Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-282-2018.pdf
PDF · 101.7 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/282/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanej: D., o zaplatenie 114,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 11. apríla 2018, č. k. 7Csp/239/2017-32
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 114,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 20. 12. 2017 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej nepriznal nárok na ich náhradu (III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu neuhradenú časť úverovej istiny v sume 114,- Eur, poplatok v sume 133,28 Eur, poplatok za upomienky v sume 52,- Eur, úroky v sume 38,37 Eur (vo výške 32% ročne zo sumy 200,- Eur od 31.1.2013 do 3.4.2013, t. j. 10,87 Eur; zo sumy 167,- Eur od 4.4.2013 do 19.6.2013, t. j. 11,13 Eur a zo sumy 147,- Eur od 20.6.2013 do 25.10.2013, t. j. 16,37 Eur), úroky vo výške 32% ročne zo sumy 114,- Eur od 26.10.2013 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 247,28 Eur od 10.4.2014 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo tvrdenie žalobcu, že na základe Zmluvy o úvere č. 902500202 zo dňa 31.1.2013 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 200,- Eur, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s dohodnutým poplatkom v sume 196,- Eur (z neho 1/3- inu predstavoval dohodnutý úrok a zvyšok administratívne náklady spojené s úverom) v 12 mesačných splátkach po 33,- Eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 18.2.2013. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu zaplatila na svoj úverový záväzok len sumu 86,- Eur a jeho zostávajúcu časť už nesplnila i napriek písomným upomienkam, za ktoré žalobca tvrdil, že podľa zmluvnej dohody má nárok na zaplatenie poplatkov v celkovej sume 52,- Eur.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení bezo zvyšku zodpovedajúcich týmto tvrdeniam žalobcu. Naviac tiež skutkovo ustálil, že v úverovej zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že rozpis jednotlivých splátok síce je uvedený v bode 6, úverových zmluvných podmienok spoločnosti Pohotovosť, avšak náležitosti zmluvy tak, ako to má na mysli ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z.z. (pozn. odvolacieho súdu: § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavreta úverovej zmluvy) úverová zmluva neobsahuje, keďže v nej nie je vyjadrené v akej výške mesačná splátka 33,- Eur zahŕňa istinu, úroky, prípadne ďalšie poplatky.
4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pri zakladaní ktorého podľa jeho záveru v úverovej zmluve nebol vyjadrený údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, predstavujúci jej obligatórnu náležitosť podľa ust. § 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 31.3.2015 a z tohto obsahového nedostatku úverovej zmluvy vyvodil s použitím ust. § 11 ods. 1 uvedeného zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vo svojich úvahách mal na zreteli tiež záver formulovaný Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C 212/04, podľa ktorého povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva. S oporou v tomto závere súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní veci vyšiel z úvah, že vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súdy, ak by po rozsudku C42-15 (pozn. odvolacieho súdu: rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej), vyložili ust. § 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 31.3.2015 eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úroku a iných poplatkov, doslova by tým podľa názoru súdu prvej inštancie „zlomili“ vnútroštátne právo nahradili by ho „Smernicou“ (pozn. odvolacieho súdu: smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere), čo je však postup typický pre priamy účinok smernice. Nakoľko sa nejedná o priamy, ale nepriamy účinok smernice, takýto postup nie je podľa presvedčenia súdu prvej inštance možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. Zároveň podľa názoru súdu prvej inštancie výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä však zásadu právnej istoty, pojmovo vymedzenú v Čl. 2 ods. 2 C.s.p. ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola žalovaná povinná uhradiť žalobcovi na splnenie svojho úverového záväzku len sumu 200,- Eur, zodpovedajúcu skutočne jej poskytnutým peniazom. Na tomto základe, keďže podľa zistenia prvoinštančného súdu žalovaná už dobrovoľne plnila sumu 86,- Eur, uložil jej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 114,- Eur a za omeškanie žalovanej so splnením tejto peňažnej povinnosti zároveň priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov, a to až počnúc dňom nasledujúcim po doručení žaloby (20.12.2017) s vysvetlením že žalobca skoršie omeškanie žalovanej so splnením peňažného záväzku v konaní nepreukázal. Vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania (od 10.4.2014 do 19.12.2017) a v častiach žaloby o zaplatenie poplatku ( 133,28 Eur), poplatku za upomienky (52,- Eur), úrokov v sume 38,37 Eur a úrokov vo výške 32% ročne zo sumy 114,- Eur od 26.10.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie z už zmienených dôvodov zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. pomerne väčším procesným úspechom žalovanej v spore a zároveň skutočnosťou, že žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila.
5. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku (II) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca v prvom rade vytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti predovšetkým odmietol aplikovateľnosť zák. č. 129/2010 Z. z. na úverový vzťah so žalovanou s argumentáciou, že ho strany dohodou podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka podradili úprave Obchodného zákonníka. Podľa názoru odvolateľa sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský úver, čo vylučuje možnosť jeho posúdenia ako bezúročného a bezpoplatkového s použitím ust. § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. Z hľadiska právneho žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy nemožno vyjsť z jeho eurokonformného výkladu, zodpovedajúceho záverom formulovaným Súdnym dvorom v rozhodnutí EÚ C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že v tomto rozhodnutí súdny dvor medzi iným tiež skonštatoval, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i ) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Podľa odvolateľa je záver súdu prvej inštancie o nedostatku tejto obsahovej náležitosti úverovej zmluvy nesprávny tiež z hľadiska skutkového. Namietal v tejto súvislosti, že skutkový záver súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve nie je vyjadrené v akej výške mesačná splátka 33,- Eur zahŕňa istinu, úroky, prípadne ďalšie poplatky nezodpovedá úverovej zmluve, z obsahu ktorej podľa jeho tvrdenia vyplýva, že k vráteniu poskytnutých peňazí s dohodnutým navýšením malo dôjsť v jednom plnení v lehote splatnosti do 18.1.2014. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaného dokazovania a poukazujúcimi tiež na jeho právne vady, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a i citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a d) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie alebo na prítomnosť inej vady konania, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.
6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
8. Svojimi odvolacími námietkami žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
9. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná nesporne v takomto postavení nevystupovala (§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a skrz toho správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010 Z. z. Právny názor žalobcu, vystavaný na vylúčení spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán a cez to aplikovateľnosti naň zák. č. 129/2010 Z. z. ich dohodou o voľbe Obchodného zákonníka podľa jeho ust. § 262 ods. 1 je mylný. Je tomu tak už len preto, že nereflektuje zákaz dohôd vylučujúcich spotrebiteľskú ochranu, vyplývajúci z ust. 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na margo argumentácie žalobcu, akcentujúcej slobodnú vôľu strán pri zakladaní ich právneho vzťahu a pri kreovaní tiež jeho obsahu či už priamo zmluvnými dojednaniami alebo odkazom na právnu normu (v danom prípade na Obchodný zákonník) odvolací súd poznamenáva, že je potrebné mať vždy na zreteli, že zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným a teda neplatným je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v
zmluve prejavenej vôle, opomína samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku voľby práva. Možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že mimo spotrebiteľských vzťahov možnosť podriadenia súkromnoprávneho vzťahu strán pod úpravu Obchodného zákonníka predstavuje integrálnu súčasť realizácie zmluvnej autonómie subjektov. V spotrebiteľských vzťahoch však je a vždy bolo potrebné sledovať tiež, či takýmto dojednaním nedošlo k založeniu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa. V úvahách o rozsahu nerovnováhy treba mať na zreteli, že prirodzene každý právny inštitút zakladá väčšiu alebo menšiu mieru disproporcie v právach účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Podľa názoru odvolacieho súdu je však dôležité aby v závislosti od závažnosti toho - ktorého právneho inštitútu z hľadiska dopadu na právne postavenie spotrebiteľa, bola každému z nich pri zakladaní spotrebiteľských vzťahov venovaná adekvátna pozornosť. I voľba obchodného práva, zásadne postaveného na predpoklade rovnakej profesionálnej miery zručnosti subjektov obchodnoprávnych vzťahov nepochybne predstavuje takýto nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože právnych ohľadov a ochrany, ktorej sa spotrebiteľom podľa občianskeho práva dostáva, sa tým spotrebiteľ prakticky vzdáva. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný a zorientovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoju početnosť, rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že žalovaná rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by o voľbe práva bolo rokované, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumela a pokiaľ by i mala reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpila.
10. Na škodu vecnej správnosti napadnutého rozsudku však súd prvej inštancie i napriek tomu, že na posudzovaný prípad teda aplikoval inak správnu normu, nesprávne ju interpretoval a vyšiel pritom tiež z nesprávne zisteného skutkového stavu. Žalobca v tejto súvislosti dôvodne namietal proti kľúčovému skutkovému záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, za situácie, keď podľa úverovej zmluvy mali byť poskytnuté peniaze v sume 200,- Eur a navýšenie v sume 196,- Eur zaplatené žalobcovi v jednom plnení najneskôr dňa 18.1.2014. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k dohode o spôsobe zaplatenia úverového záväzku vyšiel z toho, že z úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaná sa so žalobcom dohodli na úhrade celkovej čiastky 396,- Eur v 12 mesačných splátkach po 33,- Eur. Takéto dojednanie však podľa zistenia odvolacieho súdu úverová zmluva a ani iná písomnosť žurnalizovaná v súdnom spise neobsahuje, pričom i prvostupňovým súdom v tejto súvislosti zmieňovaný „bod 6 úverových zmluvných podmienok“, odvolací súd v spise hľadal márne. Úprava jednorazového splnenia úverového záväzku žalovanou v úverovej zmluve vo svojej podstate vyjadrenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, bezpochyby vylučuje.
11. Nesprávny skutkový záver ohľadne úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahovej náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia, nevyhnutne viedol súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu záveru, že z dôvodu absencie tohto údaja v úverovej zmluve je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku vedený týmto nesprávnym právnym záverom už obsahu úverového vzťahu strán nevenoval pozornosť, preto nevykonal dokazovanie a na jeho základe neustálil skutkový stav potrebný pre záver o dôvodnosti výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nemožno efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) zrušiť a v rozsahu zrušenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.
12. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe je potrebné
sa najmä vysporiadať s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ďalej s tými, ktoré strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Vyhne sa pritom len paušálnemu preberaniu skutkových a právnych záverov z iných rozhodnutí, hoc i prijatých v obdobných konaniach, ktorý postup javí sa byť v okolnostiach prípadu príčinou nesprávneho formovania rozhodujúcich úvah prvoinštančného súdu. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní napokon neopomenie vysporiadať tiež s argumentáciou žalobcu v otázke primeranosti úročenia a dôvodnosti poplatku za spracovanie úverovej zmluvy, prezentovanú v jeho odvolaní. Súd prevej inštancie sa len paušálnemu preberaniu
13. K spôsobu právneho posúdenia veci v ďalšom konaní, reagujúc tým zároveň na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd pripomína potrebu pri právnom posudzovaní úplnosti obsahových náležitostí úverovej zmluvy podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase jej uzavretia mať na zreteli tiež závery formulované Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, podľa ktorých smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje, aby zmluva o úvere bola vyhotovená na jednom dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa súčasťou písomnej úverovej zmluvy stali aj iné na trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu, že úverová zmluva na ne jasne a presne odkazuje a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej zmluvy skutočne odovzdané. Zároveň platí, že podmienka písomného zachytenia náležitostí na trvalom nosiči nie je spojená s požiadavkou podpisu takého nosiča, Súdny dvor EU však nevylúčil aby takúto požiadavku nad rámec smernice 2008/48/ES stanovovala vnútroštátna úprava. Prvoinštančný súd pri prípadnej aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy vyjde tiež z potreby interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). Napokon odvolací súd upriamuje pozornosť na potrebu v záujme spravodlivého usporiadania pomerov strán venovať v ďalšom konaní zvýšenú pozornosť spôsobu posudzovania spotrebiteľského aspektu prípadu tak, aby sa žalovanej v okolnostiach tohto prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv žalobcu. V tomto postupe súd prvej inštancie neopomenie, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, musí byť vždy preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského kritéria, ktorým je primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§ 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka), z čoho vyplýva, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa nevyhnutne bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde. Za takéto zdôvodnenie rozhodne nemožno bez ďalšieho považovať len paušálny poukaz na nevýhodnejšie postavenie spotrebiteľa, rovnako ani subjektívne konštatovanie, že zmluvná podmienka zakladá hrubú nadvládu alebo len odkaz na formulárovú podobu zmluvných dojednaní, ktorá je predpokladom vôbec pre úvahu neprijateľnosti zmluvnej podmienky a predstavuje tak podmienku a nie dôvod zakladajúci neprijateľnosť.
14. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.