Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-668-1999.pdf
PDF · 73.46 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/668/1999
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného P R O B U G A S a. s., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, IČO: 47 695 421, proti povinnému: Pavel Lehotský, nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, XXX XX T., do 01. 02. 2012 podnikajúceho pod obchodným menom: Pavel Lehotský Termo Sal L and K, s miestom podnikania Východná 874, 032 32 Východná, IČO: 14 270 480 <javascript:fFindIco('14270480');>, o vymoženie pohľadávky vo výške 2 498,57 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Milanom Somíkom, so sídlom Exekútorského úradu v Martine, pod sp. zn. EX 675/1999, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e .
Súdnemu exekútorovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov exekúcie.
odôvodnenie:
1. Pred súdnym exekútorom Mgr. Milanom Somíkom sa dňa 31. 05. 1999 začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 675/99 na vymoženie pohľadávky vo výške 2 498,57 eur (75 272,- Sk) s príslušenstvom, priznanej vykonateľným platobným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 1Rob/1375/96 zo dňa 12. 12. 1996. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu na základe poverenia č. 5505 *004175 zo dňa 22. 06. 1999.
2. Dňa 13. 11. 2017 súdny exekútor podal podnet na zastavenie exkeúcie z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Zároveň si uplatnil náhradu trov exekúcie v sume 252,66 eur.
3. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
4. Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, každý platobne neschopný dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa tejto časti zákona a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti.
5. Podľa § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.
6. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
7. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
8. Povinný podal na Okresnom súde Žilina návrh na vyhlásenie konkurzu voči nemu ako dlžníkovi. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 2OdK/33/2017 zo dňa 12. 07. 2017, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 136 z r. 2017 dňa 18. 07. 2017, bolo tomuto návrhu vyhovené a na majetok dlžníka: Pavel Lehotský, ako fyzickej osoby bol vyhlásený konkurz.
9. Na základe uvedených skutočností mal súd preukázané splnenie zákonom stanovených podmienok, pre ktoré exekúciu nemožno vykonať. Preto v súlade s § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii exekúciu zastavil.
10. Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01. 2002), ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
11. Vo výroku uznesenia súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Postupom podľa § 203 Exekučného poriadku (v spojitosti s prechodným ustanovením § 235 ods. 2 Exekučného poriadku) súd posudzoval, či sú splnené zákonné podmienky pre uloženie oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. V predmetnej veci začalo exekučné konanie dňa 31. 5. 1999 (doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), t. j. do 31. 01. 2002. Vzhľadom na uvedené súd musí pri rozhodovaní o náhrade trov exekútora pri zastavení exekúcie aplikovať postup v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 01. 2002). Podľa citovanej právnej úpravy súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, avšak musí pritom vziať zreteľ na to, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov exekúcie súd odkazuje na rozhodovaciu prax súdov vyššej inštancie, a to na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 32/08-11 z 24. januára 2008, ktorým súd potvrdil právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoE/13/2007 z 25. júna 2007. Podľa právneho názoru súdov vyššej inštancie: Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku pripúšťa iba možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému a to za splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je zvážiť, ktoré z vynaložených trov na vymáhanie nároku boli účelne a súčasne musí byť splnená ďalšia podmienka, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, teda, či z objektívneho hľadiska prichádza v úvahu tzv. procesné zavinenie oprávneného. Súd predovšetkým vždy skúma, či k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného a následne tiež to, či oprávnený mohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať zastavenie exekúcie. Až po splnení oboch predpokladov uvedených v hypotéze právnej normy možno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie.
12. Oprávnený, dôvod zastavenia exekúcie spočívajúci vo vyhlásení konkurzu na majetok povinného (po 18-tich rokoch od začatia exekúcie) z objektívneho hľadiska predvídať nemohol. Z hľadiska uvedeného postupu vedúceho k dôvodu, pre ktorý bola napokon exekúcia zastavená, nevyplýva žiaden relevantný dôvod na prijatie záveru o procesnom zavinení oprávneného na zastavení exekúcie, resp. existencie takej okolnosti u oprávneného na základe ktorej by tento mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
13. K námietkam súdneho exekútora, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím o nepriznaní trov exekúcie vyvlastnil bez náhrady majetok exekútora a porušil čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poznamenáva: Rozhodovanie o trovách konania z ktorého vychádzal súd prvého stupňa má oporu v zákonnej úprave (§ 203 Exekučného poriadku). Aplikácia uvedeného ustanovenia súdom prvého stupňa neprekračuje zákonné medze tohto ustanovenia a jej interpretácia nie je účelová ani zjavne svojvoľná. Odvolací súd zároveň poukazuje na časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 4/2005 v ktorom sa uvádza, že „podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi (súdnemu exekútorovi) nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení
exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti. Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.“ Naproti tomu výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého oprávnený vždy nesie zodpovednosť za zastavenie exekúcie a teda je povinný znášať náhradu trov exekúcie, by očividne obchádzal zákonnú úpravu uvedené v ust. § 203 Exekučného poriadku. Rovnako za neprípustný odvolací súd považuje aj názor odvolateľa, že trovy exekúcie, ak ich neznáša oprávnený ani povinný, je povinný hradiť štát, pretože takto vyslovený záver nemá oporu v zákonnej úprave. Odvolací súd z uvedených dôvodov nepovažoval podané odvolanie za dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 219 Obč. súd. por. potvrdil ako vecné správne (uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoE/13/2007 z 25. júna 2007).
14. Vzhľadom na vyššie uvedené súd vo výroku uznesenia súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. (§ 355 ods. 2 CSP).
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané. Sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach. O sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie uznesením, spravidla bez nariadenia pojednávania. Ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa pri podanej sťažnosti nepoužijú.
V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. Rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti. V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.