Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_5Co-111-2018.pdf
PDF · 96.55 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/111/2018
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne P. S., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, A.-W. proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpeného De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o zaplatenie 744,- eur a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17Csp/66/2017-70 zo dňa 26. marca 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 122 eur a určenie toho, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov zastavil /výrok I./, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 622 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok II./, rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania /výrok III./ a že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu 37 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok IV./. Toto rozhodnutie súd odôvodnil tým, že žalobkyňa sa proti žalovanému svojou žalobou domáhala zaplatenia 744 eur a určenia toho, že dva úvery poskytnuté na základe zmlúv so žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov. V priebehu konania vzala žalobkyňa svoju žalobu v časti o zaplatenie 122 eur a o určenie toho, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov späť. Preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ zastavil. Ohľadne zostávajúceho predmetu konania súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný a žalobkyňa uzavreli 9.5.2013 zmluvu, na základe ktorej bol žalovaným žalobkyni poskytnutý úver 2.000 eur pri úrokovej sadzbe 11,20 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov 29,80 % a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 19,53 % s tým, že žalobkyňa sa mu zaviazala vrátiť poskytnutú istinu 2.000 eur, zaplatiť úrok 234,81 eur a poplatok za garantovanú službu 314,47 eur, a to v 100 týždenných splátkach (prvých 99 po 25,50 eur a v stej 24,78 eur), teda celkom 2.549,28 eur. Okrem toho bola v zmluve formulárom vytvorená voľba medzi hotovostným a bezhotovostným režimom zmluvy, pričom žalobkyňa si zvolila hotovostný režim, čím potvrdila to, že úver jej bol poskytnutý v hotovosti a splácať ho bude hotovostnými vkladmi na účet žalovaného. Okrem toho žalobkyňa a žalovaný toho istého dňa uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou sa žalovaný zaviazal, že u žalobkyni bude každý týždeň vyberať v hotovosti dohodnutú splátku úveru a žalobkyňa mu za to zaplatí pri prevzatí každej zo sto splátok vždy 11,90 eur, teda celkom 1.190 eur. Žalobkyňa na zaplatenie tohto úveru žalovanému zaplatila 2.454 eur, pričom posledných osem splátok po 70 eur zaplatila po 16.8.2015, naposledy 22.3.2016. Žalovaný a žalobkyňa uzavreli 27.9.2013 zmluvu, na základe ktorej bol žalovaným žalobkyni poskytnutý úver 800 eur pri úrokovej sadzbe 11,49 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov 31,91 % a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 46,06 % s tým, že žalobkyňa sa mu zaviazala vrátiť poskytnutú istinu 800 eur, zaplatiť úrok 36,48 eur a poplatok za garantovanú službu 80,40 eur, a to v 60 týždenných splátkach (prvých 59 po 15,62 eur a v 60. 15,20 eur),
teda celkom 936,78 eur. Okrem toho bola v zmluve formulárom vytvorená voľba medzi hotovostným a bezhotovostným režimom zmluvy, pričom žalobkyňa si zvolila hotovostný režim, čím potvrdila to, že úver jej bol poskytnutý v hotovosti a splácať ho bude hotovostnými vkladmi na účet žalovaného. Okrem toho žalobkyňa a žalovaný toho istého dňa uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou sa žalovaný zaviazal, že u žalobkyne bude každý týždeň vyberať v hotovosti dohodnutú splátku úveru a žalobkyňa mu za to zaplatí pri prevzatí každej z 59. splátok vždy 6,86 eur a pri poslednej 7,26 eur, teda celkom 412 eur. Žalobkyňa na zaplatenie tohto úveru žalovanému zaplatila 968 eur, pričom posledných osem splátok po 30 eur žalovanému zaplatila po 16.8.2015, naposledy 22.3.2016. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. j) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch) v spojení s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný a žalobkyňa podpísali v jeden deň dve listiny, pričom jednou mal byť medzi nimi založený právny vzťah spotrebiteľského úveru a druhou osobitný právny vzťah zabezpečenia splátok úveru v takej podobe, že osoba konajúca menom žalovaného bude u žalobkyne vyberať za odplatu jednotlivé splátky úveru. Medzi dojednaniami v oboch listinách je obsahový rozpor. Zatiaľ čo v zmluvách o úvere sa žalobkyňa zaviazala úver splácať v hotovosti vkladmi na účet žalovaného, v zmluvách o zabezpečení splátok úveru sa zaviazala úver splácať v hotovosti k rukám osoby konajúcej menom žalovaného. Na základe takýchto dojednaní, hoc aj obsiahnutých v dvoch listinách, nemožno dospieť k záveru, že medzi žalovaným a žalobkyňou došlo k založeniu dvoch právnych vzťahov tak, ako to súdu podsúval žalovaný. Naopak došlo k založeniu vždy jedného právneho vzťahu, ktorého podstatou bolo poskytnutie úveru s tým, že dohodnuté splátky úveru nebudú splatné vložením na účet žalovaného tak, ako to bolo dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale tak, ako to je vyjadrené v zmluve o zabezpečení splátok úveru, budú splátky úveru splatné v hotovosti odovzdaním osobe konajúcej menom žalovaného, a to za poplatok 11,90 eur a 6,86 eur pri každej splátke. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa sa podpísaním týchto dvoch listín zaviazala žalovanému pri prvej zmluve za poskytnutie úveru 2.000 eur zaplatiť v 100 týždenných splátkach splatných k rukám osoby konajúcej menom žalovaného 3.739,28 eur, a nie 2.549,28 eur splatných na bankový účet žalovaného a pri druhej zmluve za poskytnutie úveru 800 eur zaplatiť v 60 týždenných splátkach splatných k rukám osoby konajúcej menom žalovaného 1.348,78 eur, a nie 936,78 eur splatných na bankový účet žalovaného. Uvedená simulácia dvoch samostatných právnych vzťahov medzi žalovaným a žalobkyňou viedla k tomu, že v zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne vyjadrená ročná percentuálnu mieru nákladov. Správnou mala byť ročná percentuálna miera nákladov vychádzajúca zo splátok po započítaní odplaty za hotovostný výber splátky, ktorá nepredstavuje v zmluvách o spotrebiteľskom úvere vyjadrených 19,53 % a 31,91 %, ale 106,90 % a 166,61 %. Z § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov; inak sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný pri oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere zrejme simuloval pri každom z nich existenciu dvoch samostatných právnych vzťahov so žalobkyňou, čo malo za následok zjavne nesprávne a skresľujúce vyjadrenie ročnej percentuálnej miery nákladov dvoma listinami založeného jedného úverového vzťahu. Preto treba oba úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov, teda také, z ktorých dlžníkovi vyplýva len povinnosť vrátenia poskytnutej istiny, ktorá v prvom prípade bola 2.000 eur a v druhom 800 eur. Žalobkyňa žalovanému v prvom prípade na zaplatenie úveru 2.000 eur zaplatila 2.454 eur a v druhom prípade na zaplatenie úveru 800 eur 968 eur. Tým sa žalovaný na úkor žalobkyne podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil, keďže od žalobkyne získal plnenie bez právneho dôvodu 622 eur a toto bezdôvodné obohatenie je povinný žalobkyni vydať podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto súd žalobe vyhovel. Vzhľadom na čiastočné, žalobkyňou zavinené späťvzatie žaloby a to, že žalobkyni nevznikli žiadne trovy konania, súd rozhodol o náhrade trov podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 a s 251 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa bola podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatok oslobodená od platenia súdneho poplatku. Preto je podľa § 2 ods. 2 prvá veta povinný zaplatiť súdny poplatok 37 eur za žalobu žalovaný, a to z 622 eur v sadzbe podľa položky 1, písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov po zaokrúhlení podľa § 7a písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.
2. Proti tomuto rozsudku, do výrokov II., III. a IV., podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepredvídateľné, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie pre žalovaného absolútne prekvapujúco meritórne rozhodol, keď napadnutý rozsudok odôvodnil údajnou simuláciou dvoch právnych úkonov (uzavretie zmlúv o zabezpečení splátok úveru), čo malo viesť k tomu, že v dvoch zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne vyjadrená
ročná percentuálnu mieru nákladov (RPMN), v neprospech žalobcu. Žalovaný rešpektuje, že súdy majú povinnosť rôzneho ex offo prieskumu, avšak v takom prípade je vždy povinnosťou súdov oboznámiť strany sporu (v tomto prípade najmä žalovaného), že vzhľadom na skutkový stav prípadu sa hodlá súd zaoberať napr. aj otázkou simulovaného právneho úkonu, čo však súd prvej inštancie vôbec neurobil, čím neumožnil žalovanému sa k uvedenému vôbec v konaní vyjadriť a tým riadne brániť svoje práva, čím zaťažil svoje konanie a aj následné rozhodnutie nepredvídateľnosť. Je nemysliteľná, aby sa žalovaný dozvedel až z napadnutého rozsudku, že súd posudzoval vôľu zmluvných strán z kontraktačných procesov, ktorá vôbec nebola predmetom konania. Podľa žalovaného si nemožno ani predstaviť prekvapivejšie rozhodnutie ako to, ktoré je odôvodnené tým, čo nie je vôbec v žalobe uvedené. Takýto postup súdu je neakceptovateľný. Ďalej žalovaný uviedol, že sporové strany sa ako zmluvné strany v oboch predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere jasne dohodli, že každá splátka spotrebiteľského úveru „sa považuje za uhradenú dňom jej pripísania na bankový účet žalovaného. Tiež si v oboch predmetných zmluvách o zabezpečení splátok úveru jasne dohodli, že ich predmetom je povinnosť žalovaného poskytovať žalobcovi „službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol Zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy č. ...1 uzavretej medzi Zákazníkom a poskytovateľom (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatuje, že „Zatiaľ čo v zmluvách o úvere sa žalobkyňa zaviazala úver splácať v hotovosti vkladmi na účet žalovaného, v zmluvách o zabezpečení splátok úveru sa zaviazala úver splácať v hotovosti k rukám osoby konajúcej menom žalovaného.“ (bod 5), čo nie je pravda, pretože splátky spotrebiteľského úveru sa považujú za uhradené jedine ich pripísaním na bankový účet žalovaného, ktorý je v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere aj presne uvedený. Súd si v tejto súvislosti očividne pomýlil úhradu splátky spotrebiteľského úvere s úhradou odmeny za službu zabezpečenia splátok úveru, pri ktorej sa sporové strany ako zmluvné strany skutočne dohodli na jej úhrade v hotovosti, keď v oboch zmluvách o zabezpečení splátok úveru je v tejto súvislosti jasne uvedené, že „Odmena je splatná v hotovosti“, to však nemá žiaden súvis a ani vplyv na dohodu o úhrade jednotlivých splátok spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie ďalej tiež konštatoval, že „Žalovaný pri oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere zrejme simuloval pri každom z nich existenciu dvoch samostatných právnych vzťahov so žalobkyňou“ (bod 5). Podľa žalovaného je zrejmé, že súd nie len, že vôbec nemal jasno či k simulovanému právnemu úkonu vôbec došlo, ale najmä záver okresného súdu o simulácii právneho úkonu je úplne svojvoľný, bez opory v jedinom dôkaze. Pre posúdenie toho či sa jedná o simulovaný právny úkon je rozhodujúca vôľa zmluvných strán, no súd v konaní nevypočul ani jednu zo sporových strán, ktoré predmetné zmluvy uzatvorili, no i napriek tomu je z neznámych dôvodov okresnému súdu vôľa zmluvných strán zrejmé a to až tak, že konštatuje simulovanie právneho úkonu. Nakoniec žalovaný uviedol, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za túto nadštandardnú doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, tzn. v čom spočíva podstata tejto služby. Obe zmluvy o zabezpečení splátok úvere, ktoré sú predmetom tohto konania zmluvné strany osobitne podpísali. Zmluva o zabezpečení splátok úvere je akcesorickej povahy k príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre túto doplnkovú službu a niektorí nie. Zmluvou o zabezpečení splátok úvere sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytovať nadštandardnú doplnkovú službu spočívajúcu v preberaní od žalobcu peňažných súm, určených na úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý mu bol poskytnutý. Tento odnáškový servis predstavuje podstatu tejto doplnkovej služby. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých zákazníkov, ktorí nemajú zriadený bankový účet v banke. Uzavretím zmluvy o zabezpečení splátok úvere sa záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na bankový účet žalovaného nijako nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom fyzicky sa dostaviť na miesto určené žalobcom a prevziať od neho hotovosť, ktorú po jej prevzatí v jeho mene použije na splnenie povinnosti žalobcu z konkrétnej zmluvy o spotrebiteľom úvere. Ako protiplnenie za nadštandardnú doplnkovú službu sa žalobca v zmluve o zabezpečení splátok úvere zaviazal zaplatiť žalovanému celkovú odmenu. Celková odmena za doplnkovú službu podľa zmluvy o zabezpečení splátok úvere bola pritom určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného sa obchodný zástupca žalovaného musel v daných prípadoch 60-krát, resp. 100-krát dostaviť do miesta trvalého pobytu žalobcu za účelom plnenia si povinností vyplývajúcich mu z jednotlivých zmlúv o zabezpečení splátok úvere, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce
predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri žalobcovi išlo o cestu tam a späť presahujúcu 14 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za bankové poplatky za hotovostné vklady za účelom úhrady splátok spotrebiteľských úverov žalobcu. Žalovaný tak žalobcovi poskytoval na základe predmetných zmlúv o zabezpečení splátok úvere reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale žalovaný dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Žalovaný potom uviedol, že výrok o súdnom poplatku a ako aj o náhrade trov konania je priamo závislý od výsledku sporu, tak tým, že žalovaný považuje napadnutý rozsudok v jeho v II. výroku za nezákonný a to z dôvodov uvedených vyššie, tak nesprávny musí byť aj III. výrok ako aj IV. výrok napadnutého rozsudku. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. zmenil tak, že žaloba sa vo zvyšku zamieta a žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a vo výroku IV., aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. Eventuálne navrhol rozhodnúť tak, že odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení konania v časti o zaplatenie 122 eur a určenie toho, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov zastavil, tu rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním strán sporu, v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.
6. Čo sa týka odvolaním žalovaného napadnutého výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur titulom, tu odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:
7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur na tých záveroch, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré spolu strany uzatvorili neobsahujú správny údaj o RPMN úveru, keď výpočet RPMN nezohľadňuje odplatu žalobkyne za doplnkové služby v zmlúv o zabezpečení splátok úveru a preto sú úvery poskytnuté žalobkyni bezúročné a bezpoplatkové a priznaná suma 622,- eur, o ktorú žalobkyňa žalovanému istiny poskytnutých úverov preplatila je bezdôvodným obohatením, ktoré jej musí žalovaný vydať.
8. Tieto závery považuje odvolací súd po preskúmaní veci za celkom správne. Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov /RPMN/ úveru, sa musia v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv stranami sporu, použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V tomto prípade to tak nebolo, keď žalovaný zjavne pri výpočte RPMN úverov nepoužil odmeny, ktoré sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť za poskytnutie doplnkovej služby - osobné prevzatie peňažnej hotovosti splátok úveru a ich použitie na úhradu splátok úveru v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dôsledkom tohto postupu žalovaného bolo uvedenie nesprávneho údaja o RPMN úvere v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a to v neprospech žalobkyne, ako na to správne poukázal súd prvej inštancie.
9. Odvolaciemu súd nie je známy žiadny zákonný dôvod, prečo by sa náklady žalobkyne za poskytnutie doplnkovej služby nemali zarátavať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a prečo by tak nemali byť použité pri výpočte RPMN úveru. Súd prvej inštancie správne
poukázal na to, že aj keď uvedená doplnková služba bola dojednaná medzi stranami sporu vo formálne samostatných zmluvách, boli tieto uzatvorené v rovnaký deň ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, obsahovo spolu úzko súvisia - poskytovaná služba sa týka splácania poskytovaného úveru a nebol nimi založený samostatný záväzkovoprávny vzťah ale sú súčasťou jedného záväzkovoprávneho vzťahu, vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
10. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok žalovaného o simulácii právneho úkony a prekvapivom súdnom rozhodnutí, podľa odvolacieho súdu možno súdu prvej inštancie vyčítať, že v odôvodnení napadnutého rozsudku použil slovné spojenie „simulácia dvoch samostatných právnych vzťahov“. Z kontextu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je však zrejmé, že tu súd prvej inštancie nemal na mysli simuláciu právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takto súd prvej inštancie len hodnotil skutočnosť, že žalovaný, ktorý pripravoval formulárové zmluvy a nemohlo byť preňho žiadnej prekážky, aby všetky dojednania obsiahol v jednom právnom úkone, účelovo dojednania o spotrebiteľskom úvere /a náklady s ním spojené/ rozdelil do dvoch samostatných zmlúv, čo slúžilo len k zmäteniu zákazníka - spotrebiteľa o skutočnej výške nákladov na spotrebiteľský úver. V tomto zmysle je potom zrejmé, že pre žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na závere o bezúčočnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu v zmluve nesprávne uvedeného údaju o RPMN úveru v neprospech spotrebiteľa a nie na závere o simulácii právneho úkonu, nemohlo byť prekvapivé. Ostatne tvrdenia, že odplata za doplnkovú službu nie je započítaná v RPMN úveru, čo klame spotrebiteľa, uplatnila už žalobkyňa vo svojej písomnej žalobe, ktorá bola žalovanému doručená a ku ktorej sa on aj, a konkrétne aj k tomuto tvrdeniu žalobkyne, vyjadroval.
11. Odvolací súd takto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur /výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie/ je vecne správne a preto ho odvolací súd potvrdil. 12. Keďže žalovaný napadol ďalšie výroky rozsudku súdu prvej inštancie /III. o náhrade trov konania a IV. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok/ len z dôvodov svojho odvolania proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, a tieto odvolacie dôvody neboli podľa odvolacieho súdu naplnené, potvrdil odvolací súd ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výrokoch III. a IV.. 13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná a patril by jej tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže jej však v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).