Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-187-2018.pdf
PDF · 113.6 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/187/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovaným: 1/ E. Y., nar. XX. D. XXXX, trvale bytom XXX XX D. XXX a 2/ N. Y. I., nar. XX. G. XXXX, trvale bytom XXX XX D. XX, o zaplatenie 2.261,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca, č.k. 6Csp/44/2018-83 zo dňa 24. apríla 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo časti výroku I., ktorým rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2.261,68 Eur, s úrokom vo výške 124,28 Eur a vo výške 17,90% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, najviac však iba do 20.06.2024, s úrokom z omeškania vo výške 1,07 Eur a vo výške 5% ročne zo sumy 2.385,96 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, poplatky za poistenie 2,38 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I, ktorým rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania vo výške 135,50 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
III. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných 1/ a 2/ povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2.261,68 Eur s úrokom vo výške 124,28 Eur a vo výške 17,9% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, najviac však iba do 20.06.2024, s úrokom z omeškania vo výške 1,07 Eur a vo výške 5% ročne zo sumy 2.385,96 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, poplatky za poistenie 2,38 Eur a náhradu trov konania vo výške 135,50 Eur (súdny poplatok), v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhá výroková veta).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ bola uzatvorená zmluva, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd konštatoval, že zmluva bola uzatvorená v súlade s dotknutými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Okresný súd zistil, že na základe uzatvorenej zmluvy žalobca poskytol žalovaným 1/ a 2/ úver
vo výške 2.600,-Eur, ktorý mali žalovaní 1/ a 2/ zaplatiť v 108 splátkach splatných od 20.07.2015 do 20.06.2024, úver riadne nesplácali, dostali sa do omeškania, čím porušili zmluvné povinnosti. Žalobca ku dňu 24.01.2018 v súlade so zmluvou a s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Po úhrade časti záväzku splátkami vo výške 1.362,67 Eur ostala ku dňu 24.01.2018 nesplatená istina 2.261,68 Eur, úrok 124,28 Eur, úrok z omeškania 1,07 Eur a poplatky za poistenie 2,38 Eur. Z uvedeného dôvodu okresný súd v tejto časti podanej žalobe vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť dlžnú istinu s úrokom, úrokom z omeškania a poplatkami za poistné.
1.2 Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie dlžného zmluvného úroku za dobu do 24.01.2018 v kapitalizovanej forme 124,28 Eur a vo výške 17,9% ročne z istiny 2.261,68 Eur od 25.01.2018 až do zaplatenia, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške. Toto ustanovenie neupravuje do kedy je dlžník povinný úroky platiť, najmä či len do predčasného zosplatnenia úveru, alebo do pôvodne dohodnutej splatnosti úveru, prípadne až do doby skutočného vyplatenia úveru veriteľovi.
1.3 V tomto smere okresný súd poukázal na názory niektorých súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 6Co/190/2016), podľa ktorého má veriteľ nárok na zaplatenie úrokov z úveru iba do doby predčasného zosplatnenia úveru a tento názor niektorých súdov považoval za nesprávny. Poukázal na inú časť judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej dlžník by mal zaplatiť úrok za skutočnú dobu užívania prostriedkov až do zaplatenia úveru, teda aj po predčasnom zosplatnení úveru a aj za dobu presahujúcu pôvodne dohodnutú splatnosť úveru. Ani tento názor súd prvej inštancie nepovažoval za správny z dôvodu, že § 502 Obchodného zákonníka priamo nárok veriteľa na zaplatenie úroku neupravuje, preto chýbajúcu časť ustanovenia nemožno vykladať tak, že ak nie je dohodnuté niečo iné, má veriteľ právo na zaplatenie úroku z úveru až do doby skutočného zaplatenia úveru. Vzhľadom na dispozitívny charakter uvedeného ustanovenia je potom pre nárok veriteľa na zaplatenie úroku z úveru rozhodujúce zmluvné dojednanie tohto nároku. Nakoľko v predmetnej veci bol zmluvne dohodnutý nárok žalobcu na vrátenie sumy žalovanými 1/ a 2/ v 108 splátkach spolu s úrokom a posledná splátka mala byť splatná dňa 20.06.2014, okresný súd uzavrel, že žalobca má aj po predčasnom zosplatnení úveru právo na zaplatenie dohodnutého úroku vo výške 17,9% ročne so žalovanými 1/ a 2/ nezaplatenej istiny úveru 2.261,68 Eur len za dobu do 20.06.2024. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 17,9% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, najviac však iba do 20.06.2024 a v prevyšujúcej časti (o zaplatení úrokov vo výške 17,9% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 21.06.2024 do zaplatenia) žalobu o zaplatenie úroku ako nedôvodnú zamietol. V tomto smere konštatoval, že ak by mal mať veriteľ nárok na zaplatenie úroku z úveru aj po dni pôvodne dohodnutej splatnosti úveru, znamenalo by to, že počas tejto doby by dochádzalo ku kumulácii nároku veriteľa na zaplatenie úroku z úveru so sankciami spojenými s omeškaním dlžníka s plnením peňažného záväzku. Je tomu tak preto, že za dobu omeškania je žalovaný povinný zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania (5% ročne), ktorý predstavuje paušalizovanú náhradu škody vzniknutej veriteľovi v súvislosti s omeškaním dlžníka. Ak by mal veriteľ nárok na zaplatenie úroku z úveru aj dni pôvodne dohodnutej splatnosti úveru, veriteľovi by žiadna škoda spojená s omeškaním dlžníka vzniknúť nemohla. Kumulatívne uplatňovanie nároku na úrok a nároku na úrok z omeškania aj po dobe pôvodne dohodnutej splatnosti úveru vo svojom súčte predstavuje neprimeranú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, dochádza k sankcionovaniu dlžníka za nesplnenie jeho záväzku v neprimeranej výške nezodpovedajúcej reálnemu nároku veriteľa na náhradu škody. Ak by došlo k omeškaniu dlžníka počas doby do pôvodne dohodnutej splatnosti úveru, veriteľ bude mať nárok na úrok z omeškania popri dohodnutom nároku na úrok z úveru.
1.4 Nakoľko žalobca si podanou žalobou uplatnil tiež nárok na zaplatenie úroku z omeškania za dobu do 24.01.2018 v kapitalizovanej výške 1,07 Eur a vo výške 5% ročne zo sumy 2.385,96 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, okresný súd takto uplatnený nárok priznal, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ sa dostali s plnením záväzku do omeškania.
1.5 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný takmer v celom rozsahu a neúspech žalobcu predstavuje iba pomerne nepatrnú časť o zaplatenie úroku vo výške 17,9% zo sumy 2.261,68 Eur od 21.06.2024 do zaplatenia. Vzhľadom na pomer úspechu okresný súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z
dôvodu hospodárnosti konania súd rozhodol okrem nároku na náhradu trov konania aj o výške trov, pričom s poukazom na § 357 písm. m) C.s.p. uviedol, že odvolanie proti výroku o náhrade trov konania je prípustné len do časti výroku o nároku na náhradu trov konania. Časť výroku o výške náhrady trov konania ako závislý výrok nenadobudne právoplatnosť skôr, ako výrok o nároku na náhradu trov konania. V prípade zmeny výroku o nároku na náhradu trov konania odvolacím súdom o výške náhrady trov konania, rozhodne znovu súd prvej inštancie samostatným uznesením. Uzavrel, že trovy konania žalobcu predstavujú iba zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 135,50 Eur, výška náhrady trov konania v rozsahu 100% potom predstavuje 135,50 Eur.
1.6 Pokiaľ žalovaná v rade 2/ požiadala o zaplatenie dlhu v splátkach, tejto žiadosti nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že navrhovanou výškou splátok 90,-Eur mesačne by žalovaná pohľadávka nebola zaplatená v primeranej lehote a žalobca by bol neprimerane dotknutý na svojich právach.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie úroku 17,9% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 21.06.2014 do zaplatenia podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd postupom podľa § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie v celom rozsahu. Uplatnil nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a tvrdil tak, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 V konkrétnostiach odvolateľ tvrdil, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru, pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania aj úroku z úveru je podporná, má dispozitívny charakter, je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný platiť ich od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Ani oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi v zmysle § 506 Obchodného zákonníka, nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto situácia (odstúpenie od zmluvy) nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka.
2.2 V tomto smere okrem už citovaného rozsudku Krajského súdu v Žiline, č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017 žalobca poukázal aj na ďalšie rozsudky všeobecných súdov, najmä rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, Krajského súdu v Nitre, č.k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, Krajského súdu v Nitre, č.k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, rozsudky Krajského súdu v Košiciach, č.k. 5Co/297/2017 zo dňa 13.02.2018, č.k. 5Co/311/2017 zo dňa 15.02.2018, č.k. 5Co/250/2017 zo dňa 13.02.2018 a iné. Spoločným znakom žalobcom citovaných rozhodnutí je vyslovený právny názor, že veriteľovi patria úroky aj po predčasnom zosplatnení úveru, a to až do reálneho splatenia úveru.
2.3 Podpormo žalobca poukázal na návrh zákona, neskôr prijatého pod číslom 106/2014 Z.z. z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník, ktorý návrh obsahoval ustanovenie, ktorým sa navrhovalo nasledovné doplnenie Občianskeho zákonníka: v § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565.“ Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a žiadny zákon takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje.
3. Žalovaní sa k podanému odvolaniu napriek výzve súdu prvej inštancie písomne nevyjadrili.
4. Ďalšie relevantné vyjadrenie vo veci samej podané nebolo.
5. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvej výrokovej vety a vo výroku II. podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil rozsudok okresného súdu v časti výroku I., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 135,50 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a v zrušenej časti vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5.1 V zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
5.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
6. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci nie je dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, pretože tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne. Rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými dôkazmi.
7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 2.261,68 Eur z titulu nezaplatenej istiny, zmluvného úroku z istiny vo výške 124,28 Eur, úrokov z omeškania vo výške 1,07 Eur, úroku 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.261,68 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 2.261,68 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 124,28 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia, sumy 2,38 Eur ako nezaplatených poplatkov za poistenie a náhrady trov konania. Žalobca dňa 08.07.2015 uzatvoril ako veriteľ so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o úvere č. 225926 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovaným peňažné prostriedky vo výške 2.600,-Eur. Žalobca úver vyhlásil súladne s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka za predčasne splatný, a to dňa 24.01.2018.
8. Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými dňa 08.07.2015, zmluvou spotrebiteľskou a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní v postavení spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a na zmluvu o úvere sa vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z..
9. Odvolanie nie je dôvodné. Žalobca v odvolaní namietol jedine nesprávnosť právneho posúdenia veci týkajúcej sa práva na zaplatenie úroku z úveru aj po jeho zosplatnení. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie priznal nárok na zmluvný úrok do dňa dohodnutej splatnosti úveru. Okresný súd v tomto smere nesúhlasil s názorom niektorých súdov, podľa ktorého veriteľovi patrí zmluvnú úrok z úveru iba do dňa predčasnej splatnosti úveru a rovnako sa nestotožnil s odlišnými názormi, podľa ktorých úrok z úveru veriteľovi patrí do dňa reálnej úhrady istiny úveru. Z uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že nárok na úrok z úveru patrí veriteľovi (žalobcovi) iba do dohodnutého termínu splatnosti úveru.
9.1 S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd celkom nestotožňuje. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. Úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na
určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si zato dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, keď žalobcovi nepriznal úroky z úveru za čas po dohodnutej splatnosti celého úveru. Úroky zmluvné popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax súdov, ktorá je ustálená v tom, že nemožno priznať úroky z úveru po jeho zosplatnení, pokiaľ už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, t.j. zákonná sankcia v zákonom stanovenej výške (napr. ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012; KS Prešov sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015; KS Žilina sp.zn. 5Co/611/2014 zo dňa 16.12.2014; R 59/1998). Odvolací súd sa v prejednávanej veci prikláňa k tomuto právnemu názoru, aj keď, ako správne poznamenal odvolateľ (a v konečnom dôsledku aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí), táto rozhodovacia prax v súčasnosti jednotná nie je.
10. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.
10.1 Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje v podstate cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie, smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani nato, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
10.2 Odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca, žalovaní odvolanie nepodali. Aj keď sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že veriteľovi patrí úrok z úveru do dňa dohodnutej splatnosti úveru podľa zmluvy o úvere a po tomto dni veriteľovi nárok na úrok z úveru nepatrí a zastáva názor, ktorý okresný súd odmietol (a teda, že úrok z úveru patrí do dňa zosplatnenia úveru a po zosplatnení patrí veriteľovi len úrok z omeškania), vzhľadom k viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 C.s.p.) bolo potrebné rozsudok okresného súdu v časti prvého výroku, ktorým žalovaných v rade 1/ a v rade 2/ zaviazal na plnenie, potvrdiť. Iný postup by znamenal zmenu rozsudku na neprospech odvolateľa a v prospech žalovaných, ktorí odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodali.
11. Odvolanie žalobcu tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým zaviazal žalovaných v rade 1/ a v rade 2/ povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2.261,68 Eur s úrokom vo výške 124,28 Eur a vo výčke 17,90% ročne zo sumy 2.261,68 Eur od 25.1.2018 do zaplatenia najviac však iba do 20.06.2024, s úrokom z omeškania vo výške 1,07 Eur a vo výške 5% ročne zo sumy 2.385,96 Eur od 25.01.2018 do zaplatenia a poplatky za poistenie 2,38 Eur a vo výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Z odvolacích dôvodov v tejto časti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nezistil dôvody pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku.
11.1 Okresný súd v časti prvej výrokovej vetou uložil žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 135,50 Eur (súdny poplatok) v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Aj keď sa odvolaciemu súdu s prihliadnutím na úspech strán sporu záver okresného súdu o tom, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100% javí ako správny, z ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne súd aj bez návrhu o nároku o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.). O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Je zrejmé, a vyplýva to aj zo zásad logiky, že v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd iba o nároku na náhradu trov konania. Postup, ktorý zvolil súd prvej inštancie je v rozpore s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. a neobstojí tak poukaz na zásadu hospodárnosti konania. V konečnom dôsledku o konkrétnej výške náhrady trov konania súd rozhoduje samostatným uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Postup, ktorý v tomto smere zvolil okresný súd je tak priamo v rozpore s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v časti prvého výroku, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti náhrady trov konania vo výške 135,50 Eur rozsudok okresného súdu zrušil, nakoľko dôvody (predpoklady) pre jeho vydanie, ktorým je právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej, neexistovali. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie okresný súd opätovne rozhodne.
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešní a vznikol im proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovaným žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto im ich náhradu nepriznal.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).