Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-124-2017.pdf
PDF · 99.74 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/124/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej, sudkyne JUDr. Boženy Husárovej a sudcov Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., IČO: 35 704 713, Panónska cesta 11, Bratislava, zastúpeného splnomocnenkyňou: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: MEDEXIM, spol. s r.o., IČO: 31 408 362, Hlboká 58, Piešťany, zastúpenému splnomocnencom: JUDr. Vladimír Gembický, advokát, Piešťany, o 5.992,38 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 6 Cb 27/2015-71 zo 4. mája 2017 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 293,40 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 703,42 € od 30. októbra do 20. novembra 2013 a zo sumy 293,40 € od 21. novembra 2013. II. Vo zvyšnej časti, ako aj vo výroku o trovách konania sa napadnutý rozsudok zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel a I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5.992,38 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 6.402,40 € od 30. októbra do 20. novembra 2013 a zo sumy 5.992,38 € od 21. novembra 2013 a II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3.1 Žalobca uzatvoril 14. februára 2008 s pôvodným leasingovým nájomcom (VAGNERPLAST Slovensko, s.r.o.) zmluvu o operatívnom leasingu č. LZO/08/00239. Predmetom nájmu bolo motorové vozidlo CITROEN Jumper furgon 3.0 HDi 33, doba nájmu bola dohodnutá na 29 mesiacov od dátumu prevzatia predmetu nájmu leasingovým nájomcom, mesačná splátka nájomného na 825,30 € (24.863 býv. Sk) so splatnosťou k 5. dňu príslušného mesiaca. Zároveň bol dohodnutý počet kilometrov za jeden rok, ktoré bolo možné najazdiť (75000 km) a za celú dobu nájmu (181250 km). Zmluvné strany sa dohodli na poskytovaní služieb súvisiacich s prevádzkou predmetu nájmu za podmienky prejazdu za rok a za celú dobu nájmu. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné zmluvné podmienky operatívneho leasingu ČSOB Leasing, a.s. pre dopravnú techniku, ktoré obsahovali okrem iného tieto ustanovenia: Predmet nájmu je vo výlučnom vlastníctve ČSOBL a leasingový nájomca nemá žiadne právo, vlastnícky titul ani podiel na predmete nájmu s výnimkou práva predmet nájmu užívať (ods. 2.5.1). Výška mesačnej splátky nájomného a poplatku za poskytované služby je uvedená v zmluve o operatívnom leasingu. Splátka nájomného a poplatok za poskytované služby budú hradené zo strany leasingového nájomcu na základe faktúry ČSOBL, ktorá bude vystavená v prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca, s oddeleným vyčíslením nájomného a poplatku (ods. 3.2.1). Leasingový nájomca súhlasí, že vyúčtovanie prípadného preplatku vyplývajúceho z porovnania služieb, ktoré sú predmetom otvorenej kalkulácie
podľa bodu 4.1.4, formou dokladu o oprave základu dane sa uskutoční len v prípade riadneho ukončenia zmluvy podľa bodu 5.2 týchto VZP (ods. 4.1.6). V prípade otvorenej kalkulácie bude konečné finančné vyúčtovanie vypracované na základe porovnania zaplatených platieb leasingového nájomcu za služby, ktoré sú predmetom otvorenej kalkulácie a skutočných nákladov na tieto služby počas celej doby účinnosti Zmluvy o operatívnom leasingu. Vzniknutý nedoplatok bude leasingovému nájomcovi jednorazovo fakturovaný, pričom sa leasingový nájomca zaväzuje tento nedoplatok uhradiť v termíne splatnosti, uvedenom na príslušnom doklade- faktúre (ods. 5.8.2).
3.2 Pôvodný leasingový nájomca prevzal predmet nájmu k zmluve č. LZO/08/00239 24. apríla 2008. Následne žalobkyňa 29. júna 2010 uzatvorila so žalovaným ako novým leasingovým nájomcom zmluvu o zmene subjektu leasingovej zmluvy č. LZO/08/00239, v ktorej článku III boli dohodnuté mesačné leasingové splátky 1.104 € počnúc splátkou č. 28. Podľa súčasne uzavretej dohody o platbách nájomného bolo mesačné nájomné od 32. splátky 712,01 €. Dodatkom z 27. augusta 2012 sa zmluvné strany dohodli na zmene dátumu ukončenia zmluvy (23. septembra 2013) a počtu kilometrov za celú dobu nájmu, ako finančných parametrov súvisiacich s otvorenou kalkuláciou.
3.3 Žalobca 26. februára 2013 odovzdal predmetné motorové vozidlo do autoservisu za účelom kontroly motora (svietila kontrolka motora) a kontroly bočných dverí - výmeny pántu a 14. júna 2013 za účelom opravy posuvných dverí, opravy turba a dotiahnutia ručnej brzdy. Súd prvej inštancie nepovažoval za dokázané, že by si tieto opravy neobjednal žalovaný, ktorý v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Za opravy a výmenu jednotlivých komponentov si autoservis vyúčtoval celkovú sumu 4.489,29 €.
3.4 Žalovaný vrátil žalobcovi predmet leasingu 23. septembra 2013. Následne žalobca vyúčtoval žalovanému riadne ukončenie zmluvy a vyčíslil dlžnú sumu 6.402,40 € ako nedoplatok, ktorý mal žalovaný zaplatiť do 29. októbra 2013. Zároveň žalobca 14. októbra 2013 vystavil faktúru splatnú 29. októbra 2013 na sumu 5.992,38 € a druhú faktúru splatnú 29. októbra 2013 na sumu 410,02 €. Žalovaná 20. novembra 2013 zaplatila žalobkyni čiastku vo výške 410,02 €.
4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 1, § 261, ods. 1, § 269, § 273 Obchodného zákonníka právne uzavrel, že v súvislosti s riadnym ukončením zmluvy o operatívnom leasingu vznikol žalobcovi jednak nárok z neuhradených nedoplatkov na službách otvorenej kalkulácie a jednak nadlimitnou sadzbou za ojazdené kilometre. Žalovaný zaplatil žalobcovi časť pohľadávky v súvislosti s nadlimitnými kilometrami, avšak zostávajúcu časť nároku žalovaný odmietol žalobkyni uhradiť. Súd však nárok považoval za dôvodný a vyhovel mu spolu s úrokom z omeškania.
5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zrušenia tohto rozsudku a zamietnutia žaloby, eventuálne vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že nemohol preukázať neexistenciu objednávky a neexistenciu odsúhlasenia opráv tak, ako to tvrdil súd prvej inštancie; naopak, bolo povinnosťou žalobkyne dokázať, že si ich objednal žalovaný. Súd prvej inštancie pritom zistil, že vozidlo do autoservisu odovzdal žalobca, čo je preukázané zákazkovými listami. Nevyplýva z nich však, že by ich tam odovzdal žalovaný. Pritom niektoré opravy na základe uvedených zákazkových listov neboli zrejme odsúhlasené nikým. Žalovaný pritom o faktúrach autoservisu za vykonané práce vôbec nevedel, zoznámil sa s nimi prvýkrát v tomto konaní.
6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, zotrvávajúc na svojich predošlých stanoviskách. Upozornil, že podľa všeobecných podmienok sa nepredpokladalo, že by žalovaný odsúhlasoval platby za servisné služby. Napadnutý rozsudok je správny, faktúry autoservisu boli žalovanému doručené, nárok žalobcu je v celom rozsahu preukázaný a dôvodný.
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
8. V nadväznosti na citované ustanovenie § 380 C. s. p. treba hneď úvodom uviesť, že žalovaný sa vo svojom odvolaní, ale aj v celom konaní zaoberá len oprávnenosťou účtovania nákladov za služby otvorenej kalkulácie od februára 2013, teda od času, odkedy sa (podľa tvrdenia žalovaného)
žalobca dozvedel o zámere žalovaného ukončiť leasing. Preto žalovaný aj v odvolaní namieta v podstate len skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadom jeho zodpovednosti za ceny opráv v autoservise VIDLIČKA, s.r.o., vyúčtované 12. júna a 25. júna 2013. Vychádzajúc z prehľadu nákladov vo vyúčtovaní služieb otvorenej kalkulácie (č. l. 21 rub) celková výška nákladov od februára 2013 do ukončenia finančného leasingu predstavuje (511,47+1.498,36+2.242,72+496,60=) 4.749,15 € bez DPH, teda 5.698,98 € s DPH. Viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi potom znamená, že odvolací súd môže preskúmavať len tie skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, proti ktorým odvolateľ vzniesol konkrétne výhrady. Ak je z obsahu odvolania zrejmé, že niektoré skutkové a právne závery alebo dokonca niektoré časti uplatneného nároku nie sú napadnuté riadnymi odvolacími dôvodmi, nemá to síce za následok odmietnutie odvolania, ale musí to mať za následok, že napadnutý rozsudok sa v týchto častiach bude považovať za vecne správny. V tu prerokúvanej veci sa odvolacie dôvody dajú rozumne vztiahnuť len na sumu istiny 5.698,98 € a k nej prislúchajúci úrok z omeškania. Naopak, na zvyšok tejto sumy 293,40 € sa odvolacie dôvody vôbec nevzťahujú. Preto odvolací súd v tejto časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (výrok I).
9. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR). Žalovaný vo svojich odvolacích dôvodoch oprávnene vytýka rozsudku súdu prvej inštancie také nedostatky v časti, ktorá sa týka rozhodovania o sporných 5.698,98 €, v dôsledku ktorých tento rozsudok požiadavkám uvedeného ustanovenia vôbec nevyhovuje.
10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku predovšetkým vyplýva rozpor pri hodnotení základnej spornej skutkovej otázky medzi stranami, a to, či opravy vykonané na motorovom vozidle v servise v júni 2013 boli alebo neboli objednané alebo odsúhlasené žalovaným. Súd prvej inštancie totiž v ods. 38 svojho rozsudku zo zákazkových listov zisťuje, že vozidlo odovzdal do servisu žalobca. V ďalšom ods. 39 však súd prvej inštancie konštatuje neunesenie dôkazného bremena žalovaného v otázke, že si tieto opravy neobjednala, ani ich neodsúhlasila. Nie je však zrejmé, v čom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď sám súd prvej inštancie považuje v predošlom odseku za dokázané, že jednotlivé opravy si objednala žalobkyňa. Nie je teda zrejmé, prečo súd považoval opravy objednané (podľa neho) žalobkyňou za opravy objednané žalovaným, a prečo vlastne zaťažil žalovaného dôkazným bremenom opaku. Vo všeobecnosti totiž platí, že každá zo strán je povinná tvrdiť (a v prípade sporu aj dokázať, čl. 8 základných princípov C. s. p.) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech. Vo všeobecnosti je teda žalobca povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok zakladá, a žalovaný je povinný tvrdiť a dokazovať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá žalovaný nárok oslabuje alebo celkom ruší. V prerokúvanej veci žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania služieb otvorenej kalkulácie, jeho samého teda zaťažovalo dôkazné bremeno, že boli naplnené všetky znaky hypotézy právnej normy, ktorá tento nárok zakladá.
11. Nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku sú potom ešte umocnené celkom nedostatočným právnym posúdením prerokúvanej veci. Súd prvej inštancie cituje v rozsudku celkovo štyri paragrafy (okrem ustanovení o omeškaní), ktoré sú len všeobecnými ustanoveniami o tom, kedy sa aplikuje Obchodný zákonník, o zmluvných typoch a atypoch a o obchodných podmienkach. Ďalej cituje ustanovenia úplne všeobecné ods. 2.5.1 a 3.2.1 všeobecných podmienok žalobcu, ďalej ods. 4.6 týchto podmienok, ktorý sa danej veci vôbec netýka (upravuje vyúčtovanie preplatku), a konečne len ustanovenie ods. 5.8.2, ktoré upravuje nárok na nedoplatok. Súd prvej inštancie však obsah uvedených noriem vôbec nevyložil, nevysvetlil, prečo považoval náklady vynaložené na opravy za obdobie februára až októbra 2013 za náklady, ktoré by mal znášať žalovaný, a preto v podstate nepreskúmateľne dospel k závere, prečo je žaloba dôvodná. Vzhľadom na to dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje takú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, že nemožno vôbec hovoriť o odôvodnení v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 389
ods. 1 písm. b) C. s. p, čo opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku v časti o zaplatenie 5.698,98 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 30. októbra 2013 a podľa § 391 ods. 3 C. s. p. vrátenie veci súdu prvej inštancie (výrok II).
12. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní predovšetkým dôsledne oboznámi s obsahom právneho vzťahu založeného medzi stranami. V tomto smere súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca a žalovaný sa stali zmluvnými stranami tým, že žalovaný dohodou z 29. júna 2010 vstúpil do postavenia leasingového nájomcu zo zmluvy o operatívnom leasingu LZO/08/00239 zo 14. februára 2008 v spojení s dohodou o platbách nájomného z 24. apríla 2008. V tejto zmluve boli dohodnuté len tzv. povinné služby súvisiace s prevádzkou, a to povinné zmluvné a havarijné poistenie. Podľa jasného prejavu strán tejto zmluvy sú jej neoddeliteľnou súčasťou všeobecné podmienky operatívneho leasingu ČSOB Leasing, a.s., pre dopravnú techniku 01/07 (č. l. 10 a nasl.), v dôsledku čoho tieto obchodné podmienky určujú časť obsahu zmluvy v zmysle § 273 Obch. zák. Z ods. 4.1.1 týchto podmienok je zrejmé, že ide o tzv. základné služby. Doplnkové (voliteľné) služby sú upravené v ods. 4.1.2 týchto v. o. p. a patria medzi ne okrem iného údržba a servis a pneuservis. Z ods. 4.1.4 potom vyplýva, že na tieto doplnkové služby možno dohodnúť uzavretú alebo otvorenú kalkuláciu; pri otvorenej kalkulácii žalobca pri ukončení nájomného vzťahu uskutoční porovnanie zaplatených platieb za tieto služby so skutočnými nákladmi. Podľa ods. 4.1.5 mal žalobca v takomto prípade zasielať nájomcovi pravidelne k 31. decembru oznámenie o stave účtu (čo žalovaný v prerokúvanej veci tiež namietal). Pre posudzovanie postupu objednávania služieb otvorenej kalkulácie sú smerodajné ods. 4.7 a 4.8 v. o. p., z ktorých vyplýva, že nájomca je povinný dodržiavať plán údržby (4.7.1) a vykonávať ju v zmluvných strediskách určených žalobcom, pričom náklady spojené s údržbou budú účtované žalobcovi (4.7.2). Nájomca mal toto stredisko kontaktovať sám (4.7.3), pričom svoje oprávnenie objednať údržbu alebo prehliadku preukazuje osvedčením o evidencii vozidla, a zároveň „Identifikačnou kartou ČSOBL“, ktorú mu mal vystaviť a odovzdať žalobca (4.7.4). Bez ich predloženia mohlo stredisko odmietnuť poskytnutie služby, resp. ju malo poskytnúť na náklady nájomcu (4.7.5). To isté v podstate platilo aj v prípade služby pneuservis podľa ods. 4.8 v. o. p. Úhrada nákladov na opravu opotrebenia vozidla pri vrátení je riešená v ods. 5.7.3 a 5.7.4 v. o. p., z ktorých vyplýva, že pri vrátení mal žalobca do protokolu uviesť vady a aj predbežné náklady na ich odstránenie, pričom v prípade sporu ich záväzne určí znalec. Z citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že nároky z nadmerného opotrebenia vozidla pri vrátení nie sú súčasťou doplnkových služieb otvorenej kalkulácie, ale samostatným nárokom, ktorého výšku ale môže určiť len znalec.
13. Z dodatku k zmluve o operatívnom leasingu z 27. augusta 2012 (č. l. 17) možno zistiť, že vo vzťahu žalobcu a žalovaného boli ako služby s otvorenou kalkuláciou dohodnuté práve pneuservis (ods. 4.8 v. o. p.) a údržba a servis (ods. 4.7 v. o. p.), v dôsledku čoho sa pri ich objednávaní a účtovaní uplatňoval práve vyššie uvedený postup. Z citovaných ustanovení v. o. p. potom zreteľne vyplýva, že právo objednávať jednotlivé servisné výkony a služby (opravy, prehliadky) patrilo výlučne leasingovému nájomcovi, teda žalovanému, a to v servisných strediskách určených žalobcom. Poskytnuté výkony však tieto servisné strediská účtovali priamo žalobcovi. To vysvetľuje, prečo je na jednotlivých zákazkových listoch ako „zákazník“ uvedený priamo žalobca, zároveň to však spochybňuje skutkový záver súdu prvej inštancie, že vozidlo do servisu 26. februára, 12. a 25. júna 2013 odovzdal žalobca. Podľa zisteného skutkového stavu totiž vozidlo bolo až do 23. septembra 2013 v držbe žalovaného. Ďalej z citovaných ustanovení v. o. p. vyplýva aj to, že žalovaný sa pri objednávaní servisných výkonov mal servisnému stredisku preukazovať osobitne vydanou identifikačnou kartou, ktorej význam bol kľúčový pre to, aby poskytnuté servisné výkony mohli byť účtované priamo žalobcovi. Je pochopiteľné, že servis nemohol účtovať svoje výkony žalobcovi len na základe ústneho vyhlásenia žalovaného, že tak má urobiť, pretože by tým sám podstupoval celkom nelogické riziko, že by mu za jeho prácu nezaplatil nikto, resp. že by si svoju odmenu musel vymáhať priamo od žalovaného. Práve identifikačná karta preukazovala to, že žalovaný má vozidlo v nájme od žalobcu a že je oprávnený si objednávať servisné úkony na jej účet. Uvedenými skutočnosťami sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.
14. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní tak bude postupom podľa § 150 ods. 2 C. s. p. vyzvať sporové strany na doplnenie ďalších skutkových tvrdení k okolnostiam objednávania sporných servisných výkonov z februára a júna 2013, najmä k otázkam, kto vozidlo do servisu odovzdal (v tomto smere už žalovaný na pojednávaní 4. mája 2017 uviedol, že vozidlo do servisu odovzdával jeho zamestnanec) a čím sa servisu preukázal, t. j. na základe čoho vzniklo servisu oprávnenie účtovať cenu vykonanej opravy priamo žalobcovi. Ďalej súd prvej inštancie doplní skutkové tvrdenia strán ohľadom toho, kto vozidlo z opravy prebral a za akých okolností. V nadväznosti na to potom posúdi, či servisné
výkonu boli objednané žalovaným v súlade s cit. ods. 4.7.4 v. o. p. Tu ale nemožno paušálne akceptovať námietku žalovaného, že vodič nie je oprávnený objednávať služby, schvaľovať faktúry a tým zaväzovať žalovaného. Žalobca totiž vo vyjadrení k odvolaniu správne pripomenul, že žiadne ustanovenie v. o. p. nepredpokladá vyslovené schválenie faktúr vystavených servisom zo strany žalovaného. Podstatné podľa cit. ods. 4.7.2 až 4.7.4 v. o. p. je, aby tieto servisné výkony objednal žalovaný. Podľa § 15 ods. 1 Obch. zák. je ten, kto bol poverený určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri takejto činnosti dochádza. Podľa ods. 2 cit. paragrafu však prekročenie tohto oprávnenia zaväzuje podnikateľa, ak tretia osoba o prekročení nevedela a ani nemohla vedieť. Pri posudzovaní toho, či tretia osoba mohla alebo nemohla vedieť o prekročení oprávnenia, je potrebné skúmať všetky okolnosti z pohľadu tejto tretej osoby. Je teda potrebné skúmať, či už podnikateľ, za ktorého sa konalo, v minulosti podobné konanie akceptoval, či konajúca osoba má určité listiny alebo doklady, ktoré oprávnene vzbudzujú dojem, že je oprávnená konať za podnikateľa. Podľa odvolacieho súdu prípadné zneužitie takýchto listín alebo dokladov musí ísť v zásade na vrub podnikateľa, nie tretej osoby, pokiaľ nejde o zneužitie celkom zjavné každému. V tu prerokúvanej veci to podľa odvolacieho súdu znamená, že pokiaľ sa do servisu dostavil zamestnanec žalovaného - šofér, ktorý sa preukázal identifikačnou kartou vydanou podľa ods. 4.7.4 v. o. p. žalovanému a dokladmi od vozidla, treba vychádzať z toho, že prijímací technik autoservisu nemohol vedieť o tom, že šofér týmto konaním prekračuje svoje oprávnenie. V dôsledku toho potom jeho konanie pri objednaní servisných výkonov zaväzuje priamo žalovaného na základe § 15 ods. 2 Obch. zák., pokiaľ ten nedokáže osobitné okolnosti, na základe ktorých mohli zamestnanci autoservisu o takýchto prekročeniach vedieť.
15. Až po doplnení skutkových tvrdení strán v uvedenom smere bude vec zrelá na ďalšie rozhodnutie. Pokiaľ budú tieto prednesené skutkové tvrdenia účinne popreté (§ 151 C. s. p.), bude úlohou súdu prvej inštancie podľa návrhu strán aj vykonať ďalšie dokazovanie na preukázanie ich pravdivosti (§ 185 C. s. p.), prípadne ustáliť skutkový stav vo veci na základe pravidiel o rozdelení dôkazného bremena (ods. 10 tohto uznesenia). Následne takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie podrobí novému právnemu hodnoteniu, pričom bude podľa § 391 ods. 2 C. s. p. v ďalšom konaní viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).,
16. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.