Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/127/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej, sudkyne JUDr. Boženy Husárovej a sudcu Mgr. Michala Novotného vo veci s nízkou hodnotou sporu navrhovateľov: 1. ZSE Energia, a.s., IČO: 36 677 281, Čulenova 6, Bratislava, 2. ZSE Energia CZ, s.r.o., id. č. 044 85 262, Lidická 1873/36, Černé Pole, Česká republika, spoločne zastúpených advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, proti odporkyni: Marianna Dobrovodská, Ružindol 116, o zaplatenie 359,83 € s prísl., o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cb 435/2016-41 z 15. júna 2017, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh („žalobu“), ktorou sa navrhovatelia domáhali zaplatenia 359,83 € s 0,05 % denným úrokom z omeškania tak, že túto sumu zaplatí odporkyňa buď navrhovateľovi 1 alebo navrhovateľovi 2. Rozhodol tak s odôvodnením, že podľa čl. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, vyzval navrhovateľov, aby opravili tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky v časti žalobného návrhu, čomu navrhovatelia nevyhoveli. Podľa súdu prvej inštancie boli navrhovatelia povinní presne formulovať výrok súdu a toto nebolo úlohou súdu. Uznal síce, že nariadenie 861/2007 povinnosť formulovať petit neukladá, ale navrhovatelia ho formulovali, a to nejasne, keď žiadali celú pohľadávku prisúdiť navrhovateľovi 1 alebo alternatívne navrhovateľovi 2. Takýto petit nie je eventuálnym ani alternatívnymi petitom a nie je ani presný ani určitý. Navrhovatelia naopak požadovali priznanie jedného a toho istého nároku buď jednému alebo druhému a ponechávali na výber súdu, ktorého si vyberie. Takáto žaloba je spôsobilá na zamietnutie bez ďalšieho, hoci keby žalovali samostatne, súd by musel žalobe toho, komu právo patrí, vyhovieť a druhú žalobu zamietnuť. Vecne potom súd prvej inštancie k navrhovateľovi 2 doplnil, že tento vymáha uplatnenú pohľadávku na základe komisionárskej zmluvy, teda koná vo vlastnom mene. Môže teda vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria, iné pohľadávky len vtedy, ak mu ich komitent postúpi. Navrhovateľ v 2. rade uzatvorením komisionárskej zmluvy nenastúpil na miesto veriteľa pohľadávky voči odporkyni.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ s návrhom zrušiť ho a vrátiť vec na ďalšie konanie. Namietol, že formulácia výroku rozhodnutia je vecou súdu, nie navrhovateľa, preto je rozsudok zmätočný a nejasný. Čl. 4 nariadenia 861/2007 vyžaduje len vyplniť vzorové tlačivo A a doručiť ho príslušnému súdu s opisom dôkazom, nevyžaduje však pripájať akékoľvek dôkazy alebo formulovať petit. Platné právo nepozná pojem „alternatívny petit“, avšak nariadenie nevylučuje, aby na strane navrhovateľa vystupovalo viac osôb. V takomto prípade ide o samostatné spoločenstvo a súd rozhodne o každom nároku samostatne. Neexistuje preto prekážka, aby súd nerozhodol o tom, návrh ktorého z navrhovateľov je dôvodný. Na základe údajov v návrhu je vecou súdu rozhodnúť o tom, ktorý z navrhovateľov má aktívnu legitimáciu na uplatnenie tu prerokúvaných nárokov.

3. Odporkyňa sa k odvolaniu doručenému 2. augusta 2017 postupom podľa § 111 C. s. p. nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17 nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

5. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej veci navrhovatelia svoju pohľadávku uplatnili na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia, čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní. Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku.

6. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že procesný postup zvolený súdom prvej inštancie nemá dostatočnú oporu v použiteľných právnych predpisoch. V tomto smere treba hneď na úvod konštatovať, že súd prvej inštancie správne viedol konanie ako konanie s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia č. 861/2007. Súd prvej inštancie výkladom tohto nariadenia a v spojení s výkladom niektorých ustanovení práva Slovenskej republiky dospel v podstate k záveru, ktorým odoprel navrhovateľom vecné rozhodnutie o ich nároku, pretože ich návrh „zamietol“ v podstate len preto, lebo petit ich nároku považoval za nejasný a nevykonateľný. Nariadenie č. 861/2007 je právnym aktom Európskej únie, na ktorého výklad je podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie daná predovšetkým právomoc Súdneho dvora Európskej únie. V nadväznosti na toto ustanovenie aj Ústavný súd SR vyslovil, že v rozsahu výkladu práva Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi (uznesenie IV. ÚS 206/08). Podobne Súdny dvor vo svojom známom rozsudku vo veci 283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA proti Ministry of Health, vyslovil, že súdy členských štátov sú v zásade povinné predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie. Tejto povinnosti ich môže zbaviť buď to, že Súdny dvor už na identickú otázku odpovedal (tzv. acte eclaire), alebo to, že správny výklad práva Európskej únie je natoľko zjavný, že neponecháva žiaden priestor rozumným pochybnostiam (tzv. acte clair). Existencia takýchto pochybností sa musí posúdiť s ohľadom na osobitné charakteristiky práva Európskej únie, osobitné ťažkosti, ktoré vyplývajú z jeho interpretácie, a riziko rozdielnych súdnych rozhodnutí v rámci Európskej únie. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom nemožno zistiť, že by sa súd pri svojom výklade práva Európskej únie (nariadenia č. 861/2007) opieral o akékoľvek rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (teda že by tento výklad bol acte eclaire). Rovnako z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, na základe čoho súd prvej inštancie považoval svoj záver o potrebe jasného petitu (v takom zmysle, v akom ho chápe vnútroštátne právo, § 132 C. s. p.) za natoľko jednoznačný, aby nenechával žiaden priestor pre rozumné pochybnosti. Už z týchto možno ťažko považovať za naplnené predpoklady, ktoré by zbavovali súd prvej inštancie povinnosti požiadať Súdny dvor EÚ o posúdenie správnosti toho výkladu nariadenia, ku ktorému súd prvej inštancie dospel.

7. Z čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia vyplýva, že navrhovateľ začne európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu vyplnením vzorového tlačiva A, ako je uvedené v prílohe I, a jeho podaním na príslušný súd alebo tribunál. Tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky obsahuje opis dôkazov, ktoré podporujú pohľadávku, a prípadne sa k nemu pripoja akékoľvek príslušné podporné dokumenty. Citované ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ods. 11 preambuly tohto nariadenia, podľa ktorého by v záujme uľahčenia zavedenia európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu navrhovateľ mal iniciovať toto konanie podaním návrhu prostredníctvom vyplnenia vzorového tlačiva. Z citovaných ustanovení tak podľa odvolacieho súdu predovšetkým vyplýva, že pre začatie konania

vo veciach s nízkou hodnotou sporu nemožno ani podľa čl. 17 cit. nariadenia použiť ustanovenie § 132 C. s. p., ktoré upravuje náležitosti žaloby. Z cit. čl. 4 v spojení s ods. 11 preambuly nariadenia je totiž zrejmé, že toto nariadenie upravuje náležitosti návrhu na začatie konania vylučujúcim spôsobom. Členské štáty nemôže dopĺňať požiadavky na náležitosti tohto návrhu nad rámec nariadenia, pretože by to bolo v rozpore s ním, ale tiež preto, že by to sťažovalo uplatňovanie nárokov v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu v rozpore s účelom nariadenia (ods. 11 preambuly). Z prílohy I nariadenia je pritom zrejmé, že vzorové tlačivo A nepredpokladá žiadne osobitné pole na „žalobný návrh“ (petit). Len v oddiele 7 toto tlačivo predpokladá uvedenie výšky istiny pohľadávky a prípadných zákonných či zmluvných úrokov. Z celého obsahu nariadenia je potom zrejmé, že už zo samotného podania návrhu („uplatnenia pohľadávky“) vyplýva vôľa navrhovateľa, aby súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže odporkyňu na jej zaplatenie práve navrhovateľovi.

8. S odvolateľom možno súhlasiť aj v tom, že nariadenie nevylučuje ani to, aby v tom v jednom konaní uplatňovali svoje pohľadávky viacerí navrhovatelia. Koniec koncov, nie je vylúčené, aby títo navrhovatelia podali samostatné návrhy a súd by ich podľa vnútroštátneho práva (§ 112 C. s. p.) spojil na spoločné prejednanie. V takom prípade ale možno vo všeobecnosti súhlasiť s požiadavkou súdu prvej inštancie, aby v prípade podania návrhu viacerými navrhovateľmi z obsahu tlačiva A vyplývalo, komu má byť pohľadávka priznaná a v akej výške. V tu prerokúvanej veci navrhovateľ 1 a navrhovateľ 2 podali na tlačive A návrh na uplatnenie pohľadávky, ktorým voči odporkyni uplatnili svoju pohľadávku na zaplatenie 359,83 € s podrobne vymedzeným úrokom z omeškania. Tlačivo obsahuje riadne vyplnené všetky potrebné oddiely, v dôsledku čoho ho treba považovať za úplné. Okrem toho v oddiele 8 navrhovatelia podrobne opísali svoje vzťahy k samotnej pohľadávke a žiadali, aby bola odporkyňa zaviazaná na jej zaplatenie navrhovateľovi 1 „alebo alternatívne“ navrhovateľovi 2. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takto formulovaný návrh je neurčitý alebo nejasný. Súd prvej inštancie nesprávne uvažoval nad takto formulovaným návrhom ako eventuálnym alebo alternatívnym, o ktorý však v prerokúvanej veci vôbec nejde. Formulácia „alebo alternatívne“ totiž v prerokúvanej veci vyjadruje len to, že navrhovatelia žiadajú priznať tú istú pohľadávku, sú si však vedomí výlučnosti svojej aktívnej legitimácie. Inak povedané, navrhovatelia sú si vedomí toho, že ak súd prizná pohľadávku jednému z nich, návrh druhého zamietne, pretože na jej vymáhanie nemôžu byť oprávnení obaja. Odvolací súd nevidí na tomto spôsobe uplatnenia nič neprijateľného alebo nejasného; napokon, ako už bolo uvedené, každý z navrhovateľov by mohol uplatňovať tú istú pohľadávku samostatnými návrhmi a súd prvej inštancie by ich pokojne mohol spojiť s spoločné prejednanie (§ 112 C. s. p.), pričom dôsledok by bol rovnaký - mohol by ju meritórne priznať iba jednému z nich, žalobu (návrh) druhého z nich by musel namietnuť. V prerokúvanej veci je „neobvyklé“ iba to, že navrhovatelia tento krok spravili sami a pohľadávku uplatňujú jedným návrhom, vedia však, že priznaná bude môcť byť iba jednému z nich.

9. Celkom bez akejkoľvek opory v platnom práve sú v tejto súvislosti úvahy súdu prvej inštancie o tom, že takéto konanie je „pochybné“, pretože „nechávajú na výber súdu, ktorému z nich patrí právo“. Určiť, komu patrí právo, je základnou povinnosťou súdu pri rozhodovaní súkromnoprávnych sporov. Každý žalobca (navrhovateľ) sa môže len domnievať, že mu právo patrí, a súd je tu na to, aby jeho domnienku potvrdil alebo vyvrátil. Nemožno potom pripisovať na ťarchu dvoch žalobcov, ktorí sú si vedomí, že medzi nimi môže vzniknúť spor o to isté právo, že súdu túto skutočnosť oznámili a svoje pochybnosti mu odkryli. Takisto nie je podstatné, či tým navrhovatelia navzájom „spochybňujú svoje nároky“. Aj tu je úlohou a povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, komu tieto pochybné nároky patria. Okrem toho ani nie je pravda, že by si navrhovatelia spochybňovali svoj nárok. Navrhovatelia si nanajvýš spochybňujú svoju aktívnu legitimáciu na uplatnenie pohľadávky, nie však samotný nárok. Podstatu pochybností navrhovateľov v prerokúvanej veci tvorí v zásade to, či navrhovateľ v 2. rade ako komisionár navrhovateľa v 1. rade môže vo vlastnom mene uplatňovať pohľadávky zverené mu do komisie. Je zrejmé, že táto otázka môže byť sporná a môže byť teda sporné aj to, či takúto pohľadávku môže vymáhať jeden alebo druhý z nich. Spôsob uplatnenia nárokov navrhovateľmi podľa odvolacieho súdu podporuje aj právnu istotu, pretože ponecháva riešenie tejto otázky na spoločné konanie za účasti oboch navrhovateľov, v dôsledku čoho by súd mal túto otázku riešiť výlučným spôsobom (ak jednému nárok prizná, druhému ho priznať nemôže). Pokiaľ by navrhovatelia podali dva samostatné návrhy na uplatnenie pohľadávky, vystavovali by sa riziku dvoch samostatných konaní, v ktorých by súdy mohli dôjsť k odlišným záverom

- v konaní s navrhovateľom 1 by súd mohol považovať komisionára za aktívne legitimovaného a návrh navrhovateľa 1 zamietnuť, v konaní s navrhovateľom 2 by mohol súd považovať komisiu za neprípustnú a za aktívne legitimovaného považovať navrhovateľa 1, čo by znamenalo zamietnutie návrhu navrhovateľa 2. Návrhy oboch navrhovateľov v samostatných konaniach by tak mohli byť zamietnuté z navzájom sa

vylučujúcich dôvodov. Rovnako by však prichádzalo do úvahy aj vyhovenie návrhom v oboch konania, teda k dvojnásobnému zaťaženiu odporkyne.

10. Konečne, súd prvej inštancie pochybil aj pri spôsobe vybavenia návrhu navrhovateľov. Podľa čl. 4 ods. 4 nariadenia č. 861/2007 platí, že ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne. Súd prvej inštancie takéto rozhodnutie urobil vo forme rozsudku vychádzajú zrejme doslovne zo znenia citovaného ustanovenia a z určitej všeobecnej úvahy, že pojem „zamietne“ sa používa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. Citované ustanovenie nariadenia ale neustanovuje procesnú formu rozhodnutia súdu o zamietnutí návrhu z dôvodu jeho nedoplnenia alebo neopravenia, v dôsledku čoho treba procesnú formu určiť podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (čl. 17 cit. nar.). Podľa § 212 ods. 1 C. s. p. sa však rozsudkom rozhoduje „vo veci samej“. Podľa odvolacieho súdu však rozhodnutie o zamietnutí návrhu z dôvodu nedoplnenia alebo neopravenia nie je rozhodnutím vo veci samej, a to napriek tomu, že čl. 4 ods. 4 nariadenia používa pojem „zamietne“. Takéto rozhodnutie totiž v našom právnom poriadku zodpovedá skôr odmietnutiu podania v zmysle § 129 C. s. p., keď nebolo riadne opravené alebo doplnené. K tomu záveru vedie aj správna interpretácia čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa ustanovenia práva EÚ musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom s prihliadnutím na znenia vyhotovené vo všetkých jazykoch EÚ. V prípade rozdielu medzi týmito zneniami sa musí dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (z posledného obdobia napr. rozsudok vo veci C-442/16, Florea Gusa proti Minister for Social Protection a i., ods. 34). Porovnaním znenia čl. 4 ods. 4 cit. nar. v rôznych jazykoch možno zistiť, že česká verzia znie „návrh se odmítne“, fracúzska verzia „la demande est rejetée“ (čo môže znamenať odmietnutie aj zamietnutie) a nemecká verzia „wird die Klage zurück- bzw. abgewiesen“ (teda doslovne „žaloba sa zamietne resp. odmietne“). Z porovnania už len týchto jazykových verzií je zrejmé, že napriek použitiu pojmu „zamietne“ v slovenskej verzii čl. 4 ods. 4 cit. nar. tak nemožno vychádzať z toho, že toto ustanovenie predpokladá vždy meritórne rozhodnutie rozsudkom.

11. Zo všetkých uvedených dôvodov tak treba uzavrieť, že súd prvej inštancie v prerokúvanej veci nesprávne dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je nejasný a nesprávny, v dôsledku čoho bezdôvodne vyzýval navrhovateľov na opravu. Navrhovatelia teda neboli povinní svoj návrh opravovať, takže pokiaľ ho súd prvej inštancie zamietol s odkazom na čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007, a to navyše rozsudkom, nepostupoval správne. V dôsledku tohto svojho nesprávneho postupu potom súd prvej inštancie nepostupoval spôsobom predpokladaným v čl. 5 cit. nar., teda nedoručil tlačivo návrhu odporkyni a nedal jej možnosť sa vyjadriť. Z čl. 7 ods. 3 nariadenia 861/2007 možno pritom vyvodiť, že pokiaľ by odporkyňa nereagovala na návrh, môže súd vydať rozsudok o pohľadávke, pričom by mal vychádzať v zásade z údajov poskytnutých navrhovateľmi. Svojím rozhodnutím tak súd prvej inštancie odňal navrhovateľom možnosť, aby sa o ich pohľadávke meritórne rozhodlo, teda aby súd po jej preskúmaní rozhodol o jej priznaní alebo nepriznaní z meritórnych dôvodov.

12. Preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p., teda bude vychádzať z toho, že návrh navrhovateľov je riadny a úplný a predmetom konania je uplatnená pohľadávka s príslušenstvom. Súd prvej inštancie predovšetkým doručí tlačivo návrhu odporkyni a umožní mu vyjadriť sa a ďalej bude vo veci konať podľa čl. 7 a nasl. nariadenia 861/2007. Nakoniec o uplatnenom nároku rozhodne v zhode s vôľou navrhovateľov vyjadrenou v návrhu, teda tak, že ho môže priznať nanajvýš jednému z nich v závislosti od toho, ako posúdi ich aktívnu legitimáciu. Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p., ale aj čl. 16 nariadenia 861/2007).

13. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.