Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/25/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predseda senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, Mostová 2, Bratislava, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, proti žalovanému: X. S., nar. X. S. XXXX, I. XXX, T., o 2.603,08 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15 C 20/2014-145 zo 6. apríla 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zastavil konanie v časti zaplatenie 1972048 €, 18,4 % ročného úroku z 2.400,90 € od 22. decembra 2010 a 9 % ročného úroku z omeškania z 1.770,30 € od 22. decembra 2010, II. zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca ako postupník Slovenskej sporiteľne, a.s., domáhal voči žalovanému zaplatenia 630,60 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 22. decembra 2010 zo zmluvy o spotrebnom úvere, a III. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, ktorá je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, uzatvorili 20. decembra 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0274151930, v ktorej čl. I sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 34.500 býv. Sk a žalovaný sa ho zaviazal splácať v mesačných splátkach po 950 Sk vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca až do 20. decembra 2011. Žalovaný svoje záväzky riadne a včas neplnil, v dôsledku čoho Slovenská sporiteľňa, a.s., listom z 28. decembra 2010 oznámila žalovanému, že pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE na žalobcu. Žalobca nepreukázal, že žalovaný pod predtým písomne vyzvaný Slovenská sporiteľňou, a.s., na splnenie svojho záväzku.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že predpokladom postúpenia pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu bez súhlasu žalovaného (klienta) je naplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia (28. decembra 2010), teda omeškanie klienta trvajúce aspoň 90 dní a predchádzajúca výzva klienta na splnenie jeho záväzkov. Existencia takejto výzvy nebola zistená a nemožno ju nahradiť oznámením o postúpení, pretože táto výzva mala postúpeniu predchádzať. Postúpenie pohľadávky bez splnenia týchto podmienok je v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., a preto neplatné. Žalobca, ktorý uplatňuje postúpenú pohľadávku, je povinný dokázať, že je jej nositeľom. Keďže to nedokázal, nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie tejto pohľadávky. Preto sa súd ani nezaoberal dôvodnosťou samotného nároku žalobcu. Záverom súd analyzoval ustanovenie ods. 18.14 všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s.,

ktoré je súdu známe z úradnej činnosti (žalobca jeho znenie nepreukázal) a podľa ktorého je banka oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky bez súhlasu dlžníka. Týmto ustanovením bol žalovanému zo strany banky vnútený súhlas s postúpením voči neurčitému subjektu, čím došlo k zhoršeniu jeho postavenia a obchádzaniu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Toto ustanovenie všeobecných obchodných podmienok tak súd považoval za neplatné podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

5. Včas podaným odvolaním proti výrokom II a III sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku, že sa žalobe v zostávajúcej časti celkom vyhovie. Namietol, že súd sa nezaoberal argumentáciou žalobcu vo vzťahu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, resp. zákona o bankách. Ustanovenie § 92 zákona č. 483/2001 Z. z. upravuje bankové tajomstvo, ale neobmedzuje možnosť postúpenia pohľadávky. V tomto smere poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR o preferencii platnosti zmluvy. Preto nemožno absenciu výzvy klienta považovať za dôvod neplatnosti postúpenia pohľadávky banky. Poukázal tiež na ods. 18.14 všeobecných obchodných podmienok. Ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere obmedzovalo postúpenie pohľadávky len ustanovením § 524 Obč. zák., pričom zákon o bankách bol prijatý už skôr; v tejto súvislosti poukázal na početnú judikatúru okresných a krajských súdov podporujúcu jeho názor, ako i na uznesenia tunajšieho súdu. Ďalej poukázal na judikát R 119/2003, podľa ktorého aktívnu legitimáciu postupníka zakladá už samo oznámenie postupcu dlžníkovi. Touto argumentáciou sa súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nijako nezaoberal, v dôsledku čoho je nepreskúmateľný a porušuje právo žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal tiež považovať doručenie výzvy žalovanému zo strany banky za nesporné, pretože ho tento účinne v zmysle § 151 C. s. p. nepoprel. Napadnutý rozsudok tak nespĺňa zákonné a ústavné požiadavky na riadne odôvodnenie, čím porušuje právo žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Podporil záver súdu prvej inštancie, že pred postúpením pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu museli byť splnené osobitné podmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Žalobca nepreukázal, že by právny predchodca postupoval podľa tohto ustanovenia, len oznámil postúpenie pohľadávky na žalobcu. Ak tieto podmienky nie sú splnené, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, čo má za následok neplatnosť postúpenia. Pokiaľ o judikát R 119/2003, neskoršia súdna prax sa od neho odklonila a túto prax potvrdila aj judikatúra Ústavného súdu SR. Záverom žalovaný namietol premlčanie pohľadávky.

7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného doručeného mu 1. októbra 2018 nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Odvolací súd úvodom nezdieľa názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku jasne vysvetlil, aké skutkové zistenia považuje za preukázané a z akých dôkazných prostriedkov ich zistil. Takisto odôvodnil, prečo nepovažuje za preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na splatenie jeho dlhu. Konečne súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo nie sú naplnené podmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a prečo nesplnenie týchto podmienok spôsobuje neplatnosť postúpenia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok podľa názoru odvolacieho súdu vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p. To, že žalobca s jednotlivými jeho závermi a úvahami nesúhlasí, samo osebe nespôsobuje objektívny nedostatok odôvodnenia, ani arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie takisto nebol povinný reagovať na každé jedno podanie žalobcu a každý jeden odsek jeho argumentácie. Táto odvolacia námietka žalobcu je tak neopodstatnená.

10. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade

s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.

11. Nemožno však súhlasiť s námietkou, že súd prvej inštancie mal vychádza z toho, že doručenie výzvy žalovanému zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s., je nespornou skutočnosťou, lebo ho žalovaný účinne spôsobom nepoprel. Možno súhlasiť s tým, že aj v spotrebiteľskom spore (§ 290 a nasl. C. s. p.) sa podporne použijú ustanovenia všeobecných ustanovení o konaní, teda aj ustanovení § 150 a 151 C. s. p. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. pritom platí, že ak protistrana nepoprie skutkové tvrdenia protistrany, považujú sa za nesporné. Predpokladom týchto účinkov však je to, aby boli určité skutkové tvrdenia prednesené, pričom tieto skutkové tvrdenia by strana mala podľa § 150 ods. 1 C. s. p. uvádzať úplne a pravdivo. Žalobca však ani v žalobe, ani v neskorších vyjadreniach nepredniesol žiadne skutkové tvrdenie, že by Slovenská sporiteľňa, a.s., určitým spôsobom a v určitý čas doručila žalovanému výzvu s takým obsahom, ktorý by bolo možné vyložiť ako výzvu zodpovedajúcu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Za také skutkové tvrdenie nemožno považovať len všeobecné tvrdenie o tom, že žalovaný bol vyzvaný, keďže z nej nie je zrejmá žiadna konkrétna okolnosť takejto výzvy. Skutkové tvrdenia možno prednášať len o skutočnostiach, ktoré však platný C. s. p. nevymedzuje. (Zahraničná) Doktrína však pod „skutočnosťami“ rozumie také deje vnútorného a vonkajšieho sveta (t. j. ohraničené udalosti a stavy vonkajšieho sveta resp. ľudského duševného života), ktoré sú vnímateľné zmyslami (porov. napr. Rechberger, W. - Simotta, A. Grundriss des österreichischen Zivilprozessrechts. [Náčrt rakúskeho civilného procesného práva] Viedeň : MANZ 2010, s. 427; Paulus, Ch. G. Zivilprozessrecht. [Civilné procesné právo] Berlín, Heidelberg : Springer-Verlag 2017, s. 143). Tvrdenie, že žalovaný bol bankou vyzvaný, nie je skutkovým tvrdením, pretože z neho nevyplýva žiadna časovo a priestorov ohraničená udalosť alebo stav vonkajšieho sveta. O také tvrdenie by mohlo ísť až vtedy, keby žalobca tvrdil, že k výzve došlo v určitý konkrétny deň, prípadne že sa tak stalo konkrétnou písomnosťou s konkrétnym obsahom. Pretože takéto skutkové tvrdenie žalobca nepredniesol, nemohli ani nastať ani účinky § 151 C. s. p. spojené s jeho nepopretím zo strany žalovaného.

12. Odvolací súd sa v merite veci v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Súd prvej inštancie správne vyložil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. z hľadiska jeho obsahu a účelu a správne posúdil aj následky nesplnenia podmienok v ňom uvedených. Pokiaľ sa žalobca dovoláva rozsudkov okresných a krajských súdov (vrátane tunajšieho), tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 3 základných princípov C. s. p., preto žalobca ani nemôže očakávať, že iné súdy budú rozhodovať v súlade s nimi. Správnosť uvedeného výkladu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. však bola v súčasnosti potvrdená aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 7 Cdo 26/2017). Táto judikatúra predstavuje súčasť rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, v dôsledku čoho princíp právnej istoty vyžaduje, aby ostatné súdy rozhodovali v súlade s ňou. Okrem toho odôvodnenie citovaného rozsudku preukazuje nesprávnosť právneho názoru žalobcu na účinky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

13. Nemožno súhlasiť ani s (inak ťažko pochopiteľnou) argumentáciou žalobcu, podľa ktorej by sa (zrejme) na postupovanie pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov nemali vzťahovať obmedzenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. To má údajne vyplývať z ustanovení § 1 ods. 1 a 8, ako aj § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zrejme v znení účinnom ku dňu postúpenia, lebo samotná zmluva o úvere v prerokúvanej veci bola totiž uzatváraná ešte za účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z.), ako aj § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 20. decembru 2006 (deň uzavretia zmluvy), ktoré odkazujú pri postúpení na ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo údajne vylučuje pôsobnosť ustanovenia § 92 zákona č. 483/2001 Z. z. Tento názor však ignoruje vecný rozsah jednotlivých predpisov. Účelom zákona č. 129/2010 Z. z. a predtým zákona č. 258/2001 Z. z. je úprava otázok spojených s poskytovaním spotrebiteľských úverov všetkými veriteľmi; naopak, účelom zákona č. 483/2001 Z. z. je úprava podnikania bánk. Z toho, že zákon č. 129/2010 Z. z. neodkazuje na zákon č. 483/2001 Z. z., nemožno nijako vyvodiť, že by bola jeho pôsobnosť vylúčená. Naopak, ak je veriteľom spotrebiteľského úveru banka, je povinná sa spravovať ustanoveniami oboch zákonov - č. 129/2010 Z. z. aj č. 483/2001 Z. z. Len v prípade, že by medzi jednotlivými normami bol priamy rozpor, mohlo by sa uplatniť všeobecné derogačné pravidlo lex posterior, prípadne lex specialis. Ak medzi normami rozpor nie je, musí sa banka spravovať oboma zákonmi. Zo zákona č. 129/2010 Z. z., najmä z § 1 ods. 8 a § 17 ods. 1, ale ani z § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. nemožno vyvodiť normu rozpornú s §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Nemožno z nich vyvodiť, že by banka mohla postúpiť pohľadávku na tretiu osobu aj bez splnenia podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách. Všetky uvedené normy sa totiž vyčerpávajú v podstate v odkaze na Občiansky zákonník, pričom z predošlého výkladu vyplýva, že postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu bez splnenia uvedených podmienok odporuje práve § 525 ods. 1 Obč. zák., teda práve tomu predpisu, na ktorý aj § 1 ods. 8, aj § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. odkazujú.

14. Ako správne upozornil žalovaný, žalobcom citovaný judikát R 119/2003 bol medzičasom čiastočne prekonaný judikátom R 46/2009, z ktorého vyplýva, že aj postúpený dlžník je oprávnený dovolávať sa toho, že postúpenie voči nemu nie je účinné v prípadoch rozporu postúpenia s § 525 Obč. zák. Ustanovenie § 525 a 526 Obč. zák. totiž riešia odlišné situácie - § 525 rieši prípustnosť postúpenia, § 526 rieši to, ako sa účinky postúpenia vyvolávajú voči dlžníkovi. Vecná pôsobnosť týchto dvoch ustanovení tak nie je totožná a z § 526 Obč. zák. nemožno vyvodiť nič pre otázku dovolenosti postúpenia. Naopak, účinky podľa § 526 Obč. zák. predpokladajú, že postúpenie je podľa § 525 Obč. zák. objektívne dovolené; objektívne nedovolené postúpenie nemôže nadobudnúť účinky ani voči dlžníkovi. Logická postupnosť pri skúmaní účinkov postúpenia je teda taká, že najskôr treba skúmať jeho dovolenosť podľa § 525 Obč. zák. (bez ohľadu na to, či ho oznamuje postupca alebo postupník) a až následne, keď sa zistí, že postúpenie je dovolené, treba skúmať, ako sa vyvolajú jeho účinky voči dlžníkovi (§ 526 Obč. zák.). Opačný výklad, teda že oznámenie postupcu podľa § 526 Obč. zák. hojí aj absolútnu nedovolenosť postúpenia podľa § 525 Obč. zák., je celkom zjavne absurdný. Ustanovenie § 525 Obč. zák. totiž chráni predovšetkým dlžníka a takáto ochrana by bola celkom zbytočná, ak by ju mohol „zrušiť“ postupca tým, že postúpenie oznámi.

15. Z už uvedeného potom vyplýva, že rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák. má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, na čo súd v konaní musí prihliadať. Chybná je v tomto smere argumentácia žalobcu odkazujúca na preferenciu takého výkladu právnych úkonov, ktorý ich zachováva v platnosti. Žalobcovi zrejme uniká, že v prerokúvanej veci nejde o výklad právneho úkonu, ale o skúmanie zákonných podmienok jeho prípustnosti (dovolenosti). Ide teda predovšetkým o výklad právnych (zákonných) noriem, nie o výklad právneho úkonu. Z právnej metodológie pritom nemožno zistiť žiadne také výkladové pravidlo, podľa ktorého by súd mal právne normy vykladať tak, aby bolo čo najviac úkonov dovolených. Naopak, súd má podľa ustálených výkladových metód v podstate kombinovať výklad jazykový, systematický a teleologický, pričom dôraz je na poslednom z nich. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie interpretoval normy § 525 ods. 2 Obč. zák. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. vo vzájomnej súvislosti, ale aj z pohľadu ich účelu, a dospel k už uvedenému záveru, že postúpenie pohľadávky banky voči klientovi bez splnenia podmienok uvedených v citovaných ustanoveniach je zákonom nedovolené, teda v podstate neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ako už bolo uvedené, tento názor zdieľa nielen odvolací súd, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.

16. V prerokúvanej veci je preto správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0274151930 na žalobcu odporuje zákonu a žalobca sa nestal veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu mu chýba aktívna legitimácia. Správne preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, a preto odvolací súd jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).

17. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok II).

18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.