Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/40/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o., IČO: 50 094 297, Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, zastúpený: RELEVANS, s.r.o., advokátska kancelária v Bratislave, proti žalovanej: E. P., nar. XX. V. XXXX, Q. XXX/X, D., o 3.000 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35 206/2017-59 z 15. novembra 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi ďalších 199,36 €. II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje. III. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 35 C 206/2017-59 súd prvej inštancie (I) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 3.000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 3.000 € od 8. júna 2017 do zaplatenia, (II) zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 1.379,52 € dlžné úroky z istiny, 144,23 € zmluvný úrok 10,90% ročne zo sumy 3.000 € od 8.6.2017, 39,28 € bankové poplatky), (III) priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na 32 % trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Poštová banka, a.s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli 16. mája 2014 zmluvu o úvere - dobrá pôžička, predmetom ktorej bolo poskytnutie 3.000 €, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť v 96 mesačných splátkach vo výške 48 €. V zmluve bol uvedený dátum konečnej splatnosti úveru 20. júna 2022, úroková sadzba 10,90 % ročne, RPMN 11,46 %, priemerná RPMN 17,94 %, celková čiastka úveru 4.463,90 €, dátum prvej platby 20. júna 2014, splácanie vždy k 20. dňu v mesiaci a konečná splatnosť 20. mája 2022.

3.2 Žalovaná úver vyčerpala, neuhradila však žiadne splátky. Veriteľ jej do 15. decembra 2014 vyúčtoval poplatky za upomienky v sumách 9,96 €, 24,90 €, 1,10 € a 3,32 €. Dňa 28. novembra 2014 veriteľ upovedomil žalovanú o porušení zmluvných podmienok a o práve banky vyhlásiť úver predčasne splatným. Výzvou na úhradu dlžnej sumy z 15. decembra 2014 oznámil veriteľ žalovanej, že sa stala úverová pohľadávka 15. decembra 2014 predčasne splatnou v celom rozsahu, a vyzval žalovanú na zaplatenie 3.234,22 € do 10 dní od doručenia výzvy. Táto suma pozostávala z istiny 3.000 €, úroku 194,94 €, poplatkov za upomienky vo výške 39,28 €. Žalovaná výzvu prevzala dňa 18. decembra 2014.

3.2 Zmluvou o postúpení pohľadávok z 13. júna 2017 Poštová banka, a.s., postúpila pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 14203088470 na žalobcu.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva medzi stranami je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva neobsahuje základné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) a písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. a úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalovaná tak bola povinná vrátiť len poskytnutý úver 3.000 €. Keďže neuhradila žiadnu sumu, Jej dlh voči žalobcovi predstavoval 3.000 € a zákonný úrok z omeškania 5,15 % ročne od 8. júna 2017 z tejto sumy.

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenie veci na nové prejednanie, eventuálne zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že sa žalobe vyhovie. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o absencií náležitostí spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Táto požiadavka je priamo v rozpore s požiadavkami Smernice 2008/48/ES, ktorá takúto sankciu za neuvedenie rozkladu splátky na jednotlivé časti považuje za neprimeranú. Zmluva vyššie uvedené náležitosti obsahuje, vychádzajúc pritom i z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C-42/15 Home Credit Slovakia. Žalovaná poznala výšku úveru, výšku celkových nákladov, výšku i počet mesačných splátok, výšku zmluvného úroku, termín konečnej splatnosti ako i výšku RPMN, v dôsledku čoho žalovaná nemohla mať žiadne pochybnosti o výške svojho záväzku. Napriek tomu, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z nosných hľadísk tak vnútroštátnej ako i únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto postup by predstavoval zneužitie práva v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti. Zmluva o úvere obsahuje predmetný údaj vyčíslený správne. Súd pri výpočte celkovej sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť neuviedol akým spôsobom započítal do tejto sumy náklady spojené s úverom, a to ročný zmluvný úrok. Zastáva názor, že pre výpočet celkovej výšky úveru je potrebné vychádzať z uvedených hodnôt a pri porovnávaní správnosti údajov v Zmluve o úvere narábať nielen s mesačnými splátkami a ich počtom, ale aj vyjadrením a obsahom celkových nákladov. Rozdiel, ktorý pri výpočte vznikol, vznikol práve neporovnávaním výšky celkových nákladov s poskytnutým úverom, ale len jednoduchým prepočtom splátok úveru s ich počtom. Pre upresnenie žalobca uviedol, že v danom prípade išlo o úver vo výške 3.000 € s dobou splácania 96 mesiacov pri RPMN vo výške 11,46 %. Splátka, ktorou by boli splatené celkové náklady úveru vo výške 4.463,90 €, banka stanovila v sume 48 €, tak, aby ňou bola splatená istina úveru spolu s úrokmi vo výške 10,90% za obdobie 96 mesiacov. Nakoľko súčasťou zmluvy nebola amortizačná tabuľka, nebolo zreteľné, že prvých 92 splátok bolo vo výške 48 €, 93. splátka vo výške 47,90 € a následné 94-96 splátky boli vo výške 0 €. Uzatvára, že predmetná zmluva obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje. Spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov.

6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému jej 1. februára 2018 nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z obsahu listinných dôkazov, ktorých pravdivosť nebola spochybnená.

9. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo 16. mája 2014 sa Poštová banka, a. s., zaviazala poskytnúť peňažné prostriedky žalovanej, ktorá sa zaviazal splácať ich v splátkach. Poskytovala tento úver v rámci svojho podnikania, žalovaná však nekonala na takýto účel, preto ich treba považovať za veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k tomuto dňu. Okrem toho spĺňala definíciu dodávateľa a žalovaná definíciu spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a zmluva zo 16. mája 2014 je tak spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 a 2 Obč. zák.

10. Súd prvej inštancie tak správne posúdil zmluvu zo 16. mája 2014 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. V prerokúvanej veci žalobca svoj nárok opiera o zmluvu zo 16. mája 2014 uzatvorenú v čase účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Citovaný záver vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyslovene potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. Ten vo svojom rozsudku z 15. novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave“.

11. Ako už bolo uvedené, táto smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná práve zákonom č. 129/2010 Z. z. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 16. máju 2014 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na výklad tohto ustanovenia podaný Súdnym dvorom EÚ pri výklade § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Z toho potom vyplýva, že taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky, odporuje cit. ustanoveniam smernice a znamenal by, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie (ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje odchylnú úpravu, ako to konštatuje aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku). Možný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve by však postačovalo uviesť termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo 16. mája 2014 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 48 € a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (20. júna 2014), kalendárne určený dátum ďalších splátok (20. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (20. mája 2022). Podľa odvolacieho súd

tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.

13. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že veriteľ poskytol žalovanej dohodnutých 3.000 € ihneď 16. mája 2014 a od tohto dňa sa podľa obchodných podmienok začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 10,90 % ročne. Žalovaná z poskytnutého úveru neuhradila nič, žalobkyňa tak v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a v súlade s obchodnými podmienkami po predošlom bezvýslednom upozornení vyzvala 15. decembra 2014 žalovanú na predčasné splatenie úveru a žiadala zaplatenie istiny 3.000 €, bežného úroku 194,94 € a poplatkov 39,28 €. Pretože žalovaná tieto nároky neuhradila, veriteľ ich v súlade s § 524 Obč. zák. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. postúpil na žalobcu.

14. Žalobca si v žalobe uplatňoval nárok na zmluvný úrok vo výške 10,90 % ročne zo sumy 3.000 € od 8. júna 2017 a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovanou spravuje podľa § 52 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobcovi tak od zosplatnenia úveru (16. decembra 2014) nepatrí ďalší zmluvný úrok, ale len nárok na úrok z omeškania.

15. Pokiaľ ide o uplatnený nárok 39,28 € ako bankové poplatky (poplatky za upomienky, výzvy na splatenie dlhu), ktorý súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal, odvolací súd poukazuje na to, že niet pochýb o tom, že žalobca má právo upozorňovať žalovaného na neplnenie jeho povinností a nie je povinný robiť to na vlastné náklady. Napokon, ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka výslovne ustanovuje, že náklady na uplatnenie pohľadávky sú príslušenstvom pohľadávky. Súčasťou vymáhania pritom v zásade môže byť aj vyzývanie dlžníka na to, aby si splnil svoje zmluvné povinnosti. V tom však nespočíva podstata problému. Podstatou problému je paušalizácia nákladov spojených s takýmto uplatnením na sumu, ktorá je celkom zjavne neprimeraná vznikajúcim nákladom. V prerokúvanej veci je zrejmé, že mesačná splátka úveru predstavovala sumu 48 € takže vo vzťahu k tomu je uplatňovaná výška poplatku za upomienky v sume 34,86 € (1. upomienka 9,96 €, 2. upomienka 24,90 €) celkom zjavne neprimeraná. Okrem toho tvrdená výhodnosť upozornenia pre dlžníka podstatným spôsobom klesá, ak sa takéto upozornenia počas trvania zmluvného vzťahu opakujú a dlžník je za ne opakovane zaťažovaný poplatkami v tejto výške, takže ich celková výška počas trvania zmluvného vzťahu by tak dosiahla ďaleko vyššiu sumu. Odvolací súd je toho názoru, že takáto výška poplatku za zaslanie upomienky má v podstate sankčný charakter a ako taká je neprimeraná, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1, ale aj ods. 4 písm. k) Obč. zák. Sankčnú funkciu vymedzila ako jednu z funkcií tejto upomienky aj sama žalobkyňa vo svojom odvolaní. Pokiaľ ide o zvyšnú sumu vyčíslených bankových poplatkov vo výške 4,42 €, tieto náklady v podstate zodpovedajú nákladom na vypracovanie a zaslanie písomnej výzvy (poštovné, kancelárske potreby), v dôsledku čoho ich možno považovať za primerané náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v napadnutom zamietavom výroku vecne správny. Žalobca mal podľa uvedeného nárok na zaplatenie

istiny 3.000 €, zmluvný úrok do 15. decembra 2014 vyčíslený vo výške 194,94 € a nákladov vo výške 4,42 €, teda spolu sumy 3.199,36 €. Okrem toho mal nárok na 5,15 % ročný úrok z omeškania z istiny a vyčísleného úroku, teda celkovo zo sumy 3.194,94 € od 16. decembra 2014, sám si však uplatnil tento nárok len zo sumy 3.000 € a len od 8. júna 2017, takže mu nie je možné priznať viac (§ 216 ods. 1 C. s. p.). Súd prvej inštancie priznal žalovanému len 3.000 € s 5,15 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 8. júna 2017. V dôsledku uvedeného tak žalobcovi patrí ešte ďalších (3.199,36 - 3.000=) 199,36 €.

17. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobcu vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobcu nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

18. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobca bola vo výsledku plne úspešný (okrem nároku na úrok po zosplatnení), odvolací súd mu podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok III) proti neúspešnej žalovanej.

19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.