Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/93/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Denisou Drúžkovou v spore žalobkyne: A. U., R.. XX.XX.XXXX, D. N. XXXX/XX, K., zastúpená: S.. Q. I.J., D. Z. XX/XX, K., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 13.07.2016, doplnenou písomným podaním doručeným súdu dňa 16.11.2016, domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 12.235,34 eur, a to titulom zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím.

2. Žalobu v spojení s jej doplnením odôvodnila žalobkyňa tým, že škoda, ktorej náhrady sa prostredníctvom žaloby domáha, bola spôsobená konaním a rozhodnutím Okresného súdu Martin zo dňa 13.02.2013 č.k. 9C 109/2010-290, ktorým súd nerešpektoval právoplatné a vykonateľné Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010. V rámci dedičského konania sa dediči dohodli na všeobecnej cene dedeného majetku v sume 59.993,- eur. Keďže dedičmi majetku v uvedenej výške boli traja dediči, tak každý z nich zdedil majetok v hodnote 19.997,50 eur. V poučení tohto osvedčenia o dedičstve bolo uvedené, že účastník konania môže do 15 dní od prevzatia tohto osvedčenia o dedičstve požiadať Okresný súd Martin o pokračovanie v tomto konaní o dedičstve s tým, že ak žiadosť podaná nebude, toto osvedčenie nadobúda účinky právoplatného uznesenia súdu. Účastníci konania vyhlásili, že sa vzdávajú práva na podanie žiadosti o pokračovaní v konaní o dedičstve, čo potvrdili aj svojím podpisom na tomto osvedčení. Keďže dedený majetok (nehnuteľnosť) nebolo správne možné rozdeliť, tak dvaja dediči ponúkli svoj podiel na odpredaj tretiemu dedičovi, ktorý už bol vlastníkom podielu 4/6 zo spoločnej nehnuteľnosti za cenu, na ktorej sa dohodli a ktorá pripadala na podiel 1/6, t.j. za 19.997,50 eur. Tento návrh väčšinový vlastník odmietol. Dvaja menšinový vlastníci preto návrhom na súd zo dňa 26.04.2010 navrhli odpredať nehnuteľnosť v celku a podľa vlastníctva v spoločnej nehnuteľnosti rozdeliť sumu získanú odpredajom. Na pojednávaní o tomto návrhu väčšinový vlastník prehlásil, že je ochotný podiely na spoločnej veci odkúpiť. Okresný súd namiesto toho, aby na základe tohto prehlásenia väčšinového spoluvlastníka rozhodnutím prikázal podiely do jeho vlastníctva za dohodnutú cenu 19.997,50 eur (spoločne dohodnutá v právoplatnom osvedčení o dedičstve zo dňa 23.02.2010), nezákonným, neprípustným spôsobom vstúpil do právoplatného a vykonateľného osvedčenia o dedičstve zo dňa 23.02.2010 (čím porušil jeden z hlavných princípov právneho štátu a to princíp právnej istoty), a to tak že nechal vypracovať znalecký posudok, o ktorý nik nežiadal, ktorým bola stanovená všeobecná cena celej nehnuteľnosti na sumu

59.700,- eur. Na základe tohto nezákonne vypracovaného znaleckého posudku potom okresný súd svojím rozhodnutím zo dňa 13.02.2012 prikázal podiel vo výške 1/6 do výlučného vlastníctva dovtedy väčšinovému spoluvlastníkovi celej nehnuteľnosti za sumu 9.950,- eur. Takýmto konaním a rozhodnutím okresného súdu tak bola žalobkyni spôsobená škoda v sume 10.047,75 eur. Ostatné výdavky v sume 2.187,58 eur boli spôsobené podaním odvolania v danej veci, zaplatením zálohy za vypracovanie znaleckého posudku, o ktorý nik nežiadal.

Žalobkyňa dňa 07.01.2016 podala na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhrady škody, ktoré jej však listom zo dňa 27.06.2016 oznámilo, že jej žiadosti nevyhovuje.

Ako dôkazy žalobkyňa označila a predložila Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010, rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C 109/2010-290 zo dňa 13.02.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a jej doplnenie, oznámenie MS SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/109/2010, v ktorom malo dôjsť k vydaniu nezákonného rozhodnutia, boli až do právoplatného skončenia konania dňa 02.09.2013 (vo vzťahu k určeniu sumy vo výške 9.950,- eur ako hodnoty podielu) K. U. O. S. U.. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nebola účastníkom predmetného konania vo vzťahu k výroku, ktorým súd zaviazal uhradiť K. U. sumu 9.950,- eur, a ktorým mala podľa vyjadrení žalobkyne jej vzniknúť škoda. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na znenie § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. mal žalovaný za to, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody podľa citovaného zákona. Žalovaný zároveň poukázal i na nedostatok pasívnej legitimácie v konaní, keď žalobkyňa označila v podanej žalobe ako žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR, napriek tomu, že svoj nárok odvodzuje od zákona č. 514/2003 Z.z.

K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobkyňou označené rozhodnutie Okresného súdu Martin č.k. 9C 109/2010-290 zo dňa 13.02.2013 nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia, nakoľko doposiaľ nebolo v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. toto právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené, resp. zmenené. Práve naopak žalobkyňou namietaný rozsudok okresného súdu bol (po podanom odvolaní) vo výroku o zaplatení primeranej náhrady na vyrovnanie podielu vo výške 9.950,- eur potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 190/2013-342 zo dňa 26.06.2013. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že žalobkyňa nedisponuje titulom nároku na náhradu škody.

Žalobkyňa podľa žalovaného nepreukázala ani vznik a rozsah škody, ktorej náhrady sa žalobou domáha. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zodpovednosť štátu za škodu nastáva len za predpokladu splnenia kumulatívnych podmienok stanovených osobitným zákonom. Na to, aby mohla byť žalobkyni priznaná náhrada škody, musia byť naplnené ďalšie predpoklady - vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobkyňa nedisponuje titulom, na základe ktorého by mohlo k vzniku akejkoľvek škody dôjsť, a teda nie je, ani nemôže byť daný základ pre priznanie náhrady škody. Nakoľko nie je preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a existencia škody, ani splnenie predpokladu príčinnej súvislosti nie je možné.

Žalovaný v rámci procesnej obrany navrhol pripojiť spis Okresného súdu Martin sp. zn. 9C 109/2010 a vykonať dôkaz oboznámením obsahu rovnopisov uvedených listín, a to rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C 109/2010-290 zo dňa 13.02.2013 s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co 190/2013-342 zo dňa 26.06.2013, rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C 109/2010-518 zo dňa 19.06.2015 s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

4. Žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu dňa 07.07.2017 na základe výzvy súdu doplnila žalobu o správne označenie žalovaného, ktorým je Slovenská republiky, v mene ktorej koná ako štátny orgán Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Na základe uvedeného sa súd preto námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej legitimácie v ďalšom konaní už nezaoberal.

5. Zástupca žalobkyne na pojednávaní v rámci prednesu žaloby doplnil, že z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. taxatívne vyplýva, že sa jedná o nárok na náhradu škody bez ohľadu na to, či odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil alebo nie. Súd totiž v žiadnom prípade nemôže vstúpiť do dohody (v danom prípade do právoplatného osvedčenia o dedičstve) účastníkov dedičského konania. Ak totiž súd vstúpi do takéhoto rozhodnutia, nielenže koná nezákonne, ale aj prekročí svoju právomoc.

6. Súd sa oboznámil s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi sporových strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010, rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9C/109/2010-290 zo dňa 13.02.2013, rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/190/2013-342 zo dňa 26.06.2013, rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9C/109/2010-270 zo dňa 19.06.2015, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.01.2016 a jej doplnením zo dňa 25.02.2016, odpoveďou Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 27.06.2016, ako aj ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav.

7. Podľa Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, sp. zn. Dnot 292/05 vydaného notárom S.. C.W. J. dňa 23.02.2010 do dedičstva po R.. E. U. W.. L. bola v rámci aktív zahrnutá 1-ica rodinného domu č.s. XXXX na ulici N. C. K., domom zast. pozemku, priľahlej záhrady a vonkajších úprav, pričom nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľností v kat. úz. K. na Q. Č.. XXX pod A register C parc. Č.. XXXX/XX W. A. Č..I.. XXXX zast. plocha a nádvorie o výmere 500 m2, parc. Č.. XXXX/XX záhrada o výmere 301 m2, pod B r.č. 1 na poručiteľku v 1-ici, podľa prehlásenia účastníkov v hodnote 59.993,- eur. Dedičia o dedičstve uzatvorili dohodu v znení, podľa ktorého vyššie špecifikovaný nehnuteľný majetok nadobudli deti poručiteľky, a to S.R. U., K. U. O. S. U., každý v podiele 1/6-ina k celku. Účastníci konania vyhlásili, že sa vzdávajú práva na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní o dedičstve, čo potvrdili svojím podpisom na osvedčení. Osvedčenie o dedičstve preto nadobudlo účinky právoplatného uznesenia dňom jeho vydania, t.j. dňa 23.02.2010.

8. Okresný súd Martin v právnej veci navrhovateľa: K. U., proti odporcovi: S. U., o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, rozsudkom č.k. 9C/109/2010-290 zo dňa 13.02.2013 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam zapísaným na Q. Č.. XXX, J..Ú.. K. O. N.. Č.. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 500 m2, ako aj k rodinnému domu so súpisným číslom XXXX, ktorý je postavený na N.. Č.. XXXX/X s tým, že predmetné nehnuteľnosti v celosti prikázal do vlastníctva odporcu. Zároveň odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 9.950,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vo zvyšku návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia čiastky 6.480,- eur za využívanie jeho podielov z nehnuteľnosti za obdobie od januára 2006 do apríla 2010, ako zaviazania navrhovateľa povinnosťou voči odporcovi na sumu 334,20 eur, zamietol. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.09.2013.

Krajský súd v Žiline na základe podaného odvolania zo strany navrhovateľa rozsudkom č.k. 7Co/190/2013-342 zo dňa 26.06.2013 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 9.950,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľa o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporcovi sumu 334,20 eur zamietol, potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 6.480,- eur, odvolací súd zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2013 a vykonateľnosť dňa 18.09.2013.

Okresný súd Martin následne v právnej veci žalobcov v rade X/ A. U., C. W. X/ K. U., C. W. X/ O. C., C. W. X/ N. U. (N. R. N. Ž. K. U.), proti žalovanému: S. U., o zaplatenie sumy 7.280,- eur, rozsudkom sp. zn. 9C/109/2010 zo dňa 16.05.2015 žalobu v časti zaplatenia sumy 7 280,- eur zamietol s tým, že o trovách celého konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudok. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.07.2015.

9. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.01.2016 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti SR si uplatnila žalobkyňa ako právna nástupkyňa po R.. K. U. nárok na náhradu škody vo výške celkom 12.235,33 eur, ktorá bola spôsobená rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 13.02.2013 č.k. 9C 109/2010-290, ktorým okresný súd nerešpektoval právoplatné a vykonateľné Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010. Žalobkyňa

na základe zaslanej výzvy svoju žiadosť doplnila podaním zo dňa 25.02.2016. Listom zo dňa 27.06.2016 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR žalobkyni, že v jej prípade neboli naplnené základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci najmä tým, že nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia ani vznik škody, preto jej žiadosti nevyhovie.

10. Podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

14. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

15. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

16. Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky.

17. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

18. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

19. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

20. Žalobkyňa sa žalobou domáhala podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nároku na náhradu škody vo výške 12.235,33 eur, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Za nezákonné rozhodnutie označila žalobkyňa rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C 109/2010-290 zo dňa 13.02.2013. Nezákonnosť citovaného rozhodnutia žalobkyňa v konkrétnostiach odôvodňovala tým, že súd svojím rozhodnutím nezákonne vstúpil do právoplatného a vykonateľného Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010, nerešpektujúc princíp právnej istoty a prekážku rozhodnutej veci.

21. V prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Štát sa pri splnení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže zbaviť povinnosti nahradiť škodu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej je kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1./ existencia nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu 2./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy 3./ príčinná súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

22. Medzi stranami nebolo sporným vydanie rozhodnutia, ktoré označila žalobkyňa za nezákonné, ani skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo po nadobudnutí jeho právoplatnosti zrušené. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody žalovaný považoval za nedôvodný, pričom sporoval existenciu predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, konkrétne predovšetkým existenciu nezákonného rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobkyňou označené rozhodnutie nebolo doposiaľ pre nezákonnosť zrušené, resp. zmenené. Žalobkyňa v tejto súvislosti dôvodila tým, že zrušenie rozhodnutia nie je rozhodujúce, keďže súd v žiadnom prípade nemôže vstúpiť do dohody (v danom prípade do právoplatného osvedčenia o dedičstve) účastníkov dedičského konania. Ak totiž súd vstúpi do takéhoto rozhodnutia, nielenže koná nezákonne, ale aj prekročí svoju právomoc.

23. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je, tak ako bolo uvedené vyššie, existencia nezákonného rozhodnutia a vznik škody, a to v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Relevantným v tomto konaní bolo teda v prvom rade právne posúdenie, či žalobkyňou označené rozhodnutie, v príčinnej súvislosti s ktorým si uplatnila svoj nárok na náhradu škody, spĺňa atribút nezákonného rozhodnutia v intenciách ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.

Pojem nezákonného rozhodnutia nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. a ani v predchádzajúcom právnom predpise upravujúcom zodpovednosť štátu za škodu, t.j. v zákone č. 58/1969 Zb. definovaný. Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z. z. v osobitnej časti všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala dôvodová správa tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ďalej dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia

situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov.

V prejednávanej veci bolo zistené, že na Okresnom súde Martin sa viedlo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom K. U. O. Ž. S. U. pod sp. zn. 9C/109/20. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 9C/109/2010-290 zo dňa 13.02.2013 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam špecifikovaným v rozsudku a nehnuteľnosti v celosti prikázal do vlastníctva žalovaného s tým, že zároveň žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 9.950,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti zaplatenia sumy 6.480,- eur titulom využívania podielu žalobcu z nehnuteľnosti za obdobie od januára 2006 do apríla 2010, ako aj v časti návrhu na zaviazanie žalobcu na zaplatenie sumy 334,20 eur žalovanému, súd žalobu zamietol. Krajský súd v Žiline na základe podaného odvolania zo strany žalobcu rozsudkom č. k. 7Co/190/2013-342 zo dňa 26.06.2013 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 9.950,- eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh žalobcu o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 334,20 eur zamietol, potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol návrh žalobcu na zaplatenie sumy 6.480,- eur, odvolací súd zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2013 a vykonateľnosť dňa 18.09.2013. Následne v ďalšom konaní došlo k zmene žalobcu z dôvodu smrti pôvodného žalobcu Miloslava Zelinu a ako žalobkyňa v 1. rade v uvedenom konaní vystupovala žalobkyňa v tomto konaní o náhradu škody. V rámci konania o zaplatenie sumy 6 480,- eur došlo k rozšíreniu žaloby a žalobcovia si uplatnili sumu 7 280,- eur titulom nemožnosti užívania spoločnej veci pôvodným žalobcom (náhrady za obmedzenie spoluvlastníctva). Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. 9C/109/2010 zo dňa 19.06.2015 žalobu o zaplatenie sumy 7 280,- eur zamietol. Uvedený rozsudok dňa 15.07.2015 nadobudol právoplatnosť. Na základe uvedených skutočností mal súd za preukázané, že žalobkyňou označený rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/109/2010-290 zo dňa 13.02.2013 nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže po nadobudnutí jeho právoplatnosti nebol zrušený ani zmenený pre nezákonnosť, ktorú skutočnosť ostatne neurobili strany v konaní ani spornou.

24. Zákon č. 514/2003 Z.z. vo vyššie citovanom ustanovení § 6 ods. 4 predpokladá i situáciu, kedy zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody, a to v prípade, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc. Napriek tomu, že žalobkyňa nezákonnosť ňou označeného rozhodnutia odvodzovala práve z tejto skutočnosti, súd po posúdení dospel k záveru, že v prejednávanej veci ani o takýto prípad nejde.

Pod právomocou súdu sa rozumie zákonom vymedzený okruh spoločenských vzťahov, ktoré je súd oprávnený riešiť, teda oprávnenie súdu vec prejednať a rozhodnúť. Občiansky súdny poriadok (účinný v čase vydania predmetného rozhodnutia) vymedzoval právomoc súdov v § 7. V odseku 1 tohto ustanovenia sa určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, z obchodných a hospodárskych vzťahov (aktuálne obdobne § 3 Civilného sporového poriadku, ktorý s účinnosťou dňom 01.07.2016 nahradil Občiansky súdny poriadok). Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne obdobne § 4 Civilného sporového poriadku).

Žalobkyňa prekročenie právomoci zo strany súdu v konkrétnostiach odôvodňovala tým, že v danom prípade Okresný súd Martin v rámci konania o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nezákonne vstúpil do dohody (do právoplatného osvedčenia o dedičstve) účastníkov dedičského konania, svojím rozhodnutím zo dňa 13.02.2013 č.k. 9C 109/2010-290 nerešpektoval právoplatné a vykonateľné Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 21D/895/2005, Dnot 292/05 zo dňa 23.02.2010, keď napriek tomu, že v rámci dedičského konania sa dediči dohodli na všeobecnej cene dedeného majetku, súd z takto dohodnutej ceny nevychádzal, ale na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý bol podkladom pre jeho rozhodnutie. Takýmto konaním a rozhodnutím okresný súd podľa žalobkyne nezákonne vstúpil do právoplatného a vykonateľného

Osvedčenia o dedičstve, nerešpektoval princíp právnej veci i prekážku rozhodnutej veci. Konajúci súd sa s uvedenými tvrdeniami žalobkyne nestotožnil. V konaní bolo preukázané, že Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/109/2010 rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, čiže o nároku, ktorý nepochybne v súlade v tom čase účinným ustanovením § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku spadal do právomoci súdu rozhodujúceho v občianskom súdnom konaní, pričom skutočnosť, že súd v dotknutom konaní nevychádzal pri svojom rozhodnutí z ceny nehnuteľnosti určenej dohodou dedičov v dedičskom konaní, ale pre potreby rozhodnutia v danej veci nariadil znalecké dokazovanie za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty majetku, nemožno považovať za prekročenie právomoci zo strany súdu. Súd v tejto súvislosti poukazuje i na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/190/2013-342 zo dňa 26.06.2013 (s ktorým sa konajúci súd v plnom rozsahu stotožňuje), v ktorom krajský súd okrem iného uviedol, že správne okresný súd pri stanovení primeranej náhrady pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zisťoval všeobecnú cenu veci (príslušného podielu), ktorú bol podľa súčasnej súdnej praxe zistiť k času vyhlásenia rozhodnutia. Správne preto okresný súd nariadil znalecké dokazovanie za týmto účelom, pričom k času vyhlásenia rozsudku nemohol výlučne vychádzať len z určenia ceny nehnuteľnosti na základe súhlasného vyhlásenia dedičov v konaní o dedičstve, keďže cena nehnuteľnosti bola určená k inému obdobiu a na základe iných kritérií (dohody dedičov), než predpokladá postup pri určení primeranej náhrady vyporiadavaných nehnuteľností podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

25. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že žalobkyňou označené rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, existencia ktorého by zakladala žalobkyni právo úspešne sa domáhať proti žalovanému náhrady škody. Súd teda nemal za preukázaný hneď prvý z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.

26. Ďalšou podmienkou, ktorej splnenie predpokladá vznik žalobkyňou uplatneného nároku voči žalovanému, je existencia škody a príčinnej súvislosti medzi žalobkyňou tvrdenou škodou a nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o samotnú škodu a jej výšku, súd len okrajovo uvádza, že v tejto časti si žalobkyňa riadne nesplnila ani len povinnosť tvrdenia, čiže v tejto časti neposkytla súdu v dostatočnom rozsahu skutkové tvrdenia o ňou uplatnenom nároku, keď samotnú výšku škodu v podanej žalobe ani v jej ďalších vyjadreniach presne nešpecifikovala. Súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého je žalobca okrem iného povinný v žalobe uviesť úplné opísanie rozhodujúcich skutočností s tým, že v súlade s odsekom 2 citovaného ustanovenia opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Jediná špecifikácia škody je pritom obsiahnutá len v žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR, ktorú žalobkyňa priložila ako dôkaz k žalobe. Keďže však súd v konaní ustálil, že v danom prípade žalobkyňa nedisponuje titulom nároku na náhradu škody v podobe nezákonného rozhodnutia, čo už samo o sebe znamenalo, že nemohla byť v konaní o náhradu škody úspešná, nakoľko zákon na vznik zodpovednosti štátu za škodu vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, nepovažoval súd za potrebné sa v ďalšom zaoberať preukázaním splnenia zvyšných predpokladov zodpovednosti žalovaného, a z tohto dôvodu, s ohľadom i na zásadu hospodárnosti, nevyžadoval od žalobkyne ani doplnenie skutkových tvrdení k uplatňovanej škode.

27. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za vznik škody, keď v konaní nepreukázala už samotnú existenciu nezákonného rozhodnutia. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.

28. Súd nevyhovel návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania preskúmaním toho, že požadovaná škoda v zmysle žaloby zodpovedá požiadavkám § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko žalobkyňa tento svoj návrh riadne neodôvodnila, keď predovšetkým neuviedla, aké dokazovanie by súd v tomto smere mal vykonať. Súd všeobecne v konaní vykonáva dokazovanie o tvrdených skutočnostiach podstatných pre rozhodnutie vo veci, ktoré sú medzi stranami sporné. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov s tým, že Civilný sporový poriadok zároveň demonštratívne vymenúva, čo je dôkazným prostriedkom (najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie

a obhliadka). Podľa § 186 Civilného sporového poriadku sa pritom nedokazujú skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje, vzhľadom na v citovanom zákone zakotvenú povinnosť poškodeného svoj nárok na náhradu škody vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti s príslušným orgánom, oprávnenie poškodeného domáhať sa uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody. Dotknuté ustanovenie však nie je možné interpretovať a aplikovať tak, že by mal súd v prípade, ak príslušný orgán nárok poškodeného v rámci jeho predbežného prerokovania neuspokojí a poškodený si uplatní tento svoj nárok na súde, povinnosť automaticky bez ďalšieho tento nárok priznať, keďže súd v rámci konania o náhrady škody musí v zmysle zákonnej úpravy okrem iného skúmať, či sú súčasne splnené tri podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu tak, ako boli tieto popísané vyššie. Samotný nárok ako predmet súdneho konania vo všeobecnosti je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými odôvodňuje žalobca svoj nárok a žalobným petitom. Posúdenie zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu je následne úlohou súdu v rámci rozhodovania (nie v procese dokazovania), kedy súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Tak tomu bolo i v tomto prípade, kedy súd na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa Civilného sporového poriadku v rámci rozhodovania posudzoval, či žalobou uplatnená škoda zodpovedá požiadavkám zákona č. 514/2003 Z.z., a teda okrem iného i ust. § 16 ods. 4 tohto zákona.

29. Vzhľadom na to, že podľa konštantnej judikatúry sa nevyžaduje, aby na každý argument (aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, súd sa s ďalšou argumentáciou strán, ktorá je vzhľadom na posúdenie veci súdom irelevantná, nezaoberal.

30. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, žalovaný bol teda v konaní plne úspešný. Žalovanému však súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že mu v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, a preto si žalovaný trovy konania ani nežiadal priznať (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 Civilného sporového poriadku). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.