Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/428/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: AGRONET, s.r.o., so sídlom: Čierny Brod 357, IČO: 34 098 801, zastúpený: JUDr. Pavol Siváček, advokát so sídlom Timravina 9, Bratislava, proti žalovanému: N. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, T., zastúpený: JUDr. Nadežda Boľová, advokátka so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zaplatenie 17.169,55 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 12C/54/2005-664 zo dňa 3. augusta 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie zamietol žalobu potom ako odvolací súd Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 21.12.2015, č. k. 23Co/798/2014-600 rozsudok tunajšieho súdu vo veci v žalobcom napadnutej zamietajúcej časti v sume 1.538,10 eur s 13,75 % úrokom z omeškania od 31.7.2006 do zaplatenia potvrdil a vo zvyšku v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 17.169,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.3.2005 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody, schodku, ktorý mal vzniknúť nevyúčtovaním odčerpaných pohonných hmôt. Žalobca svoj nárok odvodzoval z uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti. Žalovanému sa priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Pri uzavretí pracovnej zmluvy, dňa 15.7.1997 strany spory uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti a dohodu o hmotnej zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad. Následne dňa 9.1.1998 došlo medzi nimi k uzavretiu ďalšej dohody o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad. Žalovaný síce namietol pravosť svojho podpisu na predmetných listinách, avšak zo žalobcom predloženého znaleckého posudku č. 46/2012 zo dňa 6.9.2012 JUDr. Igora Nitrianskeho, znalca z odboru písmoznalectvo jednoznačne vyplýva, že predmetné dohody opatril žalovaný svojim vlastnoručným podpisom. Uzavretie predmetných dohôd teda neostalo sporné. Súd v prvom rade skúmal zodpovednosť žalovaného podľa ustanovenia § 182 Zákonníka práce, nakoľko v prípade, že je splnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti. Zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, vznikne, ak sú súčasne splnené všetky predpoklady tejto zodpovednosti, ktorými sú: a) škoda vo forme schodku na hodnotách zverených na vyúčtovanie, b) platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, c) zavinenie zamestnanca, ktoré sa v tomto prípade predpokladá, d) existencia pracovného pomeru, e) ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Zamestnávateľ nie je povinný preukazovať

zavinenie zamestnanca na vzniku škody, ktoré sa prezumuje (§ 182 ods. 3 . Zamestnanec sa však zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 182 ods. 3 . Vzhľadom na žalobcom uplatnený nárok súd pristúpil k posudzovaniu platnosti žalobcom predloženej dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 15.7.1997, dohody o hmotnej zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad zo dňa 15.7.1997 a dohody o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad zo dňa 9.1.1998. Na základe dohody o hmotnej zodpovednosti mal žalovaný preberať hmotnú zodpovednosť za zverené tankovacie karty: SLOVNAFT, DKV, SHELL, ktoré ho mali oprávňovať na nákup PHL a peňažnú hotovosť na výdavky spojené so služobnou pracovnou cestou. V dohodách o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad uzavretých dňa 15.7.1997 a 9.1.1998 sa ako príslušenstvo motorového vozidla uvádza 1 ks tankovacej karty SHELL, 1 ks tankovacej karty DKV a 1 ks tankovacej karty SLOVNAFT. Okrem tohto vymedzenia, predmetné tankovacie karty v žalobcom predložených dohodách neboli žiadnym iným spôsobom bližšie špecifikované, napríklad identifikačným číslom, resp. iným údajom alebo spôsobom tak, aby neboli zameniteľné s inými hodnotami. Súd pripúšťa, že uvedenie identifikačného čísla tej ktorej tankovacej karty priamo v dohode o hmotnej zodpovednosti by mohlo spôsobiť v praxi problémy, pričom žalobca pri uzatváraní pracovnej zmluvy so žalovaným a následne dohody o hmotnej zodpovednosti nemohol vopred vedieť konkrétne, ktoré tankovacie karty budú žalovanému odovzdávané, napriek tomu je súd toho názoru, že v dohode o hmotnej zodpovednosti by malo byť vymedzené, kde a ako budú tieto zamestnancovi zverené hodnoty riadne konkretizované, akým spôsobom sa dostanú do dispozičnej sféry zamestnanca, resp. na aké obdobie sa odovzdávajú, na aké účely môžu byť použité a akým spôsobom sa zamestnanec vyúčtuje. Pre platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti bolo potrebné zverené hodnoty, ktoré bol žalovaný povinný vyúčtovať špecifikovať takým spôsobom, aby bolo zrejmé o aké hodnoty, prípadne predmety ide, aby neboli zameniteľné s inými hodnotami, pričom pri takomto nedostatku nemožno vychádzať len z predpokladu, že z charakteru práce vodiča vyplýva možnosť dispozície s tankovacími kartami a čerpanie pohonných hmôt.

3. Súd ďalej poznamenáva, že žalobcom predložené dohody o hmotnej zodpovednosti boli zo strany zamestnávateľa, t.j. žalobcu jednostranne menené, ktorá skutočnosť spolu s neurčitosťou dohôd, nedostatočnou identifikáciou zverených hodnôt, spôsobuje ich neplatnosť. Žalobca síce súdu dňa 6.9.2016, t.j. 11 rokov po podaní žaloby a po čiastočnom zrušení rozsudku tunajšieho súdu rozhodnutím krajského súdu, predložil súdu preberacie protokoly, s ktorými mienil preukázať, ktoré tankovacie karty boli žalovanému v období od roku 2000 do roku 2004 odovzdávané. Žalovaný namietal pravosť týchto listín. V tomto smere však ani jedna zo sporových strán nenavrhla doplnenie dokazovania, a preto dôveryhodnosť tohto dôkazu ostala sporná. Žalobca sám na pojednávaní dňa 4.7.2017 uviedol, že pravidelné a podrobné kontroly čerpania pohonných hmôt na základe poskytnutých tankovacích kariet a podrobné kontroly jazdy s motorovým vozidlom nevykonával. Rovnako v konaní ostala sporná aj otázka osobnej dispozície žalovaného, t.j. zodpovedného zamestnanca so zverenými predmetmi po celý čas, po ktorý sa mu zverili. Na jednej strane žalobca tvrdil, že okrem žalovaného nemohol nikto iný disponovať s jemu zverenými tankovacími kartami, pričom sa odvolával na svedecké výpovede F. S. a F. S.. Naproti tomu žalovaný argumentoval tým, že v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T/108/2007 bolo dokázané, že motorové vozidlá, ktoré boli zverené žalovanému používali v čase jeho dočasnej pracovnej neschopnosti resp. čerpania dovolenky aj iné osoby, najmä zamestnanci, ale aj sám žalobca, ktorí mohli disponovať aj s tankovacími kartami. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal najmä na svedecké výpovede ďalších zamestnancov žalobcu, a to V. U., Q. P., a S. J.. Pokiaľ by aj bola predložená dohoda o hmotnej zodpovednosti platná, žalobca by mal preukázať existenciu škody, jej výšku, protiprávne konanie zamestnanca ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

4. Napriek tomu, že aj súd druhej inštancie vyslovil vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2015, č. k. 23Co/798/2014-600, že je potrebné doplniť dokazovanie čo do výšky škody, schodku, žalobca nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne ďalšie dokazovanie, naďalej mal za to, že výšku škody preukázal predložením znaleckého posudku č. 186/2006, znalca Ing. Petra Škripka, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní. V predmetnom znaleckom posudku však znalec konštatoval, že z dôvodu neexistencie všetkých tachografických kotúčov, nie je možné určiť presnú výšku škody. Z uvedeného dôvodu vyčíslenie výšky škody naďalej ostalo iba v hypotetickej rovine, ktorú súd nemohol akceptovať, nakoľko skutočnú škodu nie je možné ustáliť čo do výšky len hypotetickými výpočtami znalca. Žalobca mal v konaní jednoznačne preukázať výšku škody, nestačí len vznik domnelej škody. Žalobca v predmetnej

veci nevedel preukázať súdu, akým konkrétnym konaním žalovaného malo dôjsť k neoprávnenému čerpaniu pohonných látok, kedy, kde a v akých sumách žalovaný čerpal pohonné hmoty a aké prostriedky na toto čerpanie použil. Rovnako hodnoverne nepreukázal súdu, akým spôsobom bol zistený a vyhodnotený rozdiel medzi skutočne prejdenou vzdialenosťou a vzdialenosťou deklarovanou žalovaným. S poukazom na uvedené potom možno konštatovať, že žalobca nepreukázal súdu hodnoverne akú konkrétnu právnu povinnosť žalovaný porušil, nepreukázal vznik škody, výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Žalobca v priebehu konania síce viackrát prízvukoval, že žalovaný mu úmyselným konaním spôsobil škodu, avšak úmysel žalovaného nepreukázal. Súdna prax zastáva názor, že sa prezumpcia vzťahuje len na nedbanlivosť, nie však na úmysel, ktorého sa ak žalobca dovoláva musí ho dokázať aj tam, kde inak platí prezumpcia zavinenia. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné postupovať podľa § 182 a nasl. Zákonníka práce a vychádzať z objektívnej zodpovednosti zamestnanca, a preto súd uplatnený nárok žalobcu ďalej posudzoval z titulu práva všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie, a rovnako tak i príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. V predmetnom konaní možno konštatovať, že nebol preukázaný základný predpoklad tejto zodpovednosti, a to zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu. K preukázaniu vzniku tejto zodpovednosti v rámci dokazovania však žalobca nepristúpil, nakoľko svoj nárok odvodzoval od dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú však súd považuje za neplatnú.

5. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Súd po vykonanom dokazovaní mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súd pre úplnosť a nad rámec uvedeného uvádza, že Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2015, č. k. 23Co/798/2014-600 uložil tunajšiemu súdu doplniť dokazovanie v rozsudku naznačenom smere. Po vyhlásení tohto rozsudku však nadobudol účinnosť nový procesný predpis, a to konkrétne zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v ustanovení § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 . Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátom, je nutné konštatovať, že advokát musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Súd v konaní vyzval strany, aby zaslali súdu svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca opätovne doložil súdu znalecký posudok č. 186/2006 znalca Ing. Škripka, ktorý sa v spise a v pripojenom trestnom spise už nachádzal, predložil preberacie protokoly k tankovacím kartám a navrhol vypočuť strany sporu. Na pojednávaní dňa 4.7.2017 po výsluchu žalobcu už na výsluchu žalovaného netrval a nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný taktiež nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na osobitostiach daného konania. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013-50 zo dňa 24.10.2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou

alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim. Riadiac sa týmito úvahami, súd I. inštancie nevykonal výsluch žalovaného a znalecké dokazovanie za účelom ustálenia prípadnej nadspotreby nafty na jednotlivé trasy jázd podľa zachovaných kotúčov tak, ako to uložil súd druhej inštancie vo svojom vyššie citovanom rozsudku, nakoľko vykonanie týchto dôkazov ani jedna strana nenavrhla, resp. v prípade výsluchu žalovaného na tom netrvala. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a na vyššie citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko mal v konaní plný úspech.

6. Odvolanie žalobcu: Proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 12C/54/2005 -664, zo dňa 03.08.2017, týmto podáva žalobca v zmysle § 355 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) odvolanie v celom rozsahu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP: Súd I. inštancie nevykonal navrhnuté dôkaz potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti. Písomným podaním zo dňa 06.09.2016 sme súdu I. inštancie zaslali návrh na doplnenie dokazovania, v ktorom sme účastníkov konania navrhli vypočuť k otázke príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Súd žalovaného na pojednávanie nepredvolal. Uvedeným písomným podaním taktiež navrhli doplnenie dokazovania v súlade pokynu odvolacieho súdu v rozsudku sp. zn. 23Co/798/2014, na strane 13, tretí tam začínajúci odsek. K tomuto v prílohe zaslali dvojmo Preberacie protokoly k tankovacím kartám, ktoré žalovaný prebral a používal v rozhodujúcom období. Napriek návrhom žalujúcej strany na vykonanie dokazovania, súd navrhnuté a predložené dôkazy nevykonal. Postupoval v rozpore s pokynmi Krajského súdu v Trnave, ktoré tento uviedol vo svojom rozsudku 23Co/798/2014-600 zo dňa 21.12.2015. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP: Súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd hodnotil dôkazy v tomto konaní výrazne jednostranne výlučne v prospech žalovaného a bez zohľadnenia ich vzájomnej súvislosti. Súd v odôvodnení rozsudku uvádza nesprávne závery, ktoré sú vykladané výlučne len v prospech žalovaného. Napriek predloženým znaleckým posudkom, ktoré bez pochybností preukázali výšku spôsobenej škody, a napriek dokázanej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného, ako bývalého zamestnanca, a vznikom škody, dospel súd pri jednostrannom výklade k nesprávnym skutkovým zisteniam. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: Rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nevykonanie dôkazov, určených Krajským súdom a navrhnutých žalobcom odôvodnil súd I. inštancie tým, že po vyhlásení rozsudku Krajského súdu nadobudli účinnosť nové procesné predpisy. Podľa § 470, ods. 2) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Pokyny Krajského súdu preto nemohol súd I. inštancie ignorovať. Opačný postup považujeme za pokus o zneužitie práva, ktorý nesmie požívať právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené nedostatky prvostupňového rozhodnutia navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný pracoval u žalobcu od 15.07.1997, keď súčasne s uzavretím pracovného pomeru uzavrel i dohodu o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo ŠPZ GAA 00-49, jeho príslušenstvo, prepravovaný náklad a tankovacie karty Shell, DKV a Slovnaft. Dňa 09.01.1998 bola medzi účastníkmi uzavretá ďalšia dohoda o zodpovednosti žalovaného za prevzaté motorové vozidlo ŠPZ GA 88-91, príves ŠPZ GA 69-83, jeho príslušenstvo, prepravovaný náklad a tankovacie karty Shell, DKV a Slovnaft. Skutočnosti, ktoré boli vyznačené na dohodách o hmotnej zodpovednosti zo strany žalobcu boli vyznačené a dopísané na tieto dohody jednostranne, teda len samotným žalobcom bez toho, aby o nich vedel alebo ich verifikoval žalovaný, odvolací súd ich nepovažuje za relevantné a právne záväzné, teda nepovažuje ich za také, ktoré by bolo dôvodné v konaní zohľadniť, s nimi sa bližšie zaoberať, ale ani za také, ktoré by spôsobovali neplatnosť týchto dohôd (ide o záznamy a poznámky žalobcu jednostranne dopísané na uvedené dokumenty).

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 - Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§

385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a rozsudok súdu I. inštancie je vo výroku vecne správny.

8. Žalobca tvrdil v žalobe i v konaní, že mu žalovaný počas pracovného pomeru v období od 1.11.2001 do 31.7.2004 spôsobil škodu, ktorá spočíva v nevyúčtovaní zverených hodnôt, t.j. finančných prostriedkov, ktoré žalovaný ako zamestnanec použil na kúpu pohonných hmôt do služobných vozidiel, na ktorých jazdil, pričom mal najazdiť o 38 000 km menej ako uvádzal vo svojich výkazoch jázd. Žalovaný teda mal fiktívne čerpať do vozidla viac pohonných hmôt, ako na tú ktorú trasu spotreboval. Žalobca v priebehu konania nespochybnil skutočnosť, že žalovaný všetky finančné prostriedky, ktoré použil na nákup pohonných hmôt, aj skutočne vyúčtoval, nežiadal náhradu schodku na prevzatých a vyúčtovaných finančných prostriedkoch, ale žiadal nahradiť vykázanú nadspotrebu.

9. Skutkovým základom nároku žalobcu je schodok, ktorý mal vzniknúť tankovaním nafty do vozidla na základe tankovacích kariet, keď žalovaný mal vykázať čerpanie pohonných hmôt nezodpovedajúcich trase a spotrebe toho - ktorého motorového vozidla, schodok, ktorý mal zaviniť žalovaný tým, že fiktívne mal čerpať do vozidla viac pohonných hmôt, ako na tú - ktorú trasu spotreboval, pričom v podkladoch uviedol nepravdivé údaje, pretože naftu v takom množstve vozidlo nespotrebovalo(vykázaná nadspotreba). Zodpovednosť žalovaného potom mala tkvieť v čerpaní finančných prostriedkov z jednotlivých platobných kariet nad rámec spotreby motorového vozidla, no v podkladoch o prevádzke motorového vozidla pritom vykazoval zámerne vyšší počet najazdených kilometrov v porovnaní so skutočne odjazdenými kilometrami z dôvodu, že takýmto spôsobom čerpal väčšie množstvo pohonných hmôt, než bola v skutočnosti reálna spotreba uvedených motorových vozidiel. Tým mal žalobcovi spôsobiť škodu, keďže s platobnými kartami narábal tak, že žalobca musel za takto odčerpané pohonné hmoty nad rámec skutočnej spotreby vynaložiť finančné prostriedky sústredené práve na týchto platobných kartách. Je faktom, že odovzdanie tankovacích kariet je uvedené v oboch dohodách o hmotnej zodpovednosti a že na týchto tankovacích kartách boli žalovanému zverené finančné prostriedky určené na obeh a obrat za účelom nákupu pohonných hmôt bez ich vyčíslenia. Je faktom ďalej to, že žalovaný z uvedených platobných kariet čerpal finančné prostriedky podľa potrieb tankovania, medzi účastníkmi od zverenia týchto tankovacích kariet (od 15.07.1997, resp. 09.01.1998) nevznikol žiaden spor o ich totožnosť (pričom platnosť týchto kariet je časovo obmedzená a vymieňajú sa za nové), či žalovaným vykázané množstvo spotrebovanej nafty alebo zverených finančných prostriedkov. Tak na to poukázal aj predchádzajúci odvolací súd v rozhodnutí č. k. 23Co/798/2014-600 zo dňa 21.12.2015. Podľa jeho názoru sa súd vtedy prvého stupňa v konaní nezaoberal ani tým, že žalobca musel pravidelne mesačne resp. i ročne vykonávať uzávierku spotreby pohonných hmôt podľa žalovaným predložených podkladov na základe čerpania finančných prostriedkov z tankovacích kariet, čím si účastníci nepochybne stotožnili tú, ktorú tankovaciu kartu patriacu žalovanému a jemu zverených objem finančných prostriedkov, s ktorými disponoval pri tankovaní pohonných hmôt. Preto odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa v tom, že by neuvedenie objemu finančnej hotovosti bez ďalšieho(prípadne identifikácia čísla tankovacej karty, či iného odlíšenia) malo za následok neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti, za predčasný. Vytkol súdu prvého stupňa, že v tomto smere vo veci nevykonal žiadne dokazovanie, nevypočul účastníkov k používaniu tankovacích kariet, prípadných nezrovnalostí, ktoré v dôsledku ich neoznačenia či nevymedzenia pravidelne meniacich sa hodnôt, ktoré boli žalovanému zverené, medzi účastníkmi vznikli a tak nevyhodnotil, či medzi účastníkmi v rámci zavedenej praxe vznikli problémy a spory práve v tejto súvislosti, preto jeho záver o neplatnosti dohody o hmotnej zodpovednosti práve s poukazom na tieto skutočností považuje odvolací súd za nepodložený a predčasný. Možno predpokladať, že v priebehu pracovného pomeru došlo k opakovanej výmene tankovacích kariet a tiež k zmene objemu finančných prostriedkov na nich s ohľadom na danú trasu jázd vozidlom a tak je potrebné ustáliť, kedy sa tak stalo a ako si účastníci zabezpečili ich špecifikáciu (identifikáciu) či odlíšenie od ostatných. žalovaný bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, rozsah dokazovania, ktoré bolo vykonané v trestnom konaní, nemusí vždy postačovať v konaní občianskoprávnom a to najmä za situácie, ak je podkladom nároku žalobcu hmotná zodpovednosť zamestnanca. I v trestnom konaní bola potvrdená manipulácia s tachografickými kotúčmi a tiež to, že časť z nich sa zachovala. Znalec v trestnom konaní hodnotil predovšetkým predpokladanú spotrebu vozidla na tú ktorú trasu, avšak v tomto konaní je potrebné zhromaždiť všetky odovzdané krúžky za sporné obdobie a porovnať množstvo čerpaných pohonných hmôt so skutočným stavom spotreby na tú, ktorú trasu a zistiť prípadný rozdiel - porovnaj odborné vyjadrenie č. l. 6 sp., ktoré súd prvého stupňa úplne prehliadol a opomenul sa ním vyporiadať vo svojom rozhodnutí, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom(§ 221 ods. 1 písm. f) OSP).

10. Predchádzajúci odvolací súd tiež poukázal, že pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za schodok na zverených hodnotách okrem existencie pracovno-právneho vzťahu a platnej dohody o hmotnej zodpovednosti musí byť preukázaná i existencia schodku. Schodok je účtovný rozdiel medzi stavom zverených hodnôt a účtovnou evidenciou. Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, je osobitným druhom pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť za schodok vzniká, ak zamestnávateľ preukáže, že so zamestnancom uzavrel platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti a že na hotovosti, ceninách, tovare, zásobách materiálu, alebo na iných hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, vznikol schodok. Pri tejto zodpovednosti zamestnávateľ nie je povinný preukazovať zavinenie zamestnanca. Zavinenie zamestnanca na vzniku schodku sa predpokladá, takže zamestnanec sa zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách zbaví celkom alebo čiastočne, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo z časti bez jeho zavinenia. V trestnom konaní bolo konštatované, že tu chýba podstatné množstvo tachografických kotúčov z jázd žalovaného, preto nemohol znalec vyjadriť jednoznačný záver k otázke nadsadzovania kilometrov a jeho závery zostali len v rovine možného alebo pravdepodobného. Preukázať konanie žalovaného by bolo možné jedine za stavu, ak by mal znalec k dispozícii všetky tachografické krúžky všetkých jázd za sledované obdobie. Jedine konfrontáciou manuálne spracovaného denného záznamu o prevádzke nákladného motorového vozidla by bolo možné zistiť, či vodič vykazoval vyšší počet najazdených kilometrov, ako skutočne ubehol a či sa tak vytvoril priestor na odčerpanie pohonných hmôt pre seba. Keďže tieto podklady neboli k dispozícii, závery znalca potom zostali iba ako možné, resp. pravdepodobné, čo vyvodenie trestnej zodpovednosti žalovaného neumožňuje (porovnaj rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 3T/108/2006-252 zo dňa 06.05.2009 č. l. 126 a nasledovné spisu). Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že časť tachografických kotúčov sa zachovala, preto odvolací súd predchádzajúci vo svojom rozhodnutí uviedol, že je dôvodné zistiť, či sa možno v občianskom súdnom konaní práve s touto časťou v konaní zaoberať, či časť tachografických kotúčov, ktorá sa zachovala, postačuje na zistenie spotreby kalkulovania časti tých jázd, ktorých sa týka. Ak by sa nezachovali vôbec žiadne tachografické kotúče, nedalo by sa o takejto možnosti vôbec uvažovať. Po takto doplnenom dokazovaní súd prvého stupňa zistí, či a aký schodok vznikol nad spotrebou nafty žalobcovi a o jeho nároku znovu rozhodne.

11. Najmä v prípade, ak dohoda o hmotnej zodpovednosti nebude v súlade so zákonom, bude potrebné posúdiť nárok žalobcu podľa všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu v zmysle § 179 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce. Ide o zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, pričom zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Ďalšou podmienkou pre vznik zodpovednosti je existencia pracovného pomeru a skutočnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Súd prvého stupňa k týmto skutočnostiam účastníkov konania bližšie nevypočul, nevykonal vo veci žiadne dokazovanie a bez ďalšieho rozhodol.

12. Podľa predchádzajúceho odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok súd prvého stupňa (t. č. súd I. inštancie) v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že pokiaľ žalobca svoj nárok odôvodnil dohodou o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty, ktoré bol žalovaný povinný vyúčtovať, a to najmä platobné karty Slovnaft, DKV, Shell, žalobcom predložené dohody o hmotnej zodpovednosti z 15.7.1997 a 9.1.1998 boli z jeho strany jednostranne menené a pokiaľ ide o vymedzenie samotných hodnôt, ktoré mali byť žalovanému zverené, sú neurčité a z tohto dôvodu ich súd prvého stupňa považoval za neplatné. Súd prvého stupňa však precenil poznámky, ktoré na tieto listiny dopisoval žalobca (ktoré nie je dôvod na originálne listiny dopisovať, avšak pre súd nie sú záväzné, ak sa dajú od originálu listiny odlíšiť) a na zistenie, aké hodnoty boli žalovanému zverené (obnos finančných prostriedkov na nákup nafty), súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie na ním tvrdenú neurčitosť dohody o hmotnej zodpovednosti, svoj záver bližšie ani skutkovo, ani právne neodôvodnil. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil, čím účastníkom odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vtedy konštatoval, že týmto procesným pochybením si súd prvého stupňa nesplnil ústavne a zákonom vymedzenú povinnosť garantovať účastníkom konania obsah základného práva na súdnu ochranu, právo na spravodlivú ochranu ich práv a oprávnených záujmov, čím účastníkom konania odňal možnosť konať pred súdom. Prišlo tým k naplneniu ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov prvostupňového konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa (t. č. I. inštancie) v ďalšom konaní mal podrobne vypočuť účastníkov konania k uplatnenému nároku a k realizácií dohody o hmotnej zodpovednosti, zistí, aké hodnoty podľa dohody o hmotnej zodpovednosti žalovaný skutočne prevzal(ktorá skutočnosť je významná z hľadiska dôkaznej povinnosti zamestnávateľa, ktorý to musí jednoznačne preukázať), doplní dokazovanie na preukázanie možnosti žalobcu porovnať si vykázané množstvo spotrebovanej nafty a odjazdených kilometrov na tachometri motorového vozidla, ako aj iné podobné kontroly jazdy s motorovým vozidlom, vykoná znalecké dokazovanie za účelom ustálenia prípadnej nad spotreby nafty na jednotlivé trasy jázd podľa zachovaných kotúčov, ustáli, či tu došlo ku škode vo forme schodku (t.j. na hodnotách určených na obeh alebo obrat, ktoré zamestnanec prevzal), prípadne ku škode, ktorú je zamestnanec povinný zamestnávateľovi uhradiť podľa všeobecnej zodpovednosti a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 OSP náležite odôvodní. (23Co/798/2014 - 600).

13. Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2015, č. k. 23Co/798/2014-600 uložil súdu doplniť dokazovanie v rozsudku naznačenom smere. Po tomto však nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, kde v ust. § 150 je zakotvená tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Súd preto v konaní vyzval strany, aby zaslali súdu svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca opätovne doložil súdu znalecký posudok č. 186/2006 znalca Ing. Škripka, ktorý sa v spise a v pripojenom trestnom spise už nachádzal, predložil preberacie protokoly k tankovacím kartám a navrhol vypočuť strany sporu. Na pojednávaní dňa 4.7.2017 po výsluchu žalobcu už na výsluchu žalovaného netrval a nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca v predmetnej veci nevedel preukázať súdu, akým konkrétnym konaním žalovaného malo dôjsť k neoprávnenému čerpaniu pohonných látok, kedy, kde a v akých sumách žalovaný čerpal pohonné hmoty a aké prostriedky na toto čerpanie použil. Rovnako hodnoverne nepreukázal súdu, akým spôsobom bol zistený a vyhodnotený rozdiel medzi skutočne prejdenou vzdialenosťou a vzdialenosťou deklarovanou žalovaným. Žalobca tak nepreukázal hodnoverne akú konkrétnu právnu povinnosť žalovaný porušil, nepreukázal vznik škody, výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. V konaní ostala sporná aj otázka osobnej dispozície žalovaného ako zodpovedného zamestnanca so zverenými predmetmi po celý čas, po ktorý sa mu zverili. Na jednej strane žalobca tvrdil, že okrem žalovaného nemohol nikto iný disponovať s jemu zverenými tankovacími kartami, pričom sa odvolával na svedecké výpovede F. S. a F. S.. Naproti tomu žalovaný argumentoval tým, že v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T /108/2007 bolo dokázané, že motorové vozidlá, ktoré boli zverené žalovanému používali v čase jeho dočasnej pracovnej neschopnosti resp. čerpania dovolenky aj iné osoby, najmä zamestnanci, ale aj sám žalobca, ktorí mohli disponovať aj s tankovacími kartami. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal najmä na svedecké výpovede ďalších zamestnancov žalobcu, a to V. U., Q. P., a S. J.. Preto aj súd konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu ďalej posudzoval z titulu práva všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce, riešiaci prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu vzniknuté zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie sú upravené iným osobitným ustanovením. Pre vznik tejto zodpovednosti zamestnanca za škodu zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, jeho zavinenie ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Žalobca je zastúpený advokátom a ten musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádzal, musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza súd z toho, čo strana v konaní preukáže. Súd v konaní vyzval strany, aby zaslali súdu svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na uvedené zistenia nebol preukázaný základný predpoklad tejto zodpovednosti, a to zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu. K preukázaniu vzniku tejto zodpovednosti v rámci dokazovania však žalobca nepristúpil, nakoľko svoj nárok odvodzoval od dohody o hmotnej zodpovednosti, súd ju však považuje za neplatnú. O trovách konania potom súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 správne, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko mal v konaní plný úspech.

14. Odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu I. inštancie vo výroku podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

15. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

16. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .