho úradného postupu ako jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu v intenciách zák. č. 514/2003 Z. z. Z uvedeného je zjavné, že
priamym dôsledkom neunesenia dôkazného bremena samotným žalobcom spočívajúcom v preukázaní existencie namietaného nesprávneho úradného postupu, bolo práve zamietnutie žaloby podanej žalobcom. Ďalej žalovaný uviedol, že v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. bolo povinnosťou žalobcu preukázať existenciu nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. V prípade žalobcu však neexistuje škodová udalosť, preto nemožno hovoriť o vzniku nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s namietaným neprávnym úradným postupom ani len v teoretickej rovine. Žalovaný preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
4. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného (replike) zotrvala na podanom odvolaní a na dôvodoch v ňom uvedených. Podľa neho svedkovia I. Z. a M. I. potvrdili jeho tvrdenia, čo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil.
5. Žalovaný na repliku žalobcu duplikou nereagoval.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodujúceho o nároku žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom ako i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho záveru konštatujúceho, že neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu výkonom verejnej moci.
8. V zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť;, založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
9. Zák. č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladom v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany príslušníka ZVJS npor. G. C. a nebol tak preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.
11. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov predstavujúcich výpovede svedkov k nesprávnym skutkovým zisteniam čím odvolací dôvod subsumoval pod ust. § 364 ods. 1 písm. f/ C. s. p.
12. Odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním oboznámenia sa s listinami a žalobcom navrhnutých dôkazov. Vykonané dôkazy správne vyhodnotil. Vyporiadal sa aj s namietanými svedeckými výpoveďami. Na poukazovanie žalobcu, že si príslušníci ZVJS služobné povinnosti neplnili len preto, že mali byť bližšie k odsúdeným medzi ktorými vznikol konflikt alebo sa medzi nimi prechádzať, neprihliadol. Z objektívnych dôvodov nie je možné, aby pri prechádzke odsúdených bol príslušník pri alebo bližšie pri každom odsúdenom. Naviac žalobca prípadne netvrdil a nepreukázal, že by práve osoba I. I. bola takou konfliktnou, že by sa príslušníci mali pri nej zdržiavať bližšie. Nebolo tak preukázané, že by si príslušníci
služobné povinnosti neplnili a porušili tak pravidlá stanovené právnymi predpismi. Inak by totiž nezasiahli pri konflikte tak rýchlo a urobili všetko preto, aby nedošlo k jeho vyhroteniu. Žalobca v odvolaní preto neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a ani také skutočnosti, ktoré by boli rozhodujúce pre iné posúdenie veci. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že sú splnené aj ostatné podmienky vzniku tohto nároku, teda vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že týmito sa okresný súd s ohľadom záver o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu štátu, správne už nemal dôvod zaoberať.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil. V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).