Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Cob-115-2018.pdf
PDF · 94.87 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/115/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu Lugera & Maklér Temps, s.r.o., so sídlom Jilemnického 3, 911 01 Trenčín, IČO 34 144 960, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Potočná 650/135B, 911 01 Trenčín - Opatová, IČO 36 857 882, proti žalovanému San Food B.V., so sídlom Prins Hendriklaan 52, 3851RX Ermelo, KvK: 5965786, ID: NL 8535.91.556B01, IBAN: J Holandsko, o zaplatenie 20 986,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/271/2015-94 zo dňa 26.januára 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci, výrokom II. konanie zastavil, výrokom III. žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 1 280,50 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému, ktorým je Slovenská pošta, a.s. a výrokom IV. žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal rozhodnutia o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 20 985,29 eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 3 675,75 eur od 20.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 3 132 eur od 27.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 2 758,63 eur od 10.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 3 457,67 eur od 17.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 2 511,96 eur od 26.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 5 450,28 eur od 5.6.2015 do zaplatenia, zmluvnej pokuty 363,29 eur a paušálnej náhrady nákladov v sume 40 eur. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
3. Vzhľadom k tomu, že v uvedenej veci ide o spor s cudzím, medzinárodným prvkom, na konanie sa uplatní aj nariadenie Rady (ES) č. 1215/2012 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), podľa ktorého súd prvej inštancie posudzoval právomoc slovenského súdu, pričom v súlade s čl. 1, čl. 4, čl. 5, čl. 7 ods. 1 písm. a/, čl. 25, čl. 26 ods. 1 a čl. 28 ods. 1 tohto nariadenia zistil, že právomoc slovenského súdu v uvedenom prípade nie je daná. Súd prvej inštancie skúmal právomoc súdov Slovenskej republiky pre toto konanie v zmysle nariadenia, nakoľko zmluva medzi stranami sporu, z ktorej plnenie si žalobca uplatňuje žalobou v konaní, bola uzatvorená dňa 18.3.2015 za účinnosti predmetného nariadenia, ktoré je v zmysle čl. 81 účinné od 10.1.2015. Žalobca poukazoval na aplikáciu nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000, ktoré však v čase uzatvorenia zmluvy už účinné nebolo, preto ho na tento spor nebolo možné aplikovať, keďže bolo nahradené práve vyššie uvedeným nariadením. Predmetné nariadenie postupne upravuje, podľa akých skutočností je možné posudzovať a ustáliť právomoc súdu. Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto
členského štátu. V zmysle článku 5 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly, pričom v rámci osobitnej právomoci, článok 7 nariadenia, je možné v zmluvných veciach žalovať na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia. V uvedenom prípade sa žalobca domáhal rozhodnutia o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi odmenu za poskytnuté plnenie, ktorým bolo zabezpečenie zamestnancov na výkon prác pre žalovaného v mieste plnenia, ktorým bolo miesto v sídle žalovaného, pričom sídlom žalovaného je Holandsko. Vzhľadom k tomu, že žalovaným je holandská spoločnosť, miesto plnenia bolo v Holandsku, súd nemal naplnenú podmienku právomoci v zmysle článku 4 ani v zmysle článku 7 nariadenia. Následne súd prvej inštancie ďalej skúmal, či nie sú dané podmienky právomoci v zmysle ostatných článkov nariadenia, pričom zistil, že rovnako nie sú dané.
4. Žalobca poukazoval na dohodu medzi stranami sporu o voľbe právomoci s odkazom na článok VII bod 2 uzatvorenej zmluvy. Z uvedeného článku, ktorý bol dohodnutý v znení: „Pre túto zmluvu sa vzťahuje výlučne iba slovenský zákon“, však voľba právomoci súdu nie je zrejmá. Z citovaného článku iba vyplýva, že pre zmluvu uzatvorenú medzi stranami sa uplatní iba slovenský zákon, tzn. že uvedenou voľbou bolo na zmluvný vzťah medzi stranami zvolené slovenské právo. Žiadna voľba ohľadom právomoci súdu Slovenskej republiky však medzi stranami uskutočnená preukázateľným spôsobom, písomne, nebola. Rovnako nemal súd prvej inštancie v konaní tvrdené a preukázané, že k voľbe právomoci došlo v zmysle článku 25 písm. b/, resp. písm. c/, vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy alebo v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah. Podmienky právomoci súdu neboli splnené ani v zmysle článku 26 nariadenia. Súd vo veci nariadil termín pojednávania, na termín pojednávania predvolal žalovaného, žalovanému bol termín pojednávania riadne doručený dňa 4.1.2017, napriek tomu sa žalovaný konania nezúčastnil a na pojednávanie sa nedostavil. Vzhľadom k tomu, že sa žalovaný nezúčastnil konania nebolo možné založiť právomoc súdu ani v súlade s článkom 26 ods. 1 nariadenia. Nakoľko si súd nemôže založiť právomoc a nemá právomoc ani podľa iných ustanovení nariadenia, súd v zmysle článku 28 ods. 1 nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc konať v predmetnej veci.
5. Za aplikácie § 9, § 161 ods. 1, 2, § 470 ods. 1 CSP súd prvej inštancie skôr než začal konať v danej veci, zisťoval, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj právomoc súdu na konanie. Vzhľadom k tomu, že zistil, že slovenský súd nemá právomoc konať, z dôvodu nedostatku právomoci konanie zastavil. Po podaní žaloby v predmetnej veci nadobudol účinnosť nový procesný predpis, CSP, ktorý súd, vzhľadom na § 470 ods. 1 CSP aplikoval aj v predmetnom spore.
6. V súlade s § 11 ods. 1, 3, 4 zákona č. 71/1992 o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov rozhodol súd prvej inštancie o vrátení súdneho poplatku žalobcovi v plnej zaplatenej výške prostredníctvom prevádzkovateľa systému, ktorým je Slovenská pošta, a.s.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Zastavenie konania vyhodnotil ako procesné zavinenie žalobcu, nakoľko napriek tomu, že slovenský súd nemal v konaní právomoc, podal žalobu na slovenskom súde, čo znamená, že žalovaný v prípade vzniku trov konania, by mal nárok na ich náhradu. Vzhľadom k tomu, že žalovanému podľa obsahu spisu doposiaľ žiadne trovy nevznikli, rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol všetky výroky uznesenia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu nebola uskutočnená žiadna voľba ohľadne právomoci súdu Slovenskej republiky. Strany sporu v zmluve, od ktorej žalobca odvodzuje nárok uplatnený žalobou proti žalovanému, si v čl. VII. ods. 2 dojednali, že pre zmluvu sa vzťahuje výlučne iba „slovenský zákon“ a v čl. VII. ods. 3 si dojednali, že rozdiely v názoroch a interpretáciách v súvislosti s danou zmluvou musia byť zodpovedané a ak to nie je možné, predložia obidve strany svoj názor súdu, ktorý má sídlo v meste zamestnávateľa, t.j. žalobcu. Interpretáciou a následným posúdením citovaných ustanovení jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti je zrejmé, že strany sporu mali vôľu dojednať aplikáciu slovenských právnych predpisov hmotnoprávnych i procesných na záväzkovo-
právny vzťah založený zmluvou. Strany sporu ako zmluvné strany vyjadrili svoj záujem o posudzovanie vzájomného podnikateľského vzťahu a všetkých nárokov z neho vyplývajúcich v režime slovenského právneho poriadku en block. Naviac, okruh prípadov, kedy je možné využiť justičnú ingerenciu do ich obchodného vzťahu rozšírili aj o súdnu právomoc vykladať text zmluvy aj bez potreby existencie sporu ohľadne určitého zmluvného nároku jednej zo strán tejto zmluvy. Žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že zmluvu spisovali zmluvné strany, ktoré síce majú viaceré odborné skúsenosti v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, ale sú laickým prvkom v právnickom obore a nemajú návyk vyjadrovať sa exaktnými právnymi pojmami, zadefinovať určitú skutočnosť, ale majú sklon vyjadrovať sa opisne. Z čl. VII. ods. 2 a 3 zmluvy je možné vyvodiť nepochybnú vôľu zmluvných strán dohodnúť jednak rozhodné právo slovenské a jednak právomoc súdov Slovenskej republiky, na základe čoho je daná právomoc súdov Slovenskej republiky na prejednanie predmetného sporu. Súd prvej inštancie zobral na zreteľ pri posudzovaní právomoci na čl. 7 ods. 1 písm. a/ citovaného nariadenia, toto však nesprávne aplikoval, resp. interpretoval. Predmetom žaloby je peňažné plnenie, a to dohodnutá odmena žalobcu za poskytnuté plnenie žalovanému (zabezpečenie zamestnancov na výkon práce) a zmluvná pokuta. Predmetom žaloby nebolo domáhanie sa splnenia povinnosti dodať zamestnancov na výkon prác pre žalovaného. Zmluvným plnením je akékoľvek plnenie, ku ktorému sa jedna, alebo obe zmluvné strany, zaviazali v zmluve. Miestom plnenia je miesto, v ktorom má dlžník, v danom prípade žalovaný, podľa dohovoru strán alebo zo zákona poskytnúť plnenie veriteľovi, v danom prípade žalobcovi. Peňažný dlh, ktorý je predmetom žaloby je tzv. doručným dlhom, ide o dlh s miestom plnenia u žalobcu ako veriteľa, v jeho sídle. Záhlavie zmluvy obsahuje na strane žalobcu aj údaj o bankovom účte žalobcu, ktorý predstavuje platobné miesto peňažných plnení prislúchajúcich žalobcovi v zmysle zmluvy. Podľa kódu krajiny je zrejmé, že sa jedná o slovenský bankový účet a o slovenského poskytovateľa platobnej služby. Svoje tvrdenia žalobca právne posúdil podľa § 335, § 337 ods. 1, § 339 ods. 1 Obchodného zákonníka. Konaním súdu prvej inštancie došlo k popretiu práva na prístup k spravodlivosti. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. Odvolanie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 6.6.2018 podľa čl. 10 nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13.11.2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností spolu s uznesením súdu prvej inštancie č.k. 37Cb/271/2015-94 zo dňa 26.januára 2017 a výzvou na vyjadrenie sa k odvolaniu v lehote 20 dní od doručenia (všetko úradné preklady doručovaných písomností).
10. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodal.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne vo výrokoch I. - IV. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri skúmaní právomoci súdu Slovenskej republiky postupoval správne, keď vychádzal z procesného postavenia strán v spore a posúdil, že právny status strany sporu vystupujúcej v spore na strane žalovaného zakladá spor s cudzím prvkom, dostatočne sa zaoberal pri posudzovaní právomoci tvrdeniami žalobcu a ním predloženými dôkazmi a zistené skutočnosti vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP. Z dôkazov vyvodil súd prvej inštancie správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 1215/2012 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku konanie zastavil v dôsledku existencie neodstrániteľnej vady konania. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov
odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 3 CSP pri preskúmaní odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP uvádza :
14. Skúmanie právomoci súdu slovenskej republiky v súdnom procese o žalobách s cudzím prvkom, keď žalobca je právnická osoba so sídlom v Slovenskej republike a žalovaným je právnická osoba so sídlom v Holandsku, ako základnej procesnej podmienky, ktorou musí súd disponovať na to, aby vec mohol prejednať a rozhodnúť, patrí k činnosti súdu, ku ktorej pristupuje z úradnej povinnosti. Nedostatok právomoci súdu spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu civilného súdneho konania s následkom vo forme uznesenia o zastavení konania. Súd prvej inštancie správne skúmal svoju právomoc podľa nariadenia Rady (ES) č. 1215/2012 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach s účinnosťou od 10.1.2015, ktoré sa v tejto súvislosti uplatní na právny vzťah založený zmluvou o dočasnom pridelení zamestnancov na výkon práce zo dňa 18.3.2015 s miestom výkonu Hollandia s adresou Prins Hendriklaan 52, 3851 RX Ermelo, v ktorej mal žalobca zmluvné postavenie s označením zamestnávateľ a žalovaný mal zmluvné postavenie s označením užívateľský zamestnávateľ, v prospech ktorého sa žalobca zaviazal dočasne prideliť zamestnancov na výkon dohodnutých prác v dohodnutom mieste plnenia a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi odmenu a náhradu výdavkov. V súlade s čl. 5 nariadenia skúmal súd prvej inštancie svoju právomoc na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 nariadenia, pri ktorých je podľa čl. 7 ods. 1 písm. a/ v zmluvných veciach rozhodujúce miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.
15. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval aplikáciu citovaného ustanovenia nariadenia a tvrdil, že predmetom žaloby je peňažné plnenie, a to dohodnutá odmena žalobcu za poskytnuté plnenie žalovanému (zabezpečenie zamestnancov na výkon práce) a zmluvná pokuta. Predmetom žaloby nebolo domáhanie sa splnenia povinnosti dodať zamestnancov na výkon prác pre žalovaného. Zmluvným plnením je akékoľvek plnenie, ku ktorému sa jedna, alebo obe zmluvné strany, zaviazali v zmluve. Miestom plnenia je miesto, v ktorom má dlžník, v danom prípade žalovaný, podľa dohovoru strán alebo zo zákona poskytnúť plnenie veriteľovi, v danom prípade žalobcovi. Odvolací súd sa so žalobcom prezentovanou interpretáciou tohto ustanovenia nestotožňuje. Predmetom žaloby bolo zaplatenie peňažných prostriedkov za splnenie zmluvného záväzku, ktorý spočíval v poskytnutí zamestnancov žalobcom pre žalovaného pre výkon dohodnutej práce, v dohodnutom mieste plnenia na území Holandska na dohodnutú dobu. Poskytnutím zamestnancov na výkon dohodnutej práce, v dohodnutom mieste plnenia uzavretej zmluvy na území Holandska a na dohodnutú dobu žalobca splnil zmluvný záväzok a až splnením tohto záväzku vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi odmenu podľa čl. V. uzavretej zmluvy. Za daných skutkových okolností nemožno za miesto zmluvného plnenia považovať platobné miesto v rozsahu určenia čísla bankového účtu žalobcu ako spôsobu zaplatenia dohodnutej odmeny.
16. Posúdením obsahu čl. VII ods. 2 zmluvy, ktorý je podľa tvrdenia žalobcu dohodou zmluvných strán o právomoci súdu Slovenskej republiky a rozhodnom práve na zmluvný vzťah, odvolací súd, zhodne ako súd prvej inštancie, za aplikácie čl. 25 nariadenia uvádza, že zmluvné strany prejavili svoju vôľu uzavrieť zmluvu za dohodnutých podmienok v písomnej forme a ich vôľa vychádza z jej písomného prejavu uskutočneného dňa 18.3.2015. Z citovaného zmluvného dojednania ani v spojení s čl. VII. ods. 3 zmluvy nemožno iba na základe tvrdení žalobcu bez pochybností, určito a zrozumiteľne vyvodiť právomoc slovenského súdu.
17. V danej veci je nevyhnutné zdôrazniť aplikáciu § 387 ods. 2 CSP odvolacím súdom pri posudzovaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktoré zodpovedá v plnom rozsahu požiadavke presvedčivosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Práve z titulu aplikácie tohto procesného ustanovenia nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie, ale len pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup odvolacieho súdu je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8.10.2009, podľa ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého ...„ pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Aplikácia tohto procesného ustanovenia je daná zvlášť pri prieskume výrokov III. a IV. uznesenia súdu prvej inštancie, pretože ich vecnú nesprávnosť žalobca v odvolaní netvrdí a neodôvodňuje ani v súvislosti s tým, že ide o výroky závislé od výrokov I. a II. napadnutého uznesenia.
18. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP nie je dôvodné. Uznesenie súdu prvej inštancie je vo výrokoch I. - IV. vecne správne a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).