Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11CoPr-1-2018.pdf
PDF · 118.39 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: J. Z. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Z. XXX, XXX XX Z., zastúpená JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom I. XX, XXX XX M., proti žalovanej: Obec Valča, sídlo Valča č. 375, 038 35 Valča, IČO: 00 317 021, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15Cpr/5/2016-231 zo dňa 16.10.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovanou ako zamestnávateľom žalobkyni ako zamestnankyni podaním zo dňa 04.02.2016 je neplatné a vo výroku II., ktorým súd určil, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala, p o t v r d z u j e .
Výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodol o tom, že o výške náhrady mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovanou ako zamestnávateľom žalobkyni ako zamestnankyni podaním zo dňa 04.02.2016, doručeným jej dňa 01.03.2016, je neplatné. Ďalej rozhodol, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala. Okrem toho rozhodol, že o výške náhrady mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku v konečnom rozsudku.
2. Nárok žalobkyne posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. e/, ods. 4, 6, § 74, § 229 ods. 4, 7, § 233 ods. 3, § 77, § 79 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. b/, § 81 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 1, § 4 ods. 4, § 8 ods. 1, § 29 ods. 2 zákona č. 552/2013 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ ZP patrí k základným povinnostiam zamestnanca a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, najmä ustanoveniami § 81, 82 ZP, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca keďže žalobkyňa bola zamestnancom obecného úradu, vzťahovali sa na ňu aj povinnosti vyplývajúce zo zákona o výkone práce vo verejnom záujme špecifikované v ustanovení § 8 tohto zákona. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. ZP pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom závažné porušenie je dôvod buď pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Jedných zo základných hľadísk pri rozhodovaní pri postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, ktorá závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ju tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne. Je na všeobecnom súde, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia v danom prípade ide. Súd prvej inštancie dôvodil, že podľa žalovanej strany sa mala žalobkyňa dopustiť porušenia pracovnej disciplíny v štyroch prípadoch. V prvom prípade malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom tým, že žalobkyňa v kancelári obecného úradu pri rokovaní s účastníčkou správneho konania pani M. Z., sa mala voči nej správať hrubo, urážlivo, znevažovať jej dôstojnosť tým, že ju mala osočovať, kričať po nej, obviňovať ju z vydierania pána W., ako aj útočiť na jej česť tým, že žalobkyňa dobre vie o nej, akým veciam sa venuje. V druhom prípade žalobkyňa sa mala dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny tak, že v kancelárii starostky obce pri prerokovávaní oznámenia, sa správala voči oznamovateľke M. Z. spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so správaním zamestnankyne obce tým, že mala po oznamovateľke kričať, že čo si myslí, keď dala proti nej oznámenie a že odvolanie proti rozhodnutiu č. 661/407/2015 zo dňa 08.02.2015 mala písať v spolupráci so starostkou s úmyslom poškodiť žalobkyňu, keďže má svoje zdroje na takéto informácie. Tretím prípadom závažného porušenia pracovnej disciplíny malo byť správanie žalobkyne voči starostke pri prerokovávaní oznámenia pani M. Z. takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so správaním zamestnankyne obce, keď nedôvodne obvinila starostku s napomáhania oznamovateľke pri písaní odvolania s úmyslom žalobkyňu poškodiť. Okrem toho sa mala starostke vyhrážať, že proti nej zhromažďuje dôkazy, že sa bude súdiť a chodiť po doktoroch. Posledným dôvodom závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne mal byť to, že dňa 21.01.2016 mala žalobkyňa odoprieť právo Mgr. M. Y. nahliadnuť do obecnej kroniky bez uvedenia adekvátneho dôvodu, pričom sa mala k nej správať nedôstojným zosmiešňujúcim spôsobom, s cieľom odradiť menovanú od prihlásenia sa do výberového konania na post obecného kronikára. K uvedeným výpovedným dôvodom mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetné oznámenie pani M. Z., ktoré malo byť doručené na obecný úrad 14.01.2016, bolo deň dopredu, teda 13.01.2016 zasielané na e-mail starostke obce, o čom svedčí doklad, ktorý predložila žalovaná. Tento prípad sa prerokoval na obecnom úrade už dňa 14.01.2016 za prítomnosti sťažovateľky M. Z., žalobkyne a žalovanej zastúpenej starostkou. O prerokovaní bola spísaná starostkou zápisnica z prerokovania oznámenia na zamestnanca obecného úradu. Žalovaná požiadala žalobkyňu o písomné vyjadrenie k predmetnej zápisnici, a žalobkyňa sa k nej vyjadrila. Ďalej bola doručená žalobkyňou ako listinný dôkaz aj žiadosť o zvukový záznam v súvislosti s predmetným prerokovaním, ktoré sa konalo dňa 14.01.2016, ktoré adresovala žalobkyňa žalovanej. Čo sa týka samotného konania žalobkyne, ktorá sa mala 23.12.2015 správať hrubo, urážlivo a nevhodne k pani M. Z., a následne sa mala opätovne nevhodne k nej chovať aj na prerokovávaní jej sťažnosti dňa 14.01.2016, ako aj vo vzťahu k starostke (špecifikované v odsekoch 1. až 3. výpovede) bolo preukázané výpoveďou M.E., jej druha B. Z., výpoveďou žalovanej. Aj žalobkyňa vo výpovedi uvádzala, že ju mala k nevhodnému správaniu vyprovokovať pani Z., ale zároveň jej v rámci prerokovávania sťažnosti (oznámenia) navrhla ospravedlnenie. A teda aj samotná žalobkyňa potvrdila, že sa nevhodne správala. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo možné toto konanie žalobkyne kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, konkrétne porušenie povinnosti žalobkyni ako zamestnankyne obecného úradu konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone práce vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania (cit. § 8 ods. 1 zákona č. 552/2013 Z. z.), ale aj povinnosti žalobkyne rešpektovať nadriadeného, jeho pokyny. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny však musel prihliadať aj na spôsob a intenzitu porušenia týchto pracovných povinností, na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, aké sú dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, s prihliadnutím na osobu zamestnanca, ako aj na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že postup žalovaného ako zamestnávateľa v rámci vybavovania podnetov a sťažností nebol profesionálny, pretože pokiaľ príde akékoľvek oznámenie na zamestnanca, treba dať časový priestor pre zamestnanca, aby sa s ním oboznámil, a nie hneď v ten deň, kedy bolo podané na obecný úrad, zvolať rokovanie a prerokovávať toto oznámenie. V priebehu konania bola spochybnená aj samotná zápisnica, ktorú vypracovala starostka žalovanej z prerokovávania oznámenia M. Z. dňa 14.01.2016 o 9.30 hod.. V zápisnici boli uvedené skutočnosti, ktoré sa neudiali v rámci prerokovávania, čo bolo preukázané aj výpoveďou svedkyne M. Z., ktorá uvádzala, že až po prerokovaní dňa 14.01.2016, keď vyšla zo zasadačky, tak ju zastavila žalobkyňa pri podateľni a mala jej ponúknuť aj nejakú finančnú kompenzáciu sa stiahnutie tejto sťažnosti. V samotnej zápisnici z prerokovávania zo 14.01.2016 je však uvedené, že žalobkyňa už v priebehu prerokovávania ponúkla pani Z. ospravedlnenie a prípadnú finančnú ujmu, na čo pani Z. poznamenala, že úprimnosti ospravedlnenia neverí vzhľadom k tomu, ako sa správa na prerokovávaní, že finančnej ujme nerozumie. Z tohto podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalovaná strana - starostka komunikovala s oznamovateľkou Z. aj po prerokovaní oznámenia, čo rozhodne nebolo v súlade s riadnym a spravodlivým postupom žalovanej ako zamestnávateľa pri vybavovaní sťažnosti na zamestnanca. Správanie sa žalovanej pri vybavovaní tohto oznámenia muselo vzbudiť u žalobkyni pocit, že žalovaná nemá záujem riešiť veci spravodlivo, že je na strane sťažovateľky, bez ochoty riadne vypočuť aj žalobkyňu, čo určite bolo spúšťačom nevhodného správania sa žalobkyne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia tiež poukázal aj na sluchový handicap žalobkyne v spojení s jej hlasným vystupovaním, na ktorý v rámci prerokovania oznámenia upozornila prítomné strany. Aj keď administratívne pochybenia uvedené v oznámení M. Z. podľa súdu prvej inštancie neboli dôvodom výpovede, bolo preukázané výpoveďou žalobkyne, že išlo o pochybenia, za ktoré ona v celom rozsahu nezodpovedala, t.j., že ona nezodpovedala ani za zaslanie stavebného rozhodnutia bez pečiatky a podpisu starostky obce, nakoľko samotné doručovanie nebolo v náplni jej práce. Tieto úkony vykonával pracovník spoločného stavebného úradu pán M.. Čo sa týka ďalšieho pochybenia, že mala neoprávnene potvrdiť právoplatnosť stavebného povolenia, podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že právoplatnosť vyznačuje na základe predložených podkladov starostka obce, t.j., že bolo v náplni práce žalobkyne len predložiť podklady starostke tak, aby mohla vyznačiť právoplatnosť, a v tomto pochybila, nakoľko si nevšimla, že nie je jedna doručenka podpísaná. Z predmetného oznámenia bolo preukázané jediné pochybenie v administratívnych veciach v súvislosti s tým, že neboli všetky doklady predložené tak, aby mohla byť vyznačená právoplatnosť starostkou. A už toto konanie starostka označila v zápisnici ako vážne pochybenie. Ďalej bolo preukázané, že z predmetného prerokovania nebola urobená zvuková nahrávka, aj napriek tomu, že o ňu žalobkyňa požiadala, navyše predmetná zápisnica z prerokovania zo dňa 14.01.2016 bola odosielaná oznamovateľke M. Z. 15.01.2016 na poštovú prepravu, avšak zo zápisnice z prerokovania, ktorá bola predložená žalovanou, bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že túto zápisnicu M. Z. prevzala osobne dňa 18.01.2016, čo bola nedeľa, čo potvrdila aj žalovaná. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o neprofesionálny prístup žalovanej ako zamestnávateľa, ktorý robil niektoré úkony mimo pracovnej doby, čo sa môže javiť pre zamestnanca, že koná proti zamestnancovi. Uvedené okolnosti podľa súdu prvej inštancie súviseli s nevhodným správaním sa alebo postojom žalobkyne, ktorá tieto brala ako útok voči svojej osobe a snahu zamestnávateľa ukončiť s ňou pracovný pomer. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo uvedeným konaním žalobkyne k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné okamžite skončiť pracovný pomer vo vzťahu k prvým trom výpovedným dôvodom. Posledným výpovedným dôvodom označeným ako závažné porušenie pracovnej disciplíny mala byť skutočnosť, že dňa 21.01.2016 žalobkyňa odoprela právo Mgr. M. Y. nahliadnuť do obecnej kroniky bez uvedenia adekvátneho dôvodu a mala sa správať k nej nedôstojným, zosmiešňujúcim spôsobom, mala ju odrádzať od prihlásenia sa do výberového konania na pozíciu obecný kronikár. Žalobkyni ako zamestnankyni prvého kontaktu odovzdala obálku aj s údajmi, týkajúcimi sa výberového konania s tým, že požiadala ju, že to môže otvoriť iba pani starostka s tým, že ju mala žalobkyňa vysmiať, prečo to robí, prečo pristupuje k obecnému úradu tak nedôveryhodne. Na otázku žalobkyne, prečo sa chce prihlásiť do výberového konania uviedla, že skončila vysokú školu, má skúsenosti so získavaním informácií, chce sa podieľať na živote obce a tiež uviedla, že ovláda polygrafické písmo. Oznamovateľka uviedla, že bola opätovne zosmiešnená, že to nie je dôvod na to, aby robila kronikárku, že požiadala žalobkyňu, či by nemohla vidieť kroniku, nahliadnuť do nej s tým, že žalobkyňa jej veľmi prudko povedala, že sa nemôže do kroniky pozrieť. Ostala zaskočená a šokovaná a nechápala, prečo jej to bolo odopreté. Z výpovede svedkyne je zrejmé, že správanie žalobkyne bolo prudké, nečakala to, ale záverom uviedla, že tú sťažnosť dala preto, že jej bolo odopreté nahliadnuť do kroniky. Svedkyňa potvrdila, že bol telefonický
rozhovor medzi ňou a starostkou o tom, či trvá na sťažnosti, či sa môžu stretnúť urýchlene a v čo najkratšom čase na obecnom úrade. Zároveň táto svedkyňa na otázku žalobkyne, aby sa vyjadrila, či žalobkyňa odmietla umožniť jej nazrieť do kroniky, či jej mala teda povedať, za kým má ísť, aby mohla do tejto kroniky nahliadnuť, teda myslí tým pani starostku, uviedla: „žalobkyňa mi povedala, že do kroniky je možné nahliadnuť, len keď je prítomná starostka obce, čo nebola.“ Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že hlavným dôvodom podania oznámenia na žalobkyňu bola tá skutočnosť, že žalobkyňa neumožnila nahliadnuť do kroniky pani Mgr. Y.. K tejto skutočnosti bolo preukázané z výpovedí strán sporu, že štatút kronikára bol na základe protestu prokurátora zrušený a nový štatút nebol prijatý VZN. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu, nakoľko bolo zrejmé a podľa vyjadrenia žalobkyne toto uviedla Mgr. M. Y., že nebol v platnosti štatút kronikára, t.j., že nebolo zrejmé kto, akým spôsobom môže nahliadať do kroniky a to, že bola odkázaná Mgr. M. Y. na starostku obce, bolo v súlade s pracovnou náplňou žalobkyne ako zamestnankyne prvého kontaktu. Čo sa týka správania sa nedôstojným, zosmiešňujúcim spôsobom, toto podľa názoru súdu prvej inštancie preukázané nebolo a má za to, že išlo o subjektívny pocit oznamovateľky, a teda uvedené podľa súdu prvej inštancie nemožno chápať ako porušenie pracovnej disciplíny, t.j., že nebolo potrebné prijať záver, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 77 v spojení s ustanovením § 79 ods. 1 ZP vyplýva možnosť súdu aj pri vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. To znamená, že je potrebné určiť ďalšie trvanie pracovného pomeru medzi stranami sporu. Je potrebné skonštatovať, že ku skončeniu pracovného pomeru môže dôjsť aj na základe súdneho rozhodnutia, ak súd rozhodne, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V rámci vykonaného dokazovania, ako aj z prednesov strán sporu bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom je tak vážne narušený, že ďalšie zamestnávanie žalobkyne nie je možné spravodlivo od žalovanej požadovať. Aj napriek tej skutočnosti, že súd prvej inštancie považoval skončenie pracovného pomeru za neplatné a mal za to, že nebol naplnený dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny, z prednesov žalobkyne, ako aj v rámci záverečnej reči, bolo pre súd prvej inštancie zrejmé, že žalobkyňa pociťuje, že boli porušené všetky zákonné a najmä morálne zásady zo strany starostky žalovanej ako zamestnávateľa. U žalobkyne podľa súdu prvej inštancie pretrváva pocit, že tu bola snaha a úmysel starostky žalovanej, čo najviac jej ublížiť. O uvedenom svedčia aj viaceré podnety, ktoré boli realizované zo strany žalobkyne na žalovanú, či je to podnet na Inšpektorát práce, oznámenie, ktoré dávala žalobkyňa v súvislosti so žalovanou na Okresnú prokuratúru Martin. Že bola narušená vážne dôvera medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom, na to poukazuje aj žalovaná v záverečnej reči. Žalovaná v zastúpení starostkou v rámci záverečnej reči uviedla, že keďže ona je v pozícii zamestnávateľa, tak ten vzťah medzi ňou a žalobkyňou ako zamestnankyňou ona chápe ako vzťah, že ju žalobkyňa nerešpektuje ako svoju nadriadenú, nikdy ju nerešpektovala s tým, že boli aj vyhrážky zo strany žalobkyne, že podá na starostku trestné oznámenie pre nevyplatenie odmeny s tým, že sa mala žalobkyňa vyhrážať aj v súvislosti s ukončením pracovného pomeru. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ by žalovaná naďalej zamestnávala žalobkyňu v rámci pracovného pomeru, tak to napätie na pracovisku by zostalo aj naďalej a stupňovalo sa. Vzťahy sú tak vážne narušené, že by nedošlo k obnoveniu dôvery ani zo strany žalobkyne, pokiaľ by bola súčasná starostka vo funkcii, a ani zo strany žalovanej zastúpenej starostkou, v uvedenom sa prelínajú aj osobné pocity, ako aj osobné vzťahy, čo nie je prípustné na pracovisku a z tohto jednoznačne vyplýva, že došlo k vážnemu narušeniu dôvery medzi žalobkyňou a žalovanou, t.j., medzi zamestnancom a zamestnávateľom, a v prípade zotrvania žalobkyne u žalovanej ako zamestnávateľa, by bolo otázkou času, kedy by došlo k ďalším pracovným konfliktom. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie v druhom výroku medzitýmneho rozsudku rozhodol, že nie je možné spravodlivo požadovať od žalovanej, aby naďalej zamestnávala žalobkyňu. Pracovný pomer by mal skončiť dňu nadobudnutia právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku. Záverom súd prvej inštancie dôvodil, že zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Uvedené rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku bez splnenia, ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy. Žalobkyňa si v rámci podanej žaloby uplatnila jednak určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o ktorom súd rozhodol, že je neplatné a zároveň v ďalšom výroku rozsudku rozhodol, že nie je možné požadovať od žalovanej, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala, až právoplatnosťou tohto výroku by malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru
na základe rozhodnutia súdu. Následne po právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku bude súd rozhodovať o výške nároku na náhradu mzdy a o trovách konania. Je potrebné uviesť, že medzitýmnym rozsudku musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou okolnosti, ktoré sa týkajú samotnej výšky nároku. Tak je tomu vtedy, keď súd na podklade žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na určenie, či teda pracovný pomer trvá naďalej a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, posúdi, či došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru žalovanou, či žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní a odkedy, či žaloba bola podaná včas. Pri žalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pojem základ nároku nemožno chápať inak, než ako vyriešenie otázky (ne) platnosti skončenia pracovného pomeru, a to tak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostalo na vyriešenie iba otázka výšky nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol tento nárok uplatnený. Preto súd rozhodoval medzitýmnym rozsudkom v súlade s ustanovením § 214 Civilného sporového poriadku, nakoľko to považoval za účelné.
4. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniach. Namietala, že súd nesprávne posúdil konanie žalobkyne uvedené pod ods. 4 samotnej výpovede danej žalobkyni ani ako dôvod porušenia pracovnej disciplíny, pre ktorý možno pracovný pomer okamžite skončiť. Neobstojí tvrdenie súdu, že Mgr. Y. sa vyjadrila, že by aj oželela správanie žalobkyne a za podstatu konania žalobkyne považuje to, že jej žalobkyňa neumožnila nahliadnuť do kroniky, ktorá je obecným dokumentom a nahliadanie doň nie je limitované žiadnym štatútom ani iným predpisom. Za podstatné považuje, že občianka - stránka prišla na obecný úrad vybaviť bežnú záležitosť, a to odovzdať podklady do vyhláseného výberového konania na funkciu obecný kronikár a nahliadnuť do obecnej kroniky, čo jej žalobkyňa neumožnila a správala sa k nej nedôstojným spôsobom. Súd prvého stupňa pri hodnotení intenzity stupňa porušenia pracovnej disciplíny nesprávne vyhodnotil osobu zamestnankyne, keď za určujúci dôkaz označil pracovný posudok bývalého starostu, pričom sa tento ani nenachádza v osobnom spise žalobkyne. Uviedla tiež, že žalobkyňa uviedla dôvody a tvrdenia, ktoré v konaní neboli preukázané. Navyše samotná žalobkyňa si vo svojich vyjadreniach a tvrdeniach protirečila, keď na jednej strane uviedla, že starostka sa k nej správala nevhodne - diskriminačne a na druhej strane vo výpovedi zo dňa 03.05.2017 uviedla, že nevhodné správanie starostky voči nej bolo iba v tom, že starostka znížila žalobkyni odmenu. Bolo preukázané listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďou žalovanej, že žalobkyňa znevažovala prácu a osobnosť starostky, keď tvrdila, že žalovaná nevydala organizačný poriadok. Žalovaná v rámci pracovnoprávnych vzťahov neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Poukázala na to, že z výpovede žalovanej je preukázané, že administratívne pochybenie v rámci stavebného konania nebolo výpovedným dôvodom a tak jeho podrobné posudzovanie súdom je právne irelevantné. Žalovaná preukázala, že žalobkyňa porušila závažne pracovnú disciplínu a svojím konaním poškodila dobré meno svojho zamestnávateľa - Obce Valča. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku podrobne a právne precízne nevysporiadal s relevantnými podstatnými skutkovými okolnosťami prípadu, nedôsledne vyhodnotil dôkazy, každý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, čo malo za následok, že súd pri hodnotení kritérií intenzity porušenia pracovnej disciplíny vychádzal z nesprávneho posúdenia uvedených dôkazov. Žalovaná má tiež sa to, že súd správne vyniesol výrok II. a tak iba potvrdil, že v uvedenom prípade ide o závažné porušenie disciplíny žalobkyňou a výpoveď bola daná dôvodne.
5. Proti výroku II. podala odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že vo vzťahu výroku I. považuje závery súdu prvej inštancie za správne, ucelené a zodpovedajúce zákonným, logickým a iným požiadavkám, avšak vo vzťahu k výroku II. namietala, že napriek tomu, že sa žalovaná nedomáhala v priebehu celého súdneho konania výroku o tom, že nie je možné spravodlivo od nej žiadať, aby ju naďalej zamestnávala, súd tento výrok obsiahol do napadnutého rozsudku. Žalovaná takýto úkon neurobila. Najbližšie bola k tomu iba v prípade žiadosti, že nechce platiť náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov, ktorú odôvodnila nepravdivými tvrdeniami. Iba v záverečnej reči sa rozhodla domáhať toho, že nie je možné od nej žiadať, aby ju ďalej zamestnávala. V zmysle ustálenej judikatúry nastáva výnimočnosť aplikácie ustanovenia § 79 ods. 1 ZP práve v opačných prípadoch, keďže z hľadiska porušenia pracovnej disciplíny súd nezistil také konanie, ktoré by mohlo byť závažným porušením pracovnej disciplíny. Navrhla rozsudok vo výroku II. zrušiť, resp. zmeniť.
6. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná vyjadrila tak, že sa pridržiava svojich odvolacích dôvodov uvedených v odvolaní.
7. K odvolaniu žalovanej sa žalobkyňa vyjadrila tak, že nie je možné odôvodňovať výrok II. existenciou problematických vzťahov medzi ňou a zamestnávateľom. V ostatnom je zrejmé, že sa opakujú argumenty žalovanej, a pretože k nim bolo už zaujaté stanovisko, sa ďalej vyjadrovať nebude.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p. a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalovanou ako zamestnávateľom žalobkyni podaním zo dňa 04.02.2016, doručeným jej dňa 01.03.2016, je neplatné a vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že nemožno od žalovanej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnávala, postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil. Výrok III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že o výške náhrady mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku, zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ C. s. p. a vec mu vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p.. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).
10. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
11. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v neodôvodnení výnimočnosti aplikácie ustanovenia § 79 ods. ZP, odvolací súd poukazuje na to, že citované ustanovenie vo svojej druhej časti prvej vety stanovuje, že výnimka z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení zamestnávateľom, pokiaľ zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, kedy súd môže na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Nejde však o úvahu úplne neobmedzenú, lebo právny predpis tým, že taxatívne určuje dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný pomer, určuje zároveň hľadiská, ku ktorým je potrebné prihliadať a ktorými je táto úvaha usmerňovaná. Súd môže prihliadnuť zároveň ku akýmkoľvek ďalším skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe, k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod. Spravodlivosťou tu treba rozumieť niečo, čo by za takéto mohli považovať obe strany vzťahu.
12. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, tento odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch I., a II. ako vecne správny.
13. Odvolací súd dospel k záveru, že výrok III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že o výške náhrady mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku, vykazuje vecnú nesprávnosť, keď súd prvej inštancie mal rozhodnúť tak, že o náhrade mzdy a o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozsudku, nakoľko tento výrok je viazaný na právoplatné rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
14. O trovách odvolacieho konania odvolací nerozhodoval, nakoľko v prípade odvolaniami napadnutého rozsudku nejde o konečné rozhodnutie vo veci samej. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v rámci rozhodovania prvoinštančného súdu.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)