Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/124/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci navrhovateľov : 1/ ZSE Energia, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677 281, 2./ ZSE Energia CZ, s.r.o., Lidická 1873/36, Černá Pole, Brno, Česká republika, IČ: 044 85 262, obaja zastúpení: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, konajúci prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Fridricha, PhD., proti odporcovi: FORM ENGINEERING, s.r.o., Boleráz 10, Boleráz, IČO: 34 117 008, o zaplatenie 410,30 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 25Cb/437/2016 - 52 zo dňa 15.06.2017 t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu a odporcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým sa navrhovatelia (žalobcovia) 1./ a 2./ na tlačive pre európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu (žalovaného) zaplatiť istinu vo výške 410.30 eur s 0,05% denným úrokom z dlžnej sumy a to buď navrhovateľovi 1./ alebo navrhovateľovi 2./ V žalobe poukázali na Zmluvu o združenej dodávke elektriny, na základe ktorej dodal navrhovateľ 1./ elektrinu do odberného miesta odporcu v dohodnutom množstve a kvalite, ktorý sa zaviazal odoberať dodanú elektrinu, riadiť sa obchodnými podmienkami a za dodávku elektriny a distribučné služby včas platiť dohodnutú cenu, v súlade s Obchodnými podmienkami spoločnosti ZSE Energia a.s. pre odberateľov elektriny mimo domácnosti. Navrhovateľ 1./ si za poskytnuté plnenie vyúčtoval faktúrou celkom čiastku 410,30 eur, ktorú ale odporca neuhradil riadne a včas, preto sa navrhovatelia domáhali i priznania úroku z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy podľa čl. X./10.11 Obchodných podmienok. Medzi navrhovateľom 1./ a navrhovateľom 2./ bola dňa 13.09.2016 uzatvorená rámcová komisionárska zmluva, z ktorej si upravili vzájomné práva a povinnosti.

3. Súd prvej inštancie po doručení tlačiva, označenom ako Návrh na uplatnenie pohľadávky navrhovateľov vyzval na opravu návrhu, pretože formulovali petit nejasne, keď žiadali prisúdiť žalovanú pohľadávku navrhovateľovi 1/ alebo alternatívne navrhovateľovi 2/. Podľa súdu takýto petit nespĺňa náležitosti ani eventuálneho ani alternatívneho petitu, vo výzve ich poučil, že petit ako najdôležitejšia časť žaloby musí byť formulovaný presne a navrhovateľmi uvedený petit je nevykonateľný a nezrozumiteľný.

4. Navrhovatelia návrh nedoplnili ani neupravili petit, ale na výzvu prvoinštančného súdu reagovali stanoviskom v ktorom poukazovali na to, že nie je úlohou navrhovateľa presne formulovať výrok, pričom zdôraznili, že nie je neprípustné, aby na strane navrhovateľa vystupovali i viacerí v rámci samostatného

spoločenstva, pričom je na súde, aby rozhodol o každom nároku a každej povinnosti samostatne. Podľa navrhovateľov tak jeden z účastníkov bude úspešný, voči druhému súd návrh zamietne a nárok mu neprizná.

5. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 577, § 581 Obchod. zák., na čl. 2 ods.1, čl. 4 ods.1, 4 a čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.01.2007 a v spojení s odkazom na § 132 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p. žalobu zamietol s tým, že nariadenie síce neukladá povinnosť navrhovateľovi formulovať petit, ale navrhovatelia sú zastúpení advokátom členského štátu konajúceho súdu a ktorý petit formuloval nejasne, keď žiadal určiť celú žalovanú pohľadávku buď navrhovateľovi 1./ alebo navrhovateľovi 2./ pričom nejde uplatnenie samostatných práv a povinností viacerých navrhovateľov v rámci samostatného spoločenstva, kedy každý koná sám za seba a súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. Podľa opisu dôkazov ide o jednu povinnosť pre odporcu, z jednej zmluvy uzatvorenej s navrhovateľom 1./. V predmetnej prejednávanej veci sa nemohlo jednať o alternatívny petit, ani petit eventuálny, pretože navrhovatelia požadovali priznanie existujúceho nároku obom s odvolaním sa na samostatné spoločenstvo, pričom v návrhu uviedli spojku „alebo alternatívne“. Takýto žalobný návrh považuje súd za nezrozumiteľný a nevykonateľný, keď navrhovatelia odvodzujú svoju aktívnu vecnú legitimáciu z dvoch rôznych právnych titulov a nechávajú na výber súdu, ktorému z nich právo prizná. Takéto konanie je podľa názoru prvoinštančného súdu konaním pochybným a žalobu dvoch žalobcov v samostatnom spoločenstve o jednom právnom nároku je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné zamietnuť. Žalobný návrh je teda už v štádiu podania nejasný a súd tak nevie, o akom nároku a vv prospech a v neprospech koho má rozhodnúť, ak navrhovatelia takýmto podaním návrhu zároveň vzájomne spochybňujú svoje nároky.

6. Vyhodnotením podaného návrhu s alternatívnym petitom pre nejasnosť žaloby a zohľadnení, že u navrhovateľa 2/ ide zrejmé o zjavne neopodstatnenú pohľadávku, súd žalobu zamietol a na doplnenie uviedol, že v konaní ide o pohľadávku dvoch podnikateľských subjektov z jedného štátu a vnesenie navrhovateľa 2/ , ktorý má sídlo v inom členskom štáte, do konania súd vyhodnotil ako snahu o dosiahnutie zrýchleného a zjednodušeného súdneho konania postupom podľa nariadenia, čím dochádza k objektívnym prieťahom v konaniach a k zahlteniu súdov. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 C.s.p.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom poukázali na čl. 4 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, k čomu zdôraznili, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je zmätočné a nejasné. Odvolatelia nepopierali, že petit je najdôležitejšou časťou žaloby, ale nie je úlohou ani povinnosťou navrhovateľa ho presne formulovať. Navrhovatelia podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia vyplnili vzorové tlačivo A ako je uvedené v prílohe 1, doručili ho príslušnému súdu, pričom, jasne a zrozumiteľne opísali skutkový i právny stav a uviedli, akého rozhodnutia sa domáhajú, preto tvrdenie súdu, že by petit nespĺňal náležitosti alternatívneho petitu považujú za zmätočné. Oproti tomu ale nariadenie nevylučuje, a vnútroštátne právo výslovne pripúšťa možnosť, aby na strane žalobcu vystupovali viacerí účastníci v rámci samostatného spoločenstva, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti, každý koná vtedy sám za seba a súd vtedy rozhoduje o každom nároku samostatne (§ 76 C.s.p. , preto neexistuje žiadna prekážka, pre ktorú by súd nemal vo veci rozhodnúť, ak nárok v prospech jedného z navrhovateľov je dôvodný.

8. Odvolanie navrhovateľov bolo doručené na vyjadrenie sa odporcovi, ktorý vyjadrenie nepodal.

9. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (čl. 17 nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

10. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej veci navrhovatelia svoju pohľadávku uplatnili na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia, čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní.

Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť ustanovenia čl. 4 až 18 cit. nariadenia a len v prípade absencie výslovnej úpravy treba použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa, že procesný postup zvolený súdom prvej inštancie nemá dostatočnú oporu v použiteľných právnych predpisoch. V tomto smere treba hneď na úvod konštatovať, že súd prvej inštancie správne označil konanie ako konanie s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia č. 861/2007. Súd prvej inštancie výkladom tohto nariadenia a v spojení s výkladom niektorých ustanovení práva Slovenskej republiky dospel k záveru, ktorým odoprel navrhovateľom vecné rozhodnutie o ich nároku, pretože ich návrh „zamietol“ v podstate len preto, lebo petit ich nároku považoval za nejasný a nevykonateľný. Nariadenie č. 861/2007 je právnym aktom Európskej únie, na ktorého výklad je podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie daná predovšetkým právomoc Súdneho dvora Európskej únie. V nadväznosti na toto ustanovenie aj Ústavný súd SR vyslovil, že v rozsahu výkladu práva Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi (uznesenie IV. ÚS 206/08). Podobne Súdny dvor vo svojom známom rozsudku vo veci 283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA proti Ministry of Health, vyslovil, že súdy členských štátov sú v zásade povinné predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie. Tejto povinnosti ich môže zbaviť buď to, že Súdny dvor už na identickú otázku odpovedal (tzv. acte eclaire), alebo to, že správny výklad práva Európskej únie je natoľko zjavný, že neponecháva žiaden priestor rozumným pochybnostiam (tzv. acte clair). Existencia takýchto pochybností sa musí posúdiť s ohľadom na osobitné charakteristiky práva Európskej únie, osobitné ťažkosti, ktoré vyplývajú z jeho interpretácie, a riziko rozdielnych súdnych rozhodnutí v rámci Európskej únie. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pritom nemožno zistiť, že by sa súd pri svojom výklade práva Európskej únie (nariadenia č. 861/2007) opieral o akékoľvek rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (teda že by tento výklad bol acte eclaire). Rovnako z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, na základe čoho súd prvej inštancie považoval svoj záver o potrebe jasného petitu (v takom zmysle, v akom ho chápe vnútroštátne právo, § 132 C. s. p.) za natoľko jednoznačný, aby nenechával žiaden priestor pre rozumné pochybnosti. Už z týchto možno ťažko považovať za naplnené predpoklady, ktoré by zbavovali súd prvej inštancie povinnosti požiadať Súdny dvor EÚ o posúdenie správnosti toho výkladu nariadenia, ku ktorému súd prvej inštancie dospel.

12. Z čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia vyplýva, že navrhovateľ začne európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu vyplnením vzorového tlačiva A, ako je uvedené v prílohe I, a jeho podaním na príslušný súd alebo tribunál. Tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky obsahuje opis dôkazov, ktoré podporujú pohľadávku, a prípadne sa k nemu pripoja akékoľvek príslušné podporné dokumenty. Citované ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ods. 11 preambuly tohto nariadenia, podľa ktorého by v záujme uľahčenia zavedenia európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu navrhovateľ mal iniciovať toto konanie podaním návrhu prostredníctvom vyplnenia vzorového tlačiva. Z citovaných ustanovení tak podľa odvolacieho súdu predovšetkým vyplýva, že pre začatie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu nemožno ani podľa čl. 17 cit. nariadenia použiť ustanovenie § 132 C. s. p., ktoré upravuje náležitosti žaloby. Z cit. čl. 4 v spojení s ods. 11 preambuly nariadenia je totiž zrejmé, že toto nariadenie upravuje náležitosti návrhu na začatie konania vylučujúcim spôsobom. Členské štáty nemôže dopĺňať požiadavky na náležitosti tohto návrhu nad rámec nariadenia, pretože by to bolo v rozpore s ním, ale tiež preto, že by to sťažovalo uplatňovanie nárokov v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu v rozpore s účelom nariadenia (ods. 11 preambuly). Z prílohy I nariadenia je pritom zrejmé, že vzorové tlačivo A nepredpokladá žiadne osobitné pole na „žalobný návrh“ (petit). Len v oddiele 7 toto tlačivo predpokladá uvedenie výšky istiny pohľadávky a prípadných zákonných či zmluvných úrokov. Z celého obsahu nariadenia je potom zrejmé, že už zo samotného podania návrhu („uplatnenia pohľadávky“) vyplýva vôľa navrhovateľa, aby súd vydal rozsudok, ktorý zaviaže odporcu na jej zaplatenie práve navrhovateľovi.

13. S odvolateľmi možno súhlasiť aj v tom, že nariadenie nevylučuje ani to, aby si v jednom konaní uplatňovali svoje pohľadávky viacerí a nie je vylúčené, aby títo navrhovatelia podali samostatné návrhy a súd by ich podľa vnútroštátneho práva (§ 112 C. s. p.) spojil na spoločné prejednanie. V takom prípade

ale možno vo všeobecnosti súhlasiť s požiadavkou súdu prvej inštancie, aby v prípade podania návrhu viacerými navrhovateľmi z obsahu tlačiva A vyplývalo, komu má byť pohľadávka priznaná a v akej výške. V prerokúvanej veci navrhovateľ 1/ a navrhovateľ 2/ podali na tlačive A návrh na uplatnenie pohľadávky, ktorým voči odporcovi uplatnili svoju pohľadávku na zaplatenie 410.30 € s podrobne vymedzeným úrokom z omeškania. Tlačivo obsahuje riadne vyplnené všetky potrebné oddiely, v dôsledku čoho ho treba považovať za úplné. Okrem toho v oddiele 8 navrhovatelia podrobne opísali svoje vzťahy k samotnej pohľadávke a žiadali, aby bol odporca zaviazaný na jej zaplatenie navrhovateľovi 1/ „alebo alternatívne“ navrhovateľovi 2/. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takto formulovaný návrh je neurčitý alebo nejasný. Súd prvej inštancie nesprávne uvažoval nad takto formulovaným návrhom ako eventuálnym alebo alternatívnym, o ktorý však v prerokúvanej veci vôbec nejde. Formulácia „alebo alternatívne“ totiž v prerokúvanej veci vyjadruje len to, že navrhovatelia žiadajú priznať tú istú pohľadávku, sú si však vedomí výlučnosti svojej aktívnej legitimácie a teda ak súd prizná pohľadávku jednému z nich, návrh druhého zamietne, pretože na jej vymáhanie nemôžu byť oprávnení obaja. Odvolací súd nepovažuje takýto spôsob uplatnenia za neprijateľný alebo nejasný; napokon, ako už bolo uvedené, každý z navrhovateľov by mohol uplatňovať tú istú pohľadávku samostatnými návrhmi a súd prvej inštancie by ich pokojne mohol spojiť na spoločné prejednanie (§ 112 C. s. p.), pričom dôsledok by bol rovnaký - mohol by ju meritórne priznať iba jednému z nich, žalobu (návrh) druhého by musel namietnuť. V prerokúvanej veci je „neobvyklé“ iba to, že navrhovatelia tento krok spravili sami a pohľadávku uplatňujú jedným návrhom, vedia však, že priznaná bude môcť byť iba jednému z nich.

14. Celkom bez akejkoľvek opory v platnom práve sú v tejto súvislosti úvahy súdu prvej inštancie o tom, že takéto konanie je „pochybné“, pretože „nechávajú na výber súdu, ktorému z nich patrí právo“. Určiť, komu patrí právo, je základnou povinnosťou súdu pri rozhodovaní súkromnoprávnych sporov. Každý žalobca (navrhovateľ) sa môže len domnievať, že mu právo patrí, a súd je tu na to, aby jeho domnienku potvrdil alebo vyvrátil. Nemožno pripisovať na ťarchu navrhovateľov, ktorí sú si vedomí, že medzi nimi môže vzniknúť spor o to isté právo, ak súdu túto skutočnosť oznámili a svoje pochybnosti mu odkryli. Takisto nie je podstatné, či tým navrhovatelia navzájom „spochybňujú svoje nároky“. Aj tu je úlohou a povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, komu tieto pochybné nároky patria. Okrem toho ani nie je pravda, že by si navrhovatelia spochybňovali svoj nárok. Navrhovatelia nanajvýš spochybňujú svoju aktívnu legitimáciu na uplatnenie pohľadávky, nie však samotný nárok. Podstatu pochybností navrhovateľov v prerokúvanej veci tvorí v zásade to, či navrhovateľ 2./ ako komisionár navrhovateľa 1./ môže vo vlastnom mene uplatňovať pohľadávky zverené mu do komisie. Je zrejmé, že táto otázka môže byť sporná a môže byť teda sporné aj to, či takúto pohľadávku môže vymáhať jeden alebo druhý z nich. Spôsob uplatnenia nárokov navrhovateľmi podľa odvolacieho súdu podporuje aj právnu istotu, pretože ponecháva riešenie tejto otázky na spoločné konanie za účasti oboch navrhovateľov, v dôsledku čoho by súd mal túto otázku riešiť výlučným spôsobom (ak jednému nárok prizná, druhému ho priznať nemôže). Pokiaľ by navrhovatelia podali dva samostatné návrhy na uplatnenie pohľadávky, vystavovali by sa riziku dvoch samostatných konaní, v ktorých by súdy mohli dôjsť k odlišným záverom - v konaní s navrhovateľom 1./ by súd mohol považovať komisionára za aktívne legitimovaného a návrh navrhovateľa 1./ zamietnuť, v konaní s navrhovateľom 2./ by mohol súd považovať komisiu za neprípustnú a za aktívne legitimovaného považovať navrhovateľa 1./, čo by znamenalo zamietnutie návrhu navrhovateľa 2./ Návrhy oboch navrhovateľov v samostatných konaniach by tak mohli byť zamietnuté z navzájom sa vylučujúcich dôvodov. Rovnako by však prichádzalo do úvahy aj vyhovenie návrhom v oboch konania, teda k dvojnásobnému zaťaženiu odporcu.

15. Súd prvej inštancie ale pochybil aj pri spôsobe vybavenia návrhu navrhovateľov, keď podľa čl. 4 ods. 4 nariadenia č. 861/2007 platí, že ak navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty, návrh sa zamietne. Súd prvej inštancie takéto rozhodnutie urobil vo forme rozsudku vychádzajú zrejme doslovne zo znenia citovaného ustanovenia a z určitej všeobecnej úvahy, že pojem „zamietne“ sa používa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. Citované ustanovenie nariadenia ale neustanovuje procesnú formu rozhodnutia súdu o zamietnutí návrhu z dôvodu jeho nedoplnenia alebo neopravenia, v dôsledku čoho treba procesnú formu určiť podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (čl. 17 cit. nar.). Podľa § 212 ods. 1 C. s. p. sa však rozsudkom rozhoduje „vo veci samej“. Podľa odvolacieho súdu však rozhodnutie o zamietnutí návrhu z dôvodu nedoplnenia alebo neopravenia nie je rozhodnutím vo veci samej, a to napriek tomu, že čl. 4 ods. 4 nariadenia používa pojem „zamietne“. Takéto rozhodnutie totiž v našom právnom poriadku zodpovedá skôr odmietnutiu podania v zmysle § 129 C. s. p., keď nebolo riadne opravené alebo doplnené. K tomu záveru vedie aj správna interpretácia čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora

EÚ sa ustanovenia práva EÚ musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom s prihliadnutím na znenia vyhotovené vo všetkých jazykoch EÚ. V prípade rozdielu medzi týmito zneniami sa musí dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (z posledného obdobia napr. rozsudok vo veci C-442/16, Florea Gusa proti Minister for Social Protection a i., ods. 34). Porovnaním znenia čl. 4 ods. 4 cit. nar. v rôznych jazykoch možno zistiť, že česká verzia znie „návrh se odmítne“, fracúzska verzia „la demande est rejetée“ (čo môže znamenať odmietnutie aj zamietnutie) a nemecká verzia „wird die Klage zurück- bzw. abgewiesen“ (teda doslovne „žaloba sa zamietne resp. odmietne“). Z porovnania už len týchto jazykových verzií je zrejmé, že napriek použitiu pojmu „zamietne“ v slovenskej verzii čl. 4 ods. 4 cit. nar. tak nemožno vychádzať z toho, že toto ustanovenie predpokladá vždy meritórne rozhodnutie rozsudkom.

16. Súd prvej inštancie v prerokúvanej veci nesprávne dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je nejasný a nesprávny a tak nedôvodne vyzýval navrhovateľov na opravu. Navrhovatelia teda neboli povinní svoj návrh opravovať, takže pokiaľ ho súd prvej inštancie zamietol s odkazom na čl. 4 ods. 4 nariadenia 861/2007, a to navyše rozsudkom, nepostupoval správne. V dôsledku tohto svojho nesprávneho postupu potom súd prvej inštancie nekonal spôsobom predpokladaným v čl. 5 cit. nariadenia, nedoručil tlačivo návrhu odporcovi a nedal mu možnosť sa vyjadriť. Z čl. 7 ods. 3 nariadenia 861/2007 možno pritom vyvodiť, že pokiaľ by odporca nereagoval na návrh, môže súd vydať rozsudok o pohľadávke, pričom by mal vychádzať v zásade z údajov poskytnutých navrhovateľmi. Svojím rozhodnutím tak súd prvej inštancie odňal navrhovateľom možnosť, aby sa o ich pohľadávke meritórne rozhodlo, teda aby súd po jej preskúmaní rozhodol o jej priznaní alebo nepriznaní z meritórnych dôvodov.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p.), teda bude vychádzať z toho, že návrh navrhovateľom je riadny a úplný a predmetom konania je uplatnená pohľadávka s príslušenstvom, doručí tlačivo návrhu odporcovi a umožní mu vyjadriť sa a ďalej bude vo veci konať podľa čl. 7 a nasl. nariadenia 861/2007. Nakoniec o uplatnenom nároku rozhodne tak, že pohľadávku môže priznať nanajvýš jednému z nich v závislosti od toho, ako posúdi ich aktívnu legitimáciu. Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p., ale aj čl. 16 nariadenia 861/2007).

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).