Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

72Ek/1432/2018

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinnému: G.U. H., T..: XX.XX.XXXX, U. H. Y. XX, XXX XX Y., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 251,20 Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamieta. II. Súd oprávnenému náhradu trov exekučného konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným prostredníctvom súdneho exekútora, doručeným súdu dňa 09.10.2018 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 251,20 Eur s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 23.04.2018, Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o, pod sp. zn. 13/02/18, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.2018 a vykonateľnosť dňa 11.08.2018.

2. Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie vrátane jeho príloh zistil, že nároky priznané v rozhodcovskom rozsudku vychádzajú zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500079548 zo dňa 17.09.2014 (ďalej len „Zmluva o RÚ“) uzatvorenej medzi oprávnenými a povinným. Zmluvné strany si dohodli výšku úveru 420,-Eur. Zároveň dňa 17.09.2014 uzavreli zmluvné strany Rozhodcovskú zmluvu č. 8500079548, v ktorej sa v bode 5. uvádza, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ alebo Dohody, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ alebo Dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců, a. s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825, Slovenský arbitrážny súd, zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 52189/B, Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č.: 53057/L, Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 55026/B

3. Z obsahu Zmluvy o RÚ ďalej vyplýva, že povinný uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba - občan. Nejde teda o zmluvu na účely výkonu podnikateľskej činnosti, ani na účely výkonu povolania alebo zamestnania.

4. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

5. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a: a) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, b) rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, c) rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, d) rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

6. Podľa ustanovenia § 70 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „SpRK“) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, štatút, rokovací poriadok ani ostatné predpisy stáleho rozhodcovského súdu sa nesmú odchýliť v neprospech spotrebiteľa od tohto zákona. Použitie štatútu, rokovacieho poriadku a ostatných predpisov stáleho rozhodcovského súdu nesmie viesť k znevýhodneniu spotrebiteľa oproti dodávateľovi.

7. Podľa ustanovenia § 73 ods. 3 zákona SpRK rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

8. Podľa ustanovenia § 73 ods. 5 zákona SpRK rozhodcovská zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom uzavretá pred 1. januárom 2015 odkazujúca na rozhodovanie pred stálym rozhodcovským súdom podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014 zakladá právomoc stáleho rozhodcovského súdu zriadeného podľa tohto zákona, ak bol zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014 v čase podávania žiadosti členom zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu podľa tohto zákona (ďalej len "nástupnícky stály rozhodcovský súd"). Členmi zriaďovateľa nástupníckeho stáleho rozhodcovského súdu musia byť v čase podávania žiadosti aspoň traja zriaďovatelia stálych rozhodcovských súdov, ktorí vykonávali činnosť aspoň 24 mesiacov pred účinnosťou tohto zákona, ak nejde o zriaďovateľa, ktorý má podľa osobitného predpisu povinnosť zriadiť a na vlastné náklady udržiavať stály rozhodcovský súd.

9. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014, zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a § 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.

10. Podľa ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OZ“) neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

11. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

13. Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 a ods. 4 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

(3). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (4).

14. Podľa ustanovenia § 53 ods.1 a ods. 2 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (1). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (2).

15. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom.

16. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

17. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

18. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

19. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 40 zákona SpRK.

20. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, s ohľadom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2014, R 46/2012).

21. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu nevykonateľného „rozhodnutia“, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. (Uznesenie Krajského súdu Žilina z 31. júla 2013, sp. zn . 2 CoE/13/2013)

22. V súvislosti s konaním pred rozhodcovským súdom je potrebné poukázať na to, že ho možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzatvoria rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve. Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. Súd mal za preukázané, že Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court s.r.o. po 31. decembri 2014 stratil oprávnenie rozhodovať spotrebiteľské spory. Jeho nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5 zákona SpRK stal Slovenský arbitrážny súd zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. (ďalej len

„rozhodcovský súd“). Keďže povinný svoj záväzok zo Zmluvy o RÚ neplnil, podal oprávnený žalobu tomuto rozhodcovskému súdu, ktorý v predmetnej veci vydal dňa 23.04.2018 rozhodcovský rozsudok.

23. Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie spolu s predloženými listinami vrátane rozhodcovského rozsudku, sp. zn. 13/02/18 zo dňa 23.04.2018 v medziach ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 dospel k záveru, že exekúciu na podklade predmetného exekučného titulu nemožno vykonať z nižšie uvedených dôvodov.

24. Súd mal za preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 1. januára 2015 a rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 17.09.2014, t.j. pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. Podľa prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona SpRK sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. V takom prípade ani nemôže dôjsť k zmene jej obsahu podľa § 73 od. 5 zákona SpRK tak, že založí právomoc nového rozhodcovského súdu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory. Zo systematickej súvislosti oboch ustanovení vyplýva, že k týmto účinkom môže dôjsť len v prípade platnej rozhodcovskej zmluvy, nie v prípade takej zmluvy, ktorá bola v čase svojho uzavretia neplatná.

25. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie zákona SpRK je teda potrebné posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014.

26. Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. „zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.“ Podľa názoru súdu je formulácia uvedeného ustanovenia jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie sa „určitému“, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu (porov. v tomto smere rozdielnu formuláciu cit. ustanovenia v znení účinnom od 1. januára 2015). Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho súdu je ponechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade medzi stranami v skutočnosti nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí jednej zmluvnej strane. Je nutné podotknúť, že rozhodcovské konanie je založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán ( § 17 zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jedna zo strán mohla vybrať spomedzi viacerých v nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd“), by sa podľa názoru súdu dával tejto strane nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície.

27. Podľa názoru súdu vyššie uvedený výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2014 vyplýva aj z toho, že citovaný zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Kým podľa § 26 ods. 2 je postup konania predovšetkým vecou „dohody“ strán, v prípade konania pred stálym rozhodcovským súdom, tento postupuje podľa svojho rokovacieho poriadku. Nestrannosť a férovosť rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským súdom je zabezpečená okrem iného aj tým, že rokovací poriadok vydáva zriaďovateľ ako tretia osoba odlišná (a v princípe nezávislá) od strán rozhodcovského konania. Takýto rokovací poriadok potom upravuje aj otázky, na ktorých sa v rozhodcovskom konaní mimo stáleho rozhodcovského súdu musia strany dohodnúť. Inak povedané, principiálna nevyhnutnosť dohody oboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského konania nahrádza v prípade stáleho rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnilo jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania ( a mnohých iných otázok, ktoré upravuje rokovací poriadok). To by bolo v rozpore s už uvedenou principiálnou črtou rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave

musia strany dohodnúť, alebo musí byť určená treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.

28. Súd taktiež v tomto smere iba pripomína, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu) vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského rozsudku sú veľmi obmedzené. Samozrejme, principiálne nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou dohodou vzdali uplatnenia určitého práva (napr. aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným súdom) voľbou alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však súdy musia dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojednania, a to najmä prostredníctvom všeobecných klauzúl (súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne prostriedky riešenia sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatívne prostriedky budú vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych záruk pre účastníkov (porov. v iných súvislostiach nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.ÚS 1/2012). Podľa názoru súdu bol s týmito požiadavkami nezlučiteľný taký výklad zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. decembra 2014 a teda pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy, ktoré by mali za následok, že z rozhodcovského konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené a kontrolované jednou z nich. Ako však už bolo vyššie odôvodnené, presne to by bolo následkom pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, ako je rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným zo dňa 17.09.2014, ktorá zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk žalobcu.

29. Rozhodcovská zmluva, ktorá nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. cit. znení, je podľa názoru súdu pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39 . Z už uvedených dôvodov (rozdiely medzi rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom a mimo neho) neprichádza podľa súdu do úvahy ani prípadná konverzia (§ 41a ods. 1 ) rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc stáleho rozhodcovského súdu na „obyčajnú“ rozhodcovskú zmluvu s určenými rozhodcami (alebo spôsobom ich určenia).

30. Súd ďalej konštatuje, že okrem vyššie uvedeného oprávnený zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal konať rozhodcovský súd, do rozhodcovskej zmluvy, ktorú už vopred pripravil a túto už len hotovú predkladá spotrebiteľovi ku zmluve na podpis. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Je sformulovaná tak, že vlastne vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si zvolí ten, čo žaluje. Takúto podmienku je potrebné z pohľadu Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatnú. Ide o jednostrannú a neprijateľnú podmienku, ktorá bráni povinnému obrátiť sa v prípade sporu na štátny súd. Tak mu znemožňuje vlastne domôcť sa svojho práva a stavia ho do pozície nerovnocenného účastníka právneho vzťahu. Okrem toho rozhodcovský súd si vybral sám dodávateľ, teda oprávnený. Nie je to zhodný prejav vôle oboch strán zmluvy. Povinný sa na tomto výbere nepodieľal. Následne, ak sa dodávateľ rozhodne žalovať spotrebiteľa na základe tejto rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ je nútený touto doložkou a jednostranným výberom dodávateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Musí tak podľa nej urobiť, lebo už vopred, pred vznikom akéhokoľvek sporu zo zmluvy sa musel vzdať prijatím podmienok zmluvy, svojho práva brániť sa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Navyše je potrebné uviesť, že spravidla je to veriteľ, ktorý sa ocitá v pozícii toho, ktorý návrh podáva, lebo väčšinou dlžníci sú tými osobami, ktoré zmluvy z pohľadu splácania úveru nedodržiavajú. Ide teda o značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Navyše doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Preto akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neprijateľnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením neakceptovateľným. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C - 40/08 Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodrigues Nogueira, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke.

31. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2013, sp. zn. 4Cdo 410/2012, dnes už ustálenej judikatúry. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napríklad § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

32. Pokiaľ ide o neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, to znamená, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (právomoc). Preto podľa dnes už ustálenej judikatúry, takýto rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012), ale ide o nulitný právny akt na základe ktorého nemožno vykonať exekúciu.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, keďže nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení pre rozpor so zákonom (rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 , čo má za následok jej neplatnosť (§ 39 a zároveň rozhodcovské rozhodnutie nie je vykonateľné. Exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

34. Na základe uvedených zistení súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a návrh oprávneného zamietol.

35. Nakoľko súd návrh na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, ktorý možno na základe vyššie uvedeného skutkového stavu oprávnenému pričítať podľa čl. 4 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 199c ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku a zároveň zamietnutím návrhu oprávnený v zmysle § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku nemal ani čiastočný úspech vo veci, súd má za to, že trovy exekučného konania nemožno v tomto prípade považovať za účelne vynaložené výdavky a nemôže ich oprávnenému priznať. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a oprávnenému trovy exekučného konania nepriznal. V exekučnom konaní je povinný účastníkom konania až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie sa skončilo zamietnutím návrhu na vykonanie exekúcie, povinnému v konaní žiadne trovy nevznikli, pretože sa o konaní nedozvedel a nestal sa jeho účastníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať sťažnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na Okresnom súde Banská Bystrica.

Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.

Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

V sťažnosti musí byť uvedené, ktorému súdu je určená, kto ju podáva, proti ktorému uzneseniu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto uznesenie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa sťažovateľ domáha.

V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.