Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-33-2018.pdf
PDF · 142.66 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/33/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: FUX Ipari, Szolgáltató és Kereskedelmi Zártkörüen Működő Részvénytarsaság, sídlo: Besenyői u. 8, 3527 Miskolc, Maďarská republika, zapísaný v Ceg0105 Mediator 5.1. Borsod-Abaúj-Zemplén Župy, Obchodný register 3542 Miskolc, Fazekas u. 2, č.vl.: 05-10-000350, zast. JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát, Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanému: MARSTEEL spol. s r.o., Kostrova č. 3, Košice, IČO: 36 573 531, zast. JUDr. Marián Vojčík, advokát, Mäsiarska č. 3, Košice, o zaplatenie 7.262,78 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 36Cb/81/2008-755 1.12.2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 7.262,78 eur s prísl., titulom neuhradenia kúpnej ceny za predaj tovaru. Uviedol, že medzi stranami sporu bola ústnou formou uzavretá kúpna zmluva, podľa ktorej žalobca ako predávajúci predal žalovanému ako kupujúcemu v období mesiaca júl 2007 tovar v hodnote 1.227,28 eur a v období mesiaca august 2007 tovar v hodnote 4.765,02 eur a 580,00 eur. Na uhradenie kúpnej ceny vyzval žalobca žalovaného faktúrou č. 2007/003606 z 23.7.2007, splatnou 7.9.2007 na sumu 1.227,28 eur, fa.č. 2007/004236 z 27.8.2007 (správne má znieť 24.8.2007 - poznámka odvolacieho súdu), splatnou 27.9.2007 na sumu 4.765,02 eur a fa.č. 2007/04244 z 27.8.2007, splatnou 27.9.2007 na sumu 580,00 eur. Žalobca ako výrobca a žalovaný ako obchodný zástupca uzatvorili 29.3.2004 Zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa ktorej žalovaný od 1.4.2004 vykonával výhradné obchodné zastúpenie pre územie SR a ČR. Táto zmluva bola uzavretá ohľadom obchodného zastúpenia pri predaji produktov vzdušných vedení (izolované vzdušné vodiče, voľné vodiče hliníkové a acal (hliníkovo oceľové)) a tiež uzemňovacie káble. Zmluvné strany si pre porušenie svojich povinností podľa tejto zmluvy dohodli zmluvné pokuty vo výške 25.000,00 eur (bod I.6 a II.4 zmluvy). V bode IV.3 zmluvy sa účastníci dohodli, že v prípade sporu je na prerokovanie sporu príslušný súd podľa sídla výrobcu a v bode IV.6 zmluvy sa účastníci dohodli, že tento vzťah sa riadi maďarským právnym poriadkom. Dňa 27.2.2005 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 08042005, dňa 29.4.2005 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 29042005, dňa 3.1.2006 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 09012006, dňa 28.2.2006 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 28022006, dňa 20.6.2006 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom
započítavaní pohľadávok č. 20062006, dňa 25.8.2006 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 25082006, dňa 25.9.2006 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 25092006, dňa 27.4.2007 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 24042007, dňa 29.6.2007 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 29062007. Predmetom všetkých týchto dohôd bolo započítanie vzájomných záväzkov a pohľadávok medzi účastníkmi konania a tieto dohody neboli zo strany žalobcu podpísané priamo jeho štatutárom (Y. S.), ale zrejme jeho zamestnancami. Dňa 16.12.2007 bola vyhotovená Dohoda o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 16122007, pričom došlo ku započítaniu pohľadávok žalobcu uplatnených v tomto súdnom konaní v celom rozsahu. Dohody zo dňa 24.4.2007 a 29.6.2007 podpísal rovnaký zamestnanec ako Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 16122007 zo dňa 16.12.2007.
3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, Uviedol, že pohľadávku žalobcu ako svoj neuhradený záväzok neeviduje, ide o záväzok, ktorý bol medzi sporovými stranami vysporiadaný. Žalovaný v rámci svojej obrany uplatnil na započítanie svoju pohľadávku voči žalobcovi vyplývajúcu z nedodržania ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá bola uzavretá medzi zmluvnými stranami. V zmysle uvedneného mu voči žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 25.000,00 eur a nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 3.000,00 eur, ktoré vyúčtoval faktúrou č. 440507. Taktiež si uplatnil zaplatenie sumy 81.874,00 eur, titulom vyrovnania za to, že žalovaný so žalobcom ukončil ich zmluvu o obchodnom zastúpení z dôvodu hrubého porušenia zmluvy žalobcom. Túto obranu žalovaný upresnil ako kompenzačnú, teda započítaciu námietku do výšky žalovanej pohľadávky, teda nejde o protinávrh. Neskôr žalovaný uviedol, že k uhradeniu pohľadávok žalobcu došlo zápočtom podľa dohody medzi účastníkmi konania zo 16.12.2007, pričom išlo o faktúry žalovaného č. 223607, č. 223107, č. 333207, č. 332707, č. 332507, č. 440507. Podaním z 23.3.2011 žalovaný uviedol, že si už neuplatňuje zaplatenie sumy 81.874,00 eur, titulom vyrovnania za ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení.
4. Žalobca k predmetnej zmluve o obchodnom zastúpení uviedol, že účastníci sa dohodli, že príslušným súdom pre riešenie sporu je súd podľa sídla žalobcu, teda ohľadom vzájomného návrhu žalobca namietal právomoc slovenského súdu. Žalovaný si žiadnym úkonom neuplatnil započítanie pohľadávok voči žalobcovi a taktiež mal za to, že v rámci zmluvného vzťahu so žalovaným žalobca neporušil príslušnú zmluvu o obchodnom zastúpení, preto žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Dňa 19.5.2011 bola žalobcovi doručená Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 16.12.2007, pričom štatutárny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 16.5.2012 uviedol, že jej obsah nepozná, že on ju nepodpísal. Totiž za žalobcu môže faktúry podpisovať iba štatutárny zástupca žalobcu a nikto iný. Podľa interných noriem žalobcu a tiež podľa zápisu v obchodnom registri ako aj stanov spoločnosti žalobcu, môže písomnosti za žalobcu, ktoré idú mimo žalobcu podpisovať iba riaditeľ, t.j. štatutár žalobcu.
5. Rozsudkom z 26.9.2012 súd prvej inštancie žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp.zn. 3Cob/262/2012 z 30.7.2013 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Následne bol rozsudok odvolacieho súdu Najvyšším súdom SR zrušený. Súdu prvej inštancie bolo uložené v ďalšom konaní posúdiť námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že Dohoda o zápočte strán sporu zo 16.12.2007 je neplatná s ohľadom na existenciu špeciálneho zákona č. 4/2006 o obchodných spoločnostiach, ktorý je špeciálnym zákonom k maďarskému Občianskemu zákonníku. Žalobca konkrétne namietal, že Dohodu o zápočte zo 16.12.2007 mohol za žalobcu podpísať iba jeho štatutárny orgán.
6. Súd prvej inštancie v prvom rade riešil otázku právomoci a príslušnosti súdov SR na konanie v tejto veci ako aj otázku, aký právny poriadok má byť použitý na posúdenie žalobou uplatneného nároku žalobcu, keďže žalobca má sídlo v Maďarskej republike a žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky, čiže ide o konanie s cudzím prvkom. Citujúc čl. 1 bod 1, čl. 2 bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, dospel k záveru, že žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky, preto je daná právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie v tejto veci.
7. Taktiež námietku žalobcu, že o protinávrhu podľa dohody účastníkov konania môže konať maďarský súd podľa sídla žalobcu, súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože žalovaný v rámci tohto konania nepodal protinávrh, ale iba vzniesol kompenzačnú námietku v rámci prebiehajúceho
súdneho konania, ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny. Dohoda o príslušnosti maďarského súdu je súčasťou iného vzťahu medzi účastníkmi konania, konkrétne vzťahu na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 29.3.2004.
8. Podľa vyjadrenia žalobcu sa strany sporu dohodli, že rozhodným právom pre ich kúpne zmluvy je maďarský právny poriadok. Aj bez absencie tejto dohody možnej podľa čl. 3 bodu 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rímsky dohovor) na základe čl. 4 bod 1 písm.a/ príslušného dohovoru sa príslušný vzťah spravuje právnym poriadkom Maďarskej republiky a preto je potrebné na daný vzťah aplikovať príslušné ustanovenia Zákona č. IV. z roku 1959 o Občianskom zákonníku (ďalej len „Maďarský Občiansky zákonník“).
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia ( § 1 ods. 1, § 205 ods. 1, § 219 ods. 1, 2, § 220 ods. 2, § 365 ods. 1, § 296 ods. 1, 2, § 298 ods. 1, § 301/A ods. 2 a ods. 3 Maďarského Občianskeho zákonníka ako aj § 147 ods. 2 CSP) súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a mal za preukázané, že medzi stranami sporu vznikli záväzkovo právne zmluvné vzťahy, konkrétne kúpne zmluvy podľa ktorých žalobca predal žalovanému tovar a žalovanému vznikla povinnosť za tento tovar zaplatiť kúpne ceny v dohodnutej výške, pričom žalobca vyzval žalovaného na uhradenie kúpnych cien svojimi faktúrami. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok titulom zaplatenia touto žalobou uplatnených nárokov na zaplatenie kúpnych cien v plnom rozsahu splnil, a to zápočtom možným podľa § 296 ods. 1, 2 Maďarského Občianskeho zákonníka.
10. Totiž k zápočtu preukázateľne došlo konaním žalovaného, ktorý v rámci tohto súdneho konania ako prostriedok svojej procesnej obrany namietal voči pohľadávkam žalobcu uplatneným v tomto konaní započítanie svojich pohľadávok (t.j. faktúry č. 223607, č. 223107, č. 333207, č. 332707, č. 332507, č. 440507). Na pojednávaní 27.9.2016 svedkyňa žalobcu (B. potvrdila, že všetky faktúry žalovaného uvedené v dohode zo 16.12.2007 (okrem faktúr č. 332507 a 440507) boli opodstatnené. Žalovaný na svoju obranu namietal započítanie svojich opodstatnených faktúr (č. 223607 na sumu 9.225,00 eur, č. 223107 na sumu 3.130,00 eur, č. 333207 na sumu 4.672,51 eur, č. 332707 na sumu 3.424,76 eur, titulom nároku na zaplatenie provízie), ktoré celkovo predstavujú hodnotu vo výške 20.451,76 eur, čo dokonca podstatne prevyšuje žalobcom uplatnený nárok v sume 13.188,98 eur Týmto zápočtom (vychádzajúc zo splatnosti príslušných faktúr) teda v rámci tohto súdneho konania nesporne došlo k uhradeniu pohľadávok žalobcu voči pohľadávkam žalovaného vyúčtovaným nasledovnými faktúrami žalovaného: č. 223107 splatná 31.8.2007 a vystavená na sumu 3.130,00 eur, titulom nároku na zaplatenie prepravného (uhradená - započítaná v plnom rozsahu) a č. 223607 splatná 30.9.2007 a vystavená na sumu 9.225,00 eur, titulom nároku na zaplatenie prepravného /uhradená v rozsahu 4.132,78 eur.
11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru súdu prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné zisťovanie skutočnosti, či bola Dohoda o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 16122007 zo 16.12.2007 uzavretá platne alebo nie.
12. Súd prvej inštancie napriek vyššie uvedenému považoval za potrebné k veci uviesť, že námietku žalobcu, že predmetnú zmluvu (dohodu o zápočte) nepozná a že ju nepodpísal štatutárny zástupca žalobcu, považuje za neopodstatnenú. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 220 ods. 2 Maďarského Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, obmedzenie kompetencie zamestnancov a spoločníkov voči tretej osobe je neúčinné. Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že aj keby príslušný zamestnanci žalobcu nemali podľa jeho interných predpisov oprávnenie takúto dohodu podpísať, tak táto dohoda je pre žalobcu aj napriek tomu podľa § 219 ods. 1, 2 Maďarského Občianskeho zákonníka záväzná. Na tejto skutočnosti nič nemení ani žalobcom namietaná existencia špeciálneho zákona č. 4/2006 platného v Maďarsku, ktorý ako je zrejmé nevylučuje platnosť § 219 ods. 1, 2 Maďarského Občianskeho zákonníka. Preto sa predmetná námietka žalobcu javí súdu ako účelová aj vzhľadom na to, že obdobné vzájomné započítavanie pohľadávok účastníkov konania bolo bežnou praxou medzi účastníkmi, čo bolo preukázané predložením ďalších 9 dohôd o zápočtoch. Navyše žalobca spochybnil platnosť predmetnej Dohody o zápočte zo 16.12.2007 až takmer po uplynutí 1 roka, od kedy mu súd predmetný listinný dôkaz doručil.
13. Svedeckú výpoveď p. B. na pojednávaní dňa 27.9.2016 súd prvej inštancie považoval za nevierohodnú, keďže svedkyňa a aj iné osoby za žalobcu bežne podpisovali dohody o zápočtoch, čo navyše vyplýva aj z obsahu pracovnej náplne svedkyne, kde je priamo uvedené možnosť kompenzácie faktúr.
14. Žalobca na podporu opodstatnenosti svojho nároku poukázal na existenciu potvrdenia zostatku záväzkov za rok 2007, kde sa ako existujúce pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nachádzajú aj faktúry žalobcu uvedené v spornej Dohode o zápočte zo 16.12.2007. Zo svedeckej výpovede zamestnankyne žalovaného p. B. D. na pojednávaní 5.9.2017 vyplýva, že ona ako osoba, ktorá za žalovaného vyhotovovala predmetný zostatok pohľadávok za rok 2007 voči žalobcovi ku dňu 4.2.2008 nemala vedomosť o tom, že medzičasom došlo k započítaniu týchto pohľadávok. Uviedla, že ona nemala na starosti vyhotovovanie dohôd o zápočtoch a o týchto veciach sa dozvedela až neskôr od iných zamestnancov žalobcu. Uvedené tvrdenie súd považoval za možné, pričom však s ohľadom na obranu žalovaného v rámci tohto konania, nepovažuje súd verifikovanie tejto účtovnej chyby za podstatné.
15. Čo sa týka nároku žalobcu na úrok z omeškania vo výške 14,25 % z dlžnej sumy ročne od 28.9.2007 do zaplatenia, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že je skutočne pravdou, že žalovaný sa až do okamihu účinnosti započítania pohľadávok dostal do omeškania so zaplatením dohodnutých kúpnych cien, avšak nárok žalobcu na takto uplatnený úrok z omeškania je neoprávnený, aj keď inak podľa § 301/A ods. 2 Maďarského Občianskeho zákonníka takýto nárok žalobcu je daný. Podľa súdu prvej inštancie sú úroky z omeškania podľa ust. § 301/A ods. 3 Maďarského Občianskeho zákonníka splatné uplynutím 30 dní od doručenia platobnej výzvy (faktúry) žalobcu. Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaného vyzval na zaplatenie uplatnených úrokov z omeškania svojou faktúrou.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
17. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 a § 262 ods. 2 CSP, a keďže žalobca bol v konaní úspešný, priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
18. V závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ďalšie dokazovanie (žalobcom navrhované: opätovné vypočutie žalobcu a znalecké dokazovanie ohľadom pravosti podpisu na Dohode o zápočte zo 17.12.2007 /správne má zniesť zo 16.12.2007 - poznámka odvolacieho súdu/) nebolo vykonané z dôvodu, že ho súd nepovažoval s ohľadom na vyššie uvedený a zistený skutkový a právny stav veci za potrebné. Z obsahu spisu vyplýva, že štatutárny zástupca žalobcu bol vo veci opakovane vypočutý, t.j. mal dostatok priestoru na vyjadrenie svojho stanoviska, resp. na prednes svojich skutkových tvrdení.
19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.b/, e/, f/ a h/ CSP.
20. Má za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vydal pri nerešpektovaní zásady rovnosti, keď rozdielne na pojednávaní dňa 1.12.2017 neumožnil generálnemu riaditeľovi (štatutárovi) žalobcu vyjadriť sa k podstatným skutočnostiam, ktoré tvorili obsah písomného podania žalovaného, doručeného na záver pojednávania dňa 5.9.2017. Súd prvej inštancie sa dostal pod subjektívny vplyv svojej nespokojnosti s procesným stavom, ktorý nastal v dôsledku zrušenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a v konečnom dôsledku aj rozhodnutia súdu prvej inštancie o uplatnenom nároku, následkom čoho nepostupoval dôsledne tak, ako ho k tomu zaväzovalo rozhodnutie „príslušných orgánov“. Krajský súd v Košiciach vo svojom zrušujúcom rozhodnutí z 31.7.2015 jasne vymedzil okruh právne relevantných skutočností, s ktorými sa musí súd prvej inštancie vo svojom novom rozhodnutí vyporiadať (posúdiť dohodu o vzájomnom zápočte pohľadávok zo 16.12.2007 s prihliadnutím na špeciálny zákon č. 4/2006 o obchodných spoločnostiach; posúdiť platnosť dohody vo vzťahu k zápočtom zaniklých pohľadávok; hodnotiť súkromnú listinu ako dôkaz po vznesení námietky pravosti podpisu oprávnenej osoby ako aj vyporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní z 12.11.2012), avšak napriek uvedenému súd prvej inštancie dôvody zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu identifikoval len v potrebe posúdiť dohodu strán sporu zo 16.12.2007, či z pohľadu špeciálneho zákona je platná, resp. je neplatná, lebo ju nepodpísal štatutárny orgán.
21. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie používa v odôvodnení svojho rozhodnutia výrazové prostriedky, ktoré súčasný procesný poriadok nepozná. Nepoužíval ho ani predošlý procesný predpis, pričom tak nečiní súd, ktorý je objektívnym arbitrom procesných snáh procesných strán.
22. V súvislosti s nepripustením výsluchu štatutárneho orgánu žalobcu, žalobca uviedol, že už pri pôvodnom rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo k ukončeniu dokazovania a k vyhláseniu rozsudku po tom, čo nemal návrh na pokračovanie v dokazovaní súkromnou listinou „dohoda o započítaní“ zo dňa 16.12.2007, po námietke pravosti podpisu oprávnenej osoby. V prípade námietky pravosti a oprávnenosti podpisu tejto dohody niekým iným, než osobou generálneho riaditeľa, dochádza k posunu dôkazného bremena na žalovaného, avšak pre neochotu žalovaného dokazovať pravosť podpisu na pojednávaní dňa 1.12.2017, žalobca mal návrh na doplnenie dokazovania, lebo žalovaný nemal záujem viac odhaliť podrobnosti ohľadne pravosti podpisu oprávnenej osoby. Keďže takáto dohoda obsahujúca originálne podpisy konajúcich osôb neexistuje vôbec, žalobca urobil tento procesný návrh v konaní za účelom objasnenia podstatných a relevantných skutočností s tým, že tento návrh súd nepripustil vykonať. Uvedené výhrady voči takému postupu súdu v pôvodnom, aj terajšom konaní odôvodňujú potrebu vykonania žalobcom navrhnutého dôkazu, a preto stále z dôvodu § 363 CSP žiada o vrátenie veci súdu prvej inštancie za účelom vykonania navrhnutých dôkazov a za účelom nového rozhodnutia týmto súdom o uplatnenom nároku po zohľadnení všetkých dôvodov zrušenia pôvodného rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach.
23. Žalobca opätovne poukázal na to, že žalobou zo dňa 31.10.2007 žiadal o zaplatenie sumy 7.262,78 eur s prísl. za predaný tovar žalovanému, ktorý cenu predaného tovaru ani po uplynutí splatnosti faktúr nezaplatil. Žalovaný v odpore zo dňa 10.12.2007 proti platobnému rozkazu ako dôvod neuhradenia kúpnej ceny uviedol, že uplatňovaný záväzok neeviduje ako neuhradený záväzok. Ide o záväzok, ktorý bol medzi sporovými stranami vysporiadaný. Je evidentné, že k uvedenému dňu napriek takto tvrdenej skutočnosti medzi stranami sporu nedošlo. Žalovaný evidentne lživo argumentoval, teda zavádzal súd. Až následne s časovým odstupom predložil v súdnom konaní dohodu o započítaní zo dňa 16.12.2007. Okrem vznesenia námietky miestnej nepríslušnosti žiaden iný dôvod žalovaný v odpore neuviedol, a preto podľa názoru žalobcu mal by odpor proti platobnému rozkazu zamietnutý a vec nemala byť preradená do Cb registra, resp. vo veci konajúci už Okresný súd Košice II konanie pre tento nedostatok mal zastaviť (§ 175 ods. 1 O.s.p.). Takto je skutočnosťou, že žalovaný ako účastník konania nepravdivo, lživo - účelovo argumentoval proti rozhodnutiu súdu v platobnom rozkaze. Súd prvej inštancie v zmysle svojich dôvodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia takto skutkový stav neustálil. Z uvedeného mal súd vychádza pri hodnotení hodnovernosti skutočností tvrdených žalovaným. V zmysle tejto argumentácie o zániku záväzku žalovaného v dôsledku zápočtu je nepravdivou aj totožná argumentácia tohto účastníka o zániku jeho záväzku podľa dohody zo dňa 16.12.2007.
24. Taktiež má žalobca za to, že aj na základe písomného podania žalovaný opäť nepravdivo uviedol, že v dôsledku vzájomného zápočtu došlo k zániku jeho záväzku voči žalobcovi. Takto žalovaný už nie k 10.10.2007, ale k 16.12.2007 uviedol, že v dôsledku dohody účastníkov záväzok žalovaného zanikol. Súd prvej inštancie dospel k neakceptovateľnému zisteniu o vzájomnom započítaní pohľadávok, teda k započítaniu pohľadávky žalobcu titulom kúpnej ceny za tovar voči pohľadávkam žalovaného voči žalobcovi podľa dohody zo dňa 16.12.2007 (len k časti tam uvedených pohľadávok). Obdobne súd nehodnotil ako nelogický postup žalobcu v zmysle dohody o vzájomnom započítaní zo dňa 16.12.2007, keď dňa 31.10.2007 žalobca uplatnil svoju pohľadávku na súde cca 45 dní pred vznikom dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Dodávka tovaru pre žalovaného po prípise Dr. X. zo dňa 4.9.2007 sa nemohla stať predmetom vzájomného zápočtu, lebo išlo o dodávku tovaru pre žalovaného z výrobného programu žalobcu, a mala slúžiť k preukazovaniu obratu spoločnosti žalovaného.
25. Generálny riaditeľ žalobcu od septembra 2007, resp. novembra 2007 nezveril právomoc ohľadne žalovaného na ekonomického riaditeľa, ktorú funkciu zastávali všetky osoby, ktoré podpisovali dohody o zápočte pod bodom 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žiadna iná osoba uvedené zápočty nepodpisovala, teda bežní zamestnanci v zmysle argumentácie žalovaného a podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku. V inom konaní, tiež titulom zaplatenia kúpnej ceny, „nedisciplína“ podpisovania zápočtových zmlúv, tvorila predmet záujmu žalovaného, preto generálny riaditeľ a strana konania túto skutočnosť chcel súdu ozrejmiť, ale súd vykonanie takéhoto dôkazu nepripustil. Žalovaný o uvádzanej disciplíne nevedel, preto argumentoval a poukazoval na rôzne podpisy na dohodách o vzájomnom
zápočte a na dohodu zo dňa 16.12.2007 sa dostal len naskenovaný podpis S. B.. Každý podpis na zápočtových listoch je podpis aktuálneho, alebo bývalého ekonomického riaditeľa okrem p. J., ktorý je všeobecným riaditeľom a len títo mohli podpisovať bežné dohody o zápočtoch na základe informácie, ktorá musela byť žalobcovi najprv poskytnutá a potom v zmysle udeleného delegovania oprávnenia, bežné dohody vykonávali títo funkcionári žalobcu. O stave žalobného uplatnenia nároku voči žalovanému bol štatutárny orgán informovaný, nakoľko osobne udeľoval splnomocnenie k zastupovaniu a od septembra 2007 nikto neobdržal delegovanú právomoc k účtovnému usporiadaniu dlžoby žalovaného. Preto s určitosťou dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok zo 16.12.2007 nemohla podpísať ekonomická riaditeľka S. B., a preto ide o falzifikát, s ktorým argumentoval žalovaný a z tohto falzifikátu vychádzal aj súd pri svojom rozhodnutí. Berúc do úvahy, že listina neobsahuje originálne podpisy osôb konajúcich v zastúpení, jedná sa len o elektronický kompilát - falzifikát. Navyše súd v doterajšom konaní sa uspokojil len s kópiou dokladu - dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo 16.12.2007, čo je neprípustné.
26. Ďalej žalobca poukázal na to, že dohody o započítaní pohľadávok, ktoré zasielal žalobca a nachádzajú sa aj medzi zápočtovými listinami pod bodom 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, obsahovali poučenie, že finálne uznaná pohľadávka na oboch stranách sa na znak započítania podpíše kompetentnou osobou a jeden originál takejto dohody poštou sa vráti druhému účastníkovi. Preto pokiaľ došlo k dohode o započítaní vzájomných pohľadávok, táto má obsahovať nie kopírované, ale originálne podpisy a každý zmluvný partner jeden exemplár takejto listiny musí vlastniť. Žalovaný si však uvedenú skutočnosť ako podstatnú neuvedomuje, keď v konaní predkladá pracovné verzie dokladov slúžiacich k vzájomnému zápočtu, čo zneužíva na účelovú argumentáciu, pričom pri dohode zo dňa 16.12.2007 s určitosťou takáto pracovná verzia dohody z vyššie uvedených dôvodov neexistuje. Pokiaľ neexistuje dohoda obsahujúca originálne podpisy oprávnených osôb, tento stav potvrdzuje, že k podpísaniu takejto dohody medzi stranami dňa 16.12.2007 nedošlo. Skutočnosť podpisovania listiny v Košiciach, resp. v Miskolci nebránila podpísaniu tejto originálnym podpisom oprávnenej osoby.
27. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že pre každého kompetentného funkcionára v spoločnosti žalobcu muselo byť zrejmé, že po vrátení faktúr žalovanému takto fakturované sumy sa do dohody nemohli dostať, a preto takáto dohoda nemohla byť v spoločnosti žalobcu žiadnym zamestnancom a už vôbec nie ekonomickým riaditeľom podpísaná. Po prípise Dr. A. C. a po neochote žalovaného uznať požiadavku žalobcu na kompenzáciu, boli mu vrátené faktúry, ktoré sa týkali účtovania nárokov titulom vypovedania zmluvy o obchodnom zastúpení. Súd prvej inštancie nevyhodnotil túto skutočnosť, či v dôsledku maďarského právneho poriadku ide o nedostatok spôsobilosti pohľadávky k započítaniu a či takáto pohľadávka bola splatná.
28. Rozdielne od argumentácie súdu žalobca zotrváva na svojom tvrdení o výlučnej kompetencii generálneho riaditeľa spoločnosti, ktorý jediný mohol s poukazom na vyššie uvedené v uvádzanom období podpísať dokument obsahujúci konsenzuálne prejav zmluvných strán, ktoré k uvedenému dňu už boli v súdnom spore. Lex specialis 4/2006 o obchodných spoločnostiach, rozdielne od právnych úvah zakotvuje výlučnú kompetenciu generálneho riaditeľa. Súd nesprávne aplikoval uvedený zákon a tiež špecifiká v zmysle tohto zákona, a preto dospel k nesprávnemu výkladu cudzej právnej normy.
29. Žalobca zdôraznil, že v zmysle obrany žalovaného mal jeho záväzok zaniknúť na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Vzhľadom však na vyššie uvedené, má žalobca za to, že už logicky a argumentačne vyvrátil možnosť uzavretia takejto dohody.
30. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalovaný do rozhodnutia súdu a jeho záveru o spôsobe započítania pohľadávky ani raz v priebehu súdneho konania netvrdil, že k započítaniu jeho záväzku došlo jednostranným prejavom vôle. Ako dôvod zániku svojho záväzku označil dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok. Následné úkony žalovaného sú preto nelogické a nezodpovedajú skutočnosti vzájomného započítania pohľadávok. Úkon žalovaného zo 4.2.2008 vyvracia existenciu dohody o zápočte vzájomných pohľadávok. Obrana a tvrdenia o tejto skutočnosti v tomto konaní je neakceptovateľná. Žiadny v podvojnom účtovníctve účtujúci subjekt v kalendárnom r. 2007 kompenzovanú pohľadávku nezašle nasledovný rok v rámci „inventarizácie pohľadávok“ k odsúhlaseniu svojmu veriteľovi, ako sa to stalo v tejto právnej veci dňa 4.2.2008. Naivita vysvetľovania tejto skutočnosti postráda vážnosť, a preto je pre žalobcu nepochopiteľné, že súd prvej inštancie túto
argumentáciu v celosti akceptoval. Žalobca má za to, že z týchto dôvodov dňa 16.12.2007 nemohlo dôjsť k zániku záväzku žalovaného titulom kúpnej ceny za prevzatý tovar v hodnote 218.798,44 Sk.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca výhrady voči takému hodnoteniu dôkazného stavu súdom prvej inštancie a rozhodne dôkazná situácia neodôvodňovala takéto hodnotenie dôkazov a takéto konštatovanie dôkazného stavu.
32. Zdôraznil, že základným predpokladom započítania je vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu, spôsobilosť pohľadávok k započítaniu a právny úkon smerujúci k započítaniu, či už na základe jednostranného alebo dvojstranného (dohody) právneho úkonu.
33. Podľa žalobcu ku kompenzácii podľa § 580 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby jeden z účastníkov učinil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento právny úkon nie je predpísaná, stačí ústny prejav. Z jeho obsahu však musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje k započítaniu proti pohľadávke veriteľa. Všeobecné náležitosti právneho úkonu stanoví zákon (§ 37 OZ). Kompenzačný prejav je možné učiniť potom, čo sa pohľadávky stretli, t.j. od okamžiku splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. V tom okamžiku, keď došlo k splatnosti oboch započítaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok ako následok započítania v rozsahu, v akom sa kryjú. V prípade previsu zaniká len do výšky protipohľadávky, v prevyšujúcej čiastke trvá ďalej.
34. Ďalej žalobca citujúc ust. § 98 O.s.p. uviedol, že pokiaľ má pohľadávka uplatnená žalovanou stranou len povahu procesnej obrany, súd sa zaoberá prípustnosťou navrhnutého započítania až v prípade, že pohľadávku žalobcu považuje za právne súladnú. Po splnení už uvedených požiadaviek a tiež po splnení podmienky vzájomnej započítateľnosti pohľadávky, je potrebné posúdiť, či pohľadávka uplatnená žalovaným, pokiaľ nebolo o nej právoplatne rozhodnuté, je v súlade s právom. Na základe dôvodne vznesenej kompenzačnej námietky súd žalobu zamietne v rozsahu, v akom došlo k započítaniu. Z uvedeného je zrejmé, že nároky uplatňované žalovaným za porušenie zmluvy o obchodnom zastúpení neboli súdom priznané. O týchto otázkach bude rozhodovať maďarský súd v Miskolci. Takto pohľadávky, ktoré žalovaný uplatňoval v tomto konaní z porušenia zmluvy o obchodnom zastúpení neboli judikátne, napriek tomu súd prvej inštancie nepristúpil k skúmaniu dôvodnosti takýchto pohľadávok.
35. Napriek tvrdeniam žalovaného a postoja súdu k procesným prejavom tohto účastníka žalobca tvrdí, že uplatňoval v konaní proti spoločnosti žalobcu viac, než žalobca žiadal priznať titulom nezaplatenej kúpnej ceny. Preto postup súdu aj ohľadne tejto významnej skutočnosti bol nesprávny a neakceptovateľný.
36. Žalobca spochybňuje splatnosť pohľadávky uvedenej v dohode o započítaní zo dňa 16.12.2007, nakoľko faktúra s nesprávne vypočítanými úrokmi bola žalovanému vrátená na prepracovanie a ďalšia vrátená z dôvodu neoprávnenosti fakturácie. Súd prvej inštancie sa nevenoval dopadu tejto relevantnej skutočnosti na splatnosť pohľadávky, keď k započítaniu malo dôjsť podľa zmluvy o obchodnom zastúpení a podľa maďarského práva. Faktúry, ktoré boli vrátené, nemohli tvoriť súčasť dohody zo dňa 16.12.2007. takto namietaná faktúra žalovaného, v nej uvádzaná suma sa nemohla stať predmetom vzájomného zápočtu. Taká suma nedoznala kvalitu pohľadávky a rozhodne nemohla byť splatná. Tento nedostatok splatnosti bez dohody o vzájomnom zápočte nemohol spôsobiť zánik záväzku. Takto súdom akceptovaný postup je predsa rozporný aj so slovenským právom.
37. Prejav vôle účastníkov na dohode o vzájomnom započítaní pohľadávky zo dňa 16.12.2007 nespĺňal všetky náležitosti podľa ust. § 34 a § 580 Občianskeho zákonníka.
38. Takýto úkon žalovaného, ktorým vzájomne započítal pohľadávky podľa dohody zo dňa 16.12.2007, nemôže byť voči žalobcovi účinným úkonom. Preto namieta, že žalovaný uplatnil k započítaniu nespôsobilú pohľadávku a v dôsledku toho v zmysle prezentovanej dohody zo 16.12.2007 nedošlo k zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok.
39. Ďalej podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec neskúmal plynutie lehoty k zaplateniu pohľadávky podľa Zmluvy o obchodnom zastúpení. Takto nebola podrobená prieskumu skutočnosť, či uplynula lehota k zaplateniu pohľadávky bez zbytočného odkladu. Rozhodujúca je splatnosť pohľadávky a nie, ktorá pohľadávka kedy vznikla, príp. kedy bol kompenzačný prejav učinený. Zápočet nesplatnej
pohľadávky na pohľadávku splatnú jednostranným úkonom veriteľa je zo zákona vylúčený. Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ pohľadávka nie je splatná, nie je možné ju započítať proti splatnej pohľadávke. Žalobca teda má výhrady voči takému posúdeniu splatnosti pohľadávky žalovaného, aby táto bola súdom posudzovaná ako pohľadávka spôsobilá k započítaniu. Pokiaľ v tomto smere nie je podklad v zmluve o obchodnom zastúpení, splatnosť v zmysle ustanovenia § 563 OZ je upravená tak, že dlžník je povinný splniť dlh prvý deň potom, ako bol o plnenie veriteľom požiadaný. Forma výzvy k plneniu nie je predpísaná právnym predpisom, je však nutné dodržať postup, v dôsledku ktorého takáto výzva musí spĺňať všeobecné náležitosti ustanovené v § 34 OZ a takto z výzvy musí vyplývať, že veriteľ vyzýva dlžníka k plneniu, ktorého výška musí byť s dostatočnou určitosťou špecifikovaná.
40. V závere odvolania žalobca opätovne k dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 16.12.2007 zdôraznil, že právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite, zrozumiteľne inak je neplatný. Právny úkon je neurčitý a teda neplatný vtedy, keď vyjadrený prejav vôle je síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nie je jednoznačný, pričom neurčitosť obsahu nie je možné odstrániť a preklenúť ani použitím výkladových pravidiel. V zmysle uvedeného z právneho úkonu smerujúceho k započítaniu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa k započítaniu uplatňuje a proti akej pohľadávke veriteľa. Pokiaľ nie je zo zápočtu zrejmé, ktorá pohľadávka, proti ktorej pohľadávke je započítaná a v dôsledku toho ani to, ktoré vzájomne kryjúce sa pohľadávky započítaním zanikli, je potrebné uviesť, že taký úkon započítania je neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ pre neurčitosť.
41. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne aj z dôvodu právneho posúdenia dôvodnosti úrokov z omeškania a trov konania a to z dôvodu nesprávneho výkladu správne použitej právnej normy.
42. Žalovaný vo vyjadrení v prvom rade zdôraznil, že rozsudok žalobcom napádaný odvolaním považuje za zákonný vecne aj právne správny, vychádzajúci z náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý konajúci súd riadne a správne vyhodnotil a právne posúdil.
43. Má za to, že súd prvej inštancie sa zaoberal námietkami tak, ako boli uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, ako aj námietkami žalobcu, a vo svojom rozsudku sa riadne vysporiadal so všetkými týmito námietkami a na základe toho vydal rozsudok.
44. K námietke žalobcu, že „Preto používa v odôvodnení svojho rozhodnutia výrazové prostriedky, ktoré súčasný procesný poriadok nepozná. Nepoužíval ho ani predošlý procesný predpis, pričom tak nečiní súd, ktorý je objektívnym arbitrom procesných snáh procesných strán“ sa žalovaný nevie vyjadriť, nakoľko žalobca neuviedol konkrétne o aké výrazové prostriedky sa má konať.
45. K argumentácii žalobcu v odvolaní, že „V prípade námietky pravosti a oprávnenosti podpisu tejto dohody niekým iným, než osobou generálneho riaditeľa (v relevantnom období výlučne GR), dochádzal k posunu dôkazného bremena na žalovaného. Pre neochotu žalovaného dokazovať pravosť podpisu na pojednávaní dňa 1.12.2017 sme mali návrh na doplnenie dokazovania, lebo žalovaný nemal záujem viac odhaliť podrobnosti ohľadne pravosti podpisu oprávnenej osoby. Keďže takáto dohoda obsahujúca originálne podpisy konajúcich osôb neexistuje vôbec, robili sme tento procesný návrh v konaní za účelom objasnenia podstatných a relevantných skutočností s tým, že tento náš návrh súd nepripustil vykonať.“, žalovaný uvádza, že v konaní riadne preukázal, že bolo zvykom, že okrem generálneho riaditeľa podpisovali dohody o započítaní aj iné osoby pracujúce u žalobcu na rôznych pracovných pozíciách. Navyše bolo v konaní ustálené, že medzi sporovými stranami ako medzi obchodnými partnermi bol zvyk, že nie všetky dohody o započítaní, ktoré obe sporové strany v minulosti akceptovali a zahrnuli do svojho účtovníctva mali obe strany v originálnych vyhotoveniach s oboma podpismi originálnymi. Otázka dokazovania akejkoľvek skutočnosti podľa platného CSP, ako aj podľa predchádzajúceho OSP nie je a ani nebola otázkou ochoty niektorej zo sporových strán, ale otázkou relevantnosti dokazovania a hospodárnosti konania. Tieto otázky vyhodnocuje konajúci súd a žalovaný má za to, že v tomto smere súd prvej inštancie postupoval v tomto konaní správne.
46. Žalovaný má za to, že k námietkam žalobcu, ktorý v odvolaní opätovne uvádza argumentáciu procesného útoku sa už v tomto konaní vyjadril a považuje za potrebné procesnú obranu opakovať Jeho odpor voči platobnému rozkazu vydanom v tomto konaní bol relevantný a pohľadávka žalobcu uplatňovaná v tomto konaní zanikla riadnym započítaním.
47. K ďalšej námietke žalobcu žalovaný uviedol, že v konaní preukázal, že bolo bežnou praxou žalobcu, že za neho dohody o zápočte podpisovali aj iné osoby, čo vyplýva z predložených iných dohôd o započítaní medzi žalobcom a žalovaným, kde boli podpisy iných osôb ako generálneho riaditeľa žalobcu a boli oboma stranami akceptované bez výhrad. Žalovaný okrem iného poukázal na to, že nemal v minulosti vedomosť o tom, že by na podpisovanie dohôd o započítaní v mene žalobcu mali ostatné osoby osobitné poverenie od generálneho riaditeľa. V ani jednom prípade z minulosti, kedy dohodu o započítaní podpisovala iná osoba ako bol generálny riaditeľ nebolo žiadne odvolanie sa na vznik oprávnenia tejto „inej osoby“ podpisovať takúto dohodu o započítaní na osobitné poverenie, či už ústne alebo písomné. Z uvedeného dôvodu žalovaný nemal dôvod pochybovať o tom, že osoba, ktorá za žalobcu podpísala dohodu o započítaní a táto bola následne žalobcom zaslaná, či už poštou, faxom alebo mailom žalovanému, nie je podpísaná osobou na to oprávnenou.
48. K tvrdeniu žalobcu, že „Preto s určitosťou dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok z 16.12.2007 nemohla podpísať ekonomická riaditeľka S. B.. Ide preto o falzifikát, s ktorým argumentoval žalovaný a z tohto falzifikátu vychádzal aj súd pri svojom rozhodovaní.“ žalovaný uvádza, že ide o účelovo nepravdivé tvrdenie, že Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 16.12.2007 by mala byť falzifikátom. Zo strany žalobcu ide o tendenčné tvrdenie, ktoré žalobca uplatnil až po niekoľkých rokoch predmetného súdneho sporu, keď už bolo zrejmé, že iná argumentácia, ktorú v rámci svojho procesného útoku dovtedy uplatňoval, je neúspešná. Preto aj jeho ďalšie tvrdenie, že „žalovaný v konaní predkladal pracovné verzie dohôd o započítaní“ považuje žalovaný za nepravdivé.
49. Čo sa týka úkonu zo dňa 4.2.2008 - Inventarizácia pohľadávok medzi sporovými stranami ako obchodnými partnermi, má za to, že bol vyhotovený p. D., ktorá sa už v inom konaní ako svedok vyjadrila, že išlo o chybu z jej strany pri vypracovaní tohto dokumentu.
50. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca v odvolaní v rámci svojho procesného útoku uviedol nové tvrdenia a nové argumenty, ktoré neuviedol v konaní pred vydaním rozsudku, čím došlo k porušeniu zásady koncentrácie a preto navrhol, aby odvolací súd na tieto nové argumenty neprihliadal.
51. Keďže má žalovaný za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval na toto konanie cudziu právnu normu, rozsudok bol vynesený na základe riadne zisteného skutkového stavu, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.
52. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
53. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm., b/, e/, f/ a h/ CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm.b/); že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (písm.e/); že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm.f/) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm.h/).
54. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.
55. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
56. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor.
57. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
58. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.
59. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza:
60. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal aj zo zákona č. IV/2006 o Hospodárskych spoločnostiach a správne dospel k záveru, že žiadne špeciálne ustanovenia tohto zákona nevylučujú platnosť ust. § 220 ods. 2 maďarského Občianskeho zákonníka (neúčinnosť obmedzenia kompetencii zamestnancov a spoločníkov voči tretím osobám).
61. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil aj stanoviská k Dohode o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. 16122007 zo 16.12.2007 ako aj existenciu jednotlivých pohľadávok a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a považuje za nadbytočné ich znovu opakovať.
62. Žalobca v tomto konaní sa snaží spochybniť skutočnosti, ktoré pred sporom boli nepochybné a tým privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie.
63. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).