Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/131/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Michala Novotného, vo veci s nízkou hodnotou sporu navrhovateľov: 1. ZSE Energia, a.s., Čulenova 6, Bratislava a žalobcu 2. ZSE Energia CZ, s.r.o., Lidická 1873/36, Černá Pole, Brno, Česká republika, obaja navrhovatelia zastúpení: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Jozef Mikuš, IČO: 47 583 151, Starohájska 436/1, Trnava, o zaplatenie 412,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29. júna 2017, č.k. 25Cb/431/2016-37, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Navrhovatelia 1. a 2. sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.10.2016 na tlačive A v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.01.2007, ktorým sa upravuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „nariadenie“), domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 412,26 eura, úroku vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy a náhradu trov konania, a to buď navrhovateľovi 1. alebo navrhovateľovi 2. Navrhovatelia k návrhu priložili Zmluvu o združenej dodávke elektriny číslo 9406628657, Obchodné podmienky spoločnosti ZSE Energia, a.s. pre odberateľov elektriny mimo domácnosti (združená dodávka elektriny), faktúru číslo 7102245215, Pokus o zmier, Výpis z obchodného registra žalobcu 2, Rámcovú komisionársku zmluvu a Prílohu č. 1 ku Komisionárskej zmluve, plnomocenstvá a osvedčenie na registráciu pre daň z pridanej hodnoty.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol tak, že návrh (žalobu) zamietol a výrokom II. odporcovi ( žalovanému) náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vyzval navrhovateľov na opravenie žaloby v časti žalobného návrhu, pričom navrhovateľmi uvádzaný žalobný návrh nespĺňal náležitosti ani eventuálneho, ani alternatívneho petitu, a ako taký bol nezrozumiteľný a nevykonateľný, a že v zmysle nariadenia, ktoré upravuje procesný postup súdu v prípade, ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplní v rámci určenej lehoty, súd návrh zamietne. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s vyjadrením navrhovateľov v tom smere, že nie je úlohou navrhovateľa presne formulovať výrok súdu, nakoľko na toto je oprávnený len súd. Súd nepopiera, že nariadenie ani platné predpisy vnútroštátneho práva pojem alternatívny ani eventuálny petit expressis verbis nepoznajú, avšak právna teória a právna prax tieto termíny používa a pokladá ich za neodmysliteľnú súčasť a predpoklad jasnej formulácie žalobného návrhu. Požiadavka, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáha, neznamená, že navrhovateľ doslovne napíše znenie výroku rozsudku súdu vo veci samej. Ak navrhovateľ označí v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť odporcovi uložená rozhodnutím súdu, súd môže použitím iných slov vyjadriť rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa navrhovateľ v žalobe domáhal. Pri formulácii výroku rozhodnutia však súd

musí dbať na to, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa navrhovateľ žalobou skutočne domáhal. Naopak, súd považuje za podstatné upozorniť na skutočnosť, že v prípade, ak by súd mal presne formulovať žalobný návrh čo do obsahového znenia (čo prisúdiť, komu prisúdiť a od koho), bolo by nezmyselné žalobný návrh považovať za podstatnú náležitosť návrhu, tak ako to je upravené v procesnom práve konajúceho súdu členského štátu. Súd nepopiera, že nariadenie neukladá povinnosť navrhovateľa formulovať petit, ale navrhovatelia zastúpení advokátom členského štátu konajúceho súdu, petit formulovali vo svojom návrhu a tento petit spôsobil nejasnosť a neprimeranosť informácií uvedených v návrhu. V navrhovanom petite totiž navrhovatelia žiadali určiť celú uplatnenú pohľadávku navrhovateľovi 1 alebo alternatívne navrhovateľovi 2, pričom v tomto prípade nejde o uplatnenie samostatných práv a povinností viacerých navrhovateľov v rámci samostatného spoločenstva, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba a súd v takomto prípade rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne, ako uvádza advokát navrhovateľov v odpovedi na výzvu súdu, ale podľa opisu dôkazov v návrhu ide o jednu povinnosť vyplývajúcu odporcovi z jednej zmluvy uzatvorenej s navrhovateľom 1. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2012, sp. zn. 4 Cdo 144/2011, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil, že návrh na začatie konania musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia, obsahujúci rozsah uplatneného nároku. Údaj o tom, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Súd totiž musí presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože, s výnimkou uvedených v § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, nesmie účastníkom prisúdiť viac, než to, čoho sa domáhajú, ani účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý a zrozumiteľný petit návrhu nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca podaním návrhu sledoval. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na atribúty alternatívneho petitu, pričom zastáva názor, že alternatívny petit vyjadruje ochotu navrhovateľa uspokojiť sa namiesto žiadaného plnenia aj iným plnením, ktoré je žalobca ochotný prijať. Podľa názoru súdu sa v predmetnej veci nemohlo jednať o alternatívny petit, pričom sa nemôže jednať ani o eventuálny petit, pretože eventuálny petit vyjadruje požiadavku žalobcu uložiť žalovanému povinnosť na nejaké plnenie pre prípad, a pre prípad, že nastane určitý stav, požaduje žalovanému uložiť iné náhradné plnenie, čo v tomto prípade tiež neprichádza do úvahy. V prejednávanej veci bol už v čase podania návrhu stanovený určitý právny stav, a to existenciou pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi 1. z titulu neuhradenej faktúry, pričom za navrhovateľa a teda aj aktívne vecne legitimovaného sa považoval aj navrhovateľ 2. a to z titulu uzatvorenej komisionárskej zmluvy. Obaja navrhovatelia tak požadovali priznanie jedného existujúceho nároku dvom navrhovateľom s odvolaním sa na samostatné spoločenstvo. Tento svoj názor zhrnuli v žalobnom návrhu obsahujúcom spojku „ alebo alternatívne “. Súd v tomto bode považuje takýto žalobný návrh za nezrozumiteľný a nevykonateľný a v každom smere nesprávny. V prejednávanom prípade navrhovatelia odvodzujú svoju aktívnu vecnú legitimáciu z dvoch rôznych právnych titulov, pričom nechávajú na výber súdu, ktorému z nich patrí právo. Takéto konanie navrhovateľov je konaním prinajmenšom pochybným, nakoľko ak by žaloval len jeden z nich, ktorému právo skutočne patrí už v čase začatia konania, súd by mohol žalobe vyhovieť, pričom, ak by žaloval ten žalobca, ktorému, podľa samotných žalobcov právo pravdepodobne nepatrí, súd by musel takúto žalobu zamietnuť. Žaloba dvoch žalobcov v samostatnom spoločenstve o jednom právnom nároku je podľa názoru súdu vopred spôsobilá na zamietnutie. Žalobný návrh je už v čase začatia konania nejasný a súd tak nevie, o čom, v prospech a v neprospech koho má konať. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade posudzovania nároku navrhovateľa 2. poukazuje na ustanovenia o komisionárskej zmluve. Komisionárska zmluva v zmysle ustanovení zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho zastúpenia. Charakteristickým znakom nepriameho zastúpenia je, že zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy zástupca komitenta, koná síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z jeho úkonov nevznikajú komitentovi ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta. Konanie na účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní zástupcu alebo vo výsledku jeho konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti konaním nadobudnuté patria zastúpenému. Uvedené slovné spojenie vyjadruje len povinnosť vzájomného vyporiadania účastníkov tohto vzťahu (najmä povinnosť previesť úžitky z konania na zastúpeného a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca koná na cudzí účet sa vo vzťahu k tretím osobám nijako neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši od konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Z komisionárskej zmluvy vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov a v ničom sa nedotýkajú práv a povinnosti tretích osôb. Tretie osoby, voči ktorým komisionár koná ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Keďže nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene, z jeho konania voči tretím

osobám nevnikajú priamo žiadne práva a povinnosti zastúpenému. V úprave komisionárskej zmluvy je to priamo vyjadrené v § 581 (s tam uvedenou výnimkou, ktorá v prejednávanej veci neprichádza do úvahy). Uvedené špecifiká nepriameho zastúpenia prakticky spravidla vylučujú, aby bez ďalšieho, bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe komisionárskej zmluvy aj vymoženie pohľadávky komitenta. Keďže komisionár koná vo vlastnom mene, môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Na to, aby mohol vymáhať pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť. Vo vzťahu k dlžníkovi potom vystupuje ako vlastník pohľadávky. Neprichádza do úvahy uskutočnenie úkonov na základe plnej moci, tak ako to upravuje § 568 ods. 3 Obchodného zákonníka pri mandátnej zmluve. V takom prípade by už nešlo o konanie vo vlastnom mene, ale v mene toho, kto mu plnú moc udelil. Plnenie komisionárovi má účinky splnenia záväzku dlžníka len u pohľadávky, ktorá svedčí (patrí) komisionárovi. Pohľadávka, ktorá patrí komitentovi, nie je splnená plnením komisionárovi. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca 1 a žalobca 2 uzatvorili dňa 13.09.2016 zmluvu, ktorá je označením i obsahom zmluvou komisionárskou. Jej predmetom je oprávnenie komisionára (žalobca 2) vo vlastnom mene a na účet komitenta spravovať, súdne vymáhať a likvidovať pohľadávky komitenta zverené komisionárovi do správy. Charakter komisionárskej zmluvy je daný znením čl. I bod 3, v ktorom je výslovne uvedené, že komisionár je oprávnený pohľadávky súdne vymáhať vo vlastnom mene na účet komitenta. Keďže zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré by bolo možné považovať za postúpenie pohľadávok žalobcu na žalobcu 1 (slovné spojenie „pohľadávky komitenta zverené komisionárovi do správy... „ nemožno považovať za postúpenie) ani plnú moc na vymáhanie pohľadávok, zmluva nemá žiadne účinky na vzťah žalobcu 2 ako veriteľa k žalovanému. Súd prvej inštancie mal za to, že navrhovateľ 2. uzavretím komisionárskej zmluvy nenastúpil vo vzťahu k žalovanému na miesto veriteľa a odporca sa v dôsledku uzavretia komisionárskej zmluvy nemohol zbaviť svojho záväzku len plnením navrhovateľovi 2. Prijatie plnenia komisionárom nemá pre komitenta (navrhovateľa 1.) žiadne právne následky, rovnako ako úkony vykonané medzi navrhovateľom 2. a odporcom. Práva a povinnosti z komisionárskej zmluvy vyplývajú len pre jej účastníkov. Nepriamy zástupca takto koná vo vlastnom mene, z čoho vyplýva, že z jeho konania nevznikajú zastúpenému žiadne práva a povinnosti. Práve spomenuté špecifiká komisionárskej zmluvy, čo by nepriameho zastúpenia, teoreticky aj prakticky vylučujú, aby bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe tejto zmluvy aj vymoženie pohľadávky veriteľa. Na tento účel by musel komitent komisionárovi pohľadávku postúpiť, alebo by musel byť na jej vymáhanie splnomocnený v mene komitenta, čo by ale znamenalo, že už by nešlo o konanie na základe komisionárskej zmluvy. Z komisionárskej zmluvy síce vyplýva právo komitenta a povinnosť komisionára, aby plnenie vydal, je to však už len vzťah medzi účastníkmi komisionárskej zmluvy bez dopadu na tretie osoby. Na prejednávanú vec takisto nemožno aplikovať výnimku, ktorá je upravená v druhej vete § 581 ObZ. Ide o prípad, kedy sa môže komitent domáhať plnenia, ktoré obstaral komisionár, priamo od tretej osoby. Prichádza to do úvahy len tam, kde ešte tretia osoba neplnila komisionárovi, hoci bola povinná a komisionár sa už pre okolnosti, ktoré sa ho týkajú, nemôže plnenia od tretej osoby sám domáhať. Súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol vychádzajúc z nariadením preferovanej zásady písomnosti konania, v súlade s vnútroštátnym právom, keď súd bez pojednávania verejne vyhlásil rozsudok. Súd v predmetnom prípade vyzval navrhovateľov, aby opravili, resp. doplnili žalobný návrh tak, aby bol zrozumiteľný a vykonateľný, pričom mali rešpektovať stav, ktorý existoval v čase začatia konania. Súd vo svojom odôvodnení poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ 1. mal v čase začatia konania pohľadávku voči odporcovi, pričom navrhovateľovi 2. z uzatvorenej komisionárskej zmluvy takéto práva voči odporcovi. Rovnako sa tak odporca nemohol riadne zbaviť svojho dlhu plnením navrhovateľovi 2. Vzhľadom na alternatívu v žalobnom návrhu súd nemohol konať len s navrhovateľom 1. v súlade s príslušným procesným právom (keďže žalovaná pohľadávka navrhovateľa 1. nepatrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia), ale musel posudzovať žalobný návrh podľa nariadenia a konať s oboma navrhovateľmi. Súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol pre nedoplnenie a neopravenie žaloby a teda neodstránenie nejasnosti návrhu (žaloby), pričom pri navrhovateľovi 2. ide o zjavne neopodstatnenú pohľadávku a je to tiež dôvodom na zamietnutie návrhu, čo však vzhľadom na navrhovateľmi požadovanú alternatívnosť žalobného návrhu nemohol súd samostatne posudzovať. V konaní ide o bežnú pohľadávku dvoch podnikateľských subjektov jedného členského štátu, ktorá mohla byť uplatnená podľa procesných predpisov členského štátu ( napríklad aj v skrátenom konaní), ale do konania bol vnesený navrhovateľmi cezhraničný prvok a to navrhovateľ 2., ktorý má sídlo v inom členskom štáte. Súdu prvej inštancie je z jeho činnosti známe, že takýto spôsob uplatnenia pohľadávok umelo vytvárajú niektoré podnikateľské subjekty pre možnosť dosiahnutia zrýchleného a zjednodušeného súdneho konania podľa nariadenia,

pričom dochádza k zahlteniu súdov takýmito návrhmi a tým k vzniku objektívnych prieťahov v konaniach na súdoch.

3. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď odporcovi (žalovanému) ako procesne úspešnej strane síce patrí právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

4. Navrhovatelia 1. a 2. podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolatelia svoje odvolanie odôvodnili tým, podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007 (ďalej len „nariadenie") platí: sa súd alebo tribunál domnieva, že informácie, ktoré poskytol žalobca, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je správne vyplnené, a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá žalobcovi možnosť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky doplniť alebo opraviť, alebo predložiť týmto orgánom určené doplňujúce informácie alebo dokumenty, alebo vziať pohľadávku späť, a to v lehote určenej týmto orgánom. Na tento účel súd alebo tribunál použije vzorové tlačivo B, ako je uvedené v prílohe 11." V nadväznosti na citované ustanovenie nariadenia ako aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky považujme rozsudok súdu za zmätočný a nejasný. Je síce pravdou, že petit je najdôležitejšou časťou žaloby, avšak nie je úlohou ani povinnosťou žalobcu presne formulovať výrok súdu, pretože na toto je oprávnený len súd. V zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia navrhovatelia zastúpení advokátom správne vyplnili vzorové tlačivo A, ako je uvedené v prílohe I, a doručili ho príslušnému súdu podľa nariadenia č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (právomoc podľa čl. 4 ods. I nariadenia č. 1215/2012). Podľa druhej vety čl. 4 ods. I nariadenia č. 861/2007 žalobca má povinnosť v tlačive uviesť „opis dôkazov", nie je povinný pripájať akékoľvek iné dokumenty a dokonca nie je povinný ani formulovať petit. Navrhovatelia však jasne s zreteľne popísali skutkový a právny stav a presne uviedli, vydania akého rozhodnutia súdu sa domáhajú. Tvrdenie súdu, že žalobný petit nespĺňa náležitosti alternatívneho petitu, považujú za zmätočné, nakoľko nariadenie ani platné právne predpisy vnútroštátneho práva pojem alternatívny petit expressis verbis nepoznajú. Na druhej strane majú za to, že nariadenie nevylučuje a vnútroštátne právo vyslovene pripúšťa možnosť, aby aj na strane navrhovateľa vystupovali viacerí navrhovatelia v rámci samostatného spoločenstva, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd v takomto prípade rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne, (viď ustanovenie § 76 Civilného sporového poriadku). Preto odvolatelia zastávajú názor, že v prejednávanom prípade neexistuje zákonná ani iná prekážka, aby sa obaja navrhovatelia obrátili s návrhom na súd s tým, že súd rozhodne, nárok ktorého z navrhovateľov je dôvodný, resp. ktorému z navrhovateľov návrhom uplatnený nárok prizná. V prejednávanej veci sa jedná na jednej strane o nárok navrhovateľa 1. na zaplatenie plnení titulom dodávky elektrickej energie odporcovi a na strane druhej o nárok navrhovateľa 2. vyplývajúci z Komisionárskej zmluvy, podľa ktorej je navrhovateľ 2. odo dňa nadobudnutia jej účinnosti oprávnený vo vlastnom mene a na účet navrhovateľa 1. spravovať, vymáhať a likvidovať tie pohľadávky navrhovateľa 1., ktoré mu navrhovateľ 1. za týmto účelom zverí. Vzhľadom na túto skutkovú a právnu situáciu je úlohou súdu určiť, ktorý z navrhovateľov je v danom prípade aktívne legitimovaný a v tomto zmysle o návrhu následne aj rozhodnúť.

5. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov postupom podľa § 111 C.s.p. nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17 nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C.s.p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

7. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej veci navrhovatelia svoju pohľadávku uplatnili na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia, čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní.

Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku.

8. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že procesný postup zvolený súdom prvej inštancie nemá dostatočnú oporu v použiteľných právnych predpisoch. V tomto smere treba hneď na úvod konštatovať, že súd prvej inštancie správne viedol konanie ako konanie s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia č. 861/2007. Súd prvej inštancie výkladom tohto nariadenia a v spojení s výkladom niektorých ustanovení práva Slovenskej republiky dospel v podstate k záveru, ktorým odoprel navrhovateľom vecné rozhodnutie o ich nároku, pretože ich návrh „zamietol“ v podstate len preto, lebo petit ich nároku považoval za nejasný a nevykonateľný. Nariadenie č. 861/2007 je právnym aktom Európskej únie, na ktorého výklad je podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie daná predovšetkým právomoc Súdneho dvora Európskej únie. V nadväznosti na toto ustanovenie aj Ústavný súd SR vyslovil, že v rozsahu výkladu práva Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi (uznesenie IV. ÚS 206/08). Podobne Súdny dvor vo svojom známom rozsudku vo veci 283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA proti Ministry of Health, vyslovil, že súdy členských štátov sú v zásade povinné predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie. Tejto povinnosti ich môže zbaviť buď to, že Súdny dvor už na identickú otázku odpovedal (tzv. acte eclaire), alebo to, že správny výklad práva Európskej únie je natoľko zjavný, že neponecháva žiaden priestor rozumným pochybnostiam (tzv. acte clair). Existencia takýchto pochybností sa musí posúdiť s ohľadom na osobitné charakteristiky práva Európskej únie, osobitné ťažkosti, ktoré vyplývajú z jeho interpretácie, a riziko rozdielnych súdnych rozhodnutí v rámci Európskej únie. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom nemožno zistiť, že by sa súd pri svojom výklade práva Európskej únie (nariadenia č. 861/2007) opieral o akékoľvek rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (teda že by tento výklad bol acte eclaire). Rovnako z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, na základe čoho súd prvej inštancie považoval svoj záver o potrebe jasného petitu (v takom zmysle, v akom ho chápe vnútroštátne právo, § 132 C.s.p.) za natoľko jednoznačný, aby nenechával žiaden priestor pre rozumné pochybnosti. Už z týchto dôvodov možno ťažko považovať za naplnené predpoklady, ktoré by zbavovali súd prvej inštancie povinnosti požiadať Súdny dvor EÚ o posúdenie správnosti toho výkladu nariadenia, ku ktorému súd prvej inštancie dospel.

9. Z čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia vyplýva, že navrhovateľ začne európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu vyplnením vzorového tlačiva A, ako je uvedené v prílohe I, a jeho podaním na príslušný súd alebo tribunál. Tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky obsahuje opis dôkazov, ktoré podporujú pohľadávku, a prípadne sa k nemu pripoja akékoľvek príslušné podporné dokumenty. Citované ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ods. 11 preambuly tohto nariadenia, podľa ktorého by v záujme uľahčenia zavedenia európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu navrhovateľ mal iniciovať toto konanie podaním návrhu prostredníctvom vyplnenia vzorového tlačiva. Z citovaných ustanovení tak podľa odvolacieho súdu predovšetkým vyplýva, že pre začatie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu nemožno ani podľa čl. 17 cit. nariadenia použiť ustanovenie § 132 C.s.p., ktoré upravuje náležitosti žaloby. Z cit. čl. 4 v spojení s ods. 11 preambuly nariadenia je totiž zrejmé, že toto nariadenie upravuje náležitosti návrhu na začatie konania vylučujúcim spôsobom. Členské štáty nemôžu dopĺňať požiadavky na náležitosti tohto návrhu nad rámec nariadenia, pretože by to bolo v rozpore s ním, ale tiež preto, že by to sťažovalo uplatňovanie nárokov v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu v rozpore s účelom nariadenia (ods. 11 preambuly). Z prílohy I nariadenia je pritom zrejmé, že vzorové tlačivo A nepredpokladá žiadne osobitné pole na „žalobný návrh“ (petit). Len v oddiele 7 toto tlačivo predpokladá uvedenie výšky istiny pohľadávky a prípadných zákonných či zmluvných úrokov. Z celého obsahu nariadenia je potom zrejmé, že už zo samotného podania návrhu („uplatnenia pohľadávky“) vyplýva vôľa navrhovateľa, aby súd vydal rozsudok, ktorý zaviaže odporcu na jej zaplatenie práve navrhovateľovi.

10. S odvolateľom možno súhlasiť aj v tom, že nariadenie nevylučuje ani to, aby v tom v jednom konaní uplatňovali svoje pohľadávky viacerí navrhovatelia. Nie je vylúčené, aby títo navrhovatelia podali samostatné návrhy a súd by ich podľa vnútroštátneho práva (§ 112 C.s.p.) spojil na spoločné

prejednanie. V takom prípade ale možno vo všeobecnosti súhlasiť s požiadavkou súdu prvej inštancie, aby v prípade podania návrhu viacerými navrhovateľmi z obsahu tlačiva A vyplývalo, komu má byť pohľadávka priznaná a v akej výške. V tu prerokúvanej veci navrhovateľ 1. a navrhovateľ 2. podali na tlačive A návrh na uplatnenie pohľadávky, ktorým voči odporcovi uplatnili svoju pohľadávku na zaplatenie 412,26 € s podrobne vymedzeným úrokom z omeškania. Tlačivo obsahuje riadne vyplnené všetky potrebné oddiely, v dôsledku čoho ho treba považovať za úplné. Okrem toho v oddiele 8 navrhovatelia podrobne opísali svoje vzťahy k samotnej pohľadávke a žiadali, aby bol odporca zaviazaný na jej zaplatenie navrhovateľovi 1 „alebo alternatívne“ navrhovateľovi 2. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takto formulovaný návrh je neurčitý alebo nejasný. Súd prvej inštancie nesprávne uvažoval nad takto formulovaným návrhom ako eventuálnym alebo alternatívnym, o ktorý však v prerokúvanej veci vôbec nejde. Formulácia „alebo alternatívne“ totiž v prerokúvanej veci vyjadruje len to, že navrhovatelia žiadajú priznať tú istú pohľadávku, sú si však vedomí výlučnosti svojej aktívnej legitimácie. Inak povedané, navrhovatelia sú si vedomí toho, že ak súd prizná pohľadávku jednému z nich, návrh druhého zamietne, pretože na jej vymáhanie nemôžu byť oprávnení obaja. Odvolací súd nevidí na tomto spôsobe uplatnenia nič neprijateľného alebo nejasného; napokon, ako už bolo uvedené, každý z navrhovateľov by mohol uplatňovať tú istú pohľadávku samostatnými návrhmi a súd prvej inštancie by ich pokojne mohol spojiť s spoločné prejednanie (§ 112 C. s. p.), pričom dôsledok by bol rovnaký - mohol by ju meritórne priznať iba jednému z nich, žalobu (návrh) druhého z nich by musel namietnuť. V prerokúvanej veci je „neobvyklé“ iba to, že navrhovatelia tento krok spravili sami a pohľadávku uplatňujú jedným návrhom, vedia však, že priznaná bude môcť byť iba jednému z nich.

11. Celkom bez akejkoľvek opory v platnom práve sú v tejto súvislosti úvahy súdu prvej inštancie o tom, že takéto konanie je „pochybné“, pretože „nechávajú na výber súdu, ktorému z nich patrí právo“. Určiť, komu patrí právo, je základnou povinnosťou súdu pri rozhodovaní súkromnoprávnych sporov. Každý žalobca (navrhovateľ) sa môže len domnievať, že mu právo patrí, a súd je tu na to, aby jeho domnienku potvrdil alebo vyvrátil. Nemožno potom pripisovať na ťarchu dvoch žalobcov, ktorí sú si vedomí, že medzi nimi môže vzniknúť spor o to isté právo, že súdu túto skutočnosť oznámili a svoje pochybnosti mu odkryli. Takisto nie je podstatné, či tým navrhovatelia navzájom „spochybňujú svoje nároky“. Aj tu je úlohou a povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, komu tieto pochybné nároky patria. Okrem toho ani nie je pravda, že by si navrhovatelia spochybňovali svoj nárok. Navrhovatelia si nanajvýš spochybňujú svoju aktívnu legitimáciu na uplatnenie pohľadávky, nie však samotný nárok. Podstatu pochybností navrhovateľov v prerokúvanej veci tvorí v zásade to, či navrhovateľ v 2. rade ako komisionár navrhovateľa v 1. rade môže vo vlastnom mene uplatňovať pohľadávky zverené mu do komisie. Je zrejmé, že táto otázka môže byť sporná a môže byť teda sporné aj to, či takúto pohľadávku môže vymáhať jeden alebo druhý z nich. Spôsob uplatnenia nárokov navrhovateľmi podľa odvolacieho súdu podporuje aj právnu istotu, pretože ponecháva riešenie tejto otázky na spoločné konanie za účasti oboch navrhovateľov, v dôsledku čoho by súd mal túto otázku riešiť výlučným spôsobom (ak jednému nárok prizná, druhému ho priznať nemôže). Pokiaľ by navrhovatelia podali dva samostatné návrhy na uplatnenie pohľadávky, vystavovali by sa riziku dvoch samostatných konaní, v ktorých by súdy mohli dôjsť k odlišným záverom - v konaní s navrhovateľom 1. by súd mohol považovať komisionára za aktívne legitimovaného a návrh navrhovateľa 1. zamietnuť, v konaní s navrhovateľom 2. by mohol súd považovať komisiu za neprípustnú a za aktívne legitimovaného považovať navrhovateľa 1., čo by znamenalo zamietnutie návrhu navrhovateľa 2. Návrhy oboch navrhovateľov v samostatných konaniach by tak mohli byť zamietnuté z navzájom sa vylučujúcich dôvodov. Rovnako by však prichádzalo do úvahy aj vyhovenie návrhom v oboch konania, teda k dvojnásobnému zaťaženiu odporcu.

12. Súd prvej inštancie pochybil aj pri spôsobe vybavenia návrhu navrhovateľov. Podľa čl. 4 ods. 4 nariadenia č. 861/2007 platí, že ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne. Súd prvej inštancie takéto rozhodnutie urobil vo forme rozsudku vychádzajúc zrejme doslovne zo znenia citovaného ustanovenia a z určitej všeobecnej úvahy, že pojem „zamietne“ sa používa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. Citované ustanovenie nariadenia ale neustanovuje procesnú formu rozhodnutia súdu o zamietnutí návrhu z dôvodu jeho nedoplnenia alebo neopravenia, v dôsledku čoho treba procesnú formu určiť podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (čl. 17 cit. nar.). Podľa § 212 ods. 1 C.s.p. sa však rozsudkom rozhoduje „vo veci samej“. Podľa odvolacieho súdu však rozhodnutie o zamietnutí návrhu z dôvodu nedoplnenia alebo neopravenia nie je rozhodnutím vo veci samej, a to napriek tomu, že čl. 4 ods. 4 nariadenia používa pojem „zamietne“. Takéto rozhodnutie totiž v našom právnom poriadku zodpovedá skôr odmietnutiu podania v zmysle § 129 C. s. p., keď nebolo riadne opravené alebo doplnené. K tomu záveru vedie

aj správna interpretácia čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa ustanovenia práva EÚ musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom s prihliadnutím na znenia vyhotovené vo všetkých jazykoch EÚ. V prípade rozdielu medzi týmito zneniami sa musí dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (z posledného obdobia napr. rozsudok vo veci C-442/16, Florea Gusa proti Minister for Social Protection a i., ods. 34). Porovnaním znenia čl. 4 ods. 4 cit. nar. v rôznych jazykoch možno zistiť, že česká verzia znie „návrh se odmítne“, fracúzska verzia „la demande est rejetée“ (čo môže znamenať odmietnutie aj zamietnutie) a nemecká verzia „wird die Klage zurück- bzw. abgewiesen“ (teda doslovne „žaloba sa zamietne resp. odmietne“). Z porovnania už len týchto jazykových verzií je zrejmé, že napriek použitiu pojmu „zamietne“ v slovenskej verzii čl. 4 ods. 4 cit. nar. tak nemožno vychádzať z toho, že toto ustanovenie predpokladá vždy meritórne rozhodnutie rozsudkom.

13. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov uzavrel, že súd prvej inštancie v prerokúvanej veci nesprávne dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je nejasný a nesprávny, v dôsledku čoho bezdôvodne vyzýval navrhovateľov na opravu. Navrhovatelia teda neboli povinní svoj návrh opravovať, takže pokiaľ ho súd prvej inštancie zamietol s odkazom na čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007, a to navyše rozsudkom, nepostupoval správne. V dôsledku tohto svojho nesprávneho postupu potom súd prvej inštancie nepostupoval spôsobom predpokladaným v čl. 5 cit. nar., teda nedoručil tlačivo návrhu odporcovi a nedal mu možnosť sa vyjadriť. Z čl. 7 ods. 3 nariadenia 861/2007 možno pritom vyvodiť, že pokiaľ by odporca nereagoval na návrh, môže súd vydať rozsudok o pohľadávke, pričom by mal vychádzať v zásade z údajov poskytnutých navrhovateľmi. Svojím rozhodnutím tak súd prvej inštancie odňal navrhovateľom možnosť, aby sa o ich pohľadávke meritórne rozhodlo, teda aby súd po jej preskúmaní rozhodol o jej priznaní alebo nepriznaní z meritórnych dôvodov.

14. Odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), teda bude vychádzať z toho, že návrh navrhovateľov je riadny a úplný a predmetom konania je uplatnená pohľadávka s príslušenstvom. Súd prvej inštancie predovšetkým doručí tlačivo návrhu odporcovi a umožní mu vyjadriť sa a ďalej bude vo veci konať podľa čl. 7 a nasl. nariadenia 861/2007. Nakoniec o uplatnenom nároku rozhodne v zhode s vôľou navrhovateľov vyjadrenou v návrhu, teda tak, že ho môže priznať nanajvýš jednému z nich v závislosti od toho, ako posúdi ich aktívnu legitimáciu. Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.

15. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

16. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.