Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-19-2018.pdf
PDF · 89.42 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/19/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na O. 6, XXX XX G., právne zastúpený Advokátska kancelária Peter Rak, s.r.o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 50 581 121, proti žalovanej C. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom mesto G., právne zastúpená I.. Oľgou Michalíkovou, advokátkou so sídlom Jarková 89, 080 01 Prešov, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Pc 12/2016-78 zo dňa 22. februára 2018, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o trovách konania.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že stranám náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je p o v i n n á vypratať nehnuteľnosť - byt V. nachádzajúci sa na 1. nadzemnom podlaží, 6. vchod v rodinnom dome so súpisným číslom XXXX, nachádzajúcom sa na parcele č. XXXX/ X, zapísaný na LV č. XXXX, okres G., katastrálne územie G. a to v lehote XX dní od zabezpečenia náhradného bytu.
II. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 3 odsek 1, § 123, § 126 odsek 1, § 712 odsek 2, § 713 odsek 1, § 853 odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).
3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že strany konania boli od 17.06.1982 do 11.03.2015 manželmi. Žalovaná, ktorá za trvania manželstva užívala byt v dome, ktorého spoluvlastníkom je žalobca, odvodzovala svoje právo bývať v tomto byte od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu nakoľko obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov. Rozvodom však uvedený právny dôvod bývania zanikol a preto podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi ako spoluvlastníkovi bytu vzniklo právo domáhať sa vypratania bytu. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaná v predmetnom byte býva aj po rozvode manželstva, žalobe vyhovel. Občiansky zákonník neobsahuje výslovnú úpravu existencie a podmienok nároku na bytovú náhradu pri
zániku vyššie uvedeného odvodeného právneho dôvodu užívania bytu, z čoho však nemožno vyvodiť, že by priznanie bytovej náhrady v týchto prípadoch vylučoval. Na daný právny vzťah analogicky aplikoval v zmysle ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka ustanovenie § 713 odsek 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvuje právo na bytovú náhradu aj iným osobám než nájomcom bytu. Dospel k záveru, že takýto výkon práva na bytovú náhradu v danom prípade nebude v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v prejednávanom prípade nebolo zistené, že by žalovaná svoje právo na bývanie zneužívala, resp. sa k žalobcovi správala v rozpore s dobrými mravmi. Mal za preukázané, že žalovaná sa počas trvania manželstva, ako aj po rozvode v plnom rozsahu stará o údržbu a vedenie domácnosti, o poriadok v nej, upratuje aj spoločné priestory (okrem izby obývanej žalobcom, ktorá je uzamknutá). Rovnako prispieva na náklady na elektrinu, plyn a vodu. Za opodstatnené nepovažoval nariadiť žalovanou navrhnuté znalecké dokazovanie - komplexné psychiatrické vyšetrenie žalobcu a to z dôvodu, že zdravotný stav žalobcu bol dostatočne preukázaný lekárskymi správami, ktoré sú obsahom spisu. Rovnako ako nedôvodný posúdil aj návrh na vyžiadanie si vyjadrenia M. a G. oddelenia L. v G. k riešeniu konfliktu v rodine dňa 04.02.2011 ako aj vyjadrenia od okresného úradu k riešeniu incidentu v marci 2012 a v decembri 2011, nakoľko uvedené skutočnosti žalobca nerozporoval.
4. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že je síce pravda, že žalobca je vlastníkom bytu, avšak túto nehnuteľnosť mu darovala jeho teta len preto, že mal rodinu, t.j. žalovanú a 3 deti. Konanie o vypratanie nehnuteľnosti už na Okresnom súde Prešov prebiehalo pod sp. zn. 25C/494/2015-50, v ktorom vzal žalobca žalobu späť v zmysle dohody uzavretej medzi stranami sporu. Preto má zato, že pre ďalšie konanie je tu aj prekážka rozhodnutej veci. Uviedla, že lekárske správy predložené žalobcom nie sú dostatočné a smerodajné pre posúdenie správania sa žalobcu v danej veci. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/36/2014-63 zo dňa 28.01.2015 o rozvode manželstva strán konania by sa otázka bývania žalovanej mala posudzovať zo širších hľadísk. Vzhľadom k pomerom žalovanej jej bol rozhodnutím Centra právnej pomoci priznaný nárok na právnu pomoc. Je tiež dôchodkyňa, ktorá poberá starobný dôchodok vo výške 286,60 Eur a preto nie je schopná uhradiť trovy konania.
5. K odvolaniu žalovanej podal vyjadrenie žalobca. Žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Žalovaná v súdnom konaní nepredložila žiaden dôkaz, napr. nájomnú zmluvu, ktorý by ju oprávňoval užívať nehnuteľnosť, ktorá je v jeho vlastníctve. Konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25C/494/2015 bolo skončené z dôvodu späťvzatia, ktoré v žiadnom prípade nie je a ani nemôže spadať pod res iudicata, nakoľko nejde o rozhodnutie vo veci samej, t.j. meritórne rozhodnutie. Má zato, že v konaní nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania.
6. K vyjadreniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná. Nepopiera skutočnosť, že žalobca je vlastníkom bytu, avšak poukazuje na úmysel darcu - tety žalobcu, ktorá mu túto nehnuteľnosť darovala len preto že mal ju a 3 deti. Všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalovaná má odvodené právo bývania v tomto byte. Aj keď medzi ňou a žalobcom nebola uzavretá písomná nájomná zmluva, táto zmluva bola fakticky dojednaná, ústne uzavretá. Na jej platnosť sa nevyžaduje písomná forma.
7. K vyjadreniu žalovanej podal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že žalovaná uvádza skutočnosti, ktoré nie sú a ani nemôžu byť predmetom tohto konania. Tvrdenia žalovanej ohľadne úmyslu darkyne, tety žalobcu, sú vykonštruované, ničím nepodložené, keďže aj z právneho titulu - darovacej zmluvy jednoznačne vyplýva, že byt bol darovaný žalobcovi a nie žalovanej. Žiadna nájomná zmluva, či už písomná alebo ústna nikdy nebola dojednaná.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je len čiastočne dôvodné, a to čo do výroku o trovách konania.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca je vlastníkom bytu č.. nachádzajúceho sa na prvom nadzemnom podlaží rodinného domu súp. č. XXXX, n.a parcele č. XXXX/X, zapísaný na LV č. XXXX, okres G., obec G., k.ú. G.. Medzi stranami sporu bolo dňa 17.06.1982 uzatvorené manželstvo, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/55/2013-31 zo dňa 15.11.2013 (v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 18Co/36/2014-63 zo dňa 28.01.2015), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.03.2015, rozvedené.
10. Podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
11. Podľa ustanovenia § 126 odsek 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
12. Podľa ustanovenia § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“), manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
13. Podľa ustanovenia § 71 odsek 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
14. Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov. Na tomto základe má manžel - nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 odsek 1 Občianskeho zákonníka. (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 7. júna 2006, sp. zn. 26 Cdo 1544/2005)
15. Odvolací súd mal za preukázané, že žalobca je spoluvlastníkom (spolu s jeho sestrou) bytu zapísanom na LV č. XXXX, k.ú. G.. V predmetnom byte býval spolu so žalovanou a ich deťmi od uzavretia manželstva. Žalovaná ostala v predmetnom byte bývať aj potom, čo rozsudok o rozvode manželstva strán sporu nadobudol právoplatnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná síce mala odvodené právo bývania na bývanie v byte vo vlastníctve žalobcu tak, ako to aj tvrdí v podanom odvolaní, avšak toto právo jej zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. Odvodené právo bývania totiž vyplývalo z ustanovenia § 18 v spojení s § 71 odsek 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že podmienkou vzniku, resp. existencie tohto práva je trvajúce manželstvo.
16. Odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa vzniku nájomnej zmluvy vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, nakoľko v konaní nebola preukázaná vôľa oboch strán uzatvoriť takúto zmluvu (a to ani v ústnej forme).
17. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku týkajúcu sa res iudicata. Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať aj späť, či už celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol. Nárok, ktorý si žalobca v žalobe uplatnil, však späťvzatím žaloby nezaniká a možno ho uplatniť znovu. Konanie, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie žaloby, nezakladá prekážku veci rozhodnutej.
18. Predmetom konania bolo vypratanie žalovanej z bytu, nakoľko v súčasnosti nemá právny dôvod na jeho užívanie. Predmetom konania nebolo obmedzenie právnej spôsobilosti žalobcu a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ nevykonal žalovanou navrhované dôkazy.
19. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (v zmysle ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka) podľa toho ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 odsek 1 Občianskeho zákonníka upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 7. júna 2006, sp. zn. 26 Cdo 1544/2005). Preto rozhodol súd prvej inštancie správne, aj čo do časti výroku o bytovej náhrade.
20. Podľa ustanovenia § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
21. Účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14)
23. Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009)
24. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania žiadnej zo sporových strán. Uvedené dôvody spočívajú, okrem finančnej situácie žalovanej (ktorá je dôchodkyňa s veľmi nízkym dôchodkom, pričom nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty) aj v charaktere samotného sporu, resp. v správaní sa strán sporu pred začatím konania. Z obsahu spisu vyplýva, že strany konania boli manželmi vyše 28 rokov. Z obsahu spisu rovnako vyplýva, že žalovaná sa ako manželka a matka po celý čas manželstva starala o potreby rodiny a o chod domácnosti. O domácnosť sa neprestala starať ani po rozvode manželstva. Naďalej sa starala o údržbu domácnosti, o poriadok v nej a prispievala aj na náklady súvisiace s chodom domácnosti (náklady na plyn, elektrinu a vodu). V konaní nebolo preukázané, aby žalovaná po rozvode manželstva zneužívala to, že v byte žalobcu zostala bývať aj naďalej. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 388 C.s.p. zmenil výrok o trovách konania tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal.
25. Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd stranám sporu nepriznal ani trovy odvolacieho konania.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).