Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/123/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a Mgr. Márie Hlaváčovej v spore žalobcu: SVB Južná trieda 38, 40, 42, Južná trieda 42, Košice IČO: 31 295 614, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ján Tokár, spol. s r. o., so sídlom Werferova 1, Košice, IČO: 36 721 981 proti žalovanému: PRVÁ KOŠICKÁ SPRÁVCOVSKÁ, spol. s. r.o. so sídlom Biela č. 5, Košice, IČO: 36 217 735, zastúpenému JUDr. Martinou Rodákovou, advokátkou, Humenská 21, Košice o zaplatenie 1.763,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 33Cb/58/2013-149 z 30.1.2017 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 13.5.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanému úhrady sumy 1.763,00 eur so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 597,19 eur od 21.5.2008 do zaplatenia, 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 224,49 eur od 4.6.2008 do zaplatenia, 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 941,84 eur od 21.6.2008 do zaplatenia z titulu konania žalovaného spočívajúceho v mylnom uvedení čísla účtu na vykonanie úhrad a následnom opomenutí povinnosti vymáhať pohľadávky od vlastníkov bytov v bytovom dome žalobcu, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda.

3. Žalovaný nárok neuznal, považoval ho za neopodstatnený, nakoľko záväzok vlastníkov bytov uhradiť zálohové platby zanikol splnením Slovenskej pošte, a.s., preto nebolo možné duplicitne sa domáhať od vlastníkov bytov zaplatenia úhrad, predovšetkým však vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, a preto žiadal žalobu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 5.11.2014 tak, že návrh zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania a že na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 3Cob/48/2015- 104 zo dňa 30.3.2016 zrušil rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že dňa 29.2.2008 uzavreli Mandátnu zmluvu č. SVB/31/012/2008, predmetom ktorej bolo poverenie mandatára - žalovaného mandantom - žalobcom na zastupovanie vo veciach týkajúcich sa správy nehnuteľností uvedených v bode 2.2 tejto zmluvy, a to obytného domu Južná trieda 38, 40, 42

Košice a že dohodnuté činnosti spočívali v tom, že žalovaný ako mandatár sa zaviazal pre žalobcu ako mandanta vykonávať činnosti pre žalobcu v mene mandanta a na jeho účet. Rovnako považoval súd za nesporné, že žalovaný uzatvoril so Slovenskou poštou, a.s. Zmluvu o inkase, kde mali byť platené zálohové platby od vlastníkov bytov a nebytových priestorov za plnenia a služby spojené s užívaním spoločných častí a spoločných zariadení v bytovom dome, ktorá ich následne mala poukázať na účet určený žalovaným a že žalovaný zadal Slovenskej pošte a.s. nesprávne číslo účtu, a to spoločnosti SPRAVing s.r.o., preto v období od mája do júna 2008 platbami zo dňa 20.5.2008, VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 597,19 eur, dňa 3.5.2008, VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 224,49 eur, dňa 20.6.2008 VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 941,84 eur neboli poukázané úhrady v celkovej výške 1.763,52 eur na účet žalobcu, ale uvedenej spoločnosti. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu a žiadal žalobu zamietnuť vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý žalovaný však popieral, je premlčaný, nakoľko si ho žalobca žalobou na súde uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, čo odôvodnil tým, že sám žalobca mal vedomosť v roku 2008 o tom, že finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur predstavujúce zálohové platby za užívanie spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu a preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv boli poukázané spoločnosťou Slovenská pošta a.s. v mesiacoch máj a jún 2008 na nesprávny bankový účet, a to na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sporné medzi stranami bolo na koho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany spoločnosti SPRAVing s.r.o., keďže žalovaný tvrdil, že uvedená spoločnosť sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a nie na úkor vlastníkov bytov ako tvrdí žalobca, a preto žalovaný zastával názor, že medzi žalobcom a spoločnosťou SPRAVing s.r.o. existuje právny nárok, na základe ktorého sa uvedená spoločnosť bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, navyše bez zmluvy alebo iného právneho úkonu uzavretým so žalobcom.

7. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 261 ods.1, § 566 ods. 1, 2, § 373, § 387 ods. 1, § 390, § 391 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 559 ods. 1, § 562, § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 24, § 25 O.s.p., a vychádzajúc aj z rozhodnutia odvolacieho súdu uviedol, že prvotne sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným a pri jej posudzovaní vychádzal z toho, že žalobca mal vedomosť o skutočnosti, že uvedené finančné prostriedky boli nedopatrením poukázané na bankový účet spoločnosti SPRAVing s.r.o., čo vyplývalo aj z prílohy pripojenej k žalobe

- návrhu žalobcu na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému SPRAVing s.r.o. podaného na súd dňa 14.5.2012 č. k. 33Cb/3/2012 titulom vydania bezdôvodného obohatenia, z ktorej vyplýva, že žalobca vedel o tom, že boli nesprávne uhradené platby na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o., nakoľko v ňom uvádza skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh, a to, že finančné prostriedky boli bez právneho dôvodu poukázané uvedenej spoločnosti, ktorá sa tým bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu o sumu 1.763,52 eur, a to konkrétne platbami zo dňa 20.5.2008, VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 597,19 eur, dňa 3.5.2008, VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 224,49 eur, dňa 20.6.2008 VS: XXXXXXXXXX suma vo výške 941,84 eur. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na čl. 5 bodu 5.1 a na čl. 5 bodu 5.6.1, 5.6.2. Mandátnej zmluvy a v nadväznosti aj na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní o tom, že predkladal účtovné doklady žalobcovi na kontrolu vyvodil, že žalovaný poskytoval žalobcovi v lehotách určených mandátnou zmluvou účtovné doklady na ich kontrolu, a teda žalobca bol žalovaným upovedomený v roku 2008 o tom, že došlo k nesprávnym platbám, nakoľko to z účtovníctva vyplynulo a súdu nebolo preukázané, že by nedošlo k poskytnutiu účtovných dokladov zo strany žalovaného žalobcovi v zmysle mandátnej zmluvy za mesiace máj, jún 2008, pretože takýto doklad nebol súdu v konaní predložený. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie zastával názor, že pokiaľ žalobca nevyvrátil tvrdenia žalovaného o poskytnutí týchto účtovných dokladov žalobcovi, že zo strany žalovaného došlo k splneniu si tejto povinnosti, že účtovné doklady boli predložené podľa mandátnej zmluvy v lehotách v nej uvedených, a teda v roku 2008 za mesiace máj, jún 2008, a preto od tohto času začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu. Vzhľadom k tomu, že uvedené dôkazy boli dostačujúce pre rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dôkaz navrhnutý žalobcom, a to výsluch svedka W. H., bývalého predsedu žalobcu nevykonal.

8. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené uzavrel, že úhrady od vlastníkov bytov boli spoločnosti SPRAVing s.r.o. uhradené platbami zo dňa 20.5.2008 vo výške 597,19 eur, dňa 3.5.2008 vo výške 224,49 eur a dňa 20.6.2008 vo výške 941,84 eur, a teda žalobca mohol svoje právo uplatniť na súde hneď potom, ako boli platby nesprávne vykonané. Keďže žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 13.5.2013, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej doby, súd prvej inštancie prihliadol na žalovaným

vznesenú námietku premlčania, pretože dospel k záveru, že toto právo žalobcu sa premlčalo uplynutím štyroch rokov od doby, ako boli platby nesprávne vykonané.

9. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že aj keď je nárok žalobcu premlčaný, považoval ho za neopodstatnený, nakoľko spoločnosť SPRAVing s.r.o. sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu tým, že na jej účet boli poukázané platby, pričom záväzok vlastníkov bytov, ktorí boli vo vzťahu so žalobcom, zanikol splnením okamihom zaplatenia úhrad Slovenskej pošte, a.s., a teda nie je možné sa duplicitne domáhať týchto úhrad od vlastníkov bytov. Konanie Slovenskej pošty, a.s. je konaním žalobcu, a teda spoločnosť SPRAVing s.r.o. získala bezdôvodne majetkový prospech na úkor žalobcu. Aj keď nesprávne číslo účtu síce uviedol žalovaný ako mandatár, ale vo vzťahu medzi vlastníkmi bytov a žalobcom je to chyba žalobcu, prostriedky mali pripadnúť žalobcovi, na jeho úkor vzniklo bezdôvodné obohatenie. Ak teda vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, uplynula aj premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k SPRAVingu s.r.o., čo zavinil žalobca tým, že nezaplatil súdny poplatok a konanie bolo zastavené. Súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobca mal preto od SPRAVing s.r.o. vymáhať bezdôvodné obohatenie a ak tak neurobil, žalovaný nezodpovedá za vzniknutú škodu, keďže situáciu riešil a podal žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia v mene žalobcu, avšak konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom.

10. Súd prvej inštancie poukazujúc na to, že na vznik práva na náhradu škody musia byť splnené podmienky, a to porušenie povinnosti, v danom prípade nevymáhanie nezaplatených preddavkov od vlastníkov bytov, zdôraznil, že žalovaný nemohol porušiť uvedenú povinnosť, nakoľko jej splnenie a podanie žaloby na súd bolo nemožným, keďže by sa jednalo o podanie v rozpore so zákonom, pretože žalovaný nebol oprávnený v zmysle ust. § 8b ods. 1 zák č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov konať za vlastníkov bytov a nebytových priestorov pred súdom, nakoľko žalovaný nevykonával správu bytového domu ako správca v zmysle ust. § 8 cit. zákona, ale zabezpečoval ako mandatár činnosti v zmysle mandátnej zmluvy pre žalobcu, t.j. pre spoločenstvo SVB Južná trieda 28, 40, 42. Za nepreukázanú považoval súd prvej inštancie aj ďalšiu podmienku, a to príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti a keďže zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu povinnosti, potom nemôže existovať ani splnenie podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v rozsahu príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinnosti žalovaným, a preto aj z tohto dôvodu žalobu zamietol ako nedôvodnú.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 a keďže žalobca ( správne má znieť žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) mal v konaní úplný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady týchto trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.763,52 eur s príslušenstvom a trovy konania. Rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/,e/,f/a h/CSP. Žalobca poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré aj čiastočne citoval ( odsek 23, 28, 29) mal za to, že súd prvej inštancie zásadne pochybil, ak neuviedol konkrétny dátum, kedy začala premlčacia doba plynúť, respektíve dátum, kedy uplynula. Poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 23 Cdo/628/2007 uviedol, že súd sa musí v odôvodnení s námietkou premlčania riadne vysporiadať a uviesť, aký nárok je námietkou premlčania dotknutý, či ide o nárok podliehajúci premlčaniu, alebo nie, ak áno, aká premlčacia doba sa na uplatnený nárok vzťahuje, okamih začiatku plynutia premlčacej doby, okamih skončenia premlčacej doby, okamih uplatnenia nároku na súde a záver, či námietka premlčania je právne opodstatnená, alebo nie, pričom obdobné závery k danej problematike zaujal aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. ÚS SR sp. zn. II. ÚS 163/2013). Mal za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie (bez vymedzenia konkrétneho dátumu, kedy začala plynúť a kedy uplynula premlčacia doba) nedostatočne odôvodnil, čím zasiahol do práva žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 5/98 z 25.3.1998 uviedol, že ani žalovaný neuviedol, kedy presne by mala premlčacia doba začať plynúť, že žalovaný až do roku 2012 tvrdil žalobcovi ako aj jednotlivým vlastníkom bytov, že žiadne peniaze nechýbajú a všetko je v poriadku, že až po tomto dátume žalovaný priznal chybu (uvedenie mylného účtu pre platby). Ďalej uviedol, že na preukázanie tvrdení o informovaní žalobcu o mylnej platbe žalovaný nezaložil do súdneho spisu žiaden dôkaz a súd nevykonal ani dôkazy navrhnuté žalobcom, a to výsluch

W. H., ktorý sa stal v rozhodnom období štatutárnym orgánom, a preto žalobca hodnotil rozhodnutie ako arbitrárne. Žalobca mal za to, že z textu mandátnej zmluvy nijakým spôsobom nevyplýva, či žalovaný skutočne oboznamoval žalobcu s účtovníctvom, respektíve či mu poskytoval na kontrolu účtovné doklady a že žalobca ani nemohol preukázať, že žalovaný neposkytoval na kontrolu doklady, keď súd odmietol vypočuť navrhovaného svedka a rovnako mu nie je známe, že by súd vykonával dokazovanie oboznámením sa s účtovníctvom žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu, aj keď je premlčaný, za neopodstatnený, nakoľko na úkor žalobcu sa obohatila spoločnosť SPRAVing. s.r.o., uviedol žalobca, že je právne irelevantné, kto sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, či už to bola spoločnosť SPRAVing. s.r.o. alebo jednotliví vlastníci bytov, že podstatné je to, kto spôsobil škodu, čo súd prvej inštancie takmer vôbec neskúmal. Uviedol, že podstatné je to, že škodu spôsobil žalovaný, čo je však možno ešte podstatnejšie, že žalovaný o tom neinformoval žalobcu, s čím sa súd nevysporiadal. Opakovane poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (odseku 31), nestotožnil sa so záverom súdu, že uplynutie premlčacej doby zavinil žalobca nezaplatením súdneho poplatku. Uviedol, že žalovaný podal žalobu v mene žalobcu v máji 2012, a to napriek tomu, že k mylnej platbe došlo v roku 2008. Podľa názoru žalobcu pri aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka objektívna premlčacia doba začala plynúť pripísaním platieb na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. (platba zo dňa 20.05.2008 vo výške 17.991,00 Sk, platba zo dňa 03.06.2008 vo výške 6.763,00 Sk a platba zo dňa 20.06.2009 vo výške 28.374,00 Sk) a uplynula 20.05.2011 vo vzťahu k sume 17.991,00 Sk a uplynula 03.06.2011 vo vzťahu k sume 6.763,00 Sk a dňa 20.06.2011 vo výške 28.374,00 Sk, pričom subjektívna premlčacia doba uplynula pravdepodobne už v roku 2010, čo koniec koncov vedelo aj vedenie spoločnosti SPRAVing s.r.o., keď v komunikácií opakovane deklarovali, že v prípade podania žaloby vznesú námietku premlčania, čo bolo aj dôvodom nezaplatenia súdneho poplatku. Teda žalovaný by aj tak zodpovedal za škodu, a to z dôvodu, že neuplatnil práva žalobcu riadne a včas. K argumentácií o tom, že žalovaný nebol oprávnený za žalobcu podať žalobu uviedol, že táto je účelová, poukázal na znenie mandátnej zmluvy a na faktické správanie sa pri podaní prvej žaloby (prípad, keď žalobca nezaplatil súdny poplatok) a na samotný spis, keď žalovaný podnikal kroky potrebné pre podanie žaloby. V tejto súvislosti namietal aj samotný procesný postup vo veci, keď túto v zásade novú argumentáciu použil žalovaný až teraz. Právnemu zástupcovi žalobcu boli na pojednávaní dňa 30.01.2017 doručené dve podania žalovaného, prvé datované dňa 24.01.2017 a doručené súdu dňa 25.01.2017 a druhé datované dňa 27.0l.2017, s ktorými sa tento nemal čas riadne oboznámiť, pričom súd poňal do odôvodnenia argumentáciu v nich uvedenú. A pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že na strane žalovaného nedošlo k porušeniu povinnosti, poukázal na § 567 Obchodného zákonníka, ktorého znenie citoval. Aj s ohľadom na uvedené žalobcovi nie je známe, aký pokyn dal žalovanému, aby zadal pre platby, ktoré mali byť v prospech žalobcu, čísla účtov tretích osôb, respektíve ako je v záujme žalobcu, aby boli platby určené žalobcovi poukázané na účty tretích osôb, a to aj skrz optiku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn: 3Obd/186/2007.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozsudok za vecne správny v celom rozsahu, ktorý bol vydaný na základe riadne zisteného skutkového stavu a na základe správneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že rozsudok súd prvej inštancie riadne odôvodnil, v súlade s ust. § 220 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "Civilný sporový poriadok"), a že súd prvej inštancie svojim postupom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť na strane žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (ods. 29) odôvodnil záver o premlčaní nároku žalobcu s poukázaním na dátumy, kedy úhrady od vlastníkov bytov boli uhradené spoločnosti SPRAVing s.r.o., a s poukazom na to, že žalobca žalobu podal dňa 13.05.2013, že v zmysle cit. ust. Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná, a že žalobca mohol svoje právo uplatniť na súde hneď potom, ako boli platby nesprávne vykonané. S prihliadnutím na spomenuté skutočnosti súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného dostatočne zdôvodnil, ako a prečo dospel k správnemu záveru, že právo žalobcu sa premlčalo uplynutím štyroch rokov od tejto doby, nakoľko žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 13.05.2013 a teda po uplynutí štvorročnej premlčacej doby. Záver súdu o premlčaní nároku žalobcu považoval za správny aj s prihliadnutím k tomu, že žalobca mal vedomosť o tom, že finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur (predstavujúce mesačné úhrady od vlastníkov bytov za užívanie bytov a služby s tým spojené v predmetnom bytovom dome) boli poukázané na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. už v roku 2008. Vedomosť žalobcu o uvedenej skutočnosti už v roku 2008 považoval za nepochybnú aj s prihliadnutím na povinnosti predsedu spoločenstva (štatutárneho zástupcu žalobcu) podľa ust. § 7c ods. 2 zákona Č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej aj "zákon o vlastníctve bytov"), v zmysle ktorého predseda spoločenstva navrhuje

po prerokovaní rade zhromaždeniu na schválenie okrem iného i) rozpočet spoločenstva na príslušný kalendárny rok, ii) ročnú účtovnú závierku spoločenstva, iii) výšku mesačných úhrad za plnenia, iv) výšku mesačných platieb za správu, v) použitie prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv, vi) výšku príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv, vii) vyúčtovanie úhrad za plnenia. S prihliadnutím na dátumy úhrad, v ktoré boli finančné prostriedky v celkovej výške 1.763,52 eur poukázané na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. (t.j. dňa 20.05.2008 suma 597,19 eur, dňa 03.06.2008 suma 224,49 eur a dňa 20.06.2008 suma 941,84 eur), a na vyššie zmienené zákonné povinnosti je nepochybné, že žalobca musel mať vedomosť pri dodržaní odbornej starostlivosti, že finančné prostriedky v celkovej výške 1.763,52 eur boli poukázané na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o . Vzhľadom k tomu, že žalobca svoj nárok na súde uplatnil až dňa 13.05.2013 považoval za správny a dôvodný záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu na zaplatenie sumy 1.763,52 eur, t.j. o tom, že žalobca podal žalobu na súd po uplynutí štvorročnej premlčacej doby (ods. 29). Záver súdu o premlčaní nároku žalobcu považoval žalovaný za správny aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku (ods. 24 a ods. 25), v zmysle ktorého súd vychádzal z bodu 5.6.1 a 5.6.2 Mandátnej zmluvy zo dňa 29.02.2008 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným a na to, že žalobca nikdy nenamietal nesplnenie povinnosti zo strany žalovaného ako mandatára, a teda je nepochybné, že žalobca mal (a musel mať) vedomosť už v roku 2008 o tom, že finančné prostriedky v celkovej výške 1.763,52 eur neboli poukázané na účet žalobcu a že boli poukázané na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. z čoho žalovaný vyvodil správnosť záverov súdu prvej inštancie, že dňa 13.05.2013, t.j. v deň, kedy žalobca svoj nárok na zaplatenie 1.763,52 eur uplatnil na súde, bol nárok žalobcu už premlčaný a nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd musel na námietku premlčania prihliadnuť a nárok žalobcu uplatnený žalobou zo dňa 13.05.2013 zamietnuť. Rovnako žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku riadne uviedol, prečo žalobcom navrhnutý dôkaz výsluch W. H. nevykonal (ods. 28) a že súd správne uviedol, že žalobcom nebolo vyvrátené neposkytnutie účtovných dokladov žalovaným žalobcovi, z čoho vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k splneniu si tejto povinnosti a účtovné doklady boli predložené podľa Mandátnej zmluvy v lehotách v nej uvedených, a teda v roku 2008 za mesiace máj, jún 2008. V nadväznosti na vyššie uvedené opätovne upriamil pozornosť na to, že predseda spoločenstva s poukazom na ust. § 7c ods. 2 zákona o vlastníctve bytov (z ktorého vyplývajú zákonné povinnosti predsedu spoločenstva) je za účelom splnenia svojich zákonných povinností uvedených v ust. § 7c ods. 2 zákona o vlastníctve bytov povinný kontrolovať účtovné doklady spoločenstva, inak zodpovedá za škodu takto vzniknutú. Pre úplnosť tiež uviedol, že W. H. (ktorého výsluch žalobca navrhoval vykonať, a ktorý sa podľa tvrdenia žalobcu stal v rozhodnom období štatutárnym orgánom žalobcu) v roku 2008 nebol predsedom spoločenstva, pričom sa stal predsedom spoločenstva až dňa 15.06.2012, a preto žalobcom navrhovaný svedok W. z objektívnych dôvodov ani nemohol objasniť skutočnosti, ktoré sa udiali v roku 2008. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (ods. 31, ods. 32 a ods. 34) zdôvodnil, prečo dospel k záveru, že spoločnosť SPRAVing s.r.o. sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a prečo dospel k záveru, že žalovaný nezodpovedá za vzniknutú škodu, a preto ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ žalobca okrem iného v odvolaní tvrdil, že nesúhlasí s názorom súdu, že na úkor žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie a uplynutie premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k spoločnosti SPRAVing s.r. o. zavinil žalobca tým, že nezaplatil súdny poplatok a konanie bolo zastavené, zdôraznil žalovaný, že Slovenská pošta, a.s. previedla finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. v mene žalobcu a že finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur predstavujú plnenie zo strany vlastníkov bytov (zálohové platby za užívanie spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu a preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv), ktoré mali byť uhradené v prospech žalobcu. K zväčšeniu majetkových hodnôt žalobcu o uvedené finančné prostriedky však nedošlo, nakoľko finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur získal bezdôvodne tretí subjekt, a to spoločnosť SPRAVing s.r.o., čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu. Vzhľadom k tomu, že konanie Slovenskej pošty, a.s. je nutné považovať, aj s prihliadnutím k tomu, že žalovaný v mene žalobcu uzavrel zmluvu so Slovenskou poštou, a.s., za konanie žalobcu, je jediným správnym záverom, že spoločnosť SPRAVing s.r.o. získala bezdôvodne majetkový prospech na úkor žalobcu, a teda sa bezdôvodne obohatila plnením bez právneho dôvodu od žalobcu. Zdôraznil žalovaný, že spoločnosť SPRAVing s.r.o. získala plnenie od žalobcu bez akejkoľvek zmluvy alebo iného právneho úkonu uzavretým so žalobcom. Pokiaľ žalobca považoval za účelovú argumentáciu o tom, že žalovaný nebol oprávnený za žalobcu podať žalobu, pričom žalobca poukázal na znenie mandátnej zmluvy ako aj na faktické správanie sa pri podaní prvej žaloby a na samotný spis, keď žalovaný sám aktívne podnikal kroky potrebné pre podanie žaloby a v tejto súvislosti namietal aj samotný procesný postup vo veci, keď túto v zásade novú argumentáciu použil žalovaný až teraz, žalovaný uviedol, že rozporuje tvrdenia žalobcu, a to aj s poukazom na vyjadrenia žalovaného zo dňa

24.01.2017 a zo dňa 27.01.2017, ktorými žalovaný reagoval na skutočnosti obsiahnuté vo vyjadrení žalobcu zo dňa 05.01.2017. Zároveň žalovaný upriamil pozornosť odvolacieho súdu na to, že žalobca bol v konaní vedenom Okresným súdom Košice l, pod sp.zn.: 33Rob/3/2012 zastúpený iným právnym zástupcom, podľa vyjadrenia žalovaného spoločenstvo SVB Južná trieda 38, 40, 42 bolo v predmetnom konaní, na ktoré poukazuje žalobca zastúpené advokátskou kanceláriou KAIFER advokátska kancelária s.r.o., ktorá v zmysle ust. § 25 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase mohla žalobcu zastupovať. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice l, pod sp.zn.: 33Rob/3/2012 nebol žalobca v zmysle ust. § 24 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase zastúpený žalovaným, ale bol zastúpený právnym zástupcom, vyššie zmienenou advokátskou kanceláriou. Z uvedeného je zrejmé, že nie žalovaný (ktorý iba vykonával mandatára na základe mandátnej zmluvy uzavretej so žalobcom) zastupoval žalobcu v konaní vedenom proti spoločnosti SPRAVing s.r.o. (nakoľko to s prihliadnutím na ust. § 24 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase nebolo možné), ale žalobcu zastupovala advokátska kancelária. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie (vo vyjadrení zo dňa 27.01.2017) ozrejmil a odôvodnil, prečo zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu povinností vyplývajúcich mu z mandátnej zmluvy a opätovne zdôraznil, že žalobca na základe plnomocenstva zo dňa 27.04.2012 poveril a splnomocnil žalovaného, aby žalovaný v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o. poveril, resp. splnomocnil v mene žalobcu advokáta na zastupovanie žalobcu v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o.. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že žalovaný konal a postupoval jednoznačne v zmysle písomného pokynu mandanta, t.j. žalobcu (obsiahnutého v plnomocenstve zo dňa 27.04.2012). Vzhľadom k tomu, že následne žalovaný, ako zástupca žalobcu, splnomocnil advokáta na zastupovanie žalobcu v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o., je zrejmé, že žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť mandatára vyplývajúcu z mandátnej zmluvy, ale naopak konal a postupoval jednoznačne v zmysle písomného pokynu mandanta, t.j. žalobcu. Pre úplnosť uviedol, že žalobca nikdy nepoveril a nesplnomocnil žalovaného na to, aby žalovaný v mene žalobcu splnomocnil advokáta na vymáhanie neuhradených platieb voči vlastníkom bytov, ako aj na to, že v zmysle v rozhodnom čase účinnej právnej úpravy žalovaný ani nemohol splniť povinnosť zmluvne dojednanú v mandátnej zmluve (vymáhať od vlastníkov bytov nezaplatené preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a nezaplatené zálohové platby za plnenia a služby spojené s užívaním spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu), nakoľko ak žalovaný mal konať v mene žalobcu v súlade s právnymi predpismi, nemohol žalovaný ako právnická osoba s prihliadnutím na znenie ust. § 24 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase v mene žalobcu uplatniť nárok žalobcu na zaplatenie neuhradených platieb na súde. Zdôraznil žalovaný s poukazom na vyššie uvedené, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu z mandátnej zmluvy, pričom s poukazom na tvrdenie žalobcu (že žalovaný zodpovedá za škodu žalobcovi z dôvodu, že neuplatnil práva žalobcu riadne voči vlastníkom bytov) uviedol opakovane, že voči žalovanému nie je možné uplatniť nárok na náhradu škody z dôvodu neuplatnenia nárokov voči vlastníkom bytov v súdnom konaní nakoľko zastupovanie žalobcu žalovaným v súdnom konaní by bolo v rozpore s právnym predpisom (§ 24 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase), a tak žalovaný ako právnická osoba nebol oprávnený podať v mene žalobcu žalobu, pričom vlastníci bytov si svoje povinnosti splnili, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu z mandátnej zmluvy, nakoľko dostal jasný písomný pokyn (obsiahnutý v plnomocenstve zo dňa 27.04.2012) od mandanta (t.j. žalobcu), a to splnomocniť v mene žalobcu advokáta na zastupovanie žalobcu v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o. V nadväznosti na to zdôraznil žalovaný, že je nepochybné, že žalovaný nemohol konať v rozpore s písomným pokynom mandanta (splnomocniť advokáta vymáhať plnenie voči spoločnosti SPRAVing s.r.o.), a teda práve v prípade, ak by konal v rozpore so zmieneným pokynom mandanta, v takom prípade by porušil svoje povinnosti vyplývajúce z mandátnej zmluvy. Za nepochybné tiež považoval, že žalobca si nemohol uplatňovať rovnaké peňažné plnenie aj od vlastníkov bytov aj od spoločnosti SPRAVing s.r.o. a že nepopierateľnou je aj skutočnosť, že žalobca chcel vymáhať na základe uvedeného písomného pokynu v rozsahu plnomocenstva zo dňa 27.4.2012 peňažné plnenie od spoločnosti SPRAVing s.r.o. avšak následne svojvoľne neuhradil súdny poplatok a konanie bolo zastavené, pričom teraz žiada žalobca nárok na náhradu škody voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný plnil to, čo žalobca od neho požadoval a čo žalovaný vykonal aj v súlade s jeho písomným pokynom t.j. splnomocnil v mene žalobcu advokáta na zastupovanie žalobcu v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

14. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovaného, vychádzajúc z jeho obsahu, zotrval na podanom odvolaní ako aj na jeho dôvodoch. Pokiaľ žalovaný poukázal na správne závery súdu prvej inštancie, uviedol okrem iného, že počas dokazovania síce každý preukazuje vlastné skutkové tvrdenia, avšak existuje výnimka, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, nakoľko to nie je možné a že v týchto prípadoch dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu a v nadväznosti na to poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. z. 6 Cdo 81/2010 z 31.5.2010, v zmysle ktorého "Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“. V zostávajúcej časti vyjadrenia, žalobca opätovne zopakoval dôvody svojho odvolania, na ktorých zotrval, preto ich odvolací súd v dôvodoch tohto rozhodnutia nepovažoval za potrebné opakovane uvádzať.

15. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu vo svojom podaní okrem toho, že rovnako zotrval na svojom vyjadrení k podanému odvolaniu a opakovane zopakoval dôvody svojho vyjadrenia, preto ich odvolací súd v dôvodoch tohto rozhodnutia rovnako nepovažoval za potrebné opakovane uvádzať, len doplnil (s prihliadnutím na zmienenú námietku žalobcu, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, nakoľko je to nemožné , a preto bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že účtovné doklady žalobcovi predložil), že žalovaný nemá vo svojej dispozícii účtovné doklady žalobcu, a tak ani nevie preukázať, akým spôsobom a kto ich kontroloval. Nepochybnou je skutočnosť, že účtovné doklady má žalobca vo svojej dispozícii, a teda nemožno od žalovaného ani spravodlivo požadovať preukazovanie splnenia zákonnej povinnosti (napr. vo vzťahu k predkladaniu návrhu účtovnej závierky, výšky mesačných úhrad za plnenia, výšky mesačných úhrad za správu a iných podľa ust. § 7c ods. 2 zákona o vlastníctve bytov), osobou, ktorá bola v rozhodnom čase štatutárnym orgánom žalobcu. Práve „negatívna dôkazná teórie“, na ktorú vo svojom vyjadrení poukazuje žalobca, je naopak uplatniteľná vo vzťahu k žalovanému, a tak nemožno od žalovaného žiadať preukázanie splnenia povinnosti osobou, ktorá bola predsedom spoločenstva.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm., b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm.b/); že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm.d/); že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (písm.e/); že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm.f/) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm.h/).

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu

strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

20. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

24. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami účastníkov.

25. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené a s prihliadnutím aj na dôvody napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje len dodáva, že napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože

súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, po zistení skutkového stavu v potrebnom rozsahu jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy vo viedli k rozhodnutiu vo veci a ako právne zistený skutkový stav posúdil. S týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, pretože toto vyhodnotenie dáva dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej inštancie.

26. Pokiaľ žalobca vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, a teda namieta aj porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces spojené s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia (nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia), odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor než súd prvej inštancie, bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia (§ 365 ods. 1 písm.b/ .

27. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).

28. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 tak, aby bol pre strany sporu ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.

29. Žalobca predovšetkým namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz, a to výsluch W. ktorý sa stal v rozhodnom období štatutárnym orgánom žalobcu.

30. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci za účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (1.7.2016), ktorý obdobne ako Občiansky súdny poriadok, za účinnosti ktorého sa začalo konanie vo veci ( žaloba podaná dňa 13.5.2013) zakotvuje, že povinnosťou strán sporu je označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z ustanovenia § 185 ods. 1 (obdobne § 120 ods. 1 O.s.p.) však vyplýva, že len súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie v rozhodnutí odôvodní. Na druhej strane súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené stranou sporu, nie je ľubovôľou súdu - rozhodujúce je, aby vykonaným dokazovaním boli zistené skutkové okolnosti, na základe ktorých by súd mohol dospieť k záveru o ne/dôvodnosti uplatneného nároku.

31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne objasnil, prečo žalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch W.. nevykonal, a preto odvolací súd zastáva názor, vychádzajúc aj z dôvodov napadnutého rozhodnutia, že nevykonanie žalobcom označeného dôkazu nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku a jeho vykonanie nie je spôsobilé viesť k priaznivému výsledku tohto konania pre žalobcu, pretože ako to vyplýva zhodne aj z tvrdení strán sporu, v roku 2008 W. nebol predsedom spoločenstva, jeho predsedom sa stal až v júni 2012, a preto nemohol ani objektívne objasniť skutočnosti týkajúce sa roku 2008. Žalobcom navrhovaný dôkaz by bol bez právnej relevancie, a preto nadbytočný a nehospodárny, pretože k účtovným dokladom, ktoré boli podľa tvrdenia žalovaného predkladané podľa mandátnej zmluvy a v lehotách v nej uvedených, teda v roku 2008 za mesiac máj a jún, mohla podať objektívne stanovisko v tom čase len osoba, ktorá vykonávala funkciu predsedu spoločenstva, prípadne aj člen Rady spoločenstva, do kompetencie ktorej rovnako patrila povinnosť kontrolovať účtovné doklady. Vykonanie takéhoto dôkazu však žalobca nenavrhol, pričom odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je však povinnosťou súdu oznámiť stranám sporu, akými dôkazmi majú preukazovať nimi tvrdené skutočnosti. Navyše žalobca, ako to vyplýva aj z jeho písomného stanoviska doručeného súdu prvej inštancie v priebehu konania, považoval za irelevantné pre toto konanie, či bol alebo nebol informovaný s poukazom na to, že žalovaný sa v mandátnej zmluve zaviazal, že bude pre žalobcu sledovať úhrady zálohových platieb a následne vymáhať nezaplatené zálohové platby pre žalobcu. Odvolací súd s poukazom aj na vyššie uvedené má za to, , že ani tento

odvolací dôvod nie je preto daný. Súd prvej inštancie tak správne vychádzal z listinných dôkazov, ktoré strany sporu predložili a z tvrdení strán sporu, tieto dôkazy aj správne vyhodnotil a vo veci aj správne rozhodol.

32. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie žalobcu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 . Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti.

34. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody, keď žalobca tvrdí, že uvedená škoda mu mala byť spôsobená porušením povinnosti zo strany žalovaného, ktorý v rozpore s článkom 3 bodu 3.5.1.1 a bodu 3.5.2.1 mandátnej zmluvy nevymáhal od vlastníkov bytov nezaplatené preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a nezaplatené zálohové platby za plnenie a služby spojené s užívaním spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu, teda že konaním žalovaného, a to opomenutím povinnosti vymáhať pohľadávky od jednotlivých vlastníkov bytov v bytovom dome riadne a včas vznikla žalobcovi škoda vo výške 1.763,52 eur.

35. V prejednávanej veci, vychádzajúc aj z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo sporné, že zmluvný vzťah strán sporu bol založený Mandátnou zmluvou uzavretou dňa 29.2.2008 podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej vykonával žalovaný ako mandatár činnosti pre žalobcu, a to v mene a na účet žalobcu. V priebehu konania na súde prvej inštancie bol rovnako zhodne ustálený názor strán sporu, že spoločnosť SPRAVing s.r.o. sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, keď prijala finančné prostriedky na svoj účet bez právneho dôvodu na úkor žalobcu, z dôvodu ktorého žalovaný na základe písomného pokynu obsiahnutého v plnomocenstve zo dňa 27.4.2012 od mandanta (žalobcu), a to splnomocniť v mene žalobcu advokáta na zastupovanie žalobcu v právnej veci voči spoločnosti SPRAVing s.r.o., bola žalobcom aj podaná žaloba na vymáhanie peňažného plnenia od spoločnosti SPRAVing s.r.o. vo výške 1.763,53 eur, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 33Rob/3/2012. Rovnako je nesporné, že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobcom, bolo uvedené konanie zastavené. Vychádzajúc z obsahu spisu ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nespornou bola tiež skutočnosť, že finančné prostriedky vo výške 1.763,52 eur, ktoré predstavovali plnenie zo strany vlastníkov bytov, a to zálohové platby za užívanie spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu a preddavky do Fondu prevádzky, údržby a opráv, ktoré mali byť uhradené v prospech žalobcu, previedla Slovenská pošta a.s. na účet spoločnosti SPRAVing s.r.o. v mene žalobcu, keďže žalovaný v mene žalobcu uzavrel zmluvu so Slovenskou poštou a.s.

36. V prejednávanej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nárok žalobcu na náhradu škody zamietol jednak z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu a žalobu zamietol aj z dôvodu premlčania žalobcom uplatneného nároku, keď prihliadol k žalovaným vznesenej námietke premlčania.

37. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

38. Strany sporu majú v sporovom konaní povinnosť tvrdenia t.j. pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu (§ 150 a povinnosť dôkaznú, ktorá znamená, že strana sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak sú tvrdenia strán sporné, súd musí vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov.

39. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť vo veci rozhodnuté v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola alebo nemohla byť

preukázaná. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností je na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôvody.

40. Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že ak žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody a tvrdí, že žalovaný zodpovedá za škodu žalobcovi z dôvodu, že neuplatnil práva žalobcu riadne voči vlastníkom bytov, teda vymáhať od vlastníkov bytov nezaplatené preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a nezaplatené zálohové platby za plnenie a služby spojené s užívaním spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu, je na žalobcovi dôkazné bremeno preukázať existenciu zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu.

41. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a považuje ho aj za správny, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal porušenie povinnosti žalovaným, vyplývajúcej mu z mandátnej zmluvy, v zmysle ktorej zabezpečoval dohodnuté činnosti pre spoločenstvo vlastníkov bytov ako mandatár, nie ako správca podľa zákona č. 182/1993 Zb. Pokiaľ žalobca odvodzuje zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi z dôvodu, že neuplatnil práva žalobcu riadne voči vlastníkom bytov, odvolací súd dodáva, že žalovaný ako právnická osoba nebol oprávnený podať v mene žalobcu žalobu na súd nielen proti vlastníkom bytov, ale ani voči akejkoľvek tretej osobe, pretože zastupovanie žalobcu žalovaným v súdnom konaní by bolo v rozpore aj s ust. § 24 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase. Tomuto záveru zodpovedá aj samotné konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 33Rob/3/2012, v ktorom žalobca - Spoločenstvo vlastníkov bytov (SBD Južná trieda 38, 40 a 42) uplatnil nárok súdnou cestou v zastúpení advokátskou kanceláriou KAIFER advokátska kancelária s.r.o., ktorá v zmysle § 25 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase mohla žalobcu zastupovať. Navyše považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že žaloba proti vlastníkom bytov, ktorí si svoje povinnosti (uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, ako aj zálohové platby za plnenie a služby spojené s užívaním spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu) splnili, čo nesporne vyplýva z vykonaného dokazovania, by bola nedôvodná. Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že ak na strane žalovaného nedošlo k porušeniu žalobcom označenej povinnosti (vymáhať od vlastníkov bytov nezaplatené preddavky) ako jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, potom skúmanie ďalších podmienok zodpovednosti za škodu je bez právneho významu, keďže už nesplnenie len jednej zákonnej podmienky vylučuje zodpovednosť za škodu.

42. Za správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu na zaplatenie sumy 1.763,52 eur, teda záver súdu o tom, že žalobca podal žalobu na súd po uplynutí štvorročnej premlčacej doby.

43. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať.

44. Podstata premlčania spočíva v priebehu dvoch štádií jeho uplatnenia, ktoré treba od seba dôsledne odlišovať. Pre prvé štádium je charakteristické to, že uplynula zákonom ustanovená doba, teda premlčacia doba a to bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol.

45. Konkrétnym právnym účinkom premlčania je, že povinnému vzniklo oprávnenie vzniesť námietku (dovolať sa) premlčania a tým spôsobiť zánik oprávnenému možnosti domôcť sa s úspechom na súde premlčaného práva alebo spôsobiť zánik nároku. Ak povinný subjekt toto oprávnenie využije a uplatní námietku premlčania pred príslušným súdom nastáva druhé štádium.

46. Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona a je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas, pričom súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, práve naopak premlčané právo oprávnenej osobe nemôže priznať.

47. Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva ten právny dôsledok, že súd oprávnenej osobe premlčané subjektívne právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením

námietky premlčania povinným došlo k zániku nároku. V dôsledku toho súd, ktorý zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva mu iné, než žalobu oprávneného, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť teda subjektívne právo vynútiteľné.

48. Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky (§ 397 Obchodného zákonníka).

49. Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

50. Podľa citovaných zákonných ustanovení je subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody štyri roky a objektívna premlčacia doba je desať rokov. Nárok na náhradu škody nie je uplatnený včas, ak je uplatnený po uplynutí subjektívnej, t. j. 4-ročnej premlčacej dobe bez ohľadu na to, že ešte neuplynula objektívna 10-ročná doba. Ustanovenie § 398 upravuje začiatok plynutia premlčacej doby a je to deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto je povinný ju nahradiť, resp. keď sa poškodený „mohol“ dozvedieť o škode a o osobe, ktorá je povinná ju nahradiť, to znamená, keď poškodený mal možnosť pri náležitej starostlivosti získať informácie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

51. Súd prvej inštancie vyvodil správny záver o premlčaní žalobcom uplatneného nároku. Vychádzajúc z tvrdenia žalovaného, že žalobca mal vedomosť o tom, že finančné prostriedky v žalovanej výške neboli v stanovenej lehote poukázané vlastníkmi bytov na účet žalobcu, pretože táto skutočnosť musela byť žalobcovi zrejmá zo žalovaným predložených účtovných dokladov a tiež z mandátnej zmluvy, podľa ktorej žalovaný bol povinný predkladať v stanovených termínoch žalobcovi účtovné doklady, bolo práve na žalobcovi, aby preukázal, že tieto účtovné doklady mu neboli žalovaným predkladané v tvrdených mesačných intervaloch. Odvolací súd zastáva názor, že v tomto prípade nejde tzv. negatívnu dôkaznú povinnosť na strane žalobcu, teda preukazovanie reálne neexistujúcej určitej skutočnosti. Ak mal totiž žalovaný podľa zmluvy v stanovených termínoch predkladať žalobcovi na kontrolu účtovné doklady (ktoré v konečnom dôsledku boli účtovnými dokladmi žalobcu), na ňom bolo dôkazné bremeno na preukázanie, že túto povinnosť si žalovaný neplnil alebo že plnenie tejto povinnosti od žalovaného nevyžadoval. Keďže žalobca na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, potom jeho popretie tvrdení žalovaného možno považovať za neúčinné. Na podporu záverov, že žalovaný si plnil všetky povinnosti v zmysle mandátnej zmluvy, odvolací súd poukazuje na tvrdenie samotného žalobcu uvedené v žalobe, že žalovanému zaplatil všetky úhrady, na ktoré bol podľa mandátnej zmluvy povinný, k čomu by zrejme nepristúpil, keby si žalovaný svoje povinnosti z mandátnej zmluvy nesplnil, a to aj v zmysle čl. 5 bod 5.6.1 a 5.6.2.

52. Podľa čl. 5 bodu 5.6.1 mandátnej zmluvy sa mandatár zaväzuje poskytnúť rade spoločenstva účtovné doklady ku kontrole v intervaloch 2x ročne po ukončení mesačnej, resp. ročnej uzávierky. Mandant je povinný vrátiť predložené doklady do 14 dní od prevzatia.

53. Podľa bodu 5.6.2 citovaného článku mandatár sa zaväzuje predložiť predsedovi spoločenstva na požiadanie, resp. kvartálne po ukončení mesačnej, resp. ročnej uzávierky výstupy mesačnej účtovnej uzávierky kumulovanej od začiatku účtovného roka, prehľad o stave a čerpaní FPÚaOD, evidenciu nedoplatkov preddavkov a vyúčtovaní za plnenia a služby spojené s užívaním SČaSZ bytov a NP a preddavkov do FPÚaOD.

54. Z citovaných článkov mandátnej zmluvy vyplýva pre žalovaného ako mandatára povinnosť predkladať rade spoločenstva na kontrolu účtovné doklady o. i. mesačne po ukončení mesačnej uzávierky. To znamená, že za mesiac máj 2008 bol žalovaný povinný predložiť účtovnú závierku v júni 2008 a za mesiac jún 2008 bol povinný predložiť účtovnú závierku rade spoločenstva v mesiaci júl 2008. Pri splnení si tejto povinnosti žalovaným, keďže zo strany žalobcu opak nebol preukázaný, sa žalobca (rada spoločenstva) pri náležitej starostlivosti mohol dozvedieť o tom, že niektorí vlastníci bytov nezaplatili na účet žalobcu mesačné preddavky za máj 2008 už dňa 1.7.2008 a o nezaplatení preddavkov na účet žalobcu za mesiac jún 2008 sa mohol dozvedieť dňa 1.8.2008. Navyše, žalovaný mal povinnosť predkladať predsedovi spoločenstva účtovné doklady okrem iného kvartálne po ukončení mesačnej

uzávierky, to znamená, že ak žalovaný predkladal účtovné doklady za II. štvrťrok 2008 ( apríl, máj, jún) v júli 2008, v takom prípade by sa žalobca mohol pri náležitej starostlivosti dozvedieť o neuhradených preddavkoch niektorými vlastníkmi bytov 1.8.2008 a nasledujúcim dňom by mu začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva proti žalovanému.

55. Pokiaľ sa teda žalobca domáha náhrady škody proti žalovanému preto, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vymáhať tieto nedoplatky od vlastníkov bytov, potom najneskôr od 2.8.2008 začala plynúť žalobcovi 4-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva proti žalovanému na náhradu škody, ktorá by uplynula dňa 1.8.2012, teda pred podaním žaloby, tak ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, keďže žaloba bola podaná 13.5.2013.

56. Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.

57. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že v tomto konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

58. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).