Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/42/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predseda senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, proti žalovanému: Q. V., nar. XX. X. XXXX, I. XXX, V. zastúpenému: JAKUBIS & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 1.743,33 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 12 C 382/2012-149 z 9. novembra 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (po čiastočnom späťvzatí žaloby okrem 12 nepremlčaných splátok splatných od 10. decembra 2009 do 10. novembra 2010) I. žalobu v časti o zaplatenie 518,28 € s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 43,19 € od 11. decembra 2009 do zaplatenia; 43,19 € od 11. januára 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. februára 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. marca 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. apríla 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. mája 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. júna 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. júla 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. augusta 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. septembra 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. októbra 2010 do zaplatenia; 43,19 € od 11. novembra 2010 do zaplatenia zamietol, II. vo zvyšku konanie zastavil a III. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a. s., ktorá je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, uzatvorili 24. novembra 2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0284276710, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 50.000 býv. Sk a žalovaný sa ho zaviazal splácať v mesačných splátkach po 1.301 Sk s konečnou splatnosťou 10. novembra 2010. Žalovaný neplnil splátky v stanovených termínoch, preto Slovenská sporiteľňa, a.s., údajne odstúpila od zmluvy a listom zo dňa 23. februára 2009 vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy; doručenie tejto listiny žalovanému však nebolo dokázané. Následne Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2011 postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobkyňu, pričom túto skutočnosť oznámila žalovanému listom z 27. decembra 2011.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2011 bola uzavretá bez splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože nebolo preukázané, že žalovaný bol bankou (postupníkom) vyzvaný k úhrade dlžnej sumy. Výzvu na úhradu dlžnej sumy z 23. februára 2009 nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z., ktorá by oprávňovala banku postúpiť pohľadávku. Keďže banka uvedené skutočnosti nepreukázala, súd prvej inštancie považoval zmluvu o postúpení pohľadávok za absolútne neplatnú podľa § 39 Obč. zák. V konaní preto žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná. Na tomto závere nič nemení ani uznanie záväzku žalovaným, pretože smerovalo voči subjektu, na ktorý platne neprešla pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok obsahujúce súhlas klienta s postúpením pohľadávky posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

5. Včas podaným odvolaním proti výroku I. sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku, že sa žalobe v zostávajúcej časti celkom vyhovie. Poukázal na ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré umožňuje úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od jeho ustanovení, s čím sa čiastočne stotožňuje aj judikatúry krajských súdov. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože predmetom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nevyplýva z neho, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Porušenie tohto ustanovenia nemá za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ale len administratívnu zodpovednosť pred Národnou bankou Slovenska. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1159 dní. Žalobca tiež namieta, že súd prvej inštancie napriek čiastočnému späťvzatiu opomenul rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku. Žalobcovi podľa neho preukázateľne vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok s príslušným úrokom z omeškania, jeho aktívna legitimácia je preukázaná oznámením postúpenia pohľadávky, zmluvou o postúpení pohľadávok s príslušnou časťou prílohy.

6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu legitimáciu, pretože nepreukázal riadne doručenie výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s., čo má za následok nesplnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky. Banka mohla postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu záväzku v omeškaní. Pokiaľ v danom prípade nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver spolu s úrokmi bol splatný. Splatnými sa mohli stať iba jednotlivé omeškané splátky. Stotožnil sa tiež s názorom súdu prvej inštancie o vyhlásení ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože zmysel tohto ustanovenia nebol žalovanému zrozumiteľne vysvetlené. Na platné postúpenie nepostačuje iba oznámenie postupcu dlžníkovi pohľadávky, táto judikatúra je prekonaná. V zhode s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti na skutočnosti, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Z dôvodovej správy k § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., jednoznačne a nepochybne vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi je jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky.

7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného doručeného mu 7. februára 2018 nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané riadne doručenie výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s., na zaplatenie dlžnej sumy žalovanému. Žalobca ani v žalobe, ani v neskorších vyjadreniach nepredniesol žiadne skutkové tvrdenie, že by Slovenská sporiteľňa, a.s., určitým spôsobom a v určitý čas doručila žalovanému výzvu s takým obsahom, ktorý by bolo možné vyložiť ako výzvu zodpovedajúcu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Za také skutkové

tvrdenie nemožno považovať len všeobecné tvrdenie o tom, že žalovaný bol vyzvaný, keďže z nej nie je zrejmá žiadna konkrétna okolnosť takejto výzvy (žalobca „len“ tvrdil zaslanie výzvy, avšak zo žiadnej listiny, či už doručenky alebo podacieho hárku nevyplýva, že by táto písomnosť žalovanému riadne odoslaná bola a následne sa i dostala do dispozičnej sféry žalovaného).

11. Súd prvej inštancie správne vyložil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. z hľadiska jeho obsahu a účelu a správne posúdil aj následky nesplnenia podmienok v ňom uvedených. Pokiaľ sa žalobca dovoláva rozsudkov okresných a krajských súdov, tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 3 základných princípov C. s. p., preto žalobca ani nemôže očakávať, že iné súdy budú rozhodovať v súlade s nimi. Správnosť uvedeného výkladu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. však bola v súčasnosti potvrdená aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 7 Cdo 26/2017 a 1 Cdo 147/2017). V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. V dôsledku nesplnenia tejto podmienky je potom vo výsledku správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o splátkovom úvere odporuje zákonu a žalobca sa nestal veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu mu chýba aktívna legitimácia.

12. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že aktívnu legitimáciu postupníka zakladá už oznámenie veriteľa (postupcu) podľa § 526 ods. 1 Obč. zák. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009. Judikátom R 46/2009 bol čiastočne prekonaný žalobcom citovaný judikát R 119/2003, keďže z neho vyplýva, že aj postúpený dlžník je oprávnený dovolávať sa toho, že postúpenie voči nemu nie je účinné v prípadoch rozporu postúpenia s § 525 Obč. zák. Ustanovenie § 525 a 526 Obč. zák. totiž riešia odlišné situácie - § 525 rieši prípustnosť postúpenia, § 526 rieši to, ako sa účinky postúpenia vyvolávajú voči dlžníkovi. Vecná pôsobnosť týchto dvoch ustanovení tak nie je totožná a z § 526 Obč. zák. nemožno vyvodiť nič pre otázku objektívnej prípustnosti postúpenia. Naopak, účinky podľa § 526 Obč. zák. predpokladajú, že postúpenie je podľa § 525 Obč. zák. objektívne prípustné; objektívne neprípustné postúpenie nemôže nadobudnúť účinky ani voči dlžníkovi. Logická postupnosť pri skúmaní účinkov postúpenia je teda taká, že najskôr treba skúmať jeho prípustnosť podľa § 525 Obč. zák. (bez ohľadu na to, či ho oznamuje postupca alebo postupník) a až následne, keď sa zistí, že postúpenie je prípustné, treba skúmať, ako sa vyvolajú jeho účinky voči dlžníkovi (§ 526 Obč. zák.). Opačný výklad, teda že oznámenie postupcu podľa § 526 Obč. zák. hojí aj absolútnu neprípustnosť postúpenia podľa § 525 Obč. zák., je celkom zjavne absurdný. Ustanovenie § 525 Obč. zák. totiž chráni predovšetkým dlžníka a takáto ochrana by bola celkom zbytočná, ak by ju mohol „zrušiť“ postupca tým, že postúpenie oznámi.

13. Odvolací súd sa nestotožňuje s odkazom žalobcu na právo banky dohodnúť si odlišnú úpravu vzájomných vzťahov, zo zisteného skutkového stavu možno vyvodiť len to, že takáto dohoda existovala len v podobe ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľni, a.s., v ktorých je obsiahnutý súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Ako súd prvej inštancie správne uzavrel, zmluva medzi bankou a žalovaným sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Obč. zák., a to najneskôr od 1. januára 2008 (§ 879j Obč. zák.). Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/ Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/Jose Álvarez, ods. 21) treba pri

posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných zmluvných podmienkach účinných od 1. augusta 2002, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Sporné ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie. Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka

- spotrebiteľa, voči ktorému ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok ho o túto ochranu oberá.

14. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok prostredníctvom časti II ods. 2 a 3 zmluvy o splátkovom úvere. Ak by nebol chcel akceptovať toto ustanovenie, mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho toto ustanovenie treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným, ktoré je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia má za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva z vyššie uvedeného, preukázané neboli.

15. V prerokúvanej veci je preto správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0284276710 na žalobcu odporuje zákonu a žalobca sa nestal veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu mu chýba aktívna legitimácia. Správne tak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, a preto odvolací súd jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).

16. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok II).

17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.